Milovník papiera

Neuveriteľné...je už temer poludnie. Najvyšší čas, aby som upratala a začala variť obed - hoc nemám ani potuchy čo! Možno by sa dnes zišlo čosi onakvejšie ako šúľance, ale na tie som dnes akási lenivá. Možno urobím palacinky! Akurát, že Jorik ich až tak nemá rád.... A čo tak ryžový nákyp! Ale to si budem musieť naštudovať recept. A mrknúť, koľko máme ešte z ryže a či sme ju náhodou celú nespotrebovali, ako sme si ju na coronavírusové uzatvorenie sa kúpili. A tiež, či máme vajíčka a mlieko. Tie ja nejem, takže vôbec netuším....


No a zatiaľ, čo sa ja rozjímam nad našim obedom, vonku sa rozlieva slnko a tak sa zdá, že budeme mať krásny deň. Dobre tak, lebo dnes by som rada niekam šla..., no je dosť možné, že ostaneme doma a ja budem znova kresliť a kresliť a kresliť, čo to dá. Dnes ráno som vyfarbila dve ilustrácie. To je slušný výkon. No pozor, zámerne píšem iba vyfarbila a nie dokončila, lebo k dokončeniu majú ešte ďaleko. Ale i tak sa teším. Pokročila som a je to vidieť. Škoda len, že moju prácu zatiaľ nemôžem svetu ukázať, aby to neostalo len pri slovách. Ale neva, veď už čoskoro. Dva mesiace zbehnú ako voda a bude.

Ináč, ani toho nie je moc, o čom by som mohla písať. Včera sa nič podstatné neudialo. Boli sme doma a Jorik veľa skákal na trampolíne a ja som veľa kreslila a náš tatino jazdil a zarábal peniažky a stretol sa s grázlami, ktorí mu ušli bez platenia. Také sa mu občas stáva... No a Bluey - vraj s tvrdým i, nuž ten si stále zvyká na našu domácnosť a my na neho a myslím, že včera nám v plnej miere ukázal ako nadovšetko miluje papier! Mala som čo robiť, aby som všetko cenné pred ním ochránila... Za obeť však padla moja malá papierová záclonka od Vilmušky. Musela som ju dokonca zvesiť z okna dole a moje okno je bez nej teraz tak trocha smutné.... Ale... máme vtáčika a toť cena za neho. Okná budú bez papierových škrášľovatiek.

No medzi nami úprimne dúfam, že ho táto papierová mánia čoskoro prejde, lebo ináč ma čakajú ťažké 20 roky života plné chránenia obrázkov a printov a všeličoho iného, s čím som ja zavalená.

Môj muž sa k tomu postavil veľmi trefne: ,,To bude ešte plaču!" A ja sa obávam, že veru bude...

Nuž a s týmto sľubným náhľadom do budúcnosti k vám mávam a utekám si plniť piatkové povinnosti! Majte sa a cinkajte!

                                                CINK

Klasika ranná

U nás je už hotová trma vrma. Môj muž pobehuje po dome a záhrade, Jorik raňajkuje a ja panikárim pri počítači, lebo čas pokročil a ja som zďaleka neurobila to, čo som chcela. Navyše, Jorikovi neviem spojazdniť Netflix a tak používa môj telefón. No a mne ten telefón hrozne chýýýýýýba!

Ok...poriešené, zachránené! Telefón mám pri sebe a hneď ako dopíšem tieto riadky, vrhnem sa plnou parou na sťahovanie obrázkov. Pfew!

Viete, rána sú pre mňa pracovnou alfou i omegou. Vtedy najviac stíham, najviac dám. A dnes to nebola žiadna sláva. Síce som dokončila jednu ilustráciu a napísala zopár potrebných emailov, ale okrem toho nič! Ak ovšem nerátam chystanie raňajok pre Jorika a pre Blueiho, ktorý sa ich ako každé ráno, vôbec nedotkol a OH! skoro som zabudla - na naťahovanie Netflixu! Tieto príjemné technické veci mám zo všetkého najradšej! Vrrr..!

No, konečne už všetko ide a ja si môžem vydýchať. Lepšie to už nebude. Čas je fuč. Idem sa radšej tešiť, že aspoň jedna ilustrácia je na svete. Mala by ísť na zadnú stranu knihy o Maruške. Dnes som dostala mail od vydavateľstva, že by radi vyšli von naraz s troma knihami. Na tom by nič nebolo, ale jedna z nich nie je ešte vôbec ilustrovaná a hoci sa do toho chystám zahryznúť a nič ma nezastaví, asi si zároveň plne uvedomujem, čo to všetko obnáša a začínam mať mierne pocity nervozity. No som si istá, som si na sto percent istá, že to dám. S Jorikom urobíme na mesiac špeciálny pracovný team a spolu to dáme! Aj sa teším, priznám sa. 6 Detí si ukradlo srdce mojej staršej sestry, môj milý na to povedal, wau, si si mákla a moja drahá priateľka a ucho na veci umelecké Lucy, ju rovnako odklepla. Dokonca aj Macke z vydavateľstva sa páčila a Jorik jej dal tiež svoj súhlas a tak - čo iného mi ostáva,než sa len tešiť, že jedného dňa, ak kopnem do vrtule,budú môcť aj iní v tejto mojej knižke listovať a tešiť sa z nej!!!

Nuž vidíte...dnes to ináč než pracovne nebude. Ani tuto, na mojom blogu. Avšak, priznám sa, že sa mi to takto páči. Cítim, že som potrebná...( nie žeby som bez toho nebola... Jorik ma bude potrebovať už o pár minút, aby som mu nachystala oblečenie:) a to som dlho necítila. Myslím po umeleckej stránke. Že sa konečne niečo črtá a naberá to na objeme. Cítim sa plná a ja sa rada cítim plná. Nie od jedla, aby bolo jasné. Nuž, moji drahí, idem sa kopať do vrtule. A pevne verím, že zajtra už budem fičať a že miesto paniky zo strateného času, sa budem naopak chváliť, ako som svoje pracovné ráno bravúrne zmákla a vyžmýkala do poslednej sekundovej kvapky. A dovtedy len cinkám...


                                        Cinkylinky