Lúčim sa.....

Popíjam broskyňový džús a cez pootvorené okno sledujem ako sa do mesta vkráda ráno. Z piateho poschodia mám na to výhľad ako vyšitý.

No, musím priznať, že kým som vám to naše mesto - z môjho okna odfotila, ráno sa v meste úplne rozlialo a už to odvšadiaľ hučí a zavíja, trúbi a píska a mne je nad slnko jasné, že deň sa už nedá zastaviť, nuž : ,,Dobré ráno streda!" 

Ešte dnes si ťa vychutnáme od rána až do večera..., no už zajtra to bude iná káva. A hoc sa ešte ráno zobudíme na 35tke, usínať už budeme na 25tke a ráno po tom už nebude mať príchuť mesta a pestrofarebných panelákov ale radšej tichých anglických domov v pokojnej štvrti Manadon, kde máme svoj malý bytík. Všetko sa zmení, obráti....zľava napravo a všetko bude ok a hello a v nedeľu bude carboot a v brušku vegánske koláče ... A Jorik pôjde do školy. Počkať, takto nie...mala som na mysli : A Jorik pôjde do školy!!!!

 Uhuhuhuuu....! Už budeme vstávať skoro ráno, žiadne lebedienie v posteli do deviatej či desiatej......ale skoré raňajky a do batôžka desiata a ..... uniforma, ktorú ešte nemáme. Ups! Biela košieľka, tmavosivé nohavice, radšej elegantné čierne topánky, kravatka a kráľovsky modrá mikina. Tadááá! To bude náš školák. 

No dokiaľ sa tak stane a my budeme obehávať obchody so školskými uniformami a zbierať tie šťastné, čo tam ešte ostali pre nášho Jorika, musíme sa pobaliť a zamávať na rozlúčku všetkému, čo nám tu radosť robilo. Odhliadnuc od blízkych ľudí, lebo bez debát, to bude najťažšie, ja budem mávať i svojim kvetinkám. Vždy si nejaké kúpim , keď sem prídeme, lebo....hoci to vonku všetko kvitne a zelenie, mňa vždy poteší mať niečo i doma. Nuž, zbohom sa maj moja drahá bazalka a zbohom sa maj aj ty, milý petržlen... Ďakujem za zeleň , čo ste nám dali!

Boli ste ozaj skvelí spoločníci , no už je čas sa rozlúčiť. 

Oj...a ja lúčenie tak ozaj nerada. 

Ale cvičím sa v tom a potom, potom.... ak sa nič nezmení, niekde v prelome októbra či novembra, by sme mali byť späť. Nie preto, že už nevieme kudy kam a chce sa nám cestovať, ale zdravie prosím pekne riešime ...no o tom tu radšej písať nebudem. Možno inokedy....inokedy...lebo , ak by som sa tu rozpísala o chorom ušku , ako by som sem vložila túto maškrtu na telo? Veď by to vyzeralo hlúpo!

A potom, ja som radšej zvesela chcela, keď sa lúči. Lebo slzy nemám rada a vlastne i preto to lúčenie moc nemusím. Takže zvesela a kokosovo, balím si do kufra trocha zo slovenskej drogérie:) hoci Slovensko kokosovo nevonia a ani nijaké kokosovníky nám na Spiši nerastú, za to máme radi Koko tyčinku a Margot milovala moja mamka a Rafaelo zas bola Jorikova tohtoročná naj zmrzlinka a tá je prosím plná kokosových vločiek , nuž uznajte, viac dôvodov mi netreba... beriem si kokos a hotovo! 

A tiež knihu, čo som si tu kúpila....

Len túto jednu jedinú, pre seba....lebo oči sa mi nudili , keď som len tak kráčala, že čítať sa im žiadalo, nuž som ich potešila a mamka ma vždy učila, že na knihu peniažky nemám nikdy ľutovať, tak som neľutovala a túto som si zo Spišško Novoveského Madarasu ukradla. 

A teraz by sa mi tu patrilo nahádzať more fotiek s vecičkami - handričkami, čo som si zo sekáčov odniesla...lebo veď i tie si do kufra balím... ibaže, prosím pekne, ja som pani náhlivá a už som mám šatstvo potriedené a pobalené a potom, u nás sa ešte spí! A všetko to "látkové" je tam, v spálni. Nuž nič nebude a beztak, nič tak slávneho - závideniahodného som toto leto nenašla. Len prepotrebné veci , ktoré slovenskému letu pristali , lebo boli krátke a tenké a nebolo v nich horúco. :)

Akurát, ešte dumám, že fotku seba by som vám tu mohla dať, lebo vlasy som si doma dala ostrihať a teraz sú krátke a vejú mi okolo hlavy a to ja rada! Mocno rada! No... mrkám okom v mobile... či nejakú vytiahnem....

Tak našla som... fotky, čo som sestre poslala a táto druhá foto, prosím pekne, to sa ešte sama spamätávam z vlasového šoku - akurát som sa od kaderníka domov vrátila:). 

Nuž, milí moji,  to by už asi i bolo všetko z môjho lúčivého okienka. 

Mimochodom, u nás sa  ešte stále spí , hoc slnko už dávno svieti na oblohe. Včera sme mali náročný deň...ale krásny! Hoc sme sa dozvedeli nemilé veci o "ušku" , navštívili sme tlačiareň a videli kopec zvieratiek a dinosaurí park a dobre nám bolo....a po tak dobrom dni sa dobre spí, nuž sa ani nedivím, že je u nás ešte stále ticho a popravde, ani v blízkej dobe moc neočakávam spoločnosť ..radšej sa potajme teším na kreslenie (dúfam, že ešte niečo stihnem...).

Nuž majte sa a krásny deň vám želám. My pôjdeme neskôr Zahuru ,aby sme sa i tam rozlúčili....booohooo.... no..., čo už ? Došiel čas zase ísť.... no...ak by ste tam náhodou tiež boli a tiež by ste ,ako ja,  mali so sebou skicár, sadnite si ku mne....môžeme kresliť spolu.

Cinkám vám zvesela.......

cink cink cink

Pri rieke

Do Spišskej som došla busom oblečená v dlhých gatiach , v tielku a v pruhovanom pletenom pulóvri. Obloha v Krompachoch, v čase, keď som odtiaľ odchádzala, bola doslova posiata mrakmi. Nuž som sa teplo obliekla. V Spišskej som sa však potila. Mraky sa tam rozbehli do všetkých strán a pred slnkom sa nedalo kam skryť. Mali sme v pláne rodinnú obhliadku živých sôch, ale ukázalo sa, že celá paráda začne až neskôr popoludní a dovtedy? Mám si vraj obehať sekáče. Ono, to ja vždy mocno rada, ibaže to slnko....
Myslela som, že včera bol posledný letný deň a tu aha! Slnko ako vyšité z júlového dňa. Nuž, vbehla som do jedného sekáča a z vešiakov som pozbierala všetko letné, čo sa mi ľúbilo. Hop šup, z kabínky som vybehla v krátkych gatiach, zajačom tričku , už len klobúk mi chýbal k dokonalému outfitu! Vyfintená do tepla, v potravinách som si kúpila 100% ovocnú šťavu, lebo také ja rada a po chvíli bezmocného státia uprostred parkoviska, som si to namierila k rieke Hornád. Uprostred mesta a všetkého davu to nebol ľahký krok. Ale som si spomenula na mamku ako mi raz povedala, aby som kašľala na to, čo si druhý myslia, keď mňa to poteší. Je to môj život, oni ho nežijú. A mne .... mne sa prosím pekne veľmi chcelo sedieť pri rieke.
Nuž som si sadla. Roztiahla som nohy ako sa mi dalo, medzi ne som zrolovala tašku so sekáčovými vecami, na ňu šup skicár a davaj, ľudia neľudia, zazerajúci i nevšímajúci si ma, kreslila som a kreslila.
A voda zurčala ako len voda v rieke zurčať vie a ľudia štebotali a smiali sa a autá hučali a kdesi okolo mňa - kompletne odvšadiaľ, ozývali sa cvrčky. Oj, dobre mi bolo. Ako deň pred tým, keď som skončila na chate úplne sama ako prst...len ja a les a ja som sa...priznám sa verejne, šla zblázniť od radosti, úplne nechápajúc ako je možné, že som tak blažená, až si musím ja sama závidieť?!
........................................................
Milujem toto leto. Vlastne som ho milovala. Zajtra vraj už ozaj končí. Tutovka. Predpovede o počasí sú plné "optimizmu". Jeseň sa hlási a s ňou škola a .... ani sa nenazdáme, i Vianoce. My o pár dní pôjdeme späť. Sadneme si do lietadla a po xy krát zamávame starým rodičom. Možno na vianoce budeme znova späť. Ale to budeme mať na sebe vetrovky a samozrejme, cena leteniek bude musieť byť priaznivá...
........................................................
Dnes som sama doma. I včera som bola. Vlastne to bude moja tretia noc o samote. Náš tata má pánsku jazdu a ja? Ja si užívam dlho predlho vysnenú samotu. Nesmejte sa mi, som tak trocha samotár. Samozrejme, nechcem ostať sama naveky, ale takáto dočasná samota, po všetkých tých rokoch, odkedy sa Jorik narodil....je ako balzam. Len škoda , že sa v noci trocha, no dobre trošíčka ...bojím. A tak spím so zapáleným svetlom..., veď čo?
.......................................................
V meste u nás ktosi vyhráva. Už by som si priala kľud. Keď som sama, rada spím pri úplne dokorán otvorenom okne. Ja totižto rada "načúvam" životu vonku. Ale takto? Je tam toho života na mňa priveľa:). Dnes v noci sa budem musieť uspokojiť len so svetlom. Už sa mi i oči zatvárajú... najvyšší čas ich nechať odpočinúť. Dnes makali a dobre makali. Lebo darilo sa mi. Darilo sa mi tak veľmi (haha, preháňam!), že keď sa pri mne zastavili dvaja malí Rómovia. aby si vyžobrali peniaze, jeden z nich povedal : ,,To ste vy nemohla nakresliť. Neverím!!!" a zatiaľ, čo jeden z nich stále žobronil , druhý opakoval to samé : ,,Nie, to ste nemohla.... To isto neviete tak kresliť. To ste nemohla vy..." Až dokiaľ som si neuvedomila, že môjmu kresleniu odzvonilo..., zbalila som sa a šla obzerať živé sochy...


               Sladké sny z hlučných Krompách...
                                                     CINK.

Stariny

Tak už máme tatu doma. A ja som sa konečne v noci nebála a vystrčila som do tmy nohy. Kľudne sa mi smejte...ja by som sa smiala tiež a vlastne, počas dňa sa aj smejem, ale keď sa nám v noci samé otvoria dvere (samozrejme, prievan!) alebo začnú hrať hračky ( blbá mechanika...to sa stáva) , spím zahrabaná v perinách ako syseľ a do smiechu mi vôbec nie je. Takže v túto noc som spala slobodne a hej! - vstala som vo svojom klasickom skoro rannom čase a ani som nebola "brutál" unavená! Asi preto, že už som nebola sama, čo Jorika naháňala do pyžama a do kúpelne, aby si tam vyleštil zúbky. (ináč, medzi nami, včera si ich tam leštil nekonečne dlho a keď sa naveľa vrátil, úplne mokrý na hrudi, ba i slipky sa dali žmýkať, zahlásil , že dnes má zúbky veľmi dobre vyčistené , lebo sa ozabudol a predné si čistil niekoľko krát po sebe, hoci už ich čisté mal:). Biedák môj malý..., to ho potom chcem stisnúť, až by sa mi v rukách prelomil!)

A tak..., ani len netušiac, koľko je momentálne hodín, zvýšil mi čas na písanie. Vonku je obloha na kompletku zatiahnutá, o slnku ani netuším. Niekde hlboko v sebe si prajem, aby bol dnes taký celý deň. Keď svieti slnko, neviem si pomôcť, cítim v sebe "potrebu" ísť von na kúpalisko, aby sa Jorik vybláznil a vychutnal si leto. Sťaby to bolo moje najväčšie poslanie života! A je? Alebo moja kniha a moje ilustrácie? Ak dnes nebude slnečno a letno, pôjdeme do SNV na rýdzo nákupné účely. Nutne prenutne mi treba nový počítač. Tento môj milovaný starý, ktorý ináč funguje, len pomaly...., už žiaľ nestíha robiť veci, aké potrebujem. Stiahnutie fotky s väčším dpi ako 600 je pre neho smrť. Trvá mu to večnosť a často to ani vďaka časovej slobode proste nedá a padá a reštartuje sa a môj drahý pri pohľade na neho zahlásil :,,To jak môžeš na takom robiť ? Však to je na porazenie...!" No, to si vravím aj ja, keď po šiesty krát v priebehu jedného pracovného rána sledujem ako sa gulôčka už druhú minútu točí jak sa nejaká webová stránka otvára. Ale zase....ja nemám rada nové veci. Nemám! ( dobre, oblečenie mám rada nové ale hej, i to zo sekáča...takže som stále verná starinám!)  Zase si na niečo nové zvykať....oj, som pohodár. Mám rada, keď to poznám , keď viem, čo kde stlačiť a čo sa následne spustí:). Ako toť nedávno...používala som kartu do foťáka dovtedy, až sa polámala. Naozaj, neklamem. Ale !, stále sa dala spojiť a tak som ju ďalej používala. Zakaždým som ju spojila ako puzzle a šup s ňou do foťáka. Tých , čo mrazí na chrbte upokojím, áno....stalo sa, čo sa stať malo a prosto jedného dňa ostal kus z tej karty dnu vo foťáku a ani za svet nešiel von. Pribehla som k svojmu milému a vravím mu, čo sa mi stalo....vopred kývajúc hlavou , že ja viem, on ma xykrát varoval, že sa mi to stane....a áno, ja viem, aj nové karty mi kúpil...no hlúpa som bola....túto starú som mala mocno rada.( áno, aj k takejto karte sa dá vytvoriť citový vzťah!) Pamätám, že akurát vtedy sme mali u nás robotníkov. Dávali nám novú podlahu po tom, čo sme sa na dvakrát vytopili. A tí, jak videli môjho muža, jak šikovne rozobral môj foťák, okrem slov plných chvál na adresu môjho muža, ma informovali o tom, že keď chcem nový foťák, mám takéto veci robiť v čase predvianočnom. Haha hehe! Ja a nový foťák? Nie! Svoj Nikon milujem a dúfam, že nás ešte čaká more spoločných rokov! ( A hej, mám nový Canon na videá....to hej, ale to je niečo iné. Ten je na videá a videá budú, až bude nový počítač..., lebo ako už viete, môj aktuálny by z nich bol na mraky:)

Hm...to som sa ale rozpísala a pritom som o tom vôbec nechcela! Ha! Ale tak to má byť, že áno! Od srdca:). Nuž prestávam ťukať a späť k ceruzkám sa vrátim. Konečne som dnes dokreslila obrázok pre Mercedes s ich reklamou do mojej knihy.. ( áno, stá zátvorka v tomto blogu:) , lebo zo sponzorskej zmluvy sme prešli na reklamnú a tak sa prerábalo trošíčka) , no mám ešte nejaké kresbičky na želanie, čo musím urobi, takže roboty dosť. Nuž k vám všetkým mávam, čo toto čítate a prenádhernú sobotu vám prajem....nákupnú i tvorivú...slnečnú i zatiahnutú...nech je veselo a zdravo vo vnútri, lebo to je naj.

                                                       CINK

PS: slnko už vykúka....ale stále sivo.....také slnkové psssst!

Leto doma....

Zaspala som. Zas a znova. Už si kvôli tomu ani nenadávam. Odkedy sme tu , je tomu tak. Možno posteľ, možno vzduch, možno jedlo....uspáva ma a ja ráno dobrovoľne a úmyselne nerešpektujem budík. A možno mám len dovolenku a kdesi hlboko v sebe to viem, že ináč idem ako mašina a deň čo deň som na minútu o tretej ráno hore a kreslím , ale hej, som len človek a mám len jedno telo, jedno zdravie a ja viem, že to svoje skúšam a "zdížam" občas doslovne do poslednej kvapky. A tak dovolenkujem.
A stále kreslím, ale nie ako maniak.
To to slnko.... To rodina.... To to známe prostredie okolo mňa, kde sa nemusím dívať pod nohy a predsa viem, kam idem. I pásku mi dajte na oči, isto dôjdem kam dôjsť mám.

A predsa, veľa sa tu toho zmenilo.
Stále, z akéhosi hlúpeho zvyku, i niekoľkokrát za večer mrknem na Maurérku, či sa v našom okne nesvieti. Zvyklo sa, keď bola mamka chorá. Už sa nesvieti. Len občas čosi matne v okne bliká....to vraj sviečka. Romantika. Moja sestra má priateľa.

Ani mamkin hrob nie je rovnaký. Vyzerá pekne, uhladene, kvitne do leta drobnými kvetmi....vidno, že sa sestra o neho pekne stará. Akurát , kdesi kamsi, zmizli z neho všetky "darčeky", čo sme mamke s Jorikom priniesli....anjelik a srdiečko, ba i kahance so sviečkami sa kamsi do neznáma vyparili... Isto sa záhada vyrieši. Dovtedy sme mamke priniesli anjelov nových, aby mamku chránili a tešili.

A v byte, kde sme? Tu nefunguje výťah a ťahať sa na piate poschodie často končí miesto vzdychania a nadávania spoznávaním susedov. Nie však ako v piesni od Mullera. Nepočúvame za dverami, ale klábosime na schodoch. Tak sme sa dostali ku kľúčom od pivnici, kde sme zaparkovali náš kočiar i spoznali Dominiku, čo má doma 3 "spratkov" v rovnakom veku ako ten môj:). Možno nemať výťah bolo napokon radšej pozitívum než negatívum...

Akurát , na cestách je tomu rovnako, bezohľadne a drzo. Na najbližšej križovatke za rohom svieti do tmy sviečkami obkolesený strom. To ešte z toť nedávna, keď sa tu zabil motorkár. Hneď neďaleko toho miesta, doslova na metre, zrazilo auto chodcov a to samé i trocha poniže , mamičku s kočiarom.... nuž sa naša primátorka snaží a maľuje a rozsvecuje, čo sa namaľovať a rozsvietiť u nás dá. Aj by som sa za hlavu chytala, nebyť toho, že nepoznám dôvody. A tak máme v meste priechody nanovo žiarivo vymaľované, ba dokonca i vysvietené svetlami v ceste , čo nonstop blikajú a k tomu ešte i svetlá po stranách vozovky a značky k tomu....že už by som sa i smiala na tom..., lebo haló..., ak tu niekto niekoho zrazí, tak preto, že bude očami po všetkých tých svetlách a značkách skákať a nie po priechode, kam správne má.  Ale mlčím...mlčím, lebo odpuste mi, máme tu veľa idiotov . Dosť na to, aby sme za krátky čas , čo sme tu, videli z okna autobusu záchranárov ako bojujú o život mladého dievčaťa , ktorého bicykel sa zlomil po náraze na polovicu , keď do nej rómsky pretekár s autom s anglickou značkou "narafal" v ošiali rýchlostného zápolenia na mieste železničného priecestia , lebo ...prosím pekne predbiehal svojich troch kámošov, čo súťažili s ním a citujem : ,,Som musel dostať defekt, auto sa nedalo ovládať." (prosím, to že píšem, že je Róm, nemá nič do činenia s rasizmom. Človek sa aj bojí čosi takého napísať, aby nebol obvinený z rasizmu, ale je to holý fakt, bol to Róm a prisahám, zatiaľ čo ja by som bola na práškoch, zraziť niekoho, on úplne v pohode do kamery hlásal, že mal asi defekt( čo sa neskôr ukázalo, že nemal) a nie, nešiel rýchlo." Tu sa mi aj žiada napísať, že cigánil....ale ups, zase by som bola za ra..., ale to sa také veci , okrem nás domácich, ľuďom vonku veľmi ťažko vysvetľujú a myslím, že aj zbytočne. Nuž už mlčím o tom všetkom, aj o nehodách zbytočných....asi dobre, že máme tie priechody ako lampióny , bo i to možno stačiť nebude. (ps: stav mladej slečny je vážny...od nás ju viezli do Košickej nemocnice, zatínam päste, nech je v poriadku....)

A u nás doma?
Vymenila som závesy a z peniažkov zo sashe som nám v záložni kúpila televízor. Ten starý už takmer nehral. Ono, ja televízor ani nepozerám..., ale Jorik hej a potom, po tom, čo sme kúpili DVD Coco, sa i ja so skicárom rada premiestnim pred telku a uj, ani nekreslím, len sa kochám všetkými tými farbami a ilustráciou vôbec, čo tá rozprávka v sebe má. Na svojej stránke som to už urobila, tuto ešte nie, tak heeeej, ak Coco nemáte a ešte ste ho nevideli, je najvyšší čas! Neoľutujete!

A to je asi všetko, čo je nové.
Teda okrem dohneda opálenej pokožky, ktorú sme si tu s Jorikom zaobstarali. Prosím pekne, Jorik má leto jak sa patrí. Hádam si ho bude pamätať, hoc má len štyri. So všetkým, čo k slovenskému letu patrí a čo mu Anglicko nikdy nedá. Až sa potom jeden čuduje, že nezmenil názor na krajinu, v ktorej chce žiť a stále je to UK. Slovensko má vraj len na dovolenky....

Uj, ale som sa rozpísala.....A moje kresbičky čakajú. Nuž rozlúčim sa , lebo kresliť sa mi chce a čoskoro, ani sa nenazdám, budem mať svoju žubrienku pri sebe. Nuž mávam k vám....tentokrát od vás....z jedného malého okna na piatom poschodí....a želám krásny deň!

                                                              CINK