Ochránca

Dnes budem veľmi stručná. Lebo je nedeľa a ja som dávno po svojom povolenom časovom limite, ktorý som si zrána povolila na prácu . Prepísala som si ho celý. Taká je pravda. Lebo ako sa mi včera zle a len horkoťažko písalo, dnes mi to spod prstov kĺzalo. Ok, i dnes som musela prepisovať, vety dolaďovať , ale rozkotúľala som sa napokon. Takže hurá....rukami nad hlavou mávam a ráno ako úspešné hodnotím.

 

Horšie sú už na tom moje sny. Môj milý to zhodnotil vetou : ,,Pobyt doma ti nerobí dobre!" a hádam najradšej by ma do balíka zbalil a späť do UK poslal. No, ono, ako sa hovorí, že všetko zlé je na niečo dobré, i toto je. Lebo som si včera nakreslila prvého ochráncu snov.

 

 

 

 

Oj, úprimne dúfam, že už čoskoro mi zubárka ústa zaplní a ja vybehnem vonku do ulíc veci vybavovať. Lebo už meškám ....a začínam sa báť, že veci ani nestihnem a ......šušľať na ľudí sa hanbím. Hádam už v utorok sa oslobodím!

Dnes idú moji drahí von, len ja doma ostávam. Tu u nás sa totižto slaví prvý máj..... Ja si netrúfam pripojiť sa do davu. Nuž si budem doma veci robiť.....a ktohovie, možno aj ďalšieho ochráncu  nakreslím!

 

 

Krásnu nedeľu vám želám a mávam vám k nej , už viete odkiaľ....z Hlavnej 35.

 

Cink

 

 

 

 

Zuby

Dnes by som veľmi rada napísala nejaký veselý a vysmiaty blog. Ale neurobím tak. Neurobím tak, lebo by som klamala.

 

Raz, keď som bola ešte malá, sme z nejakého dôvodu šli na Slovinky, čo je dedina hneď vedľa nás, ku komusi, na koho meno si vôbec nepamätám , na návštevu. Bolo tam viac dospelých, ale jedna z nich sedela tak obďaleč, osamotená a moc sa do rozhovoru nezapájala. Plietla čosi z bordovej vlny....cha, to si pamätám! a mlčala. No, akosi, došla rada aj na ňu a musela sa ozvať. A vtedy, aha! Ostala som v šoku! Pani nemala zuby! Aký des!

 

Tí, čo ma poznajú, vedia, že mám pamäť ako sitko. Sťaby som všetko jedným uchom dnu a druhým von púšťala....., lebo ja ináč neviem, nonstop si toľko vecí všímam, že prosto musím nejaké informácie i pravidelne z hlavy vytláčať. A čo sa mňa týka, všímam si toho omnoho viac, než je potrebné....do detailov prosím..., ktoré sú úplne k ničomu, ale ja si ich proste všimnúť musím a hotovo. No ale chrup tejto úbohej pani, ktorá akurát čakala na nové korunky, mi ostal v pamäti až dodnes!

 

Lebo už vtedy som sa toho desila. A aha ho, došla som k rovnakému stavu omnoho skoršie, než by som kedykoľvek čakala. Nechala som sa nahovoriť zubárom, aby som šla po náhradách, lebo môj úraz mnohé poškodil a lepšie tak bude, len nech dôverujem. A ja som dôverovala a teraz , či sa mi to páči alebo nie, skúšam svoje hranice.

 

Prechádzam zubnou menopauzou.

 

A nepáči sa mi .

Samozrejme.

I plakala som a veľa......lebo moje "bobrie " zuby, na ktoré som bola vždy taká pyšná, sú nadobro preč. Aj si musím miestami pripomínať fakt, že nie teraz som o ne prišla, ale už vtedy pred rokom, keď som sa s jamou stretla .....keď som si hlavu o asfaltovú cestu narazila ....keď som do trávy obďaleč rozbité kúsky svojich zubných pokladov vypľúvala. Pardón, príliš grafické....ja viem. Osobne o zuboch nechcem ani počuť. I reklama na zubné pasty mi robí zle!

 

Bojím sa.

Zas som pritom strachu. Hm, koľko rôznych podôb má.

 

Zubárka ma ubezpečuje, že všetko dobré bude. Ja viem, ja viééééém. To my ľudia radi vravíme a ono aj je. Že áno?

 

A tak sa snažím proti sebe bojovať a včera som si dokonca i šatku  z úst dole dala a rehotala sa na plné hrdlo, jak mi Jorik šmolkovú zmrzlinu do oka strčil. Krajšia som v živote nebola.

 

Odpustite mi moju úprimnosť. Nie vždy sa mi darí pocity maskovať.

 

Dnes by sme si mali urobiť voľný deň. Vraj by sme si mali niekam zájsť.....trochu si užiť. Bez zubov je to ťažké, verte mi. A preto váham, či doma neostanem a radšej pracovať budem. Dnes som sa ráno trápila....v podstate dokopy som nič nenapísala, len som prepisovala včerajšie slová. Opravuje sa ťažšie než píše.

 

Nuž teda uvidíme.

Vonku je mlhavo.....ale Krompachom to nevadí. Vyhrávajú. Lebo sa na trhovisku kvety predávajú.

 

Mne kvety netreba...možno mamke na hrob. Ale o to sa chce sestra postarať. Tak ja budem radšej iba mávať.....aby každý len pekný deň mal......

 

 

...a tiež ďakovať budem do Kostolian....odkiaľ mi včera poklady prišli, aby potešili. A veruže potešili.

 

Za seba už len skicu posielam a už ozaj mlčím....

 

 

Cink.

 

 

 

 

Mäsiar

Včera som absolvovala ďalšie sedenie u zubára. Priznám sa , že som si tam v čakárni sedela celkom spokojná, keďže som vedela, že zubárku mám skvelú , nežnú, opatrnú..... a tak ma skoro mŕtvica ranila, keď som zistila, že ma posunula svojmu otcovi! Koho som stretla, nik iný na neho ináč ako "mäsiar" nepovedal...., nuž , poviem vám, nebolo mi všetko jedno a doslova som "speedovala" vlastnými myšlienkami dumajúc, čo mám robiť a ako sa mám zachrániť. Ak by som totižto na začiatku vedela, že ma bude robiť on, nikdy v živote by som s tým nesúhlasila!!!! Nikdy by som s tým všetkým nezačala . Ono, i nemalé peniažky ma to stojí, ale dokiaľ som bola spokojná, nemala som dôvod hundrať. Teraz však už áno.

 

Ľudia vám dajú najlepšie referencie a odhliadnuc od mäsiara, vypočula som si i také, že jak ona krásne začala, tak jej otec dokafral a už nikdy viacej ku nim nie! Ach ! Neklamem, nie je mi všetko jedno. Len dúfam, modlím sa, že môj včerajší zážitok s "mäsiarom" bol môj prvý i posledný. Hoci, klamala by som, ak by som na neho napísala niečo škaredé. Možno nemal pochopenia pre moju zošitú peru, že sa nevie "uvoľniť" , ale ináč nič škaredé na jeho adresu nepípam!

 

A tak, momentálne stratená v mojom desivom "faceupgradu " ani nemám náladu písať oslavné blogy. Moje pondelkové narodeniny som vygumovala. Nijaké sa konať nebudú. A basta! Necítim sa na ne.

 

A radšej fotkovo sem pritiahnem, a hoc sa moc nemám s čím chváliť, nech slovíčka za mňa popíše.

 

 

 

 

...tuto kresbička zo stola, čo som včera v čakárni kreslila.....

 

 

 

...tuto zase mačiatko od Koncito, ktorú ja mocno rada , na sashe.sk predáva a prosím, toto nežné stvorenie mamke patrilo. Som si ho včera pre seba ukradla. Aspoň kým tu som, doma......

 

 

A nakoniec srdiečko....čo mi ostalo. Ostatné dve sestrám išli.

 

Viem, skromne dnes píšem......ale tak troška zapáčilo sa mi okúňať sa posledné dni a do šálu sa skrývať.

Nuž zdá sa, že prestať neviem....ani keď píšem.

 

 

Mávam vám ku krásnemu piatku...z Hlavnej 35!

 

Cink

 

 

 

 

Tenisky a tak

Dnes nemám nijaké fotky, čo by som vám mohla ukázať. Včera sme totižto hneď po najedení sa a uprataní, vycestovali do Spišskej. Chcela som využiť zľavy v športovom obchode a kúpiť Jorikovi ešte jeden pár topánočiek. Viem, nôžka mu rýchlo rastie, ale jeden pár mi príde nebezpečne málo pre dieťa, čo kedykoľvek bez uváženia vyskúša hĺbku akejkoľvek mláčky.

No a aj sebe som si niečo kúpila. Vlastne , nekúpila. Dostala som od svojho milého, bolestné. Juj! Zlacnený pár úžasných tenisiek! Ešte dobre, že sa stále zmestím do detských veľkostí! Hoc, 38 nie je až tak malá noha. A mnohí o tom ani nevedia alebo to považujú za "zlé" či "nehodné" dospelého, nosiť detskú edíciu.....ale poviem vám, v živote by nikto nikdy neuhádol, že boli odtiaľ kupované. Lebo dokiaľ po sebe nemajú kačičky alebo supermanov či batmanov, nemáte šancu ich rozlíšiť. Jedine cenovo, ak by ste tú možnosť mali. Lebo hej, aj o polovičných rozdieloch sa tu baviť môžeme. Nuž teda, ak máte nôžku drobnú (čím drobnejšia, tým lepšia!), šupky šupky mrknite sa najbližšie aj na detské topánky. Možno budete milo prekvapení!

Asi by som aj mohla sfotiť tie svoje poklady...., lebo až dva som si kúpila. Ono, ja som veľmi tenisková. Jak si nejaké kúpim, celý rok ich nosím, dokiaľ ich neschodím. Niektoré znosím rýchlejšie, iné pomalšie. Ale ozaj, do každého počasia ich dám. A tie, čo som mala, už veľmi "rozčaptavene" vyzerali, potrebovali "upgrade". Ináč, už som vám asi spomínala, ako si myslím, že topánky toho o človeku najsamviac povedia? Isto áno a stále si za tým stojím!!!! Moja babka tak bola zaťažená na košele. Museli byť čisté a biele ako sneh. Najmä ich goliere. Nesmeli byť špinavé! Všímala si ich vždy a všade. Za krky pánom zakúkala  dokonca i vtedy, keď sa s nimi po parkete zvŕtala. Nuž ja tak po topánkach gánim. A tie moje čierne , čo som  doteraz mala, už toho o mne veľa pekného nepovedali....akurát spomienky si nosili....škaredé a bolestivé.

Včera som ináč stretla istú pani, ktorú nechcem menovať, hoci sa dobre poznáme. Tej žene pred časom umrel muž. Je to už dosť dobrý čas a predsa, stále nosí čiernu. Mne rodičia odišli pred neporovnateľne kratším časom a predsa, už chodím farebná. Nuž sme sa o tom zhovárali. Jedna vec sú ľudia a okolie. Verím, že mnohí sa obliekajú podľa toho, aby druhých o čomsi presvedčili alebo sa jednoducho boja, kto čo o nich povie alebo by nedajbože povedal! No zdá sa, že nás sa toto netýkalo. Ja som neznášala čiernu na sebe od samého začiatku, čo mamka odišla. No nosila som ju a súcitila s ňou. Bola pre mňa farbou smútku a na istý čas som ju dokonca na sebe potrebovala. To ale neznamená, že som ju mala rada! Pomerne zakrátko som ju mala chuť poslať od seba preč. Lepšie povedané, poslať ju odo mňa čo najďalej! Smútok som nepotrebovala nosiť v nej, mala som ho v srdci a možno ešte viac v brušku a tiež kade tade po tele rozlezený. Preto som viac než uvítala život v UK, kde som sa obliekla do farieb, bez výčitiek okolia. Spomínaná pani sa však čiernej nevie vzdať. Nedokáže si vraj už ani farebnú vec kúpiť! Jej vnútro si  pýta čiernu , doslova si ju žiada. Cíti, že ju stále potrebuje. Aké rozdielne sme ..... a myslím, že tak by to v našej spoločnosti aj malo byť. Že by sme mali byť slobodní v rozhodnutí ako dlho budeme smútok nosiť. Lebo veci očividne ináč cítime a prežívame. Je to , ako keď niektorí ľudia musia ísť do kostola, aby sa s Bohom spojili, len modlenie doma sa im akosi neráta. Druhí zase kostol odmietajú a ostávajú  presvedčení v tom, že na to, aby sa s Bohom úprimne pozhovárali, im kostol netreba!

Myslíte, že raz sa ľudia oslobodia od týchto písaných aj nepísaných doktrín a nechajú všetkých tak, nech sa vo veciach tak súkromných samí rozhodnú, ako sa zachovajú? A dospelí budú bez hanby nosiť detské tenisky a keď im niekto umrie, nebudú sa baliť do čiernej a do kostola pôjdu , len kvôli sebe samým, ak doma Boha nenájdu.....uj, alebo presne naopak, ak sa mi to tak bude viac  ľúbiť.
Ja dúfam, že hej.

Mávam vám ku krásnemu dňu.....z Hlavnej 35 !

                       Cink.

Podkova

Dnes som myslela, že vám napíšem o zubárovi. O tom, ako sa cítim a ako sa ma to dotklo.  Ako smrteľne vážne to prežívam a teraz prosím nežartujem. Ale až teraz, keď reálne stojím pred bielym monitorom, mažem tieto myšlienky. I dnes, i zajtra, ba aj pozajtra či popozajtra a tak ďalej, bude na túto tému miesta dosť. Možno dovtedy ju v sebe lepšie strávim, lebo zatiaľ iba balansujem ako neskúsený akrobat na lane. Bolo toho na mňa včera veľa. Nie kvôli bolesti, tá nebola nijaká! Úplne som z toho unesená, lebo som sa včera u zubára cítila lepšie než kdekoľvek a kedykoľvek predtým v zahraničí ! Až odvážna som v myslení, že súčasné deti by nikdy nemali vyrásť do fóbie zo zubárov ako sa to nám mnohým podarilo:). No ,aby som sa späť vrátila....to na moju psychiku tam toho bolo včera priveľa ...no pssst, o tom radšej potom.

 

Dnes vám napíšem o retiazke, ktorú som náhodne našla na letisku, ako sme sem leteli. Bola to strieborná retiazka a mala na sebe tri ľahúčke drobunké srdiečka. ,,Presne ako my tri sestry, čo sme ostali!" napadlo ma a retiazku som kúpila . Najskôr som myslela, že ju dám sestre. Ja sa šperkom tak trocha vyhýbam. Myslím, že patria pekným ženám.....teda, naozaj akejkoľvek, ale na mne vyzerajú zle....zdobenie mi nepristane....ale raz som si dala ten krehký zázrak na krk, už som ho viac dole dať nechcela. Nuž som dumala, ako to urobím, aby som z celého toho nákupu tak lakomo sebecky nevyšla. Najskôr ma napadlo, že napíšem firme, ktorá ich vyrobila, že by som mala záujem ešte o ďalšie dve retiazky ...a že nakoľko ide o dopredaj , sama si s tým neporadím. Že ešte k tomu pre istotu dopíšem i náš srdcervúci príbeh, lebo hej, nejak ich obmäkčiť musím a hádam, ak budem úspešná, skončíme všetky tri s rovnakými retiazkami, ktoré nás budú spájať.

 

Ibaže, nie som fanynkou Modrého z neba. Nuž som dumala ešte viac a napadlo ma, že tie tri srdcia rozdelím. Každá dostane po jednom. Nuž som rozdávala. Ostalo mi už len jedno ,ale to mi nevadí. Páči sa mi tá myšlienka, že darmo ako ďaleko budem, niekde na Slovensku a niekde v Nemecku bude niekto žiť s rovnakým srdcom. Drobunké ako sú, patria k sebe. Spolu tvoria originál. Uj, či mám takéto talizmanové veci rada!

 

(A sestry tiež...hoci, tá jedna v Nemecku, ešte o nijakom srdiečku ani len netuší. No počká si tu na ňu....Do leta nie je ďaleko. )

 

Neviem, čím to je, že ma takéto veci fascinujú. A to doslovne. Prídu mi magické, ale tak dovolene magické. Napokon, snubné prstienky na tomto základe dosť často čarujú a machrujú. Občas doslova dych vyrážajúco!

 

A keď už píšem o čomsi "dychvyrážajúcom", tak nemôžem vynechať čosi, čo mi včera moja mladšia sestra povedala. Ako jediná z nás troch vzala si tak najviac k srdcu, že sa o mamkin hrob postará. (otec bol spopolnený) Nuž chodí na cintorín celkom pravidelne a čo môže a vládze okolo hrobu porobí. I včera tam tak bola a malou motyčkou vraj pôdu troška obkopávala, keď tu zrazu uvidela čosi kovové trčať z hrobu von. Nuž, zvedavá, jaká bola, vytiahla ten predmet von a ono vám to bola podkova! Originálna, poctivá konská podkova! Čo už len tá tam mohla hľadať? 

Ono áno, mamka nemala svoj hrob prázdny. Šla na miesto po svojej vlastnej mamke, našej babke, vedľa svojho ocka, nášho dedka. Ich sme pochovávali my a určite do zeme nešli s podkovou. Okrem nich tam je ešte pochovaná i malá Boženka, mamkina sestra, ktorá umrela ako bábätko.  Teraz sa už nedá zistiť, či nebola nebodaj ona s podkovou do zeme vložená, ale nakoľko moji starí rodičia kone nikdy nemali....dosť o tom pochybujem. Leda ak by si dedko z vojny jednu doniesol...., lebo ak si dobre pamätám, bol vraj skvelý jazdec a miloval kone. Nuž, ktohovie. Záhada. Rodinná a  srdcu milená.

Ak ste zvedaví, že čo sa stalo s podkovou, nuž tú sestra naspäť do pôdy strčila . Nik z nás si ju doma na stenu pribiť nechce.

 

No....akurát, ak by to bol odkaz zhora, tak ďakujeme. Podkovičky šťastie nosia.... (ovšem , dokiaľ nie sú dole hlavou pribité....potom je to vraj o čomsi úplne inom!)

 

Nuž to som vám chcela povedať , vlastne napísať. Lebo keby som rozprávala, šušlala by som a to je náramne nepríjemné. A zahanbujúce.

 

 

(z čakárne u zubára)

 

Tak už len mávam a krásny deň želám...z Hlavnej 35.

 

 

 

 

 

Zubár

Včera som zabudla ráno písať. Moja chyba. No už 7:30am som mala v inom meste zubára a predtým ešte do banky som musela zájsť, peniažky si vybrať, nuž som nestíhala. Akurát som denníčky k predaju natiahla na sashe a to bolo všetko. Hajde na autobus.

 

No dnes som už tu a ťukám aj za včerajšok, hoci musím povedať , že sa veľmi premáham. Chytila som od Jorika jeho bacily a moje hrdlo je doslova v ohni. Prekliata bolesť! Včera Jorika tak skolila, že len apaticky kade tade polihoval , až som  ho zbalila do nosiča a k lekárke odniesla. Meralo sa mu CRP, kontrolovalo celé telíčko....všetko dobré až na ozaj ale ozaj červené hrdlo! Čo už môže jedno hrdlo, že áno? Ale že či môže! Prepána! Uzliny všetky von, aj sliny prehltnúť je bolestivý akt. Chudák malý...nečudo, že jedlo vracal neschopný ho prehltnúť.

 

A tak cmúľame junior angin a troška lepšie je. Ale len troška.

 

A ja i po zubároch behám a prekonávam najväčšie strachy svojho života. Dobre, teraz tu nebudem zabŕdať do takých vecí ako je rakovina a smrť. Lebo to by nebol férový boj. Nikdy s ničím.

Nuž tak teda , premáham sa a asi idem bojovať. Čakajú ma veľmi ťažké dni a dosť sa ich obávam. Nie som schopná o tom  ani písať. Nie nateraz. Ale som rada, že po roku od môjho úrazu, konečne čosi riešim, lebo zdá sa, že v UK na univerzite, kde robotu spackali , sa mi viac ozvať nechystajú. A ja by som si už priala sa usmievať. Navyše, nehovoriac o tom, že tu nejde len o estetiku. Ani som nerátala, koľko krát sa včera povedalo slovko zápal.

 

Tak teda dnes začínam svoj boj a potrvá celú dovolenku. Najskôr budem počas toho boja zatvorená dnu ,aby som nikoho nevydesila. A budem kresliť a písať a vôbec robiť všetko to, čo ma baví. Ako závidieť iným, že na nich vonku slnko svieti:). Juj, ale som závistlivá!

 

Čo už raz so mnou?

Netrpezlivá som a nedočkavá.

 

Už aby to bolo za mnou...

 

Zubárka sa zaprisahala, že ma nič bolieť nebude. Len aby! Mňa to u slovenských zubárov vždy bolelo!

 

Uj, ale píšem monotónne....a to som chcela o sestre a o mamke písať... Hm, chcela. Už nebudem.

 

Lebo slnko vonku svieti a do nového dňa už volá.

 

Jorik je už dávno hore, sedí na gauči a sleduje rozprávku. Tomáš spí, ja ťukám.

 

 

Ale už sa lúčiť idem......a mávam k tomu z 35 na Hlavnej.

 

Aby ste krásny deň mali!

 

Cink.

 

Autíčko

Tak, už máme jeden celý deň za sebou. Počasie ani nebolo až také zlé , než aké nám sľubovali. Hoci pršalo a to len výnimočne poteší. Už som dokonca aj absolvovala  svoju prvú návštevu v Tescu, to aby som zaplnila chladničku nejakými tými potravinami (ako mrkvou a petržlenom a kalerábom do polievky a orieškovými jogurtami a .....sójovými mliekami a bla bla všetkým ostatným, čo radi papáme). Ba som tu to i upratala, hoci čisto tu bolo , ale ja tak prosto musím a hneď mám lepší obraz o tom, čo a kde máme. A poobede sme dokonca i na výlet išli, ako slávna trojka, Jorik, moja sestra a ja. Nie na dlho, len tak, na pár hodín..., do Spišskej, čo je neďaleko. Krém mi trebalo na tvár a potom sa ešte i nejaké lakotky dokúpili. Nie veľa sme si so sebou domov priniesli, skôr tak skromne sme sa obzerali. A smiali sme sa a žartovali i spievali...Jorikovu aktuálnu najnaj pesničku - Mandarinku Darinku.

 

Dobre nám bolo....akurát, ako sme sa späť domov vrátili, zistila som, že Jorik nechal svoje nové autíčko vo vozíku v Tescu a tak mi to ľúto prišlo, že som sa po zbytok dňa neusmiala. Veľmi som sa na Jorika hnevala. Lebo ono , sme len ľudia  a veci sa strácajú, ja chápem...., keby plakal, aj ho na sebe v náručí čičíkam......ale od Jorika mi to prišlo, ako ....ako keby sa nestaral. Akoby v záplave hračiek, ktoré má, mu nejako jedno autíčko nehralo dôležitú rolu. Smiešne, omnoho väčšiu rolu hralo pre mňa, lebo som videla, ako sa na neho peniažky počítajú a že ozaj bolo z lásky kupované, pred inými, možno aj potrebnými vecami, uprednostnené. A on ho len tak niekde nechal a už sa aj dožadoval ďalšieho. Nahraditeľné autíčko.

Nuž mi včera doslovne , srdce pukalo. A haha hihi, ešte i dnes ráno zisťujem, že sa nevypukalo. Tak mocno mi to ľúto je. A najhoršie na tom bolo, že neexistovali slová, ktoré by Jorika zastavili ,aby sa nad sebou zamyslel. Ja viem, veď má len 3, čo by som chcela?

Presne to, presne to by som chcela. To nedostupné.

Ale, pravdu si povedzme....ak by vyrastal ako ja, vyreval by oceány za tým zabudnutým autíčkom. Lebo ja som zďaleka toľko hračiek nemala, čo on. Myslím, že tie moje by sa dali aj spočítať. Ale Jorikove? Nebláznite! A kto za tým je? Na koho zdvihnúť prst?

Na mňa- na mamu.

Nuž nie na neho som sa mala včera hnevať, ale na seba . A myslím, že som sa aj hnevala. Ale kričala som po ňom. A potom som sa uzavrela a radšej som kreslila......

 

 

Lebo ešte resty mám.

A i preto, že som už nechcela nevinného viniť.

 

Vonku krásne slnko svieti.

Zbytočne som teplé bundy balila.

Otepľováky pre Jorika sa mi z kufra rehocú.

A dve tričká tiež.

Totálne zlý odhad.

Kompletne zlé varovania.

 

Ale nesťažujem sa. Však k lepšiemu sme sa otočili.

Ostatné sa predsa kúpi, či?

 

Navyše, Jorik dnes vstal s badateľne teplým čielkom. Už je asi hodinu hore a ešte vôbec nič nepapal. Rozprávky pozerá, no ako na neho mrkám, často do neznáma je zahľadený. Žeby som si už mohla nádeje robiť, že sme vírus znova vírus chytili?

 

Tam mu cinkám, nech odpáli, čím skôr, tým lepšie a vám ostatným cinkám tiež, ale ku krásnemu dňu. Z Hlavnej 35.

 

 

Ešte stále v pyžame

Aj som myslela, že dnes urobím výnimku. Že dnes písať nebudem. Ale akosi si neviem pomôcť, až nespravodlivé mi to príde, aby svojmu románu toľko slov dnes ráno darovala a svojmu blogu bohapusto nič? Hoci, ani len jednu jedinú fotku nemám , čím by som ho spestrila.....len slová.

Nuž tak len teda na ne sa budem spoliehať. Hoci, i troška unavené sú, lebo celú noc sme cestovali. No, zase....sťažovať sa nemôžem, lebo pol cesty som prespala. A to dokonca i v lietadle, kde som s Tomášom natvrdo zalomila, zatiaľ čo vedľa mňa sediaci Jorik, ani oka nezažmúril , len svoje rozprávky na dvd prehrávači pozeral. Až sa z nás letušky smiali. Haha, nuž hej, také dieťa si treba vychovať.

A tak sme teda tu. V byte, z ktorého mám výhľad k nám domov, do bytu, v ktorom som vyrastala a v ktorom sa donedávna nonstop svietilo. Ešte som sa so sestrou nevidela. Ešte som sa nevidela s vôbec nikým! Veď som stále v pyžame. Rovnako ako celý zbytok mojej rodiny :). Také pomalé ráno máme.

A lenivé.

Ja som zaspala....ale ono, ťažko sa vstáva v čase, keď si pred spaním ešte len zuby umývate:). Lebo hej....o druhej nášho anglického času sme dorazili. Po posune času som hneď a zaraz hodinu meškala. No čo už. Tak to býva, keď sa cestuje a napokon .... i keď som vstala nepomerne neskoro, čosi som porobiť stihla. Nové slová v mojom románe pribudli a teším sa z nich prevelice, lebo už som cez ne plne zahryznutá do deja. Úvod mám úspešne za sebou ! Hurá! Ale predčasne sa zas až tak tešiť nechcem. Záver je dôležitý a ešte viac dobrý pocit z napísaného. Lebo sveter upletie kadekto, ale aby sa dal aj nosiť, ba i pekný, aby na pohľad bol, je už omnoho ťažšia úloha!

Nemáme na dnes plány.....ešte ich len tvoríme. Ja si nohy dolámať nechystám. Plánujem doma veľa pracovať. Využiť i zneužiť prítomnosť starých rodičov a aspoň troška dohnať zameškané.

Soboty takým veciam prajú, tak je, že?

Nuž teda....idem si tú svoju naplánovať a vychutnať a hádam mi dobre dopadne. I vám to prajem, aby ste sa dnes dobre mali.... Mávam vám k tomu z Hlavnej 35 !

Cink

Tak trocha sa bojím

Dnes nemám nijaké fotky. Nemám totižto nič, čo by som mohla odfotiť. A keby som aj niečo mala, najskôr by som ani nemala, kde ich odfotiť, nakoľko je u nás všetko hore nohami. Doslova.
Možno sa to nezdá, ale náš byt je veľmi malý. Občas mám pocit, že sa v ňom preskakujeme. Aj preto v ňom rada upratujem, lebo ten pocit tesne potom, keď bytom dokážem slobodne kráčať, je k zamilovaniu. Teraz sa v ňom slobodne kráčať určite nedá. Zopár kufrov na dlážke a slovný výraz "slobodne kráčať" znie ako vtip.

Ako vtip mi aj príde smutný fakt, že vzhľadom na počasie, aké teraz doma je, balím z každého rožku trošku , výsledkom čoho je , že nám dva kufre nestačia. Síce, nemálo priestoru i darčeky zabrali a môj materiál....a veci, čo by som chcela doma predať, aby na zubára bolo, ani nevravím! Ozaj som zvedavá, ako to doklepeme. Najskôr  oblečenie preriedim..., veď napokon, či nebudem chcieť aj doma do sekáčov zabehnúť? Jaj, že či hlúpa otázka!

Priznám sa vám, že trocha zmiešané pocity mám okolo celého tohto nášho výletu. Lebo, od smrti rodičov to bude prvý krát, čo tam prídeme. Už si viac nebudem musieť kradnúť čas ,aby som za mamkou vybehla...., už nebudem vedľa nej sedieť na posteli a kresliť....už viac nebudem zrána ich okno na Maurerke sledovať, ako sa v ňom svieti ..... Plačem. Bojím sa toho, nebudem klamať. Až žalúdok mi zviera. Ten vždy citlivo reagoval.

Mesto , v ktorom som vyrastala, už nikdy nebude rovnaké.
Mám pocit, že celé je to zle.
Alebo radšej nereálne.

Akurát Jorik to všetko vie a chápe. On si ľudí , v tej svojej vystrihanej hlavičke , hneď odpočítal. Vyškrtol dedka i babku a bolo. Len tak. Zvýšila Anička a Lujza. Kiežby som takú ľahkú matematiku i ja mala.

Nuž uvidíme ako bude. Možno sa zbytočne obávam...možno mi prázdny byt po rodičoch ani taký prázdny nepríde. Možno, keď uvidím, ako sa v ňom  sestra zabývala, že ho ani nespoznám. Ale....nemyslíte, že by bolo naivné, niečo také očakávať?

Dnes teda letíme. Už  o pár hodín budem s rodinou a so všetkými Slovákmi dýchať mrazivý aprílový vzduch. Vetrovky sú zbalené. Aj čapice . Ba i rukavičky pre Jorika.

Nebudem sa s vami na dlho lúčiť , ako som predtým zvykla, keď som domov došla. Lebo tentokrát by sme mali mať zavedený internet, nuž budem môcť byť kedykoľvek online . Tak i písať blogy ranné sa naďalej chystám. Takže dnes ešte tu, z 25Tovey Crescent vám mávam, ale od zajtra už tak z čísla 35 budem robiť....

Krásny deň vám prajem......cink.

Váham

Rozmýšľam, ozaj rozmýšľam, či mám dnes s Jorikom ísť na vyšetrenie. Jeho sluch sa bez debát zlepšil. Nemyslím, že je potrebné ďalšie vyšetrenie. Ono, pravda je, že ešte nie je 100% také, aké bolo aj predtým....ale to málo i ja viem, že to chvíľu trvá, kým sa sluch nadobro vráti v rovnakom stave, v akom pred chorobou bol.

 

A tak sa lámem ako dumem....lebo veľmi nerada by som tam šla "obťažovať". Ono, čas anglických lekárov je neskutočne vzácny , čo mi pripomenuli aj na poslednej návšteve, aby som sa nezabudla odhlásiť, ak sa synov stav zlepší. Uf, najvyšší čas tak urobiť! Ak chcem.

 

Ináč, odhliadnuc od toho, včera mal Jorik škôlku a ja som "nakupovala". Nemohla som ináč. Nohy som si išla dolámať , ako som sa ponáhľala, aby som len čím skôr doma bola a znova pracovala, ale ono....nie je to jednoduché vecami sa rýchlo prehrabať a čosi originálne von vytiahnuť. Nuž tak, robila som , čo som mohla a hurá, nepôjdeme domov s prázdnymi rukami. Čosi sa už na stoličke v spálni množí..., no aby to bolo kompletné, ešte tomu stále niečo chýba. Možno dnes, ak stihnem. Samozrejme, aby sa prekvapenie zachovalo, nemôžem tu všetko verejne odhaliť. Ale to, čo som sestre dokúpila, smelo ukázať môžem. Tá sem nikdy nemrká. Nuž teda, aha, aké šťastie som mala......

 

 

..keď som včera na takúto pompéznu bodkovanú sukňu natrafila !

 

 

K tomu i tento svetrík milený...jaj! Ona také vintage rada.

 

 

 

A potom i takéto mini šaty som jej k legínam vzala, krásne nenápadne objem pridávajú, to sa jej zíde. (aj mne, ale tuto si cápam po rukách, toto pre sestru je a bodka)

 

 

 

 

A toto "čudo" na dotyk príjemné som si sama seba vzala. Lebo mám rada sivú. A tiež som rada v mäkkúčku.

 

I svokre milej a Joričkovi som niečo málo nakúpila. Ale foto nevyšlo z Jorikových vecí, lebo môj foťák sa s červenou nemusí a jeho veci žiaľ červené sú ... No a pre svokru Kaťu prezradiť nemôžem. Lebo tá sem občas mrká. Nuž mlčím.

 

A to je všetko z môjho včerajšieho lovu.

Ba! Ružové pyžamové nohavice som si kúpila! Na tie som úplne zabudla! Asi preto, že jak nové boli, tak som si ich hneď a zaraz aj obliekla a ešte i teraz, čo sem do blogu slová ťukám, ich mám na sebe. Aj cvakla by som vám ich aj s nohami mojimi v nich, ale môj foťák také tiež rád fotí, to radšej prenechá mobilu. Tak ho posielam späť do šuflíka, nech si ide oddýchnuť.

 

A bez pyžamovej fotky to bude, no čo už?

 

Ale mávam vám z neho.....ozaj mávam....ku krásnemu dňu....z 25Tovey Crescent .

 

 

 

Hurá škôlka !

Dnes má Jorik konečne škôlku. Po dlhých nekonečných veľkonočných prázdninách sa dnes pôjde konečne znova hrať so svojimi priateľmi. Majte mi to kľudne za zlé, ale po dvoch dňoch behania po lúke a hrania futbalu som viac než rada, že sa nájde aj niekto iný, kto môjho miláčika vybehá.

 

Medzi nami, ozaj sa s futbalovou loptou necítim práve komfortne, ale kopať ešte viem, nuž robím , čo robím ,aby najmä veselo bolo. Hoci, po prvej hodine som už myšlienkami niekde úplne inde  a radšej sa vidím sediaca so skicárom v ruke niekde na lúke....

 

Ale zase, aby to nevyzeralo, že len futbal celé dni hrám, lebo to by pravda nebola, musím dopísať, že aj iné veci sa u nás dejú-  ako platia sa pokuty v knižnici za omeškané knihy či nakupujú sa darčeky, lebo veď už čoskoro domov ideme . No ale zase, popravde, len Lujze Banánovej sme niečo kúpili  a to hneď hračky dve, lebo dve sme našli. No a samozrejme , s Jorikom sme nikde inde nehľadali ako v sekáčoch. Po sviatkoch, kedy bolo všetko zatvorené, teraz doslova obchody praskajú vo švíkoch. K niektorým hračkám sme sa ani len nedostali! I tak sa však čosi malé našlo.....ako knižka o medveďovi pre Jorika, gumený žralok a udica s kačičkami do kúpeľa, samozrejme, pre  Jorika, aby mu vo vani veselšie bolo.

 

No klamala by som, keby som napísala, že ja som si nič nekúpila. Lebo kúpila. Hoci veľa vecí sa mi páčilo, radšej som ich naspäť vrátila a len jednej jedinej som podľahla. Lebo mala v sebe čosi, čo si z detstva pamätám , no nechcite odo mňa ,aby som to pomenovala, lebo neviem.... Prosto len tam čosi je. Nuž, tuto aha, moja slabosť včerajšia. Našťastie len za 1pound.

 

 

Viem, troška "negustiózne" som ten vankúš na svoj pracovný stôl čapla.... ale koho to už zaujíma, že áno? Keď na ňom tak parádny pletený vankúš tróni! Nuž, smelo ma súdte ,aká slabá som, že som mu neodolala !

 

No ináč, žiadne šaty, žiadne tričká...ani som sa len nepozerala.

A preto ani darčeky nemám!

 

Do odchodu  domov sa nám to už kráti. Zajtra má Jorik lekára, to sa nestihne, ak teda niečo domov priniesť chcem, mala by som sa dnes na lov vybrať, kým sa bude Jorik v škôlke hrať. Ibaže, ja by som radšej domov prišla a písala. Dnes som veľa nenapísala....tak trocha sklamane sa zo seba cítim.

 

No uvidíme.

 

Včera som tiež len tú jednu kresbu dokončila a viac nič.

 

 

A dnes ráno som zas trocha vyšívala..., ale ostalo to nedokončené...ono, vždy to pár hodín trvá, kým sa jeden ušije.

 

Tak teda hurá deň! Uvidíme , čo prinesie. Slnko svieti a to je dobré. Cez víkend má vraj doma snežiť. To aby som aj zimušné bundy do kufra balila. Uj!

 

Krásny deň teda želám a mávam k nemu z 25Tovey Crescent.

 

 

Obliata

Zase som sa zapísala. Ale nejdem sa za to ospravedlňovať. Lebo niet za čo. Lebo písať teraz musím a viem, že len veľmi pomaly napredujem .....občas ani celú kapitolu ráno napísať nestihnem. Desím sa, keď počujem iných vravieť, že i roky nejaký príbeh písali. Ach, to ja nemôžem. Zabudla by som ho, stratila v sebe. Nie, ja sa musím ponáhľať..., kým vo mne žije, kým mu tlčie srdce. Navyše, asi to bude znieť smiešne, ale ja doslova cítim, že je ten príbeh, čo sa pokúšam teraz napísať , aktuálne vo mne. Riadi ma, pomáha mi. Nemôžem mrhať časom. Sťaby to otázka teraz alebo nikdy bola.

 

Za čo by som sa však asi ospravedlniť mala, bol môj ďalší včerajší výpadok. Lebo ako osobe, ktorá sa onlajnovo prezentuje, náležalo mi včera veselú veľkú noc želať. Ibaže ja som neželala. Ani tu, na blogu, ani na svojej stránke. Ako správny hrdina som si tam nacapila nejaké svoje obrázky, čo som posledne nakreslila, vytvoriac tak trocha mne dobre známe "sociálne fo- pa ". Že sa tak stalo , som však zistila, až  keď som na domovskú stránku mrkla a ostala zavalená želaniami . Bez výhovoriek však smelo píšem, že tieto veci mi nikdy nešli. Viete také tie, čo sa očakávajú. Väčšinou ma zaskočia , ak nie rovno prekvapia. A občas to býva i trápne....a zahanbujúce. Nuž, nie naschvál to robím, ozaj tieto "dôležité" spoločenské veci (vrátane všetkých akcií a sviatkov a kadečo podobného) nevidím.

 

No a do tretice už nemám nič, čo by ma nejako lámalo, či sa musím alebo nemusím ospravedlňovať. Do tretice mám už len súkromnú infošku, že som bola včera , ako drvivá väčšina vás- nás, členiek ženského pohlavia, obliata hrnčekom ľadovej anglickej vody . Až kričala som od toho chladu , jak mi stekal dole hruďou..... No čo už, vydržala som a teraz zdravá budem. Musím byť!

 

Ráta sa aj do štvorice? Lebo do nej by sa ešte niečo našlo. Hoci, neukončené, ale predsa, ostala som s tým spokojná. Lebo rozpráva sa to so mnou....a to je naj.

 

 

Hádam dnes to dokončím, hoci už aj iné musím, keď už na to Slovensko o pár dní odchádzame. Všetky povinnosti by som si chcela dokončiť. Teda...len tie, na ktoré si pamätám.

 

A dokončiť budem musieť aj tento nový náhrdelník. Ale to už vôbec neponáhľa!

 

 

 

U nás je celkom slnečno. Tomáš odišiel preč, na celý deň ..kamsi ďaleko. Robota a zábava, nuž dnes s Jorikom sami dňom  pôjdeme. Žiadne plány so far.... ale to je to najmenej.

 

Nuž, vyčerpala som slová, čo som na dnes mala a už len  mávať mi ostáva...ku krásnemu dňu. Z 25Tovey Crescent.

 

 

Takmer katastrofa

Včera sa Jorik ku mne vyškriabal na kuchynskú linku, aby mi robil spoločnosť pri robení zemiakového šalátu. Často tak spolu kuchtíme, a teda, nič by na tom podivné nebolo, keby sa Jorik na tej linke toľko nemrvil, až so svojim zadočkom nepokojným prevrátil obrovský pohár plný vody a tulipánov.

Pohár sa nerozbil, len prevrátil. Tulipány nespadli dole na zem, len nehybne ostali ležať na linke....akurát voda sa rozbehla do všetkých strán, kade jej to šlo. A takmer nádherne v kaskádach tiekla i o poschodie nižšie, na vedľa stojaci stôl.....rovno na vysoký komín postavený z mojich skicárov. Aby toho nebolo málo, popritom - ako sa teraz domov chystáme , mala som tam uložené doslova aj všetky svoje kedy vytvorené originály. Všetky. Od návrhov pohľadníc, po knižné ilustrácie, po podlepené obrázky , po originálne kreslenky , no prosto všetko tam bolo ..jak staré tak nové, ba dokonca i také, čo zo skicára ešte ani vytrhnuté neboli.

 

A voda si tiekla a ja som výskala a rukami okolo seba rozhadzovala nahnevaná na seba, že si všetko na jednom mieste držím, však keď má niečo "poraziť" , nech to "porazí" všetko naraz.

 

Našťastie, ani jednej jedinej mojej kresbe sa nič nestalo. Najskôr preto, že som tam pribehla včas a stihla ešte vodu z kožených obalov dole ofŕkať . A to všetko skôr, než sa tá stihla pomedzi stránky zahryznúť. A veľmi preveľmi ma zachránili aj štyri hárky filcu, čo som tam ráno na vrch tej skicárovej kopy položila, lebo asi smädné boli, pili a pili a von zo seba nič nepustili.

 

Kalamita bola  teda zažehnaná....ale poviem vám, mala som na mále. I ruky sa mi triasli. Ale hádam, nič som sa nepoučila, lebo akonáhle mi obaly uschli , znova som ich do komínka poskladala  a na to samé miesto uložila.

 

I kvety v poháre stoja tam, kde stáli. Ale vravím si, že hádam dvakrát sa to samé už nestane.

 

 

 

 

(Nepovedala som, že táto bude pekná? Ja sa z nej teším ešte o to viac, lebo viem, akú milenú postavu stvárňuje.)

 

Mávam vám ku krásnemu dňu bez vodových nehôd. Lebo darmo raz, na Veľkú noc nikdy neviete, čo sa príde okúpať!

 

Z 25Tovey Crescent.

 

Cink.

 

O ničom

Vonku svieti slnko a zdá sa byť teplo. Huráááá ! Teším sa, hoci ani nemáme nijaký konkrétny plán, kam by sme dnes chceli ísť. Nuž ale všetko je lepšie ako to vetrisko, čo u nás včera dulo , dobre, že nás neodfúklo!

Včera sme s Jorikom zas a znova zakotvili na funfair a premrhali tam nejaké tie prachule. Ono, asi netreba písať, že kolotoče ani tu lacné nie sú. Ja by som tam osobne najskôr ani nešla.  Ale keď Jorik tam tak veľmi chcel ísť, že ma obmäkčil.....  A ja som len mama úbohá, čo  má slabosť na vlastné dieťa, nuž, povolila som.

 

Tata už jazdí a podľa jeho slov, bude jazdiť celý deň. Lebo sú sviatky a ľudia veľa cestujú a peniažky nám treba, trebárs aj na také veci ako sú kolotoče. Navyše, čoskoro pôjdeme domov, na dva týždne, a to už je dáka dovolenka!

 

No a  čo ja v toto nedeľné ráno? Ja píšem. A vyšívam. A bojujem s časom. Stará známa pesnička. Nijaké zmeny sa tu nekonajú. Ani v nedeľu.

 

Akurát , že koláče mlsám, čo som si sama napiekla. Jorik sa ich bojí ako čert svätenej vody, ani len priblížiť sa k nim nechce v strachu, že mu nebodaj jeden do pusy strčím. Ale tak zákerná zas nie som:).

 

Hm....dnes veľa písať nebudem. Lebo som sa už od hlbokej noci upísala veľmi veľa. Hoci, ruky ma nebolia, aj viac by som rada písala, ale už nemôžem. Jorik. Čaká ma. A tak sem ešte pridám dve , radšej skromné fotky, čo pre dnešok mám a už len mávať budem.....

 

 

...tuto je ďalšia postava do príbehu, čo píšem.... Uvidíte , pekná bude, až ju vyfarbím:).

 

 

A tuto zase moja posledná výšivka.....a ja viem, nie je to lebôčka.....ibaže ja, ak mám byť úprimná, silno uvažujem, aké rozumné je tie vyšívať, lebo sú úplne nepraktické k predaju. Veľmi dlho ich vyšívam a ak by som to nacenila, ľudia by sa nedoplatili. Nie že by som len s účelom zarábania peňazí vyšívala, to nie! Milujem vyšívať.....,no predsa len, aj trocha rozumná by som mala byť. A navyše, už mi aj chýbali tie moje "stálerovnaképostavičky".

 

Krásnu nedeľu vám prajem !!!! Z 25 Tovey Crescent.

 

cink

 

Osamote

Jorik ešte spí. Hádam to bude tým Ibuprofenom, čo som mu naveľa v noci dala. A tak som zneužila ráno a šťastná, že som osamote , len som písala a písala a viac menej len prepisovala, ukladala veci, aby všetko sedelo. Mala som šancu byť na chvíľu čitateľom svojho "diela" a musím povedať, že sa mi vedie tak pol na pol. Začiatok ma stál veľa síl...veľa ---veľa prepísaných slov a viet, ba i celých odsekov. Ale ako som sa posúvala v obsahu ďalej, chyby utíchli. Slová sa kĺzali. Och, čo  viac si môžem priať?

 

Viem, je ešte len 9 hodín ráno, no ja som už na seba i na svoju dnešnú prácu hrdá. Zas a znova , usilovne som pracovala od druhej v noci. Ťuk...ťuk....juch!  Ešte že mám muža, ktorý ma začal posledné dni záhadné chápať. Tak si prajem, aby vo mňa veril. Lebo i ja si chcem. Mám vyhrnuté rukávy..., na zápästiach odreté ruky , to od písania, ale prisahám, to nevadí...som pripravená bojovať. Stále som. Ha, až smiešno mi je , lebo.....veď ja nemám súpera! Len seba samú.

 

Tak teda si so sebou samou stojím v ringu. Uvidíme, kto z koho. Ja alebo ja?

 

Priznám sa, už som aj trocha unavená. Nie z písania, nie ako z takého...ale keď vstávate tak chorobne skoro, ťažko je vám uveriť, že o 9 ráno sa deň ešte len začína. Ja už mám poludnie.

 

Zbytočné na to myslieť.

 

Navyše, myšlienky mi odbiehajú....k synovi do postele. Lebo...nahlodala mi ju zákernosť, či som si ozaj istá, že v poriadku je?

 

Nie som si istá! Len dúfam, že je....že sladko spinká.....

Asi ho pôjdem pozrieť. Ale hej! My vieme, čo ma to bude stáť! Ak je v poriadku, zobudím ho.

 

No, mám na výber? Asi nie.... Tak sem ešte fotky vsuniem...,lebo podarilo sa mi včera fixy v rukách na chvíľu držať. Tak tuto toto som....len jeden obrázok , i to nedokončený.

 

 

 

A tutu zase výšivka lebia...... veď vy viete, ja vždy ráno i s ihlou trocha čarujem....

 

 

A to je všetko , čo na dnes mám. Ba, ešte mávať rukou sa mi patrí. Nuž mávam!!!! A pozdravy posielam z 25Tovey Crescent.

 

 

Bieda?

Dnes nebudem veľa písať. Vymieňam slová za fotky, ktoré tu posledné dva blogy chýbali. Hoci, priznávam, nie toho veľa, čo by som mohla ukázať. Ranné vyšívanie veselých lebôčok mi trvá nepomerne dlho. A moje kreslenky? Ozaj? Môžem ich vôbec nazvať kreslenky ? Nie radšej len kde tu skica?

 

Ale ...nič na tom nezmením....mám, čo mám.

Možno i trocha podpísané jarnou únavou, ktorá k nám dorazila ...., nuž čo, sme len ľudia.

 

Tak teda, šup sem s nimi...nech je tu živšie!

 

 

Tuto prosím, moje posledné lebôčky.....s ešte ,ako ktosi poznamenal, so zubami ako chápadlá od chobotnice.

 

 

A tak som skúšala i klasiku, pri ktorej omyl nehrozí, tobôž zámena za chobotnicu.....

 

 

...ale priznám sa, výsledok ma až tak neteší.

 

I viac by mohlo byť , že áno?

Hej, tiež si myslím, ale pravda je, že z výšivkového sveta je toto všetko, čo nové mám.

A teraz tie skice ...jaj!

 

.....čo si k svojmu príbehu kreslím, aby som ho medzi prstami lepšie uchopiť vedela.

 

Táto tam nepatrí...táto je len tak. Lebo prsty drevené.

 

A ukázať sa chcela.

 

Ale táto už svoje miesto v príbehu má. A pomerne dôležité.

 

A toto? To je staré.....to ste už videli...len , jak som fotila, vypýtalo sa to sem ešte raz. Nuž, nemala som chuť hádať sa, tak som i to cvakla.

 

A to je všetko, čo mám.

Vravela som, bieda:).

 

No to len preto, že písané vám ukázať nemôžem. Tam sa šplhám strana po strane..... Oj, prosím, prosím, nech mám síl to dokončiť.

 

A s týmto  čisto sebeckým súkromným prianím sa s vami rozlúčim. Ale, aby ste mi to za zlé nemali, samozrejme, že vám krásny deň želám! Ten najkrajší! Z 25 Tovey Crescent.

 

Cink.