Kompletní

Priznám sa, keď vo štvrtok skoro ráno Tomáš odišiel na svoju dovolenku, nebolo mi všetko jedno. Žalúdok mi zvieralo, lebo čo ak sa niečo stane? Viete, niečo také, pričom bude chýbať auto...rýchla pomoc - prosto, nebudeme si klamať, je xy vecí, pri ktorých som kompletne k budišničomu. I teraz si ťukám na čelo, aby sa niečo také teraz ako naschvál nestalo. V cudzej krajine mi nie je všetko jedno. Doma by to bolo iné. Ako keď som sa z piatka na sobotu zobudila v bolesti, jak mi natieklo líce a zuby ma boleli a lámali, sánka sa nechcela poriadne zatvoriť....- to som si aj povedala, že : ,,Na! Tu to máš! Nechceného chleba najväčší krajec, môžem si tú pohotovosť hneď vyskúšať a rovno zubára, to poteší." Našťastie, obrátila som sa na druhú stranu, že uvidím , čo do rána...a ono to niekam stieklo a hoci všetko stále bolelo, nebolo to zďaaaaaaleka také zlé, jak sa v noci zdalo byť. A tak sme preklenuli sobotu i nedeľu a je tu pondelok,  to už máme škôlku a zajtra..., zajtra v noci bude Tomáš späť.
Navyše, ani náhodou nemôžem tvrdiť, že sme tieto dni len prežívali. My sme si ich užívali. Byt vonia Veľkou nocou , to ako sme s Jorikom narobili more papierových tulipánov a  z nich girlandy a ozdoby na okná. Na nočnom stolíku (i pod ním) nám zas narástli nové komíny kníh, čo sme si dotiahli z knižnice a teraz ich spoločne lúskame, kedy sa len dá. Najnovšie sa učíme rozoznávať vtáky:). Voľky - nevoľky, stali sa z nás virtuálni záhradníci, ktorí len čo zalejú všetku zeleň doma a tu musím dodať, že sa jej u nás výnimočne darí - lebo ešte i kvetinky v niekoľko násobnom výpredaji (to jest, keď je štítok na štítku , ako cena klesala a furt nik nekupoval:), nám  po druhýkrát zakvitli!!! - uj, či sa tomu tešíme!, sa venujú fazuľkám v Jorikom telefóne. Ono, za zmienku to isto stojí, lebo za tých pár dní, čo sme "osameli" a všetci naši priatelia sa s nami akosi nemohli stretnúť, sa tie biedne počítačové fazuľky stali našimi kámošmi. S Jorikom sa striedame na ich starostlivosti , hoci už dávno robíme iné veci dôležité. Odháňame hmyz, vytrhávame burinu a zbierame tak body na kúpu potrebných abrakadabra vecí, aby sme fazuľky čo najrýchlejšie vypestovali. Musím znieť ako hlupák, čo ľudských kámošov nahrádza umelými, ale verte mi, i takí sú lepší než nijakí.
Včera sme s Jorikom vytiahli z kumbálku bicykel a keďže slnko svietilo, zhodili sme čiapky a nechali si vetrom hlavy ošľahať, ako sme si to do centra mesta namierili. Tam sme zničení zakotvili v super neslávnom McDonalds a len ledva - ledva, že sme si stihli aj niečo z centra odniesť - Jorik funkčnú mikrovlnku ( tá jeho doma dávno nefunguje) a ja vankúš a la badger , pardón jazvec:). (Tomu sa Tomáš dozaista poteší...už ho vidím, jak sa chytá za hlavu, že nieeeee, ďalší vankúš, to nemyslíš vážne! No ja zvyčajne myslím:)
Ale nie to som chcela. Nie to. Chcela som to, že akosi....pokoj máme doma. Až nerozumiem. Jorik zatiaľ s ničím neprotestoval. Jeho každodenné protirečenia, búrenia sa a podobne, boli po tieto dni akosi na ústupe alebo kompletne v nedohľadne. A i ja vládzem viac..., ba...sťaby sme s Jorikom boli jedno telo. Tancujeme spolu, kreslíme spolu, spíme spolu...Jorik chce kresliť mapy, ja svoju knižku, Jorik chce jogurty detské, ja dospelácke, ovocie doslova žerieme..., Ed Sheeren na čas stíchol a trsáme na Timberlaka , včera sme po výlete zmorení ešte hodinu tancovali sediac vo vani! Pri čítaní knihy vždy jeden z nás zaspí a keď konečne zhasneme svetlo, Jorik chce byť objatý a ja chcem objímať. Všetko sedí...všetko ladí a všetko bez zbytočného kriku.

Už len dva dni a znova budeme kompletní.

Mávam ...všade a všade , hocikade....z 25Tovey Crescent.

                                                 CINK

PS: počítač som nevypínala, nereštartovala....a klávesa Caps lock sa od dopísania včerajšieho blogu nezapla ani raz. Ani jeden jediný raz...

Žiarovka

Dnes ráno , veľmi skoro ráno, sa pre mňa stalo niečo výnimočné. Trocha sa aj zdráham o tom písať, lebo....lebo mám tisíc "lebo" a navyše ani jedno z nich nestojí na pevných nohách! Ale ináč mi dnes asi ani nepôjde, tak nechám slová nech sa sypú.
Nuž, ako som už napísala, stalo sa to veľmi skoro ráno. Neviem presne koľko bolo hodín, no odhadujem,  že okolo 4 ráno. Počítač mi hral, you tube rozbehnutý...video šlo za videom, ja som bola medzi nimi stratená, kompletne započúvaná a čo nebolo vo mne započúvané , to bolo zadívané, lebo to sa mi tak stáva, keď na niečom pracujem, že sa do práce tak zahĺbim, že ani nevnímam okolie. A tu zrazu, zhasla mi pri hlave žiarovka. Na tom by nebolo nič zvláštneho, keby sa krátko na to nerozžiarila . Hneď prvé, čo ma napadlo, bola mamka. Dnes má narodeniny. Ono, človek si tieto veci ľahko vymyslí alebo radšej domyslí....a ja som občas domýšľavá a dnes ráno som proste neurobila výnimku. Dívala som sa na tú pomätenú žiarovku a myslela som na mamku a tá žiarovka znova zhasla. A znova sa zapla. A znova zhasla....
To som už plakala.
Bolo mi nesmierne ľúto, že pre mamku nemám darček. I frézie, čo som kúpila , som kúpila sebe, aby mi mamku pripomenuli a nie mamke samej. Prisahám, cítila som sa veľmi zahanbene...ako hosť, čo príde na oslavu s prázdnymi rukami.
Viem, deň sa ešte neskončil. Ešte stále môžem zabehnúť do obchodu a niečo mamke kúpiť. Ak by ku mne znova prišla na návštevu. Možno by to malo byť niečo ako kvietok v kvetináči..., ktorý by u nás ostal, aj keby sa elektrický skrat nedostavil.
Len ja by som vedela..., a možno Jorik, komu ozaj ten kvietok patrí...

Myslím, iba si myslím a nie, neviem prečo, že ja som bola prvá, ktorú dnes  mamka prišla pozrieť. Mám na mysli nás tri sestry. Už sa ani neviem dočkať, kedy im (sestrám)zavolám , aby som povyzvedala, že či i u nich nedošlo ku skratu:).

Rozumiete mi? Rozumie vôbec niekto?

Priznám sa, že cítim tu tenkú líniu, ktorá ma drží niekde uprostred medzi trápnosťou a naivitou na jednej strane a možným - nemožným na strane druhej.

Za seba na záver už len toľko, že dnes mi nevadí byť trápna a naivná. A v takom rozmarnom stave k vám mávam a krásnu nedeľu prajem , z 25Tovey Crescent.

                                                               CINK

PS: Pri písaní tohoto blogu sa mi trikrát zapol sám od seba caps lock. Najskôr sa mi kazí počítač...alebo....to druhé.

Radosti drobné

Včera som si, povzbudená mojou staršou sestrou, kúpila v supermarkete kvety. Nie že by to bolo čosi úplne nezvyčajné..., to zas nie, ale predsa len. Na stole mi tak - medzi miskami s lakocinkami - pribudol črepník s jarnými kvietkami , pomedzi ktoré som "ponapichovala" také tie klasické - sladké- veľkonočné - pompomkové kuriatka. Na druhom stole, respektíve skrinke, zas pribudla váza a to je niečo  -čo je radšej nezvyčajné- so žltými fréziami. Hej, fréziami. Doteraz som ich vždy len obdivovala v obchodoch, ovoniavala a ochkala nad nimi...
No včera som ich aj kúpila.
Dnes ráno to bola vôbec prvá vec, ktorú som urobila, hneď ako som sa vyškriabala zo svojej teplej postele - ovoňala som ich. Ale či už sú to dozvuky chrípky a nádchy, čo nás tu všetkých skolila alebo nejaká iná záhadná vec, ich vôňu som necítila. A i zamrzelo ma to....lebo veľmi, ozaj veľmi som po tom túžila. Frézie mi totiž voňajú za mamkou. Frézie boli totižto jej kvety..., každý to v rodine vedel. Nech sa kúpili akékoľvek kvety : ruže, gerbery...tulipány....frézie boli pre mamku.
Okom mrkám do rohu monitora môjho počítača. O dva dni bude mať moja mamka narodeniny. Možno som sa s tými kvetmi poponáhľala.
Možno...

Nechcem písať o mamke. Nechcem písať o mojej chýbajúcej rodine. Iné , krajšie veci sa nám prihodili. Sestra dostala prácu, o akej sa jej ani nesnívalo - asistentka slepej dievčiny. Nuž mi včera cez telefón opisovala, aké to slepí ľudia u nás majú. Fascinujúce počúvanie, to bez debát....hoci, celý čas som popri ňom hladila svoj vlastný zrak, vďačná pravďačná za to, že ho mám.

Bez neho by nebolo ani ďalšej krásnej veci u nás doma - hoci, asi ma vysmejete, lebo je to vec radšej prostá a možno až primitívna, ale ja sa z nej teším...- papierová girlanda. Tááááák sa  mi do nej včera večer nechcelo, ale Jorikova iniciatíva a zapálenosť ma prinútili , aby som zo skrinky vytiahla papiere, lepidlo a nožnice , špagát a fixy a aby sme z toho všetkého ukuli jarnú a veľkonočnú girlandu. Juj, či je pekná! Krajšia než všetky predražené i zlacnené veľkonočné ozdoby, čo v supermarketoch majú. O tom sa ani baviť netreba!

Teraz, ako píšem tieto riadky, pod ňou sedím. Pri nohách mám tie kuriatka a za sebou zas tie "vôňu-sme-stratili" frézie. Dobre mi je medzi týmito krásnôtkami. Jorikove hodiny a budíky mi robia spoločnosť, tik tak tok i klik. Mám rada ich spoločnosť. Jorik spí, Tomáš tu nie je. (Nie, nejazdí, je na dovolenke v Čechách). Zvonku nepočuť vtáky ani líšky. Je ráno, skoré ráno a ja idem kresliť.
No ešte predtým skontrolujem, či sa fréziam nevrátila ich vôňa. Lebo, bola by to škoda, keby že by o ňu ozaj prišli... alebo, myslíte, že by to bolo možné...že si ju mamka všetku zvala? Veď v obchode ju ešte mali....  Hm...ak by tomu bolo tak, tak to by som sa na tie kvety ani nehnevala..., ale sa potajme radovala.

Mávam k vám ....z 25Tovey Crescent.

                                           CINK

PS: Neviem, či mám alebo nie, ale keďže mi mnohí píšete ohľadne kníh, tak dodávam, že všetko už bolo rozbehnuté, ale zase sa to zastavilo, lebo treba zmluvu o sponzorstve spísať a v tomto čase je všade veľa práce....tak som trpezlivá a čakám, lebo veď, za ten čas si dám iné veci dokopy a až sa zmluvy spíšu a podpíšu, budem mať toho hotového viac.

Zemiaky

Posledné dni ani neviem ako letel čas. Tak nejak pre mňa klasicky - som sa stratila medzi svojimi fixami a kresbami. Moja perfekcionistická povaha zase úradila a ja som na poslednú chvíľu zbierala sekundy a minúty , v ktorých som ako pomätený umelec prepisovala a prekresľovala, čo sa prepísať a prekresliť dalo.
Moja džímailová schránka sa plní mailami od ľudí, ktorí mi pri zrode knižky o Róze pomáhajú. Vzdialenosť práci nepristane, ale zatiaľ to nechávame tak. Jorikova škôlka sa jednoznačne vyjadrila - Jorik nateraz nemôže vymeškať ani týždeň navyše. Nuž, kniha - nekniha, čo sa dá , musí sa riešiť mailami. Na osobné stretnutie sa musí počkať. Ale bude...i ono bude. Lebo si chcem dozaista osobne vybrať papiere...a určiť formát a obal....
Ono, aby to dávalo zmysel, tlačiarenskú firmu, ktorú som si našla ja , je jedna vec. Tam už mám všetko "obzreté", "ohmatané" a"vybraté". Môj sponzor by však rád investoval do svojho kraja , čo ja úplne chápem a teda moje vydavateľstvo je z kola von. Kto napokon bude moju vôbec prvú knihu o Róze tlačiť, je teda ešte nejasné ( ale čoskoro sa to isto dozviem:).

Musím sa priznať, že až dnes som konečne knihu o Róze úplne dokončila. Myslím ÚPLNE. Teda, ešte ju treba zoskenovať, všetky obrázky upraviť tak, aby sa dali poslať, ale to už je v rukách mojej polovičky. Ja si už unavene stieram z čela pot...text knihy je tisíc krát prečítaný , obrázky xy krát očami vyhladené. Jesto tam toho dosť na nápravu , ale ja sa už klaniam. Nie som profík, hádam ani nikdy nebudem...a tak akosi, robím si nádeje , že mi to moji čitatelia odpustia. Mne osobne sa páčia drobné odlišnosti, v ktorých je vidieť nedokonalú ľudskú ruku, ale či to tak budú vnímať aj iní...je otázne.
Rovnako i moja novovytvorená  facebooková stránka na mňa poslušne čaká . Udupaní chrípkou , očnou infekciou a hnačkami sa nám však doma rána prepisujú , jak sa im práve zachce, nuž nie vždy mám čas si veci dokončiť, ako by som si priala. S očami ako práve krvou nacicaný upír si vravím, že je všetko tak , ako má byť. V rúre sa nám pečú zemiaky , Jorik mastí hry na svojom telefóne a Tomáš je jedným okom prilepený na svojom notebooku, druhým na telke a v medzierke medzi žmurkaním  do seba pchá doma upečenú pizzu. A ja? Ja sa schovávam v Jorikovej detskej izbičke a ťukám slovíčka , kým sa tie zemiaky v rúre do zlatista nezafarbia.
A tuším ich už radšej doťukávam ako ťukám, no ešte skôr , než sem ťuknem záverečnú bodku, rada by som sa vyjadrila k môjmu staronovému menu. Rozhodla som sa totižto znova vystupovať pod Veruškou. Viem, mnohým sa to možno bude spájať s mojim osobným životom... a možno sa aj mnohým bude zdať, že by si to žiadalo čosi kompletne nové, ibaže ja sa na niečo novosťou vyblýskané akosi necítim. Vo Veruške sa cítim ako vo svojej koži a Bobeková ma bez debát spája s Bobekom, ktorého nechcem od seba naveky zahnať. Veruška nie je "niekto", nie je to ani nick, meno, prezývka...Veruška som ja a tak to má byť. Veruška je tak veľmi ja, že keby ma tak niekto oslovil na ulici, aj sa otočím. A to je dôvod ako hrom, ostať tomu menu verná. Navyše, neviem, či sa to iba mne tak zdá, ale moje oficiálne meno Viera Kočiš Čechová je tak tvrdé, tak ťažké, tak chladné, že je doslova nevhodné pre autora detských kníh. Zato Veruška je pre detskú knihu ako ušitá!
Nuž tak teda, pre Verušku Bobekovú som sa rozhodla. Urobila som jej novú stránku, ba čo viac, urobila som jej aj niekoľko nových produktov na predaj. Plánovala som ich viac, ale ...nestíham, čo budem klamať? Tak až budú, budú :). Teraz idem omrknúť tie zemiaky a keď mi to dovolia, pôjdem tú svoju stránku spojazdniť:).

- zemiaky sú omrknuté a tadáááá už aj upečené! No, stihli to skôr ako som ja stihla  napísala tento blog! Bisťu!
Nuž, čo sa dá robiť? Ide sa jesť a potom von . Žeby som to "spojazdňovanie" odložila na večer? Jasné....na večer:).

Aaaach, hádam to u vás nie je až také splašené ako u nás doma...a zemiaky sa vám v rúre pečú pomaly ..tak pomaly, že popri tom ich opekaní aj stihnete niečo urobiť. S tým prianím sa s každým lúčim a vraciam sa späť - k maminovaniu.
                                  Z 25Tovey Crescent....................CINK.

Dilema

Včera mi moja mladšia sestra prečítala jej najnovšiu rozprávku. Ešte nemala záver, to síce nie, ale i tak som ju všetkými bunkami v tele ohodnotila ako jedno z toho najkrajšieho , čo som kedy počula.
Ono, aby som hneď na začiatku vysvetlila, moja sestra nikdy nepísala. Ani len blog. Možno kde tu nejakú básničku, ale myslím, že i tie by sa dali na rukách spočítať. Priznám sa, veľa nádeje som do nej nevkladala. No mýlila som sa. Mýlila a veľmi!
Ťažko mi je posúdiť, či závidím. Očkom mrkám na svoje dielka a váham. So všetkou skromnosťou, čo v sebe mám  a teda dúfam, že si ju s ničím nepletiem, viem, že s tým, čo mi bolo naložené, robím maximum. Pri písaní a kreslení určite. Možno by som ešte mohla viac pracovať, než robím...ale keď robím, snažím sa maximálne. Nuž teda, nech sú moje dielka písané akékoľvek, lepšie ich nespravím. Miesto nasrdenosti, tak trochu i hrdá na seba, prijala som druhé miesto v rodine. Ešte s väčšou hrdosťou akceptujem, že ma moja mladšia sestra pobila bez rokov strávených písaním. Akurát...ako tým očkom na tie svoje dielka mrkám, hanbím sa....., že nie ona , ale ja budem mať knihu.
Dnes som sa s tým priznala mužovi. (ach ako len to slovo neznášam....že mužovi!) On to tak nevidí....a ja viem, jak to myslí. Mať knihu bol vždy môj sen. Môj názor je subjektívny...a sestra má rovnaké šance ako ja. Ibaže..., ibaže ja viem, že vyhrať by mal lepší a sestra lepšia je , no ja mám sponzora a tomu sponzorovi je šuma fuk, či vydá knihu Čechovej takej či onakej.
Nuž mám v sebe dilemu a jediný, kto ma štuchá dopredu je Jorik. A môj sen.
Nechcem sa so sestrou porovnávať. Porovnávanie nikdy nikam neviedlo. Jedine k pochybnostiam a k zakopaniu kreativity. Mnohí "umelci"  sa s ním pasujú a popritom vyhrávajú alebo prehrávajú.
Nuž si aj vravím, že každý sme nejaký a tak je to fajn.
Ibaže....ach!
Vždy som mala v sebe potrebu moju mladšiu sestru chrániť. Odkedy sa narodila a bol medzi nami ten veľký časový rozdiel. Päť rokov, aby som bola presná. Keď mi včera prečítala jej rozprávku, ozvala sa vo mne matka, nie len staršia sestra. Poznáte to? Nuž, zatínam päste, aby sa mojej sestre darilo. Aby aj jej kniha vyšla, ja urobím všetko, aby som jej v tom pomohla....a myslím, že už aj viem, kde sa so žiadosťou o pomoc obrátim a potom....potom budete mať šancu aj vy - presvedčiť sa , že moje ospevné slová neboli výmyslami. Slovenské detičky sa majú na čo tešiť!

Na záver už len toľko, že som o sestre ani písať neplánovala. Politická situácia, aká teraz doma je, ovplyvnila aj mňa. Miesto obľúbených videí, dobieham zameškané politické súboje. To aby som bola v obraze. Pomerne často ľutujem, že sa nemôžem svojou maličkosťou i ja zapojiť do diania . Naobliekali by sme sa s Jorkom do tepľúčka a vybehli by sme von do ulíc - pridať sa k davom. No z UK mi neostáva nič iné, len očkom mrkať na správy, čo sa k nám z domova dostávajú a dúfať, že  sa to Slovákom podarí. Hoci...jak mrkám, tak mrkám...moc toho z domácej ponuky nenavyberáme. Ale hádam, všetko lepšie , než to, čo máme. Nuž držme si prsty. A cinkajme.....

                                                I my tak cinkáme a myslíme, z 25Tovey Crescent...

                                                                     CINK.

Šepkám ledva počuteľne veci naše každodenné

Tak napokon sa ukázalo, že včera som sa mýlila. Vietor vonku dul tak silno, že mohol lámať konáre. Do toho pršalo a človeku bolo hneď menej ľúto, že musí byť zavretý doma.
No, pravdu povediac, my sme doma zavretí celý deň neboli. Na popud mojej sestry, nacupitala som so svojou malou ratolesťou k nášmu lekárovi..., len aby som sa uistila, že ten ukrutný kašeľ, čo ho trápi, netrápi i jeho malé priedušky či nedajbože pľúcka. So zápornou odpoveďou sa mi hneď ľahšie dýchalo a už v uvoľnenej nálade sme doma - na našom žltom gauči, prekreslili s Jorikom niekoľko hodín. Vlastne až dokiaľ nedošiel tata domov z práce...
Musím sa priznať, že ma veľmi teší  ako Jorik kreslí. Nekreslí pekne, ba povedala by som, že na svoj vek aj zaostáva. Často ho viac ako figúrky či iná "prírodná" realita, zaujímajú písmená, čísla....a ostatné technické veci. Ak napríklad nakreslí televízor, dokreslí k nemu šípku , ku ktorej napíše TV. Viac ako rozvoj ľudského tela, ho zaujímajú detaily ako napríklad taký dom - ten nie je až tak podstatný, omnoho dôležitejšia je spleť ciest, ktorá k nemu vedie. Dáva to zmysel? Mne to príde fascinujúce. A nepíšem to ako matka nadšená vlastným dieťaťom. Hoci, ako to môžem posúdiť? Každopádne, Jorik má svoje skicáre a ich zbierka sa rýchlo rozširuje. A potom, kreslí so mnou a o tom som vždy tajne snívala:).
Dnes vonku nijaký vietor neláme konáre. Našťastie, ani neprší. Jorik spí a myslím, že bude veľmi vysmiaty, keď sa zobudí, lebo konečne ho v noci nesužoval kašeľ. Jupí! A ja, sediac v kresle, lámem si hlavu, či ho už dať dnes do škôlky alebo radšej počkať. Ten včerajší lenivý deň doma nebol až tak zlý..., tak možno by sme si mohli dať repete:).
Uvidím...uvidím.
NO..., nech už sa rozhodnem tak či onak, hádam budeme mať pekný deň. A rovnaký prajem aj vám. Ak sa neurazíte, idem ja k oknu, aby som skontrolovala ako sa usušili obrázky, čo som pred chvíľou striekala ochranným lakom. Vždy je to pre mňa tak trocha otáznik, či ten lak fixu nerozmaže . Včera som bola úspešná, no dnes už nemusím. Nuž tak teda mávam k vám a ozaj len krásny deň vám prajem...a ak si smiem vybrať, majte ho tvorivý. Cinkám k vám z 25Tovey Crescent.

                                                           CINK

Jorik spí

Jorik ešte spí. Tomáš jazdí. Ja kreslím. Ako stále ...i dnes milujem ráno.
Po ťažkej - prekašľanej noci  si nie som istá, aký bude deň. Plány som mala, ale tá noc mi ich počmárala. Nemám rada, keď noci čmárajú. Ich tmavé odtiene sa dajú len veľmi ťažko premaľovať!
Nuž tak si teda na dnes nerobím nádeje. Bude ako ešte nebolo.
Počasie vonku je hodné Burtona. Veľký strom, čo rastie hneď oproti našej bytovke, sa ohýba vo vetre. Nedávno jeden z jeho masívnych konárov padol dole. Dlho ležal na zemi nepovšimnutý, kým ho prišli odpratať. Nemyslím, že intenzita dnešného vetra je dosť silná na lámanie konárov, no ak už nič iné, bude nám aspoň dudnieť do príbytkov. Hm....občas znie ako príšera z iného sveta.
Prekvapivo, ten zvuk mám celkom rada.
Len zvuk, aby bolo jasné.
Na stole vedľa mňa leží skicár. Dnes som do neho poctivo kreslila portréty. Mám xy inej práce, no momentálne sa neviem veľmi sústrediť. Stáva sa mi to často. Na druhej strane, všetky moje projekty , odbočky, vykoľajenia....akokoľvek si ich nazvem, sa nejakým zázrakom zlievajú dokopy a všetko má - na moje potešenie, jeden tón . Konečne si i ja sama dávam zmysel.
Už čoskoro, veľmi čoskoro, možno dokonca už i dnes, by som rada spustila novú stránku . Dosť dlho som sa s ňou pohrávala vo svojej mysli a výsledok je, že o jej potrebe ani dnes nepochybujem. To  mi stačí na to, aby som sa nebála a počúvala svoj vnútorný hlas. Nepríde mi zaľahko začínať odznova. Kdesi akosi, vyskakuje mi pred očami otázka, či nevyzerám smiešne v očiach iných? No na druhej strane, hádam i po tom všetkom, čím som si prešla, sa učím názor iných ignorovať. Nie tak drzo, rebelsky, mysliac si, že ja viem všetko najlepšie. Nie, tak nie. Skôr tak pokorne, lebo veď...v konečnom dôsledku, som to len ja a nik iný, kto žije môj život.
Nuž tak teda pokojne dýcham , vetru načúvam a k vám mávam. Jorik ešte spí a ja by som nemala mrhať časom. Idem sa pozerať dopredu , lebo tam mám namierené...

Z 25Tovey Crescent cinkám .....................CINK.

12.marec

Včera by mal môj otec narodeniny. Je to veľmi zvláštny pocit , ktorý ani neviem slovami opísať. Už sú to jeho druhé narodeniny, kedy tu nie je. To je ešte bizarnejšie . Bez ohľadu na pocity, zapálili sme mu s Jorikom sviečku. Ten ju chcel hneď a zaraz i sfúknuť..., ešte nechápe.
Ale smiem ho viniť? Mnohým veciam nechápem ani ja sama a to ma odraz v zrkadle miestami riadne uzemní, kam som už v tej svojej dospelosti pokročila . Ako pred pár dňami, keď som mala niekam namierené, uvidela som v Jorikovej detskej izbe visieť môj vlastný kabát. Mal podobnú farbu ako ten otcov a visel tam tak nešťastne, že všetky spomienky ožili. Najskôr som otočila hlavu, nechcela som sa dívať...no potom som si to rozmyslela, zastala som a dívala sa.
Nemyslím , že ešte na niečo hľadám odpovede. Videla som mnoho dokumentov, vypočula si mnoho pohľadov, názorov....vo svojej podstate je to vždy to isté - samovraždy páchajú ľudia a páchajú ich preto, že sú ľudia. Podľa mňa tu nikto nič viac nevysnorí. Možno ak tak nejaké pikošky , ako napríklad , tuším to boli čínske ženy, ktoré, ak boli mužom opovrhnuté, opustené trebárs - kvôli inej žene, sa zvykli ( resp. bolo im radené sa ) obesiť.  Verili totižto, že takto sa mu po smrti zavesia na chrbát a on ich tam bude po zbytok svojho života nosiť a nikdy nebude šťastný. Zjednodušene povedané - bolo to akési prekliatie. Tento druh pomsty mi príde trocha morbídny a nešťastný skôr pre tú ženu ako pre toho muža..., no ale ...ľudia tomu verili. Napokon i ja si pamätám, keď som sa ako milovníčka hororov po prvýkrát stretla s touto myšlienkou. Už si nepamätám, aký horor to bol, ba vyprchali mi z hlavy aj všetky detaily..., ale na toto si pamätám...na ohnutú postavu , ktorá nevedela , prečo sa tak náhle dole v chrbte ohýba. Keď neskôr ukázali ako mu tam na chrbte sedí mŕtva duša , bolo to veeeľmi zimomriavkoidné a ....dôveryhodné.
Hm....to tu dnes ale píšem za písmenká, čo? Kompletne a úplne neplánovane.
Lebo pôvodne som chcela písať o skicári a o posledných dvoch obrázkoch do mojej vôbec prvej knihy. No zvrtlo sa to... A ja to nechám tak a už len mávam -  hore i dole....z 25Tovey Crescent.

                                                                    CINK

O kašli a bonbónkoch

Po štyroch rokoch materstva si uvedomujem, že trpím profesionálnou materskou deformáciou. Charakterizovala by som ju stručne - je to stav, v ktorom sa nedá vypnúť. Ja už som v tak kritickom štádiu, že aj keby som umierala, môj posledný pohyb by smeroval k Jorikovmu čielku, aby som sa uistila, že nemá horúčku.
Alebo možno....iba dumem, so všetkým tým mojim skorým ranným  vstávaním , dohnala som si nespavosť. Alebo potom už neviem..., no každopádne, niekoľko prebdených nocí s Jorikom ma temer úplne obrali o možnosť usnúť. Teda, ja spím v podstate už aj na nohách, ale oči mám otvorené ako radary. A uši tiež, tie najmä. Nonstop načúvam....dýchanie, mrvenie, kašľanie, prdkanie....no menujte! Tuším už aj tep viem zmerať ušami.
Ono, aby to zase nevyzeralo tak kriticky, nik u nás neumiera! Ba dokonca dni sa zdajú byť celkom fajn...., no jak sa zatiahne obloha a naskočia na nej hviezdičky, ideme dole z kopca . Prisahám, neklamem....počas dňa mám tendeciu zabudnúť, že Jorika nejaký kašeľ vôbec sužuje...no v noci by som do neho najradšej vliala celý sirup proti kašľu. Ba čo! Najradšej by som ho do neho celého ponorila! Naša lekárnička je pestrá , ďakujem pekne, kvitnú nám tam všetky možné byliny. No i tak nad nimi vládne Bromhexin, teda ako suverénne! Tak sa mu teda ušlo čestného miesta na našom preplnenom stole.
Medzi iným, na tom stole tróni hneď vedľa oranžovej plastovej fľaštičky  plnej tých najvoňavejších a najsladších D vitamínových bonbónkov. To ja ich ani inak nazvať nemôžem, že pastilky či cukríky , proste bonbónky sú to a hotovo. (to si to slovo musíte nahlas povedať, aby ste mi rozumeli. len si to skúste - bonbónky, už viete, čo mám na mysli?)No a ja som vám pred pár dňami, čosi ako bolestné za to, že sa mi k MDŽ neušli žiadne kvety, dostala do ruky "lóve", aby som si vraj niečo výlučne pre seba kúpila. Myslím, že môj muž mal na mysli čosi ako "pekné gaťky" , no ja keď som videla tie déčkové  bonbónky....v tej ich sladkej ružovej....nič lepšie na - pardón do seba mu nenapadlo. Ibaže v istom čase v mesiaci, kedy by mnohé ženy zožrali aj obal z čokolády a nie len čokoládu, to nebola najrozumnejšia voľba. Ja som tie bonbónky zjedla štyri! Na moje telo a la papek suchý to bolo "túúúúú mač!" No a odvtedy sa so mnou všetko točí a môj žalúdok odmieta jesť, asi v strachu, že v akomkoľvek súste, čo by som do seba mohla vpratať, by sa mohol nachádzať vitamín D a pre toto písmenko už v sebe asi nemám ani milimeter kubický miesta!
Ono, aby bolo jasné, viem, aké nebezpečné môže byť predávkovanie sa vitamínmi. Ale toto sú gumené cukríčky, dva sa odporúčajú trojročným deťom, nuž ako dospelá žena, dvojnásobná dávka by ma zničiť nemala! Ale očividne som sa plietla.
A tak tu teraz, nevyspatá a s prázdnym bruchom , lebo nie, ani dnešné raňajky to nedali, slohujem pre vydavateľstvo anotáciu k mojej knihe o Róze a životopis o sebe . Jorika nepočujem a som z toho celkom nervózna. Myslím, že ho pôjdem zas a znova omrknúť.
No skôr , než tak urobím, sa s vami rozlúčim . Najradšej by som nám všetkým zaželala krásny slnečný deň, no obávam sa, že ak na mňa dnes zasvieti čo i len jeden jediný slnečný lúč, na mieste ma "šlahne" o chodník . Tak ani neviem , čo priať? No hádam všetko dobré bude stačiť:).

                                  Z 25Tovey Crescent.......CINK!