Srdce ružové

Ušká sú späť, ušká sú späť...ušká sú ozaj späť!

 

Ešte stále to hulákam pošepky....pre istotu.

Ale teším sa už i tak.....lebo po tých týždňoch....konečne....hovorím na svojho syna a on  reaguje! To ....to je tak oslobodzujúce! Nesmierne sa teším! Nesmierne! A.....k tomu všetkému dodám ešte niečo stupídne.....ale ...pamätám si z detstva na vlastného dedka. Bol to krásny človek. Ozaj nádherný. Nepamätám si, že by niekedy niečo urobil, čo by niekoho nahnevalo alebo radšej niekomu ublížilo.... Bol to tiež človek jednoduchý a ....hluchý. To rozčuľovalo moju babku :), a teraz jej rozumiem . Lebo .....verím tomu, že človek s handicapom to nemá ľahké, nechcem to nijako zľahčovať....ale žiaľ ani ľudia v jeho okolí nemajú na ružiach ustlané. Ja to ozaj nemyslím v zlom....ale posledné týždne mi ukázali, aké doslova frustrujúce dokáže byť spolužitie s niekým, kto horšie počuje. Lebo ..možno sme to len my ženy....lebo máme svoje dni a hormóny jedno s druhým, tak tá trpezlivosť je niekedy doslova zmerateľná na školskom pravítku....ale prisahám, nie je jednoduché ostať v pokoji , keď už po xtý krát opakujete to samé a už ziapete a aj ste oľutovali, že ste sa vôbec niečo pýtali a .....potom ten nonstop hluk okolo, všetko zvukovo naspídované na plné gule, ozaj verte, keď dobre počujete, tak nadmerný hluk vie celkom dobre negatívne čarovať...a potom sa na to všetko nabaľuje aj vnútorný nepokoj z výčitiek, že toho úbohého (bez výsmeškov) človeka zanedbávate, lebo mu nehovoríte všetko, čo by ste chceli.....že ho odsúvate bokom, lebo niečo mu povedať vás stojí mnoho energie......a....som rada, že to mám úspešne za sebou, nikomu nebolo ublížené a všetko je tak, ako bolo predtým. A týmto mávam všetkým , ktorí s niečim obdobným bojujú a aj všetkým ľuďom v ich okolí.

 

Dnes sa necítim na písanie dlhého blogu.

S návratom Jorikovho sluchu som v sebe utíchla.

Potrebovala som to.

Aj on.

Napriek tomu sme včera zápasili ako už dlho nie. Ale aj napriek tomu to bol jeden z mojich najkrajších dní v živote. Jorik sa hádzal, kopal, udieral ma....strhával si oblečenie a rozhadzoval ho po ceste. Potom sa upokojil a ja som nevynútene dostala tie najkrajšie "prepáč" a vyznania lásky s tým spojené. Možno sa to zdá zahanbujúce priznať to takto verejne, že ma vlastné dieťa udrie....ale ja sa za to nehanbím a myslím, že to dokonca od neho aj akceptujem. Aby sme sa rozumeli "akceptujem" skôr ako rozumiem.....nie že "v poho synu , len si udri:) " . I ja bývam frustrovaná a jemu častokrát veľa neostáva len rozhadzovať rukami. Navyše, vždy vie, že prekročil hranice...učí sa a ja zatiaľ skalopevne verím, že až vyrastie, ženu ani kvetinou neudrie.

 

Ináč, kamkoľvek sme včera spolu išli, tam z neho boli unesení...ale to sú tu zo všetkých detí.....za čo sa Jorik tak trochu predvádzal a každému štebotal o možnom i nemožnom .....ako prečítal všetky čísla z kalendára alebo čítal z nádob , pre koho sú..to ináč udivilo aj mňa, lebo to bolo vôbec po prvýkrát, čo úplne sám na verejnosti prečítal celé slovo. Dog to bolo, nijaká veľká sláva...ale i tak som na neho pyšná.

 

A už sa rozpisujem, že áno. A nudne sebecky o vlastnom dieťati....tadadááá...horšie byť ani nemôže.

Fackám sa po prstoch. Dnes mám stručná byť Jaj!

 

 

Tak ešte foto pridám.....aby bolo farebnejšie....toto tu som dostala od milého z Bratislavy, už sa úspešne vrátil späť ! Ďalšie kolo niekde v máji.....

 

Toto zase kresbička "kým sa Jorik okúpe" kreslená.....

 

A tuto zase moja prejedenosť postavičkami .....dnes som teda srdce šila...už dlhšie som plánovala. Ibaže, nemám červenú niť, tak ružové je :).

 

A to je všetko.

Už mlčím.

Lebo dnes chcem byť stručná.

 

Tak už len mávam na záver ku krásnemu dňu z 25Tovey Crescent.

 

Ilustrácia

Neznášam lieky....odmala som mala problém ich prehltnúť. Naháňali mi strach....občas som dokonca revala pri ich prehĺtaní , za čo som bola vysmiata . Teda , kým som bola malá, bolo to ok, lebo som si prešla toľkými angínami, že bolo iba pochopiteľné, že mi "prehĺtanie" robilo problémy...ale ako revajúca 17 stka som už bola proste trápna. Teraz, mnoho rokov potom, prehĺtam tabletky ako profík....ale stále nerada. No moje oči ma neskutočne svrbia a ja si ich driem a driem a viem, že sa to nemá, lebo zvráskavejú ešte viac, než už zvráskavené sú....ale prisahám, raz sa ich dotkne moja ruka, je to čistý očný orgazmus....len šúchať a šúchať a neprestať...cítim sa blažene. (prosím, tých orgazmov existuje viac....ako ušný, keď si čistíte uši vatovou tyčinkou.....alebo komárí či ovadí.....keď si škriabete štípanec a ...treba vôbec niekomu opisovať tú slasť? škoda len, že všetky tieto "orgazmy" sú baka-baka a odhliadnuc od toho, koľko potešenia priniesli, stav reálne vždy len zhoršia. ) Alergia. Tak trocha daň za tehotenstvo. Ale prijatá . Nesťažujem sa. Lieky ju vedia udržať pod kontrolou. Bez nich je to zlé. Hurá, že žijem v dobe, v ktorej žijem.....lebo ...fuj, ani si nejdem predstaviť tie orgazmy ,až by som žila v inom storočí!

 

Ale moja alergia nie je podstatná.

Začať písať blog takto žoviálne som si samozrejme dovolila len a len preto, že sa teším!!!! Ale ....len tak pošepky alebo radšej po špičkách, alebo radšej oboje naraz. Aby som nezakríkla. Lebo ...lebo už som raz zakríkla...na deň matiek. A vôbec, ani sa mi tomu nechce veriť! Ešte včera som písala srdcervúci blog o mojom materinskom strachu  , ráno strávila dopoludnie s telkou s hlasitosťou na 20(obyčajne máme 9-10, zrána aj 6-7stačí...ba aj 5tka sa dá) a večer, ako si veselo telefonujem s Luckou (zdravím a mávam) všimla som si prazvláštnu vec...že Jorik reaguje na moje otázky. Hneď ,ako som zložila telefón, pustila som sa do "sondovania" situácie a Jorik mi odpovedal na všetko!!!!! Neverila som a stále neverím. Pýtala som sa ho, ako je to možné a on sa potmehútsky smial a očami na mňa gánil a povedal čosi úplne "prepleskujúce", že iba žartoval. Ha???? Vysvetlila som mu, že toto sú vážne veci..že ideme čoskoro na vyšetrenie.....že odtiaľ k odborníkovi...aby sa mu ušká vyliečili...toto nie sú žarty a z takých vecí sa žarty ani nerobia....a on zvážnel a stíchol a ja som kládla ďalšie a ďalšie otázky a on odpovedal! Ako, priznám sa, je mi v podstate jedno, či to bol ozaj iba žart, hlavne , že počuje! Na druhej strane, som si istá, že nežartoval. V jeho veku ešte nevie takto žartovať, tobôž nie toľko týždňov a navyše, nepotrebujem nijaké dôkazy na svoj názor, keďže som videla xykrát ako Tomáš došiel z roboty domov, ako buchli dvere a ja som na neho kričala, že tata je doma  , tata je doma a on nič, ďalej skladal kocky a aj Tomáš na neho volal a on nič a až keď sa sám zdvihol a zbadal ho, aj sa zľakol a potom sa tešil......To dieťa nezahrá. Ani vonku , keď neodpovedal na otázky alebo odpovedal odveci.....isto si nevymyslel ani svoje vzduchové bublinky, v ktorých sa sám so sebou zhováral a .....vôbec, je toho veľmi veľa a myslím, že rovnaký názor má aj náš tatino.... Ináč, ešte o tom nevie, že sa možno stal "zázrak" . Ja sa mu stále bojím uveriť. Taký skok??? Ale Jorik už tu pri mne dnes ráno bol.....zavolal ma k sebe do postele....hovorila som na neho tlmeným hlasom a on reagoval. Skackám ako opička na gumičke a je mi jedno, že vyzerám "silly".

 

A potom, mám ešte jeden dôvod na radosť.Výsostne súkromný , pracovný a iba iba môj. Puf, asi by som mala napísať, že Tomáš zvládol všetky testy a hurááá, postupujeme do ďalšieho kola. Májového. Potom sa ukáže. Nateraz sa zdá, že úspešných absolventov je veľa.....ale postúpi iba zopár. Ako keď sa hlásite na školu, ste pod čiarou či nad ňou? Preto nám asi trocha spadli hrebienky. Ja sama neviem aký postoj mám  k tomu zaujať. Najmä vzhľadom na  Brexit. Nechcem to tu rozoberať, ale som si istá , že sa nás dotkne a odchod domov je viac menej reálnejší než sa možno zdá a to bez ohľadu na to, či Tomáš vybratý bude alebo nie. No, kým sa veci nepohnú a nespíšu a nestanú čierno biele na papieri, je predčasné o nich hovoriť. A tak sa vraciam k svojej pôvodnej radosti....tej súkromnej a výsostne mojej.

Ilustrácia.

Udivuje ma a teší a tak ju skúmam a zisťujem, že má nesmiernu moc. Nedoziernu. Pre mňa aspoň osobne. Ako teraz znova čítam sériu kníh od Chrisa Priestleyho , si to uvedomujem viac než inokedy . Ilustrácie od Davida Robertsa proste nemohli knihe viac lichotiť. Moja predstavivosť je vec jedna, ale vidieť ju očami Davida, ma ukočíruje svojim smerom a je úplne zázračné vidieť pri tom, ako sa celá scéna v mojej hlave zmení. Od reálnych postáv sťaby hercov , preskočím do sveta ilustratívneho a všetko je v ňom počmárané Davidom. A vďaka tomu  má celá kniha úplne iný nádych! Najskôr to nie je nič objavné, ale pre mňa je. Ilustrácia má tak omnoho väčšiu moc, než som jej kedykoľvek akúkoľvek pripísala. Udivuje ma zároveň, že obdobne to funguje i v prípade mojich vlastných ilustrácii. Ako píšem svoje poviedky, kreslím k nim aj obrázky. Zhmotnenie hlavnej postavy do kreslenej figúrky mení všetko. Do rozprávkova. Včera som si tak nakreslila Lenu....je to dievča, ktoré píše strašidelné rozprávky....a nemôžem slovami opísať, aká som rada, že som si ju včera nakreslila. Odrazu je reálna , ach cítim ju a poznám ju lepšie než som si myslela a než som ju poznala, keď som o nej len písala. Vidím to ako zázrak a teším sa mu, lebo hej!, sú to moje ruky a moje prsty , čo to dokážu.

 

 

Toto je Lena.....(predtým , pred ilustráciou Leny som napríklad vôbec nevedela, že ma takýto vlčí tieň!)

 

 

Toto je zase Lea.....ďalšia hrdinka z jednej z mojich poviedok.

 

Jorik tuším vstal....

Nuž, nastal čas násilne sa rozlúčiť...ale nevadí...beztak už píšem a dlho.....

a kto už má čas takéto nekonečné blogy čítať?

Tak už len jedno foto....

 

 

...predtým ako zacinkám.....ku krásnemu dňu z 25Tovey Crescent.

 

 

Cink!

 

PS: ak by mal niekto problém pochopiť môj pohľad na ilustratívne zázračno, tu je pomôcka....je to ako keď si pozeráte fotky alebo film dajme tomu z 80rokov. Obraz má taký žltastý nádych a ja verím, že podobne ako aj ja, i vy vidíte všetko z tej doby v rovnakých farbách. A pritom je to blbosť, že áno...boli také, aké reálne sú. Ja mám občas problém ešte väčší...uveriť, že niekedy nebol svet čierno biely.....najmä napríklad vojnové zábery v telke toľkokrát premietané v čierno bielom .....uchovali sa tak a hoci viem, že krv na bojisku bola reálne červená, moja myseľ je celkom fajn aj s jej čiernobielym prevedením - nanajvýš si ho vyfarbím do farbičiek starých zlatých českých rozprávok. A to je tiež blbosť, že áno.....ale ....raz darmo...

 

 

 

 

 

Vtáčik a motýlik

Dnes má Tomáš testy....márne sa snažím myslieť na iné veci, moja myseľ zabieha do Bratislavy ako sa snaží nadviazať spojenie. Možno by som mala radšej schmatnúť telefón do ruky a napísať "srdcervúcu" sms o podstatnosti a nepodstatnosti nášho budúcna......a pridať aj zopár hrejivých slov, ako veľmi na nášho tatu myslím a že nech sa deje, čo sa deje, svoju časť zvládol bravúrne....ale akosi asi by som to nebola ja. Také veci konám iba v slabých chvíľkach. A teraz takú nemám. Jednak preto, že je mnoho iných vecí, ktoré ma nepustia rozcitlivieť sa....ako už toľko spomínané nešťastné Jorikove ušká......až po smutný fakt, že som vyrastala bez objatí a keď sa konali obdobné situácie v mojom živote, mám na mysli testy, bola som odprevádzaná kompletne nepochopiteľnými slovami ako ,,Nie že urobíš hanbu rodine." Hm, poviem vám, s takým nákladom na pleciach sa všetky skúšky a testy robili veľmi ťažko.

Nuž len ostávam v nádeji, že moja polovička o mojich pocitoch vie a vie takisto, že je úplne jedno ako dnes dopadne, nič viac ani menej si o ňom myslieť nebudem. Toľko vecí už zvládol, že mi nemusí nič dokazovať ,tobôž nie cez nejaké testy.

 

A ak už spomínam Jorikove ušká......je to také zvláštne...lebo zrovna včera, vôbec po prvýkrát, a to má Jorik nasledovaného Mistra Tumblera (dobre píšem?) toľko, že sa to ani spočítať nedá....., za mnou prišiel s mávajúcimi rúčkami a tancujúcimi prstami ukazujúc mi ako sa v posunkovej reči povie hento alebo toto. Aby som bola konkrétna....bol to vtáčik, motýlik...... Sú na to slová , čo by to opísali??????? Ako som nemohla ináč, len pristihnúť sa pri myšlienke, že možno ani nevieme ako blízko reálne sme k tomu, aby sme sa tú reč začali aj my učiť a praktizovať?????

Naďalej totiž u nás pokračuje stav , pri ktorom Jorik natŕča uško k mojim ústam a nevinne, jak len dieťa to vie, si žiada, aby som hovorila hlasnejšie. Bože!!!!! Veď ma trhá na franforce! Plačem, len čo o tom píšem. Nebojím sa pravdy....klamem, bojím, ale nateraz ...prisahám, nech už má strojček, ak ho má mať....ale nech "žije". Ozaj žije (aby som to vysvetlila....nateraz mám pocit, že len prežíva....v nejakej svojej bublinke....drobnej, kde len málo z vonkajšieho sveta k nemu prechádza)..... a ja s ním....lebo ako mama zlyhávam a to by som ho mala ťahať.....ale ja zlyhávam, lebo to veľmi bolí..... vidieť ho pred telkou ako sleduje rozprávku...ako si večer čítame bedtime stories a ja mu ich hlasno hovorím priamo do nastaveného uška. Bože!!!!!

 

Strojček na lepšie počutie nie je koniec sveta. Horšie veci sa dejú a strojček je prosto ako okuliare. Tak nie sú postihnuté očká ale ušká. Menej zvyklé ako okuliare, to áno a dozaista sú i tak vnímané....predpokladám, že človek s okuliarmi sa nevníma ako niekto s handicapom....ale mať strojček v ušiach už tak trocha volá na poplach. Ale keby ho aj môj syn mal, prisahám, že ako matka urobím všetko preto, aby ho on ako handicap nevidel ale skôr ako výhodu, kedy  sa bude môcť vďaka tomu prístroju kedykoľvek teleportovať do ticha....čo sa nám dobre počujúcim prosto nedá a že by bolo úchvatné si ticho kedykoľvek privolať?

Ale to píšem teraz, to si myslím teraz, keď ozaj neviem a netuším , v akom vážnom stave sme a či vôbec sme..... To čakanie ma však zabíja.

 

Milovať je bolestivé, že áno?

A beztak by sme to nevymenili za nič na svete.

 

Dnes sme teda s Jorikom sami. Náš tata bojuje o "vlastne ani neviem čo" , čosi, čo nám ma zaručiť lepšiu budúcnosť a "z čoho máme profitovať" a ....či a vôbec to tak bude.....ukáže len a len čas......tak si  v ňom zatiaľ plachtíme. A snívame. Ešte si stále tento luxus môžeme dovoliť.

 

A ja občas pomedzi to kreslím...hoci raz s Jorikom, vymieňam fixy za kartičky a hracie kocky a prevažne vyhrávam ( nie naschvál, nie brutálne kruto...len obyčajne vyhrávam, lebo ako dieťa som nenávidela, keď ma niekto nechal naoko vyhrať...taká hra ma nebavila a najskôr sa veľmi mýlim, ale nemyslím, že pre Jorika to bude zlá škola naučiť sa prehrávať a uvedomiť si, že jedného dňa ma porazí, lebo on ma porazí....keď už nič iné, tak zákon života ma sklepe dole....a  potom si to vychutná ako som si to vychutnala aj ja, keď som jedného dňa porazila otca v šachu a bol to taký pocit satisfakcie, zaslúženej, že razom sa zmazali všetky predošlé prehry.... ) no.....musím napísať, že nemám rovnakú výdrž ako Jorik....zopár kôl a ja mám tých hier celkom dosť:). Nanešťastie, zatiaľ , čo ja som presýtená, Jorik si dal tak akurát predjedlo a fúúúha, nasilu robím veci celkom nerada.....takže úbohé moje dieťa! :)

 

To kreslenie , samozrejme, nespomínam len tak.....

 

 

 

....ale aby som sem pridala čosi z mojej práce.....

 

 

A  nie, nebudem dnes za nijakú výnimku a tradične po vložení fotodokumentácie dvíham ruku do vzduchu ,ale len tak mierne, aby som ňou zamávala na rozlúčku. Ako ináč, ku peknému dňu z 25Tovey Crescent.

 

ps: a pozdravujem všetky maminy , ktoré bezmocne čakajú , kedy im niekto vloží meč do ruky, aby mohli skosiť neviditeľného nepriateľa, ktorý sa prisal na ich dieťati. Ach, kiežby to tak mohlo byť...tak reálne...ozaj.....prisahám, vyhŕňam si rukávy hore a som tak navrčaná, že revem ako divé zviera....len ma puste do arény. A je mi jedno, či sa na nás prišiel aj niekto dívať, či na mňa niekto stavil svoje lóve , prisahám, som pripravená zabíjať. Tak kruto veru .....ale matky rozumejú.

 

 

Tak si vrčím

Dnes Tomáš odlieta a vráti sa až v sobotu. Keď naposledy odišiel a nechal nás samých, hneď v prvý večer buchla žiarovka v spálni, vyhodilo poistky na chodbe a časť kuchynskej linky ostala zaplavená vytekajúcim kotlom. Som zvedavá, čo na nás čaká teraz:).

Samozrejme, okrem  testov, o ktorých veľa nevieme...hádam len toľko, že budú robené na mieru, aby skresali počet uchádzačov na zdravý priemer. Nič nenakladám Tomášovi na plecia.....chcem, aby vedel, že nijaká ťarcha zodpovednosti mu tam neleží. Stane sa, čo sa stať má. Ide tam doslova naslepo kompletne netušiac, odkiaľ bude vietor fúkať....,aby sa mohol pripraviť. Bude ako bude. Napokon, nie som to ja, kto panikári (ale len potajme, po špičkách, decentne) , lebo odchod z UK mi príde desivý a hej, ešte som nestihla urobiť, čo som chcela!!!! V prvom rade- naučiť Jorika plynulej angličtine. So smútkom dodávam, že Jorik, akokoľvek je hladný po vedomostiach a nasáva momentálne do seba viac ako najlepší vysávač na svete, jeho výsledky sú biedne. A mne to trhá srdce. Sú biedne, lebo nepočuje a .........občas si prajem ovládať posunkovú reč, aby som s ním mohla lepšie komunikovať. Je to pre mňa nesmierne ťažké tráviť s ním dni a vidieť, ako sa  ponára do vlastného sveta plného nezmyselných vymyslených slov...

Je to ozaj bolestivé vidieť ako hrá hry, elektronické, ktoré vám každú úspešne zvládnutú úlohu slovne okomentujú.... Jorik po nich opakuje , teda, snaží sa zopakovať, ale je na hony od toho, čo sa tam ozaj vraví. Vymýšľa slovíčka, ktoré neexistujú a hoci som mu už toľko krát zopakovala, čo sa tam ozaj hovorí a opravila ho, vracia sa k svojim prekrúcaninám a pre mňa je to ako tisíc dýk do srdca.

 

Ale nevzdávam to úplne......robím si nádeje, že lekári sa nemýlia....že to povolí a dobre bude. Vraj nejaký hnusný vírus.....nijaké lieky.....v lekárni na mňa lekárnička vypleštila oči, ako je možné , že sa mu začervenané ušká neliečia???? Ja nie som lekár....., ja neviem.....máme len čakať a Jorik očividne nijaké bolesti uškové nemá. Je šťastný a ja hlúpa, keď o tom teraz píšem. Už som si vypočula ódy na to, čo všetko by som robiť mala, kam všade by som mala ísť....čo všetko podniknúť.

 

Zlá zlá zlá mama!

 

Nuž, možno ňou som, keď som sa rozhodla dôverovať lekárke a veriť, že to ozaj povolí a dobre bude. Už sa stalo, že nám lekári na Slovensku predpísali mnoho liekov na hento a tamto (na Jorikovu baby astmu napríklad), ktoré nám tu zamietli dať a ostali šokovaní, prečo pre pána kráľa chce niekto do dieťaťa strkať lieky, keď je jeho stav, aký je......a aha ho, čas ukázal, že pravdu mali! A teraz sa teším, lebo som Jorika uchránila pred dávkami liekov, ktoré vôbec neboli potrebné, presne ako vraveli. Alebo keď som panikárila kvôli mojim zošitým ústam.....všetko bolo napnuté a ťahalo a oni, skontrolovali a odporučili počkať s presvedčením, že to povolí. Ak nie, potom budú riešiť. Nadávala som, samozrejme, a aha! Zase mali pravdu. Trocha flegmatizmu by v našom zdravotníctve tiež neuškodilo. Antibiotiká u nás lietajú ako na bežiacom páse.

 

Akurát, akurát...., že človek nikdy nevie, či je načase zahájiť slovenskú paniku alebo udržať si anglický pokoj. Nateraz som stavila na možnosť B a verím, že ak sa Jorikov stav nezmení, tu ho zmerajú kvalitnejšie prístroje a skontroluje viac vysmiaty personál....lebo raz sa niekam dostanete od GP, je to ozaj radosť tam byť.... V nemocniciach, na špeciálnych oddeleniach sú poväčšinou všetci nehorázne milí a ústretoví a ochotní.....sťaby ste boli odmenení za to, že ste postúpili do vyššej ligy a váš stav si to nevyhnutne vyžaduje...., ináč by vás predsa vás GP ďalej ani náhodou neposunul. A to je fakt, na ktorý môžete staviť celý svoj majetok.

 

Ale o tom som písať nechcela....môj úvod mal smerovať inam....k prognózam brexitovým..., ktoré mi dvíhajú chlpy na tele a desím sa všetkého, čo nevľúdne médiá prepúšťajú k ľuďom ....čosi v štýle, ako tu s vami cudzincami zatočíme....., len vyčkajte, vám to spočítame, že si sami všetky svoje švestky pobalíte a popakujete sa tam, odkiaľ ste prišli. Fuh, dobrú robia robotu. Mnohí naši známi sa už doslova "balia".

 

A tak vlastne neviem, čo si mám ohľadne tých Tomášových testov vôbec želať...... Ochrrrrrr..........

 

 

 

.....a vrrrr................aj na moje obrázky......

 

 

...a vrrrrr........aj na výšivky, lebo nič sa nezdá také, aké by som chcela.

 

Už zajtra prasknú prvé bubliny.

O našej budúcnosti.

 

Ostaneme?

Sťahujeme sa?

 

Vrrrr.......

 

Radšej mávam a bez vrčania......nech vám to dnes krásne cinká.

 

Z 25Tovey Crescent.

 

 

 

Ešte bolí

Pred pár dňami, ako som chytila tú škaredú nádchu, som uzimená sedela na lavičke autobusovej zastávky stojacej pozdĺž Mannamead road a kreslila som. Za nič na svete som tam nechcela sedieť...prišlo mi to exhibičné....doslova si koledujúce o to, aby sa pri mne niekto zastavil a pýtal sa, čo robím...pre koho, ako dlho a pod. Ibaže, Jorik nechcel ísť zo škôlky domov, chcel ísť skákať do jungle area a ja ako pravá milujúca matka som bez váhania učiteľkám povedala, aby mi syna nebalili, že ja niekde počkám a prídem si po neho znova o hodinu, až bude vyjašený. Ibaže v okolí škôlky sa nieto kam schovať. Všetko teplé a hrejivé bolo akurát vo vzdialenosti , že na otočku( dôjdeš tam a môžeš sa otočiť späť) a tak som po pár metroch tápania sa v okolí , vybrala autobusovú zastávku ako najlepšie miesto na zloženie mojich serepetičiek . Do úvahy spadali i bočné ulice a ich kamenné múriky ,ale sedieť niekomu na múriku mi prišlo "nevhodné"....no prosto som sa zložila na tom verejnom mieste a modlila sa, aby som nikoho nezaujala. Ale zaujala.

Dedka istého.

Pustil sa so mnou do rozhovoru a musím povedať, že to bol milý rozhovor s pánom, ktorý precestoval temer celý svet a ten ho na oplátku zanechal zostarnúť do otvorenej mysle , v ktorej  nikto nie je viac ako ten druhý . Vypýtal si aj môj skicár, na čo mi povedal čosi, čo zahrialo....,,Hm, vidím , že tu nesedím len tak s hocikým, ale s niekým, kto raz bude slávny." Potešilo. Koho by nie???? Ale potom, potom sa ma spýtal na rodičov a celý rozhovor sa zvrtol a on povedal, že moja nálepka "sirota" spôsobila, že ma má náhle rád...., nakoľko on sám bol sirota a vyrastal v sirotinci....a ja sa k tomu nemôžem pochopiteľne rovnať, ale jemu na tom nezáležalo. Pointa bola v tom, že nemáme rodičov a hotovo. Vyzvedal sa nežne, nie zvedavo. Takým ľuďom sa ľahko všetko odkryje. A temer na všetko, čo som povedala, mal i on protiváhu , jeho vlastný príbeh na vyváženie . Ale......nie o tom som chcela....chcela som ....chcela som vlastne len napísať, že od smrti mojich rodičov ubehlo len zopár mesiacov...koľko je tomu.....presne 3mesiace. Krátka doba. A ja žijem a smejem sa a nakupujem a šteklím Jorika a biedne málo spím a tvorím.....a snažím sa nemyslieť, že tu nie sú...ani jeden, ani druhý....hoci mám za sebou hodiny a hodiny rozhovorov so sestrami na telefóne, v ktorých sme prebrali všetko odpredu i odzadu a potom ešte raz a ešte raz......

Aj keď sa snažím nemyslieť, nie som úspešná. Vlastný strach zo všetkého, čo sa stalo ma doháňa ako môj vlastný tieň. Moment, neťahám si to naozaj všetko vo svojom tieni? Lebo ono to tak vyzerá,  jak to na mňa hocikedy vyskočí a mne sa náhle urobí zle a vybuchnem do sĺz uprostred ulice , ľudia neľudia......nárazovo, silno....a veľmi - veľmi to bolí celý ten záznam ako zostrihané videá.....ktoré majú stále ten istý priebeh začínajúci mamkiným telefonátom , ktorý som och tak nechcela...lebo Jorik spal a všade bolo ticho a môj hlas ho budil......ale mamka sa zrovna vtedy chcela rozprávať...alebo radšej vyrozprávať.....o tom, že vie, že má rakovinu...že je to isto vážne...že umrie..... Mala akurát za sebou prvé bolestivé zákroky...veľmi bolestivé, ktoré nikdy nerozdýchala, nie v tom čase, ktorý jej zvýšil a ja som ju nechcela počúvať....volala proste nevhod a zvíťazila som, mamka zložila a ja som dokočíkovala Jorika k červeným vyspatým lícam.

Prechádzam si tým, ako sa bála.....a bojovala a bála a bála a bála sa...lebo kto sa smrti nebojí? Lebo nebola ako tí, čo v čase porážky píšu oslavné blogy o vďake za každý deň , čo prežijú....bola na zemi vystrašená ako dieťa a ja sa stále pýtam , či som vo svojom busy life nemala urobiť viac výnimiek, kedy by som stála pri nej viac, než som stála. Vždy plačem...lebo ono to tak facká a bolí to .....sťahuje srdce do gumičky ....presne tak mi to príde, ako keď vezmete tú starú klasickú gumku do vlasov a urobíte ozaj pevný konský chvost, len ibaže miesto vlasov gumičkujete vlastné srdce.

A pre istotu aj žalúdok sa zagumičkuje.....a stále ....stále tá mamkina bezvládna ruka....obraz, ktorý sa dookola vracia a vracia a ja vôbec ale vôbec nechápem...že  sa už  nepohne.

Tatik stojí v pozadí ako ,, ešte toho nemáš dosť na uverenie? ja to doklepem.....už nie sme, už nie sme, už nie sme....." úplne bizarné ....úplne celé......

Neviem , prečo to sem dnes vôbec píšem. Isto sú iné veci, ktoré by sa do utorkového blogu hodili viac....ako citróny , čo vyrástli na stromčeku v kvetinárstve na rohu ulice smerom do Mutley...alebo napríklad to, že Jorik sa včera naučil hodiny (ešte nie všetko, ale celé rozpozná len tak práši a nemusí k tomu nijaké čísla na ciferníku vidieť:) alebo fakt, že som začala znova čítať za chôdze, lebo už mám dosť hladu po knihách a ......ale akosi, klamala by som seba samú. Lebo akokoľvek šťastná som, tam za mnou , tesne tesne za mnou, na krk mi doslova dýcha, smútok, ktorý som ešte v sebe nestrávila a pochybujem, že niekedy strávim.

 

 

 

Už zajtra Tomáš odlieta na Slovensko.

Bude sa rozhodovať o našej budúcnosti.

Občas len tak sondujeme medzi nehnuteľnosťami a zisťujeme, aký je doma trh . Snívanie je povolené, hoci na realitu nemáme.

 

Všade je ticho.

Jorik spí...

 

a ja cinkám...z 25Tovey Crescent.

 

Dolepené....

Je pondelok. Začiatok týždňa . Ja ťukám ranný blog a popíjam pritom ríbezľový džús bez pridaného cukru. (najskôr veľmi dôležitá informácia, lebo na obale je to napísané temer väčšími písmenami ako to, akej značke  za ten džús vďačím:) Jorik spí, Tomáš jazdí.

Máme za sebou rozbiehaci deň s posunom času. Keď sa jedna hodina odoberá, vždy je to ťažšie, ale myslím, že sme oficiálne "zabehnutí". Ak predsa len nie, dnes to doťukneme k perfekcionizmu.

A dnes je tiež škôlka, ktorú Jorik tak miluje a dobre , že nie násilím ho odtiaľ ťahám domov.

Teším sa. Budem kresliť...a možno radšej baliť. Včera som začala, ale zďaleka neskončila. U mňa je to vždy dlhý proces....nekonečný priam. Ale už kvôli svojím "dlhom" neurobím ani krok, aby som ich necítila na pleciach....ako si ich všade so sebou nosím! Tak som sa včera premohla(lebo verte mi, zaspávala som za chodu, včera sme mali s Jorikom rušný a čulý deň, na únavu som mala právo) a hoci mi hlava padala, merala som, strihala, vyberala podkladové papiere a lepila. Nezdá sa to ako veľa práce, ale verte mi.....minúty priam letia! Lebo papier nemôžem dať nikdy len tak hocijaký...každý obrázok prešiel celou databázou, dokiaľ nezazvonil , až našiel "match". Orezávač, len pár mesiacov starý, mi zadrháva papier...tak som všetko strihala nožnicami ručne.....a dnes sa ozaj teším, že som sa nikde "nezastrihla", lebo už som mala na mále .

 

 

Bolo 10pm , keď som skončila. Oči ako pomĺčky.

 

 

....aj som si ich dnes ráno rozložila na gauči a je tam krásne vidieť, ako som si dala záležať:), čo obrázok, to iný poklad...len zopár má rovnaký...

 

 

...takže takto nejak vyzerajú moje obrázky, keď už si to pomaly merajú domov k zákazníkovi.

 

Fuh!

 

A tu niekde by som sa aj chcela poďakovať tomu, čo vymyslel tieto originálne scrapbookové papiere, lebo radosť je to po nich lepiť i na steny by som si poniektoré dala ako tapety.

 

Dnes by malo byť u nás krásne slnečno.

Ani netreba písať, že pri takom počasí sa človek usmieva i keď zrovna nemusí.

 

Úprimne dúfam, že i vy doma na Slovensku dnes budete mať vysmiate tváre a vlastne , kdekoľvek ste, mávam vám tam s prianím slnečného dňa! Ja odtiaľ....z 25Tovey Crescent.

 

 

 

 

Hry hry hry

Posledné dni sa veľa dívam do prázdna. Niežeby som chcela. Práve naopak. Chcela by som toho radšej veľa urobiť, ale čím viac sa nútim, tým horší výsledok dosahujem. Tak sa nikam netlačím. Miesto toho uvažujem , hrám sa s myšlienkami....akurát, že tie teraz nikam nevedú.

A možno len vďaka tomuto stavu som schopná posledné dni doslova prehrať ( hraním hier) s Jorikom. Hry, ktoré sa u nás rozmnožili ako šváby (za čo ,samozrejme, nie je na vine nik iný ako my - rodičia a hádam najviac ja!) , si Jorik bezhlavo zamiloval a vyžaduje každú chvíľu, aby sa s ním niekto niečo hral. A tak mastíme jednu hru za druhou......a skúšame šťastie, pamäť a vedomosti.....podľa toho, akú hru hráme. Neviem ako Tomáš, ale ja osobne si vyberám. Keď som veľmi unavená, hra ako pexeso nehrozí. Vtedy sú najlepšie hry o šťastí..ako SNAP....máš, nemáš.....berieš, neberieš, prehral si. Keď by som akurát radšej kreslila alebo robila čosi iné, než hrala hry, vyberám si hry vedomostné. Aspoň sa niečo naučím, keď sa už musím hrať.....a priznám sa, túto vedomostnú kategóriu využívam najčastejšie. No a keď som čulá  a naštartovaná, aj pexeso s trojročnou sviežou pamäťou môže byť. Stále vyhrávam:). (ha, kiežby Jorik tušil s akým maximálnym nasadením do hry vstupuje jeho mama.....že v tej nevinnej partičke testuje vlastné schopnosti si niečo vôbec pamätať....asi by sa smial!)

 

Alebo....vďaka tomu beznátlakovému vzťahu som bola aj včera schopná stráviť čosi vyše dvoch hodín na detskom ihrisku pobehujúc medzi samými tatinami. Víkendy sú o otcoch a deťoch....maminy abstinujú na ihriskách a občas sa necítim dvakrát príjemne medzi toľkým testosterónom. Ale včera som to dala.

 

Úprimne, nech má tento napílunetlačím stav aj nejaké výhody, stále sa neviem dočkať , až ma opustí. Lebo nie som schopná tvoriť k vlastnej spokojnosti.

 

A možno...iba dume......je to všetko spôsobené možno zmenou našej budúcnosti, tak reálnou, ako nikdy predtým. Ale tým smerom zabiehať nechcem. Ešte nie......ešte je veľa testov pred nami.

 

Už sa mi žiada mávať....a tak aj učiním...ale ešte predtým....chcela som spomenúť, že dnes je ,ak sa nemýlim, deň matiek.....a od Jorika som dostala ten najkrajší, aký mi len mohol dať....počuje! Znova počuje! Ráno mu vraj čosi prasklo v ušku a už počuje!!!!! Tak ťukám na drevo, aby som to nezakríkla...a. aby to vôbec bola pravda...ale zatiaľ, čo sa zhovárame, zdá sa, že je. Tfuj!

 

 

 

Mávam i vám k rovnakým zázrakom!!!!

 

Z 25Tovey Crescent.

 

 

 

Deň matiek...

Zdá sa, že choroba je znova späť.

Nie moja, Jorikova.

Noc bola o bitkách ako o ukričaných pokusoch dostať do Jorika zopár kvapiek medecínky. V noci je to vždy ťažké. Ak sa to týka nosa, je to v podstate úplne jedno, či svieti slnko alebo mesiac.

Je mi z toho smutno. Lebo nádejne čakám, až sa mu uvoľnia ušká a bude znova schopný normálne počuť. S návratom tej samej choroby, čo mal.....sú moje nádeje malinké . Je mi z toho smutno.... Ako matke úplne najviac ,možno i viac ako jemu samému. Určite viac.

 

Ale nič s tým nenarobím.

V UK je rozšírený vírus....lekári sú tu, akí sú.....objednanie sa nesľubuje záchranu. Nijakú. Vyšetrenie hlienov nehrozí. Len paracetamol. A ten doma máme.

 

A potom už len čakať.

 

Akurát, dumem....že kúpim "bio" lampu. Tak sa volá ? A budem ho vyhrievať.... To môžem, to smiem. Skúsim hneď dnes...., ale neviem, aké mám vyhliadky. Časové.

 

Neviem, aké je počasie inde na svete, ale tu u nás je desivá zima. Taká ozajstná, mrazivá. Čo zachádza za nechty a hoci nemrzne, prajete si mať rukavice. Lebo prsty krehnú. S vetriskom,tak neutíchajúcim , aký  tu je, je všetko len horšie. Odvšadiaľ sa kýcha a kašle.

Ale jar je tu a raz to všetko premôže.

 

Dovtedy nezmôžeme nič. Len čakať musíme.

 

A tešiť sa z iných vecí....ako napríklad.....ja sa teším...z môjho úplne "tenkrát poprvé" :

 

 

Na deň matiek! Juchúúúú.....moja vôbec úplne prvá kvetinka zo škôlky.....dve ručičky, aké milené!

Sťaby tá kvetinka nebola dosť, ešte i toto tu som dostala....pohľadnicu......v úžasných pastelových farbách! Mňam!

S vlastnoručne písaným textom! (myslím, že sa hoooodne pomáhalo:)

 

 Ešte stále je pre mňa také surealistické vidieť Jorikovo meno niekde napísané. Neviem prečo, pre mňa je to ako zázrak a je úplne jedno, kde ho nájdem....či nad háčikom pre jeho bundičku v škôlke, či na nejakom papieri.....zimomriavky.

 

Čo sa mňa a mojej práce týka, samá bieda.

 

 

Výšivky zachraňujú....

 

 

Už sa teším, až ju dokončím. A ...troška ma svrbia prsty po hračkách.....no uvidím, či z toho aj niečo bude.... Uj, rána sa rozšantili:).

 

Mávam ku krásnej sobote z 25Tovey Crescent.

 

Jarná nálada

Je veľmi skoro ráno......Keď sa pozriem z okna, každý ešte spí. Až na nášho českého suseda, ktorý každú chvíľu zhasne u seba doma a naštartuje svojho tátoša do piatkovej šichty taxikára. I Tomáš čoskoro vstane a ticho sa vymení za ruch. A pri takom ruchu je vždy otázne, kedy ho doplní Jorik a s ním môj deň začína.

Už počujem dvere......Tomášov budík hrá.

Vitaj ráno.

Oficiálne.

Na budúci týždeň budem s Jorikom veľa sama. Tomáš odchádza na Slovensko ,aby ďalej skúšal svoje šťastie v naplnení si sna. Aspoň sa to zatiaľ tak javí, že je to jeho sen. Pre mňa je to čosi, čo nám nadobro zmení životy. Diametrálne . Myšlienky však tým smerom ani náhodou nechcem púšťať na špacír...lebo....predčasne. Len informujem....pomedzi prsty šepkám.....čosi ako záznam, že ďalšie kolo bolo zvládnuté, postupuje sa ďalej.

(sused už štartuje:)

Včera sme boli s Jorikom u lekára a nijaký zázrak sa nekonal. Máme čakať. Znovuobjednanie o mesiac, to zrovna , keď tu už nebudeme. Juchúúú.....však prečo nie? Vždy si vieme veci výnimočne dobre načasovať a vzhľadom na dĺžku nášho pobytu na SVK, sa Jorikove ušká posúvajú do "prdel...". Nežartujem. Dostala som najbližší možný termín.....druhý bude musieť byť až po dovolenke a to sa mi nepáči. Myslím, že dnes sa mi celá dovolenka nepáči a vlastne sa mi nepáčila od samého začiatku s celým jej časovým umiestnením....lebo ...lebo, keby som vyberala ja, dala by som úplne iný čas...napríklad cez leto, keď tam bude aj moja druhá sestra.....alebo celkom fajn by bodol september, keď nádejne očakávam babie leto...alebo i máj je fajn....ale apríl????? Budiš. Chatovačka nad všetko. Ako manželka klopím uši....ale pod nimi ...tak trocha...vrčím. A Jorikov "musísazrušiť" lekár len pridáva soľ do rany.

Hm...myslím, že mám teraz trocha pochmúrnu náladu.

Počkať! Nie je náhodou čosi také spojené s príchodom jari? Nie, to je jarná únava...nie jarná nálada a ja mám bez debát to druhé. Jarnú náladu. Počkám si, až rozkvitne...to bude radosti! A dovtedy sa mi hádam podarí dokončiť všetky zákazky a rozposlať, čo rozposlať treba. NUTNE! Lebo meškám!

 

Tomáš vstal.

Sused odišiel.

 

Ja ťukám......

 

Ale už nie dlho.

Prišiel čas zamávať.

 

U nás sa začal deň.

 

Mávam ku krásnemu piatku z 25 Tovey Crescent.

 

Zistenie

Už je to dávno, čo som si objednala z internetu knihu Zlodejka kníh. Žila som vtedy ešte na Slovensku a ani Jorik nebol na svete.....akurát som si ho piekla v brušku, keď som sa lúskala stranami tej ináč pomerne obsažnej knihy. Bola som ňou unesená a doteraz som. Kúpila som si ju aj ako audio a je bez debát najpočúvanejšou knihou , akú mám. Koľkokrát ju počujem, toľkokrát žasnem nad slovami ...tak ladnými , surovými a precíznymi....je ako báseň, čo opísala vojnu a nepochybujte , dala jej viac farieb než len červenú. Milujem tú knihu. Poklad v mojej knižnici a kam idem, tam ju vrelo odporúčam. Aj mojej mamke, kým žila, som ju odporúčala . Jej prvej....samozrejme. Jedného dňa jej ju sestra kúpila. Vraj po nej mamka túžila....o čom som nevedela, i sama by som jej ju zaobstarala. Ale nevadí, hlavne, že ju mala. Bola som zvedavá na jej názor....tešila som sa, ako ju tá kniha ohúri....odfúkne ako odfúkla mňa. Ibaže ovácie nikdy neprišli. Kniha skončila vo vitrínke , neprečítaná.

Nechápala som...ale nepýtala som sa. Keď ochorela, už tobôž nie. A keď napokon odišla, ostalo mi ľúto, že zrovna táto kniha skončila neprečítaná.

Ale to som si myslela iba ja.

Pred pár dňami som sa dozvedela, že ju mamka čítala....ale len nejaké prvé strany. Nepáčila sa jej, nebola schopná prelúskať ani úvod. Dala ju dokonca čítať mladšej sestre, ktorá len potvrdila jej domnienku, že tá kniha je akosi "zlá".

Asi je to úplná hlúposť....kompletná zbytočnosť....komu na tom teraz záleží? Jedna neprečítaná kniha....

Mne.

Mne na tom záleží.

Lebo som až teraz zistila, ako som mamke nerozumela. Alebo ako ona nerozumela mne.

Myslela som....myslela som....že mamka chápe, ba dokonca, že ľúbi veci ako ja....že troška umenia...troška neurčita...troška slovnej hry...všetky tie opisy, že nimi bude nadšená....ale mamka taká nebola.....akoby ma obliali vodou....mysľou mi prešli všetky knihy, čo mamka rada čítavala, aké sme jej rokmi kupovali.....príbehy ľudí...zvyčajne katastrofické, také, že miestami máte chuť knihu zatvoriť a vrhnúť sa na najbližšieho chlapa a umordovať ho za všetky zverstvá , čo sa voči ženám kade tade po svete páchajú. Mamka milovala tieto skutočné príbehy, kde sa bojovalo za pravdu a spravodlivosť, ktorých hlavnými hrdinkami boli statočné ženy. Prevažne.

 

Ako ju mohla zaujať kniha, kde príbeh rozpráva smrť ?

 

Tá nie je reálna.... (vlastne je....no viete, ako to myslím...) Ibaže, mňa to ani nenapadlo....a teraz chápem. Bože , toľko veci chápem. Prečo mamka "nechápala"  moju prácu....prečo , keď som jej ukázala niečo nové, čo som zhotovila, vypichla na ňom čosi, čo nebolo reálne..... Aj to zamrzelo... Ako som od nej mohla chcieť ,aby chápala,  že ruky môžu byť aj bez prstov....že krk nie je nutný alebo môže byť kľudne dlhý a tenký alebo hrubý ako klát.....? Je to ilustrácia...hra.... Možno preto sa "veľmi" nezaujímala o moje výtvory. Ja som to akceptovala, nevynucovala si to. Nik sa doma nepýtal a ja som selektovala, čo im i tak ukážem.

Teraz viem, teraz rozumiem....že mi nerozumela.

Vraví sa, že nikdy nie je neskoro....najskôr na všetko.....tak hádam i tu to platí....že nevadí, že som na to prišla, až keď tu mamka nie je.

Ach....usmievam sa....ozaj toľkému teraz rozumiem.

 

Vy ste tú knihu čítali? Vám sa páči?

 

Pre mňa navždy ostane klenot, čo budem všade odporúčať. Ale len knihu, film nie.

 

Popravde, o tomto som ani písať nechcela. Štvrtkové ráno čarovalo.

Možno i preto, že tíško je u nás..., myšlienkam sa v tichu dobre lieta ....., ale už dlho to ticho trvať nebude.

Čoskoro nás čaká vyšetrenie u lekára....Jorikove. Jeho ušká, nepočujú.

Zatínam päste, aby sa našlo jednoduché riešenie. Lebo malo by....vraj. Stáva sa a často, že detičkám sa v uškách maz nahromadí .... Modlím sa...,aby to len takto bolo. Hoci...hoci...ešte nepredbieham.

A potom škôlka a hádam budem úspešnejšia ako včera..., kedy som sa doslova trápila. Nič sa nedarilo....slúchatká sa zlomili, nové bzučali, okuliare doma ostali...celé zle! A zima bola taká, že som len zubami drkotala, no našťastie sa zdá, že moje telo - i po chorobe, to nejako úspešne rozdýcha.

 

 

 

 

 

Napokon, dnes sa mi ráno vyšívalo výnimočne dobre.....

 

 

 

 

Ale to možno len preto, že mi k tomu rozprával sám Oliver Jeffers:).

 

Mávam vám ku krásnemu dňu......a nech nemáte nikdy na nijaké objavy neskoro.

Z 25 Tovey Crescent.

 

 

 

 

Smutno

Ochorela som. Dostala som teploty a celé moje telo vypovedalo, sťaby mi došli baterky. Bola som nesmierne vďačná za luxus, aký mi môj drahý doprial. Že som sa mohla schúliť na gauči a len spať a spať a spať. Na druhý deň, tak trocha vypraná z horúčky, necítila som sa o nič lepšie, ale už som bola schopná niečo zjesť ale i tak...nebudem klamať......zase som bola k budišničomu. A zase, neopísateľná vďaka môjmu mužovi, prežila som ďalší deň prilepená na gauči. Hodiny tikotali, čas šiel.....všetko pomimo mňa. Len občas som zo spánku otvorila teplotou zlepené oči a zaregistrovala, že sa izba rozjasnila, že teraz zas potemnela....že Jorik šiel do škôlky, že z nej došiel domov..... Až neskoro večer som sa akosi dokázala pozviechať a usadiť sa vzpriamene na gauči, no i to len preto, aby som vypustila ventil a môjmu milému pridala drobný bonus ako poďakovanie za všetku jeho pomoc. Revala som...lebo mi bolo ľúto, ako čas letí, ako starneme.......a ozaj len ťažko som skrývala všetko to za tým schované, ako obraz mamkinej  bezvládnej ruky a môj strach zo smrti.

Snažím sa byť rozumné dievča....rozumná mama, nemyslieť, ale myslím a nemyslieť viem len na chvíľu. Občas zabúdam, koľko rokov ozaj mám a ......je pre mňa tak jednoduché uveriť, že mám 60. A i keď zistím, že toľko zďaleka nemám, viem ,ako rýchlo letí čas a že 60 mám vlastne už zajtra.

 

Každý máme nejaké tie kostry poskrývané v skriniach. I ja mám. Občas ich nechám vyplávať.

A najsmutnejšie je, keď samého ako tak presvedčíte , že netreba brať veci zas tak vážne, že ona tá smrť zase tak vkuse nekosí......ale ona kosí.....a včera....zas a znova ma vydesila. Keď mi moja Lucy premilá napísala smutnú správu o odchode Petry Hilbert. Ach , ako mi srdce stislo. Ach......

 

 

Smutno ostalo, veľmi smutno.....

 

 

Všetko ostatné, čo do blogu ešte napíšem, bude znieť bezvýznamne popritom. Ale Petra bola takisto výtvarníčka , rozumela by ....kreslila by....písala by....keby len mohla.....

 

A tak, kým si so smrťou potykám ja....budem kresliť a písať....aj za takých ako je Petra, hoci jej štafetu nikdy nemôžem prebrať.

 

 

z vyšívania.....

 

 

Mávam dnes potichúčky...hore do nebíčka......všetkým milovaným!

 

Z 25Tovey Crescent.