Dá sa vôbec vypnúť ?

Seriózne, dá sa vypnúť ? Hlava myslím. Tá moja ide nonstop. Môj drahý tvrdí, že áno..... Pre mňa je to nepredstaviteľné. Len málokedy sa mi podarí spomaliť, aj to už je zázrak.... Úplne nemyslieť, to sa v mojich predstavách rovná smrti samotnej.
Aj vám už veľa ľudí povedalo, že ste ten, čo stále uvažuje? Pýtali sa vás, či viete aj prestať rozmýšľať alebo ...ty asi vždy všetko analyzuješ, že áno? Ja som to už počula veľakrát. Dosť na to, aby som sa už dávno nad tým pozastavila a uvažovala - chacha, to je to, o čom hovorím....čo je na tom pravdy . Výsledok....nijaký. Jednoducho preto, že neverím....ozaj neverím, že to máte  v hlave ináč zariadené. Že sa vypnúť dá. Že sa tá vec v hlave dá umlčať. Nie nie....žartujete iba....:).
Ja však bez žartu konštatujem, že nonstop "analyzovanie" je občas viac na škodu než na potechu.Ale nemenila by som...teda, ak existuje ozaj tá možnosť myslenia menej - ba až vypnutia. Mám rada ako so mnou moja myseľ nonstop komunikuje. Ako mi rozpráva príbehy, prevraciame ich spolu v hlave, kreslíme dokonca, ladíme farby.....a pritom do toho úplne v pohode vsunieme náhodného okoloidúceho, jeho originálnu kravatu, špicaté topánky....zamyslíme sa, odkiaľ a kam asi ide....všimneme si, ako sebavedome drží pohľad....akú vôňu má....áno áno, to je dôležité....vypustiť vzduch a pripraviť sa na nádych....parfémy na ľuďoch sú moja závislosť....preberieme tú  vôňu, zhodnotíme....a ideme ďalej pracovať na príbehu a na ľuďoch v autách , čo sa konečne vracajú domov k rodine...aké mali asi posledné dni....či šoférujú viac ženy a či muži...či je na nich vidieť únavu alebo radosť, že práca skončila...a vždy ale vždy je tam tiež obloha a jej farby.....ach....nik krajšie neopísal vzťah k oblohe ,ako ho poznám ja, ako Markus Zusak vo svojej knihe Zlodejka kníh (ak ste ju nečítali, musíte!) , ten by mi rozumel....

Mám rada svoje myšlienky, hoci...občas....vlastne takmer stále, sú to ony, čo mi vedia podlomiť kolená. Možno...napadlo ma, by som im to mala povedať...hm, no to,že ich mám rada...možno by boli ku mne milosrdečnejšie.  Usmievam sa, keď to píšem...usmievam sa, lebo plač beztak podobné hlavy problémy nikdy nevyriešil.
Možno sa pýtate, prečo toto všetko vôbec píšem (a najskôr si o hodinu, až toto veľdielo dokončím, si budem trhať vlasy od hnevu....prečo som radšej nepísala o krásnych šťastných veciach....akurát som dopočúvala sériu videí a medzi nimi bolo aj jedno o tom, ako sa má správať úspešný instagramer lomítko vloger. Oči mi takmer vyliezli z jamôk , ale hej, tlieskam! Bolo sarkasticky úprimné. Klamstvo, klamstvo a zase klamstvo. Predstierať treba, že ste hromádka šťastia, aj keď nie ste...lebo kto je v jednom kuse? Predstierať treba sebavedomie, úsmevy, lásku k iným vlogerom, blogerom a bla bla ...., všetky škaredé veci sú zakázané....choroby, neúcta, nízke sebavedomie, málo v peňaženke.....kto chce o tom počúvať? Všetci tieto problémy máme, že áno, viac či menej...ale pozerať chceme veci optimistické, ktoré nás naladia, inšpirujú.....Ktoré sú ako marshmallow na polici v obchode .....ružové a voňavé .....a všetci vieme, že skvele chutia...lebo už sme ich raz ochutnali a mňam. Všetkému rozumiem....všetkému dávam "kvačku" za posledným písmenom....avšak....dumem, či je to až také zlé ukázať.....že nie všetko je ružové, bodkované, námornícky prúžkované ale aj špinavé, zababrané. fľakaté ? Nie sme pritom viac ľudia? Ja osobne mám rada rovnováhu. Ja osobne si neviem predstaviť kúpiť si trojitú zmrzlinu v zrmzlinovom autíčku v krásny slnečný deň , sadnúť si s tou lakotkou na najbližší múrik , namieriť na to lákadlo objektív svojho foťáka tak, aby boli v zábere aj moje ultraľahúčke sandálky....urobiť slinystekajúci shot , líznuť si za odmenu raz a potom ...vyhadzujúc to letné potešenie do koša , lebo však kalórie dámy vážené , naťukať k fotke už letiacej po sociálnych sieťach slová ako.....vychutnávam si leto...alebo....kto by odolal....alebo leto bez zmrzliny, ani náhodou! ....či najlepší je kornútok. Ha? To ozaj? Ja som im vždy naletela.....že tie zmrzliny všetky tie slečny onlajnové ozaj do seba práskajú a ako stará anorektička som tlieskala ich neviazanosti, slobode....postoju -  a la čo tam po kalóriách, nech je úsmev na tvári!
Ale teraz vážne....včera som dumala , pýtala sa svojej polovičky....ale odpoveď som nedostala.....medzi nami, myslím, že som už otravná....so všetkým tým svojím snorením a túžbou veci pochopiť. Nemám záujem o prikrášlené vysvetlenia, chcem ich naservírované surové ako len surové môžu byť. A tak som skúšala sama.... Som nová vo svete instagramu....twiter prakticky vôbec nepoznám (hej, viem , čo znamená...ale osobne sme si ešte info nevymenili) a potom je tam ešte more iných obdobných stránok. Snažila som sa odosobnene pozerať na fotky , ktoré ľudia zdieľali a hľadala som dôvody, prečo má jedna vyše 22000 lajkov, zatiaľ čo iná len 100.... Pre porovnanie, moje majú priemerne 19. Tie úspešné myslím :). Včera som vám prezradila radu od Evičky ohľadne vzhľadu, že lepšie to už nebude.....mám rada, keď sa povie pravda do očí...keď sa neklame. Hoci.....zase odbieham, Američania a aj Kanaďania, hoci tí o kvapôčku menej, majú úspech aj vďaka tomu, ako hovoria komplimenty...hádžu ich načúvateľom úplne len tak..bez hlbšieho uvažovania..načo aj, ich cieľ je predsa potešiť, tak? Poznajú vás dve minúty a ste ich naj priateľ, vaša sukňa je "môj ty bože, najkrajšia, akú kedy videli" a vaše vlasy....na slnku majú ten najkrajší odtieň sveta, prisahajú...ozaj prisahajú, povedia to! Napríklad, ako ja rada sledujem už spomínanú Esteé, je z Kanady, tam je to o poznanie miernejšie  a predsa, keď hovorí o produktoch.....aké sú skvelé, najlepšie, čo kedy do políc obchodov došlo....máte chuť tam nacupitať, do tých obchodov a vybieliť si účet, len aby ste tie naj naj naj produkty vlastnili a na vlastnom telíčku odskúšali. Ibaže, ako ju sledujem dlhšie...strácam sa....ktorý produkt je vlastne naj? Minulý vlog to bol tento, teraz henten a na záver ešte toto? Toť môj slovný doplnok, naspäť k obsahu....kde som skončila? Aha...späť k hľadaniu pravdy. Tak som si tak včera porovnávala fotky a ich úspech v číslach....a keď som po všetkých tých státisícoch, tisícok, stovkách ..došla k svojím 19....vyšla mi z toho veta....koho chceš klamať vierka? Som k vám brutálne úprimná.... aj som mala chuť zahrabať sa do tých vankúšov, čo som si poctivo za tie roky osamostatnenia sa od rodičov nakúpila...ale...k čomu by to bolo dobré...?  Miesto toho som si rozložila svoje veci po našom huňatom koberci, nevšímajúc si jasajúceho Jorika skákajúceho opodiaľ ako skóroval nad tatom v ich nekonečnom futbalom zápase  a pousmiala sa nad všetkým tým, čo tam podo mnou ležalo. Príbeh chcem pozmeniť, netrápim sa ako, moja hlava si s tým poradí....bude šťastná, keď ju počas kočíkovania nejak osožnejšie zamestnám...a obrázky....ležia tu pri mojich nohách tak zraniteľné ako ja sama. Nemám chuť ich častovať kritikou....tú odo mňa najskôr čakajú....radšej ich hladkám pohľadom. Holt milé moje, nikdy zo mňa nebude rekordy lámač sociálnych sietí....ostávame v ústraní....napokon, necítime sa tam bezpečnejšie ? Možno by som mohla ukradnúť drahému z jeho drobákov, na zmrzlinu, veď viete...a obuť si do toho tie červené sandále...veď viete prečo...a úplne nevinne a náhodne to všetko spolu zachytiť v momentke môjho šťastného leta.....ale nie, neurobím tak. Hoci , topánkové fotky mám ozaj rada. Fetiš? Najskôr:).

Pravda je taká, že niekto musí byť aj v ústraní....tam, ve křoví . Nuž tak si tam urobím pohodlie.....a budem z neho ďalej kresliť a tvoriť...pre seba, pre tých 19, čo si so sebou všade ťahám. Usmievam sa. Ľahko mi je. (ale ....to už môže byť z časti spôsobené faktom, že je nedeľa, vonku neprší a bude carboot!!!!! Tomáš sa sľúbil postarať sa o Jorika a ja sa už vidím, ako si v parku rozkladám deku a bez sondovania situácie v mojom okolí,  a teda, či je Jorik v poriadku...budem kresliť. Chcem tú knihu dokončiť. Veľa pre mňa znamená. Ozaj veľa. A vám instagramovým 19 budem o všetkom tvorivom progrese posielať priebežné hlásenia:). A všetkým ostatným tiež....a ak sa budem pri tom niekde v rožku sfotená zmrzlina, tak verte, že keď som si ju už kúpila, tak si ju aj zjem.

Tak sa s vami lúčim......a mávam ku krásnemu dňu.....ako ináč, aj dnes...z 25Tovey Crescent.

Ako nanny , ktorou som kedysi bola

Nie je to prvý pokus, čo Jorika učíme na nočník. Plienky sú pohodlné,  okrem ich prebaľovania  v podstate netreba nič riešiť. Ale začína to byť hanba......tá z nohavíc trčiaca bezpečnostná pomôcka . Navyše, Jorik vyzerá tak chutne v slipkách. Nebyť perverzákov na svete, aj vám ho sfotím :). Včera som mu bola dokúpiť novú sadu slipiek. V Tescu mali na výber až jednu, presne tú, čo už doma má. Cena dobrá, 3libry. Alebo 3,50 ? Nepamätám..... Z výberu som sklamaná ,ale Jorik je nadšený....hlavne, že je tam double decker bus - tak sa to píše? alias dvojposchodový autobus. Na jeho pipíkovi hrá prím a nedajbože ho ocikať:). Zdá sa, že Jorik už dávno vedel, čo od neho čakáme. Potrebu nočníka a čo do neho robíme pochopil až prirýchlo. Ok, sú nehody, ale ....také s vedomím.....také, že by sa k nim hodilo : ,,Mama! Ups :( ....."  Každý úspech je odmenený. Nič viac ako tanec radosti netreba. S holou riťkou tancujeme zo dve minúty spievajúc jeeeej, Jorik spravil  weee weee..... (tak tomu tu hovoríme....asi ako piš piš :). No aj keď sa celému progresu veľmi teším, viem, že ja som brzda najväčšia. Ak by sme trávili dni doma, Jorik by cikanie vychytal hneď a zaraz.....prakticky by sme mohli plienky zahodiť. Ibaže, ja ....ako stará newyorská nanny s ním trávim celé dni von! Odchádzame ráno, ideme na nákupy, zastavíme sa, kde chceme , ostávame, ako dlho chceme. Nič nás nesúri, neťahá....už som to raz písala, sme králi. Vyložíme nákup doma do chladničky, zjeme jedlo z hrnca , zbalíme zopár vecí podľa počasia a hor sa znova von. Ako včera napríklad....na ihrisku sme ostali do 6pm! Po výdatnej naháňačke som sa stiahla na lavičku , na hubku gumenú, na plotík vedľa bráničky podľa toho, kde práve Jorik bol a kreslila som. Jorik lovil rybky, odháňal vrany snoriace po jedle, nosil mi imaginárne jedlo. Mali sme dokonca aj piknik....lúskané pistácie s džúsom z čiernych ríbezlí. O šiestej sa schladilo, bol čas ísť domov. Prišiel aj dážď, o tom však už Jorik nevedel...zaspal v kočiari.

 Hmm...., ako ho mám tam vonku učiť !cikať" ? Nemôžem si dovoliť riskovať , nechať ho naostro, nedať mu plienku a nechať ho ocikať kočiar! Ak by sa stala nehoda, nemôže predsa v mokrom sedieť:(. Možno prišiel čas na to správať sa ako všetky maminy, normálne maminy bez extrémov, ktoré svoje ratolesti zoberú von na pár hodín...nie na celý deň. Je mi z toho smutno...milujem celé dni von.....toľko objavovania....skúmania.....a čas pri tom letí a plní sa spomienkami....tu sme zažili toto a tu hento a tu nás pozná teta a tu to zase poznáme dôverne my.

Uvažujem nad prenosným nočníkom. Som ochotná nosiť ho na chrbte:) ak treba. Uvidím...vyskúšam .

Dnes som ešte nevymyslela , kam pôjdeme. Večer by sme mali mať playdate....ale ja k večeru radšej kreslím. No...uvidíme.

Ináč, včera, ako som vám písala a rozpísala sa, nenašla som si čas a ani priestor na zverejnenie niečoho, čo som zbadala vo výklade sekáču po ceste domov....Tak to dnes naprávam aha ho, tu je....poklad pokladový :

 

Krajší som si pre svoje vlnky, klbká a všetky iné drobné pomôcky predstaviť ani nemohla. Už ich len zaplniť :).

 

U nás je šero. Svetlo svieti ( to žiarovkové)...hoci je takmer pól ôsmej. Je príjemne teplo, radosť mať tričko na sebe. Jorik ešte spí....a aj mňa berie do hajan:), predstava, že po špičkách naklušem k nemu do spálne a zababuším sa veľa neho do perín dostatočne blízko na to, aby som v nose cítila jeho ešte stále bábätkovskú vôňu - je viac než lákavá! Ale odolám.....šiť mi treba a kresliť....ach veruže, kresliť.  A upratať a čosi navariť ...chutné ako včera....kuracie soté s tarhoňou...Jorik zjedol pol panvice a ja som pukala vo vnútri od radosti , ako mu chutilo. Ibaže, teraz ma nič nenapadá !

 

Nič to...veď deň ešte len začal.

Želám vám ,aby bol ten váš sladko víkendový !

 

Mávam...ako ináč, zas a znova...z rovnakého miesta....z obývačky, z 25 Tovey Crescent.

 

Bla bla...nič viac

Keď som včera ráno písala, omeškala som sa. Veľa toho bolo na škrtanie...ale skúsila som nemazať....a kliknúť publish, nech to čert berie. Aj dnes ma svrbia prsty, tentokrát ich láka tlačítko delete, ale odolávam. Miesto toho chcem vysvetliť...dve veci, ktoré nechcem nechať tak....vazelínu a vlogy/blogy o umení.
Začnem vazelínou. Smiešne, aké to je, cítim potrebu zastať sa jej...lebo možno tak trocha hanebne ostala visieť v mojom včerajšom blogu. Bolo by to nefair voči nej, lebo na mojej poličke skrášľovacích produktov má čestné miesto, ktoré som jej sama vybrala a hneď vám poviem prečo.
Mala som možno 27 v tom čase, keď som zaparkovala svoju prdel u vtedy možno 50-55 ročnej Evičky. Počas môjho pobytu v USA bola Evička ako moja druhá mama. Nie som si istá, či som jej to niekedy povedala a nie som si ani istá, či by som ju tým neurazila. Evička bola a verím , že stále je, duchom mladá a jej telo s tým všetkým mladistvým držalo krok. Bola som skormútená, lebo som sa práve v jednej z mnohých New Yorských drogérií (drogéria je tak smiešne pomenovanie pre americké pharmacy....ale nič lepšie ma nenapadá) dozvedela, že moja tvár je značne poškodená slnečným žiarením. Ako v tej reklame na Niveu, moja tvár bola posiata bodkami a fľakmi a hoci som všetkému nerozumela, chápala som ,že čosi sa musí zmeniť. Aj sa zmenilo. Na radu kozmetičky od toho dňa používam každý deň ..jaro, leto, jeseň , zima....ochranný krém s faktorom 50. Ale o to ani tak nejde, ako ani nejde ani o ostatné produkty, ktoré som následne nakúpila a utratila za ne hriešne peniaze....(a odvtedy ešte mnohokrát...!) ako o radu, ktorú som v ten deň od spomínanej Evičky dostala.... ,,Vierka, oblečenie meníš každý deň....jedno sa roztrhá, nahradíš ho novým...ale tvár ,tvár moja milá máš len jednu a nevymeníš ju . Na rozdiel od oblečenia, každý sa na ňu díva....ak máš do niečoho investovať, nech ťa nemrzí investícia do seba, na krémy, ktoré ti pomôžu....."
V tomto duchu som nasledujúce mnohé roky míňala nemalé čiastky na krémy sľubujúce hento a tamto , od hydratácie až po zázraky plastickej chirurgie bez skalpela. Usmievam sa pri vedomí, že Evička samotná používala iba jeden krém....všetkým dobre známu tmavomodrú Niveu. (v rámci môjho skúšania som ju vyskúšala aj ja, ale vždy som sa po nej vyhádzala...na moju tvár bola priťažká, upchávala mi póry).
Prosím verte mi, vyskúšala som toho veľa. Tak veľa, že som istý čas túžila pracovať pre môjho vtedy osobného víťaza na trhu - La Roche Posay. Skúmala som videá, skúšala testery, investovala do produktov. Zázraky sa nekonali....ako ináč a pre mňa osobne bol čas na druhú skvelú radu od Evičky....radu, ktorá ani lepšia nemohla byť a ktorá mi doteraz pomáha a dávam ju obdobne každému, kto lamentuje nad vráskami , voči ktorým sa neubránime.... "Radšej sa teš, lebo zajtra to bude znova horšie." A každý deň na to, už len horšie a horšie a horšie. Keď sa niekedy zadívam na svoje padajúce kolená a čosi vo mne zafňuká...vravím si...hm, už bude len horšie....keď v odraze zrkadiel vidím vrásky pod očami....zajtra budú ešte horšie...a tak sa s tým gúľam a viem, že nič lepšie ako toto srdcedrásajúce pravdivé tvrdenie som dostať nemohla. A tak som vynechala krémy antivráskové a zamerala sa na hydratáciu. Víťazom sa stala Bioderma. Na dlhé obdobie....až dokiaľ som neotehotnela a moja koža splanula ...tak veľmi, že okrem La dermy som na sebe nemohla nič iní vystáť. Začala som telové mlieko používať aj na tvár a dobre bolo. Nič neštípalo, nič nečervenalo.Niekde medzitým všetkým som videla show, kde možno cca 20? žien skúšalo rôzne produkty na sebe s tým, že netušili, o aký produkt ide. Prišla rada aj na omladzujúce krémy. A čuduj sa svete , obyčajné hydratačné kakaové maslo vtedy na plnej čiare vyhralo! Ďaleko vysoko porazilo hriešne drahé krémy , ktoré sa do testu dostali. A ja momentálne jeden takýto kakaový používam. Najskôr to nie je ten istý, za ktorý ženy hlasovali....navyše, ten môj je ako vazelína....ale mne to nevadí. Voniam si kakaom a moja pleť má nadlho čo piť. Prosím , všetky vy tam, ktoré ešte stále investujete peniažky do krémov sľubujúcich večnú mladosť...verte mi, v jednoduchosti je sila.  Vyskúšajte a možno aj vy uveríte, že aj stará dobrá Nivea alebo obyčajné kakaové maslo dokážu zázraky.
Moja druhá poznámka sa týka vlogovania a blogovania o umení. Čosi vám prezradím a áno, rátam s tým, že ma ako výtvarníčku zakopete na úplne dno...lebo nezdieľam filozofiu vznešeného umenia a občas, aj si tak prídem....nie som ho ani hodná. Klamala by som,ak by som tvrdila, že tieto umelecké vlogy nemám rada, Mám. Niektoré sú ozaj skvelo a pútavo urobené. (Lucy milá, tvoje blogy sú skvelé a veľmi potrebné pre slovenský ľud....môj postoj s tvojimi snažiacimi sa a kvalitnými vlogmi nemá nič spoločné!) Ide tu len  o to, že ja som úplne ale že úplne obyčajne prízemná. Okrem tetovania ani nevyzerám ako výtvarník. Študovala som v ochrannom štíte dovoľujúcom všetky extravagancie len preto, že som bola výtvarníčka a my sme si to prosto mohli dovoliť. Ak už kvôli ničomu inému, tak preto, že sme to tak cítili :). To ospravedlňovalo všetko...ba nechávalo mnohých na pochybách o ich vlastnom vkuse, keďže my, ako umelci sme predsa mali najlepšie vedieť, čo je pekné a estetické. Ruka v ruke s výtvarníkmi šli aj umelecké potreby. Večná téma bohémov.... Hm, najskôr nijaký bohém nie som. V obchodoch pre výtvarníkov som sa odjakživa cítila ako Alenka v ríši divov! Nepríjemne dokonca! Vlogy - blogy o pomôckach ma často zaujímali tak veľmi ako novinky v automobilovom priemysle. Taká je pravda. A dôvod? Najskôr ten, že na potreby vzácne určené pre umelcov , som v podstate, ak nerátam šťastné americké časy,  nikdy nemala dosť financií. Ak počas štúdia profesor vyhlásil, že začíname s akvarelom.....takmer som zamdlela, keď som videla, koľko ma moje zoznamovanie sa s ním bude stáť. Presne povedané.....mnoho hodín roznášania reklamných letákov a pletia v cudzích záhradách, za ktoré mi ich nič nestíhajúci majitelia platili. A aj to som si dovolila zadovážiť  len základnú sadu. Papiere rôznych gramáží s cenou -povedzme si to na rovinu - nie pre mňa - ma preto nezaujímali . Beztak som vždy skončila u skicára, ktorý som si finančne dovoliť mohla. Aj teraz čmáram do toho najlacnejšieho skicára , akým som v UK zohnala. Ručne robené papiere, štetce z chvostov koní, veveričiek....potkanov.....ha? Ak som aj niekedy do niečoho investovala, málokedy som to využila ....nie som "keeper"....obdobne neznášam drahé šperky....veci chcem využívať, zničiť a neľutovať... Týchto drahých sa bojím aj dotknúť :). Keď už spomínam náušnice,  potratila som všetky zlaté, čo som kedy dostala . No a keď som následne stratila aj požičané od sestry, aj moja rodina pochopila, že do mňa sa neoplatí investovať. Akurát včera som bola s Jorikom v Paperchase....obchode, ktorý dizajnom prevyšuje kvalitu bez akýchkoľvek debát. Mali tam skicáre tak krásne ...že som slintala. Vedela by som si vybrať.... Zato, keď vojdem do špeciálneho, pre výtvarníkov určeného obchodíku neďaleko univerzity, len mrkám očami sem a tam a zase sem a tam, až dokiaľ nenájdem to, čo hľadám od samého začiatku, čo som do obchodu vstúpila....dvere von. Osobne sa priznávam , že ani počúvanie o nákupoch umeleckého materiálu ma nijak neinšpiruje. Radšej sa pozriem na video z kohosi života, v ktorom čosi dokázal. A vôbec to nemuselo byť umelecké. Biografie sú moje srdcovky. Hlavný hrdina v nich môže byť trebárs aj klavírista....spisovateľ....to je jedno, je to jeho/jej postoj,  ktorý ma inšpiruje chytiť fixy do rúk a kresliť. Kohosi tvrdá práca....kohosi vydretý úspech.  Tam kdesi hlboko v sebe som už dávno pochopila, že nie som výtvarník hrubého zrna. Poznám takých a milujem ich....výtvarnô majú v sebe. Voňajú farbami, doslovne. Nie som taká.....nikdy nebudem. Je to ako keď sa niekto narodí chudobný a za život zbohatne. Ako niektorí vravia, slama mu bude naveky trčať z topánok. Úplne inú auru majú okolo seba ľudia, čo sa bohatí narodili. Na univerzite som takých výtvarníkov z výtvarných rodín poznala. Hm, že ma to skôr nenapadlo....že za tým bude rodina....ako ináč...tá moja o umení nič nevedela....ani nevie, sú to háčkované dečky , čo sa im páčia....krížikové výšivky , dekupážou oblepené uhorkové fľaše.... Hej, tam niekde som ja. So všetkým svojím tajným svetom počmáraným . Jednoducho je to tak komfortnejšie. Príjemnejšie. Známejšie. S fixou z papiernictva si tykám....s tou z umeleckého obchodu si vykám. Ozaj len za máločím meriam cestu do neznámeho profesionálneho sveta umelcov. Aj to vtedy, keď už na objednanie z internetu nezvýšil čas...
Uf, zase jeden z prepotrebných blogov.....troška sa tu červenám a hanbím...viac nad sebou než nad naťukanými písmenkami. A to som chcela písať  o Jorikovom cikacom úspechu. Nuž nič....krčím plecia....veď predsa tu len šepkám....tak občas i len tak....do vetra.....sebecky o sebe. Mávam vám ...ako ináč....z 25Tovey Crescent.

Parfém

Dnes ráno som sa zobudila a ako zvyčajne, zhrabla som z chladničky activiu, jogurt a red bull , zo skrinky povedľa zase vrecúško pomletých chia semiačok a moju misu už vopred namiešaných rôznych druhov orechov, semiačkov a vločiek. Neviem, čo ma to napadlo....rozhodla som sa doplniť klesajúci stav v miske a vsypala som dnu sáčok zelených tekvicových semiačok. Milujem ich a Jorik tiež. Musel to byť Tomáš, kto ich odložil na také nezvyčajne a pomerne ťažko dostupné miesto v kredenci....myslela som si...... až dokiaľ....až dokiaľ mi nedošlo, že to vrecúško som tam dala ja a to len preto, že to neboli nijaké semiačka ale zelený hrach polený!!!! To na ráno poteší, poviem vám. A tak som dobrých 15minút triedila drobný hrášok od ostatných všakovakých zdravých dobrôt. Tak nejak sa asi cítila Popoluška.... Žiadna sláva, poviem vám.... :).

 

Keď spomínam princezné....tak tu mám ešte čosi z princeznovského súdka. Nový parfém pyšne stojaci na poličke momentálne asi 30cm odo mňa! (viem to presne, lebo občas sa neovládnem a ako píšem, pričuchávam si jeho vôni.....) Moje predstavy loviacej ženy otvárajúcej  každý luxusný vrchnáčik prikladajúc k nemu  svoj nedočkavý nos.....sa však nekonali. Usmievam sa, ako to píšem, lebo...verte alebo nie, je jedno, ako nadšená som bola a aké veľkorysé boli aj moje predstavy , keď došla rada na krájanie chleba, stiahla som sa a stojac pred pultom s túžobne očakávanou otázkou visiacou vo vzduchu : ktorý parfém si prosím odskúšať? ....som tak akurát pípla..."Ružové Mochino". Dôvod? Nuž prostý....100ml , cena 10poundov. Zaplatila som a viac menej ušla z obchodu...hoci...nikdy neviem, ako sa na takéto nákupy dívajú predavačky samotné, keď si niekto z ich pestrofarebnej ponuky vyberie to najlacnejšie.

Občas, v podobných situáciách, sa sama premeriam pohľadom a často, žiaľ veľmi často, mi potom ostane tak smutno na duši. Nie preto, že by nejak zavážil fakt, že si domov neodnášam jednu z tých chanelovských krások.....aj také som už mala....hej, človek sa v ich obláčikoch cíti luxusne , ale to je tak všetko.... skôr je to preto, že o sebe zapochybujem. Prečo? Neviem.... Občas netuším ako ma ľudia vidia...v sekáčových šatách, v kohosi topánkach, s vazelínovým krémom na tvári , čo na tvár ani nie je určený:). Kočiar mám plný vecí ako bezdomovec a ľudia si ho často obzerajú....Ha? ( Trávime vonku s Jorikom celé dni.....ako ináč by mal môj kočiar vyzerať?)  Moja mamina ma často častovala ( :) ) kritikou, že si mám na seba niečo poriadne kúpiť. Na svoj vek.....niečo nové konečne, aby som nevyzerala taká "vynosená" a "pozliepaná" a "požutá".  Mamina to teda vidí a v podobných situáciách ako táto v parfumérii , si myslím, že to tak vidí celý svet.

Koniec koncov, čo na tom?  Dumať a rozoberať môžem podobné nezmysly v hlave aj celé dni.....svoje staré ja celé počmárané "vynoseným" "obnoseným" "z druhej ruky"  oblečením beztak nezmením. Som to ja a ako ináč, dve minúty po odchode z navoňaného obchodu si dávam dôkaz:). Jorik sa oblial...na kompletku a treba ho prezliect. Náhradu mám....tričiek zo tri...ale teplá mikina je len jedna. Sekáče sú záchranná ruka. Jorik je znova v teplom a ja? Hneď pri vchode zhrabnem tieto tenisky a viac ich nepustím. Aj teraz ich mám na nohách....

 

 

Tenisky sú u mňa vždy vítané a keď sú úplne nové, voňavé, s tyrkysovou farbou navyše....ako môžem odolať ? Za 3poundy....a na chladnejšie dni mám o nohy postarané.

 

Viete, povedala som vám niekedy o mojej staršej sestre? My sme vlastne tri dokopy. Ja som prostredná. Každá sme iná. Nie len vzhľadovo, ale aj povahou....No a tá moja staršia sestra...ona ma zabije, až to bude čítať....tak tá vám je celá do módy a do všetkého vôbec , čo má so vzhľadom čosi spoločné. Upravené vlasy, pravidelne strihané, farbené...podobne  nechty , koža opálená zo solárka....no jedným slovom tip top. Páči sa mi, keď sa žena o seba stará...a veľmi. Dôkazom za mňa je Esteé Lalonde, ktorú pravidelne sledujem a jej videá sú mi bližšie ako ktorékoľvek iné "rapotajúce" o umení. Neviem prečo. Najmä, keď sa zoberie do úvahy fakt, že ako abstinujúca anorektička neznesiem na sebe cudzie ruky...masáž by bola pre mňa trest....už len predstava masáže mi zviera žalúdok a ...ani len myšlienky tým smerom sa mi nepáčia. Podobne sú na tom nechty, obočie...vlasy..... Čím ešte si ženy zvyknú robiť radosť? Menujte a ja budem záporne krútiť hlavou. Až na tie sekáče...môj level.....moja kategória. Tam sa nehanbím.

 Keď mi raz v Amerike môj vtedy ešte niemanžel daroval - objednal manikúru.....bála som sa. Nechcela som ísť.....trebalo ma prehovárať.... tlačiť. Napokon to bolo príjemná skúsenosť, ale i tak, už si ju viac nechcem zopakovať. Raz stačilo.

Keď som si pred pár dňami dala v salóne ostrihať vlasy....nezvládla som to. Očervenala som. Raz to príde, nevie to len tak odísť. Čerstvý vzduch nepomáha. Chcelo by to zatvoriť sa v mrazáku na aspoň 20minút....vyzliecť sa dohola a osprchovať sa ľadovou vodou..... Priznám sa vám...trvalo vyše hodiny,možno dve.... kým som odčervenala.

 Hm...ako som sa vlastne k tomuto písaniu dostala?

Skúsim odbehnúť a to hneď a zaraz....topánkami, ktoré som kúpila už dávnejšie , pre Lucy...ale ona ich prijať nemôže...sú z prasacej kože. Nevnímala som tento dôležitý fakt, keď som ich kupovala. Neviem prečo, tiež som proti kožuchom a krokodílim kabelkám či hadím topánkam....ale stalo....mám ich doma, drobunké sú.....veľkosť 4,ak si dobre pamätám...37u nás doma? Tak, ak by sa niekomu páčili, napíšte mi . Dohodneme sa určite. A tu sú....

 

 A úplne na záver môjho ďalšieho kompletne nezmyselného a nepotrebného blogu, ktorý sa sem vydral sám.....pridávam ešte ten svoj nový parfém.....vyskúšajte si ho, až budete prechádzať nejakou parfumériou....budete vedieť, ako mi teraz vonia svet :).

 

Nie je to najkrajšia vôňa sveta, ale mňa potešila. Striekam sa každú chvíľku.

 

Aj som plánovala.....ukázať vám knihu, na ktorej teraz pracujem....čo nové a tak...ale už sa to sem ani nehodí...napokon, na mojej bobekovskej stránke nájdete všetko... Tak vám už len mávam....áno áno, z mojej drobnej obývačky...nie, dnes nie je slnkom zaliata.

 

Krásny deň želám....cink.

 

 

Hlava sklonená

Včera som si ľahla spať okolo pol deviatej. Po tom, čo som svojej hlavnej kreslenej hrdinke urobila štvrtú pehu na každom líci , pričom som si dávala extra záležať, aby boli iba tri a čo som nakreslila obrys ceruzky, ktorú držala v ruke - dobrý milimeter vedľa. Zaspávala som, taká bola pravda. Vydržala som, dokiaľ nebol čas vypnúť rúru s francúzskymi zemiakmi a ľahla si spať....neumytá, oblečená...len tak...s prosbou, aby ma o 20minút zobudili, lebo mám ešte veľa práce. Nik ma zobudiť neprišiel. Zobudila som sa sama okolo 11pm...Jorik ešte nebol v posteli....iba môj drahý pobehoval po byte....čosi mi hovoril...myslím, že konverzáciu som začala ja, ale nepamätám si....len som odvrkla, že ja nachystaná do postele som a až neskôr kdesi - akosi mi došlo, že make up mám stále na tvári, že nemám ani len pyžamo na sebe a že ma moja športová podprsenka škrtí pod prsiami. Cestou do kúpelne som v poodchýlených dverách videla Jorika ako sleduje Postmana Pata a hoci bolo hriešne neskoro...nechala som to tak...velil tata a ten hádam vie, čo robí....
Dnes som vstala vo svoj  zvyčajný čas....krátučko po tretej  a už mám za sebou raňajky, ranný beh, sprchu a napozerané mnoho ranných videí, ktorými sa častujem, nech robím čokoľvek. Teraz som sa pustila písania  a ako  píšem - pozerám- môj Moschino parfém Ľahký obláčik je temer prázdny. Skôr ako smútok mi to vyčarilo úsmev na tvári....lovenie nového parfému....juj, to ja môžem a Jorik tiež nebude namietať. To som si istá. Neviem ináč, len sa usmievať pri predstave na Jorika.
Jorik....ach ten môj Jorik.
Včera sme , napríklad , ako ináč :) , znova zakotvili na ihrisku. Na tom, čo sme medzi sebou začali volať little playground , lebo je rozlohou radšej menší v porovnaní s inými , zato však bohato vybavený. Navyše, je urobený pre tých najmenších...všetko plus mínus bezpečné....nízko nad zemou....tam rada chodím už aj preto, že sa tam nemusím o Jorika báť , keď kreslím. Áno, kreslím...už som to spomínala niekoľko krát. Priznám sa vám, že veľakrát sa cítim vinne.....že nepobehujem okolo Jorika a nevenujem sa mu. On si moju pozornosť často vyžaduje, volá na mňa a ja ? Ja sa snažím nájsť zlatú strednú cestu, akýsi kompromis.....medzi behaním v spomalenom rytme pomedzi sediace či stojace maminy snažiac sa akože chytiť svojho drobca  a sedením niekde neďaleko, občas aj ďaleko....so svojím skicárom na kolenách. Keď sa cítim veľmi vinne, spomeniem si na autorku Harryho Pottera Rowlingovú , ktorá svoje životné dielo tiež napísala sediac kade tade po kaviarňach s kočiarom zaparkovaným vedľa nej.
Tieto dni sú ihriská plné. Sú prázdniny a mne sa chce z toho plakať. Ako žena, ktorá nikdy nemala pocit, že jej poslaním na zemi je plodiť a množiť sa...., nie som fanúšik vrieskajúcich detí. To, že som sama matkou , rozšírilo síce moje obzory a posunula som hranice o hóóódne ďalej, ale i tak.....vadia mi umazané deti jediace roztopené nanuky zo zeme, vadia mi aj šmýkalky potreté čokoládov....vadia mi deti, ktoré pribehnú k Jorikovi , ktorý si bľaboce svoje...často žiaľ nezrozumiteľné slová a bzučia mu do uší podobné hlúposti ako včera..v preklade...,,ja som ťa počul.....povedal si cicky....cicky...cicky....máš rád cicky, všakže? Hmmmm..., cicky. "
 Poväčšinou nezasahujem do hier detí, dokiaľ nie sú nebezpečné....ale na cicky som musela reagovať. ,,Nepovedal cicky..." vyhlásila som a môj suchý hlas stačil na to, aby sa ledva 6 či 7 ročné cickami ohúrené stvorenie stratilo v dave ihriska.
Viete, niečo vám prezradím...teda, leda ak nie ste introvert....takí tí čudáci tichí, lebo ak ním ste, tak potom to nič objavné nebude . Ale aj napriek tomu, že sme obyčajne ticho a sedíme kdesi v kúte a najmä, často máme hlavy otočené dole, vidíme toho veľakrát viac ako hocikto iný aktívne zainteresovaný. Aj keď kreslím a len  každú cca minútu pritom zdvihnem hlavu, aby som sa presvedčila, že moje periférne GP stále sleduje to správne pruhované tričko , vidím toho pomerne  veľa. Isto iste viac, než si myslíte. Nepoznajúc druhú vitálnu sociálnu zdravú a pre ľudí tak typickú slovnú interakciu, zdá sa mi omnoho dôležitejšie ako pri tom stojíte, ako narábate s rukami, čo máte oblečené a najmä obuté (och topánky! tie prezradia úplne najviac...!) a k celkovému obrazu mi stačia len slovné záblesky....zlomok začutého vášho hlasu.
Sledovanie mám rada. Nikdy som nebola fanúšik cukrární či kaviarní, barov či iných podnikov. Ale keď som sa už do nejakého dostala....vždy bolo úžasné sledovať ľudí.
Aj včera som sledovala, zatiaľ, čo som do svojho všadenosímskicára čmárala nové ilustrácie. A všímala som si aj toho svojho syna Jorika.
Ja....napíšem vám pravdu, aj ma zabolelo, keď som si tak nejak uvedomila, že na tom konkrétnom detskom ihrisku hráme síce rozdielnu ale v podstate veľmi podobnú rolu. Lebo zatiaľ, čo sa mamičky zhlukovali a piknikovali a smiali....ja som sedela sama (nie, neľutujte ma! ak by bolo možné vidieť osobnú zónu ľudí, tá moja by mala zatvorené s nápisom - ani len neklopte! ) a zatiaľ, čo sa deti šalili a bláznili v jednom živom frmoly - vrmoly , môj Jorik behal sám. V ruke držal konár na konci ktorého viselo zopár listov. Tú palicu som mu dala ja a zasmiala sa na nej, že je ako rybársky prút. A veru, Jorik pobehoval kade tade, predieral si cestu medzi deťmi predstierajúc, že loví ryby. Keď sa k nemu niekto priblížil, schoval konár za chrbát a záporne točil hlavou na znak, že nemá záujem deliť sa jak o konár , tak o svoju hru. Konár nebol jediná zábavka....bola tak tráva, ktorú trhal..., väzenie z hrubých lán, kam sa sám navliekal a potom volal "akože" o pomoc, boli tam paličky , ktorými bubnoval o zábradlie.....boli tam imaginárne potraviny, odkiaľ mi nosil jogurty, banány, malinovky..... Jeho hra ho bavila, bolo to vidieť a to lákalo iné deti. Behali za ním a trhali trávu ako on....nechápali prečo ,ale Jorik bol ako reklama...smial sa, jasný dôkaz , že na tom čosi unikátne muselo byť...! Vsúvali sa do otvorov z lán a tiež volali o pomoc pokukujúc po Jorikovi , čo urobí...kam hra ďalej pôjde....ale Jorik sa len usmial....potešený, že aj niekto iný je "chytený" ,ale tam to  pre neho končilo. On mal svoju živú predstavu a pokračoval v nej.
Páči sa mi tento Jorikov súkromný svet . Páči sa mi, aký je originálny...svojský...,lákavý....ale ...ale ...vždy musí byť ale....ako mama váham, tápem....nebude to mať s ním v živote ťažšie? Bol čas, kedy som si myslela, že Jorik je autista. Klamala by som, ak by som povedala, že si to už nemyslím. Najmä teraz , keď sú tie hranice autizmu tak slobodne bezhraničné. Ktokoľvek je autista. Nie pre psychológa, samozrejme...alebo, aj pre tých mnohých, nakoľko je ťažké hľadať presné vymedzenia a odpuste, mnoho psychológov sa minulo povolaním.
Jorik je ešte malý na diagnózy, nech sú akékoľvek. Navyše, on ich vôbec nerieši. Jeho svet je hra a poviem vám, je krásne ju sledovať a či už sedím na muchotrávke , múriku či na bezpečnostnej gumovej podlahe a kreslím pritom, tak to ešte neznamená, že ju nesledujem..... Ale, to je skôr mne odo mňa určené...lebo áno, cítim sa vinná , že sa tie jeho hry nehrám s ním. Ale...existovali by vôbec, keby že ich hrám? Najskôr nie a to by bolo škoda :).

Tento blog si po prvýkrát dovolím komusi venovať.....všetkým maminám a tatinom, ktorí chodia na ihriská so svojimi ratolesťami , schovávajúc sa v ich zákutiach, radšej osamote. A najmä..všetkým maminám a tatinom, ktorí si na ihrisko dovlečú svoje sny a veria...dúfajú.....že keď budú na nich tvrdo pracovať, raz pomôžu nie len im ale aj tým drobcom, nad ktorými držia stráž. V tom najlepšom vedomí vám prajem to, čo si , podľa mňa, želáte aj vy....aby sa nič strašné nestalo, keď bude hlava dole sklonená.

Mávam..ako ináč...z 25Tovey Crescent...Manadon.

Také.....o ničom

Áno, včera som dala šatám premiéru a cítila som sa v nich pekná. Asi je dôležité podčiarknuť, že som sa v nich necítila pekne ale pekná. A to aj napriek tomu, čoho sa včera tak nejak....nazbieralo. Viete, po nehode , ktorú som mala , sa dávam pomaly dokopy. Opuch usadá- áno, ešte stále je - rysujú sa čiary, ktoré mi naveky ostanú. Každé ráno, každý večer, keď si detským šampónom umývam tvár, prechádzam po tých linkách prstami....hladím ich....nenávidím a milujem. Sú mnou....prešla som si každým milimetrom z nich. Ani len kúsok som nedostala bezbolestne. Patria mne rovnako ako ja patrím im. Ak máte na tele rany, viete, o čom hovorím. Ľudia, čo veria v reinkarnáciu tvrdia, že každý úraz sa prenáša do ďalšieho budúceho života - cez znamienko napríklad, ktoré miesto rany nahradí. Ak sú ďalšie životy skutočné , tak raz bude po zemi pobehovať niekto so znamienkom pod nosom:). Neviem lepšie, usmievam sa.
A čoho sa teda nazbieralo? Nič viac a nič menej ako krúžkov okolo mojich úst. Tých reálnych i tých mnou pokreslených. Najskôr predavačka v sekáči....(bolo potrebné doplniť zásoby v chladničke a tak sme popri Tescu nemohli obísť ani šancu ísť sa pohrať na telefóne s mega tlačidlami :), ktorá sa pustila do "rozoberania" môjho aktuálneho stavu. Na moje "je to neuveriteľné ako sa to...." odpovedala skočením mi do reči "že sa mi to takto stalo....zrovna na tvári...des ....že v ten istý týždeň ako mne, mala aj inú zákazníčku, ktorá si roztrhala pravé obočie...no hrôza, čo sa nestane!" . Môj druhý pokus s rovnakým začiatkom ,doplnila o "je to neuveriteľne tazké s takým niečím žiť.....ale nemám sa báť, zvyknem si...." Tak nejak v skratke. Hm, ibaže , ja som chcela povedať, že je neuveriteľné ako sa to krásne zahojilo :).
Tu v Manadon, kde bývame, stretávam na ulici ženy z Indie. Majú deti v rovnakom veku ako Jorik a tak si máme vždy čo povedať. Od nehody ( takmer)  zakaždým, po zvítaní samozrejme , urobia prstom krúžok okolo mojich úst a spýtajú sa, či s tým ešte niekto plánuje čosi urobiť alebo toto je finálny výsledok. Finálny....dávam im dookola na vedomie , hoci naozaj by som im radšej miesto vysvetľovania najradšej odhryzla tie ich ukazováky , ktorými mi sťaby neónovými fixami kreslia tie pomyselné krúžka. Keď som bola nedávno doma, ľudia si ma obzerali. Niektorí, ako aj môj vlastný bratranec, sa až nakláňal ,aby si moju vizáž podrobne obzrel. Milí, nie je mi to príjemné.....viem, že ste zvedaví...ale prosím..mrknite sa, neostaňte však na mne visieť pohľadom.
,,Potrebujem terapeuta...." vyhlásila som včera môjmu drahému. Najskôr preto, že hoci ráno odvážne behám, neviem sa zbaviť strachu, že sa znova niekde "vydrbem". Každý pád, každé pošmyknutie vo mne vyvolávajú nával paniky. Keby sa jednalo o mňa, jedna vec...ale ja som včera nakričala na Jorika, aby nebehal, lebo....lebo som nebola dosť silná dívať sa na jeho nôžky. Jorik pritom behá parádne...ale padá. Ako ináč....deti padajú. Minule mu zastala tvár len pár cm nad betónom. Krvi by sa mi nik nedorezal. Nemôžem však Jorikovi brániť behať!!!!! Tomáš ma prekvapil....nie len že mi odsúhlasil terapeutickú pomoc, navrhol z vlastných fondov preplatiť plastiku! Ďakujem , nepotrebujem a nechcem.
Nie som slepá, aj ja vidím rozdiel...ako si všetko našlo svoje miesto, aj zošitie , ukázalo sa, že posun v "linke" je cca 2milimetre. ,,Čo sú to dva milimetre?" smial sa môj milý....a mal pravdu, v podstate nič. V podstate.
Včera som sa s Jorikom bláznila v Range. To je čosi také ako náš Jysk. Na prázdnej nádobe, do ktorej treba nasypať piesok alebo naliať vodu či ináč ju zaťažiť, bola nastoknutá tyč a na nej,na jej konci motúz  s tenisovou loptičkou. Tenisovými raketami trebalo do loptičky búchať , tá sa potom točila okolo tyče ,no nikdy ďaleko nedošla, keďže bola priviazaná. Jorik stál príliš blízko pri tyči, tak som mu nakázala sa posunúť. Urobil tak, avšak aj s loptičkou v ruke a potiahol na seba celý stojan. Keďže bol prázdny, nijak by mu vážne neublížil....ale v tom zlomku sekundy som ako pravá matka neváhala , konala som pudovo a nohou som skočila na podstavec. Zákon hrablí mi dal o sebe vedieť ...teda,na neho som si spomenula  až po pár sekundách.....keď som znova našla "spojenie"  so svetom . Ranu som dostala do lícnej a kľúčnej kosti. Trocha krvi, trocha fialovej.....ale žijem. Každopádne s nadsázkou píšem ...že je možno čas kúpiť si "helmu".
Som si istá, že mnohí z vás bojujú s vlastnými "neduhami". Všetci ich nejaké máme.....a nemusia po nich ani ostať viditeľné rany. Aj tie na srdci sa rátajú. Navyše, v každodennom živote , v jeho neskonalom tempe si tú svoju ani neuvedomujem....možno až dovtedy, dokiaľ mi po nej Jorik neprejde jeho drobným prstíkom následne po tom, čo mu pofúkam rozbité dlane a nepovie mi : "mama bibi tu...". Alebo dokiaľ sa na mňa pri rozhovore niekto nezadíva a ja sa ospravedlňujem za svoju "vizáš". Dofrasa, veď na tom nezáleží !
Môj milý uvažuje, že kúpime novú kameru. Aby som nie len blogovala ale aj vlogovala. S nápadom som prišla sama....vystrašená troška, či na to nie som pristará.....trápna možno? Mám čo povedať a mám vôbec odvahu to povedať ? Tomáš to vzal prekvapivo z iného konca...a sám začal snoriť vodami internetu a hľadať tú pravú, jednoduchú a cenovo dostupnú kameru. Myslí si, že by mi takéto verejné spojenie sa s davom , pomohlo. (usmievam sa, keď to píšem....súkromne prosím....lebo viem, že aj tak sa dá povedať "ľúbim ťa" ) Ja sama neviem nič. Iba toľko, že hoci som napísala tento súkromne nudný blog, tak akosi cítim , že všetko je presne tak ako má byť. Presne tak, ako v tej knihe...o ktorej som kedysi dávno písala...o pizzovom krúžku, ktorému chýbal jeden krajec.....bez neho sa pizza krúžok točil pomaly.....ale vnímal svet okolo seba, zdravil priateľov , kochal sa krajinou....., osobne mu však vždy vadilo, že mu čosi chýba a hľadal to. A tak jedného dňa našiel osamotený krajec , ktorý mu bol síce priveľký, no i tak to s ním skúsil.....ďaleko však nedošiel....zakopával s ním, zasekával sa .....neskôr našiel ďalší osamotený krajec.....tentokrát primalý pre neho, no i tak mu dal šancu...drobný krajec však z neho vypadával - nevedel sa udržať.....nakoniec našiel kus ako presne vystrihnutý z neho samotného. Hurá....potešil sa pizza krúžok. Odrazu bol plný , hladký....perfektný. Ako dokonalý kruh, nič ho nebrzdilo, nič z neho nevypadávalo, nuž valil sa po svete ako šíp.....nestíhal vnímať krajinu, zdraviť priateľov.....až ...až do dňa, kedy si uvedomil, že takto sa mu to vôbec nepáči. Opustil svoju nájdenú dokonalú časť a ostal taký, ako na samom začiatku.....nedokonalý  a presne taký, aký mal vždy byť.
Ja síce za sebou nemám nijakú skúsenosť s hľadaním čohosi mne chýbajúceho.....stehy na mojej tvári mi rovnako nepomáhajú gúľať sa rýchlo a ani pomaly.....ale viem, že som s nimi presne taká, aká mám byť. Nedokonalá. A čokoľvek ma má stretnúť, ma stretne s mojou novou tvárou a bude to úplne presne rovnako nedokonalé ....až to bude dokonalé v mojich očiach. A..odteraz sa neospravedlňujem, že vyzerám ako vyzerám.

Mávam potajme dnes....nesmelo......ako ináč, aj dnes....z 25Tovey Crescent.

Oh šaty.....

Práve som sa zobudila. Dala som si 10minútového šlofíka , odtiahla závesy na oknách, aby dnu prúdilo denné svetlo. Slnko svieti a pri pohľade na neho sa mi preberá ľahšie. Mám za sebou ranný beh, sprchu, raňajky ba aj medzi siestu - dva hrnčeky mlieka sušeného s musli a medom. Mňam! Nemám  plány na dnešný deň, ale nijak to neriešim. Často sa mi stáva, že už tlačiac zapriahnutý kočiar s Jorikom ešte netuším, ktorým smerom sa pri najbližšej zákrute vyberiem. Vtedy Jorikovi vždy hovorím, že je síce hlúpe , že mamina netuší, kam ísť...no na druhej strane...nie je to fantastické? Koľko ľudí to môže o sebe povedať, že ráno sa až na križovatke rozhoduje, ktorým smerom sa vydať? Máme všetok čas sveta, pripomínam Jorikovi a rozťahujem pritom neviditeľné krídla ....vzlietam. Dokiaľ je Jorik poblízku môjho náručia, skicár v batôžku a zopár drobných mincí , pre prípad....lebo nikdy nevieš, čo sa môže stať....je úplne jedno kam pôjdeme....sme králi !

 

Včera som písala o carboote, ktorý sa aj napriek dažďu- konal. V tomto nesmierne obdivujem anglánov.....sú na svoje počasie tak adaptovaní, že nejaký dážď ich predsa nevyvedie z rovnováhy. Občas si myslím, že sa aj rodia s inou kožou, ako máme my- suchozemci. Ibaže, aj napriek ich akceptovaniu dažďa, už sa balili, keď som tam došla. Čo je veľa, to je veľa aj na nich. A tak som takmer v panike (áno, tuším potrebujem terapeuta) kráčala náhlivo pomedzi stánky, len aby som čo najviac z nich stihla obkukať..... Kúpila som dva svetre, minutá suma 1libra. Zistila som, že som celkom dobrá v zjednávaní ceny....asi môj milosrdný ksicht zaberá a ešte len poviem, či sa nemôže cena znížiť a už dostávam pritakávajúci súhlas. Až mi je ľuto, koľkokrát som hanblivo mlčala a zaplatila plnú čiastku....hoci som videla, že  čosi je kdesi poškodené... Hanblivosť nie je prospešná, keď sa jedná o biznis.

 

Keď na carboot došiel Tomáš s Jorikom, bolo stánkov už len toľko, že sa dali spočítať. Jorik ma privítal s kytičkou (prečo som ju zabudla odfotiť?) so sprievodom slov od tatina... ,,no, čo máš povedať mamine? " ...ibaže očividne, Jorik zabudol svoju nacvičenú reč a nevediac , čo robiť...hodil sa mi do náručia. Milujem tieto detské prešľapy , lebo sú úprimné  a to je najsamviac. Vystískala som ho a vybozkávala , až sa mu točila hlava. A mne tiež.

 

Keďže už čoskoro začne Tomáš svoju novú rolu taxikára, budú mu treba biele košele a čierne nohavice. No a keďže lialo a domov sa nám ešte nechcelo....rozhodli sme sa ísť do centra. Strážila som Jorika pri hračkách , zatiaľ čo  Tomáš lovil v mužskej sekcii  a len občas som sa pribehla pozrieť do kabínky, či je to alebo ono na tom mojom budúcom taxikárovi "dobré". V sekáčoch toho v ponuke veľa nemali, no predsa si môj milý čo to málo našiel . A aj ja....hoci som intenzívne nehľadala. Tuto hľa.....toto som nakúpila Jorikovi, lebo mi pačmaga a teraz neklamem, ozaj to vidím- rastie priamo pred očami :

 

Zbožňujem prúžky na jeho telíčku ...hoci Jorik vyzerá "cool"  v hocičom. Aj pre seba som si čosi uchmatla...tuto hľa, tieto šaty...sťaby som ich ukradla zo spomienok - z babkinej skrine, starej a vŕzgajúcej, akú zvykla babka v chodbe mať a ktorá bola vždy plná šiat a záster , mnohých tak starých ale zato zachovalých, že sa v nich ešte moja mamina hrávala, keď bola malá....(tá skriňa na chodbe ešte stále je...a tiež je stále plná šiat....ibaže po babkinej smrti ju chytila plieseň a hniloba a všetky poklady v nej pomaly umierajú.....vlastne si myslím, že už nadobro umreli) :

 

 

Tuto aha, sfotila som vám aj sveter z carbootu prehodený cez šaty....

 

 

Ešte nemám ani plán, čo si dnes oblečiem, ale je dosť možné, že si dáme so šatami premiéru.

 

Neskoré poobedie a večer sme strávili doma..skypovaním so svokrovcami, smažením langošov a ja ..ako ináč, kreslením. Mám toľko portrétov na zhotovenie, ale verte mi, nemôžem. Včera mi tak dlho trvalo začať s farbením, že ma to vyľakalo. Čosi vo mne je zablokované. Naveľa som sa prinútila a vyfarbila jeden komplet obrázok a druhý len čiastočne. Myslím, že viem, kde je príčina. Som perfekcionista a neviem ako vy, ak ste ním ako ja, ale mňa dokáže tento "stav túžby po dokonalom alebo lepšie povedané priblíženia sa k tomu, čo za dokonalé považujem , brzdiť až zastaviť. Pracujem na svojej knihe a odkedy som sa do nej zahryzla, prevraciam ju v hlave sprava doľava a mnohé..mnohé mi vadí. Musím si opakovať, že nemusí byť dokonalá,aby sa páčila....aby v ľuďoch čosi vyvolala....ale všetky načítané inštrukcie pre ilustrátorov o tom, aké je dôležité dodržiavať rovnaké parametre...veľkosti očí, hláv....ma nútia obrázky porovnávať, merať očami a haniť - haniť- haniť. Čosi vo mne mi hovorí, že nepodarky sú fajn, príroda je predsa celá asymetrická ....proste -  Let´s have fun ! Ale.....umlčať v sebe perfekcionistu je ťažké. Každodenný boj.....perfekcionisti v nás nie sú dobrí radcovia ani spolubývajúci.....poväčšinou sú kritickí...ak ich v sebe máte, viete o čom "točím" :).

 

Takže, tuto hľa.....troška kuk na moje lopotenie...., ktoré, aby ste zase nechápali zle, robím z toho najhlbšieho dna svojho ja....kvôli sebe samej, lebo chcem! Ja chcem!

 

 

 

Spať som išla rovno z papassanu....keď sa mi oči samé zatvárali únavou. Jorik, prebudený kúpeľom, ktorý som mu dala , ešte ostal s tatinom sledovať telku . Zaspala som ani neviem ako, zobudená v akejsi panike....nabehla som späť do obývačky a poriadila Jorika (umyla zúbky ,vypla telku) a stiahla ho so sebou do perín. Celé mi to dnes príde také rozmazané.....bola som príliš unavená....ani neviem, čo som vlastne robila a prečo...keďže tata mal Jorika uložiť spať.... Keď sa dnes Tomáš vráti z práce, popýtam sa ho, či som mala pri tom všetkom vôbec oči otvorené.....:).

 

Dnes tu máme pondelok , deň, kedy moja staršia sestra dorazí domov do Krompách, aby "pohladila"  maminu..... Tomáš začína v továrni robiť na novom oddelení.....troška nepríjemná novinka, keďže o chvíľu dáva výpoveď , Jorik spí a ja ? Ja ťukám do kláves a som na seba trošilililinku hrdá, že i dnes som vám čosi voľačosi napísala. Mávam vám na záver od môjho HP notebooku z obývačky zaliatej slnkom na 25 Tovey Crescent....

 

Majte krásny deň !

 

 

Nedeľa

Áno, je nedeľa. Tu v Plymouth to znamená CARBOOT SALE ! Moje najobľúbenejšie dopoludnia v týždni , teda ak neprší.....lebo ináč sú tu nedele skôr ble ble ako olé olé. Všetko sa zatvára o 4popoludní a aj dovtedy je všetko také spomalené....sviatkové....a ja sama ani netuším prečo, nikdy som toto nemala rada....také to ono visiace vo vzduchu, že je nedeľa - sviatok a treba sviatkovať. Ihriská, kam chodíme takmer každý deň, najmä teraz, keď je počasie ako tak pekné (tým mám na mysli, že ihriská nevyzerajú ako aquaparky, čo tu zvyknú pomerne často) , sú odrazu plné detí a ich sviatkujúcich rodičov.... Áno ja viem, čo je na tom zlé , že áno, že odrazu máte more detí  okolo seba, džavot , výskot, všade ktosi - čosi....rozložené deky, pikniky....ozaj radosť pozrieť. Pre mňa to však ostáva iba pri tom radosť pozrieť, myslím doslovne. Cítim sa stiesnene, keď je  toho okolo mňa príliš veľa. Príliš veľa vravy, kriku, pohľadov..... Myslím, že to je aj dôvod, prečo som mala včera náladu pod psa a nevedela si ju napumpovať, hoci som sa mocno snažila . Tým mocno myslím, že som vystrieľala všetky svoje dobrú náladu prinášajúce náboje a nič.

Na ihrisku ma išlo poraziť. Jorik nástojil, aby som sa s ním šmýkala na šmýkalke, áno tej, na ktorej sa tak dobre brzdí a sníva. Ibaže tri deti predo mnou a päť za mnou na točiacom schodisku....nebolo to to pravé orechové. Riť ma pálila od slnkom rozohriatej šmýkalky sýto namaľovanej na modro. Na rozdiel odo mňa , moja alergia na slnko sa išla radosťou zblázniť  a tak som potešila, keď naveľa Jorik pochopil , že dnes to nejde a prestal ujúkať a prosíkať, aby som sa s ním hrala. Zhrabla som skicár, schovala sa do tieňa a po očku žmurkajúc na Jorika, kreslila som. Ibaže, nie dlho...najskôr preto, že som chytila zimnicu...chlpy mi stáli ako bodliaky na černicových kríkoch a potom aj kvôli Jorikovi, pre ktorého šmýkalky bezo mňa nemali viac čaro a rozhodol sa , jupíííí....kopať a hádzať si so mnou loptičku. Odpuste milé maminy, milé láskyplné maminy, viem, že ste...vidím vás v parku aj na ihriskách ako sa so svojimi deťúrencami hráte , s úsmevom na perách dookola to isté....mnohé máte takú výdrž, že padám....doslova. Tvárite sa všetky vierohodne, že vám ozaj verím, že vás to baví....Ale mňa nie!!!! Jorik odpusť.....ja viem, že miluješ všetky tie vysokým tónom pištiace a smejúce sa maminy, pozor, nesrandujem a neurážam, píšem smrteľne vážne...(toť nedávno sa jedna podobne správajúca mamina s podobne znejúcim vysoko postaveným hlasom dožadovala svojho syna Jonasa...ktorý, čo ja viem prečo, sa nemal k činu a tak ho prosím, verte alebo nie, môj syn nahradil! Vrhol sa tej cudzej mamine do náručia a všetko to bolo také zlé. Cudzie dieťa v cudzom náručí.., ihrisko stíchlo, ja ...kresliaca na muchotrávke som takmer zlomila ceruzu , čo som mala práve v ruke.....a chúďa Jonas, ani nehovorím....) ale ja taká nie som a nebudem . Jorika milujem neskonale, ináč, verte mi, na ihrisko by som nikdy nešla. Nemám ich rada! Pfu a je to von. Ale idem tam, kvôli Jorikovi. No a kopanie do loptičky.....desať minút a ja , nemať rozbitý chrup, obhrýzam si všetky nechty.

Nuž ale vydržala som a pokúsila sa o záchranu nálady v parfumérii. Videla som, že majú výpredaj....s Jorikom sme sa konečne naladili, ovoniavanie milujeme obaja. Môj parfém vytipovaný akciový žiaľ už nemali. Na nálade to nepridalo, ale aspoň mi , po všetkých tých možných testeroch, voňalo pod nosom. Jorik si na ihrisku zašpinil nabalenú zásobu tričiek, tak som  sa ešte cestou do centra zastavila v sekáči. Okrem dvoch tričiek som Jorikovi zobrala počítač....

 

 

lebo som mu nedokázala povedať NIE a po zbytok dňa vonku som ten počítač ťahala na sebe, lebo v kočíku pre neho miesto nebolo, čo mi zase ubralo na nálade a nemohli ani knihy s ilustráciami, pri pohľade na ktoré sa mi roztancovali  motýle v brušku.....

 

 

Keď sme pred šiestou konečne dorazili domov a ja som unavená zaspala v papassane, myslela som, že už iba dobre bude... Rozhodla som sa kresliť...lebo už mi moje fixy mocno chýbali.... A výsledok ?

 

 

Takto som to nechala na stole a šla po desiatej spať. Dnes ráno som to pre vás poskladala.....

 

 

Mal to byť návrh na pohľadnicu. Nuž očividne nebude.

Ja viem, viem....aj blbé dni musia byť. Hádam dnes nebude. Tomáš je konečne s nami doma, čo je vždy dobrý predpoklad na rodinnú hádku ... My tak zvykneme:). Keď sa dlho nevidíme :).

 

Takže je nedeľa....park bude plný, carboot bude plný. Vonku svietí slnko.... a ja som práve dochrúmala posledné tri čoko vajíčka. Záruka dobrej nálady. Dnes som si naplánovala úplne iný deň ako bol ten včerajší. Dnes sa mi bude dariť a budem sa tešiť  a len tešiť. A vám prajem to isté.....tešiacu sa nedeľu.

 

Mávam....z obývačky na 25Tovey Crescent.

 

 

ps: pozdravujem extra Lucy Bumpkinovu, ktorá ma spomenula vo svojom najnovšom videjku....Tuto hľa, aha, pozrite si ho ..... Lucy mávam dodatočne a len tebe!

https://www.youtube.com/watch?v=OlEj1H4gNEo

 

 

ps: už s prachovkou v ruke dumem nad tými vysoko postavenými ženskými hlasmi a tak akosi mi dochádza..že ono je to najskôr čosi , k čomu sú bez akéhokoľvek uvedomia si priťahovaní všetci chlapi od narodenia. Na gymnázium so mnou chodilo isté žieňa , ktoré malo presne taký hlas.....verná svojej prezývke Kity (prepáč Katka, neber to osobne:) smiala sa tým svojím vysokým hlasom všetkému a čuduj či radšej nečuduj sa, vždy bola obkolesená chlapmi. Ja som z opodiaľ hádala, či je ten jej smiech úprimný - ale držiac sa pravidla, podľa seba súdim teba, usúdila som, že nemôže. Záleží však na tom? Smiala sa a smiech bol príťažlivý.....a hlasito zvonivý.....no byť chlapom, idem sa zblázniť aj ja:). Toť dodatok od prachovky.....

Taký nepotrebný zasnívaný blog

Začnem hneď tou najnepotrebnejšou informáciou....márnivou až to bolí, ktorá navyše.....a tu škrípem zubami, dala za pravdu môjmu milému a jeho mnou tak "obľúbeným"  prognózam , že zbytočne vyhadzujem peniaze a čoskoro na to prídem aj sama....len aby ešte bolo čo na hlave farbiť. Alebo čosi v tom zmysle. Áno, moja plešatosť bola spomenutá. Takže tlieskam ti môj osobný Nostradamus, mal si pravdu - moja túžba po vanilkovej blond farbe sľubovanej na obale s vysmiatou tetou - jedinou známou farbou, zárukou z mladosti, ktorá sa na mňa sťaby na kamarátku smiala z tesco police plnej neznámych farieb pioniersky  sľubujúcich ten najprirodzenejší vlasový prevrat - ostáva naďalej v túžobnom stave.  30 minút čakania , aj kondicionér som tým svojim štyrom vlasom dožičila.....a výsledok? Ryšavá! Troška veselšia než bola predtým....to je fakt, ale veselí sa len ona, ja vrčím! Ako je to vôbec možné! Poviem vám pravdu...snažím sa na farbu svojho porastu nemyslieť....ale je to ako keď ste single po rokoch randenia a odrazu, kde sa vzali , tu sa vzali....všade samé za ruku sa držiace páriky...alebo ako keď túžite po dieťatku a nedarí sa.....a vonku? Každá druhá ženská si s láskou hladká vypuklé bruško. Ach....je to len farba.....nad chémiou vyhrala ale nad prírodou nevyhrá. Nechám ju odrásť, budem to dobrá skúška mojej mizernej trpezlivosti. O čo , že prehrám?

 

Ono, tu v UK je byť ryšavým viac než prirodzené. Takmer každé dieťa je ryšavé. Toľko ryšavej pokope som ešte nevidela. Na základku s mojou staršou sestrou chodil do triedy jeden ryšavý chalan a poviem vám, mal to ťažké. A potom tam bola moja mladšia sestra...ale to bolo asi tak všetko , čo si pamätám z mladosti a z domova,  ak nerátam "fejky". Tých je požehnane aj u nás :). Ale tu...tu sú originály vážení.....detské ihriská sú ich plné......a poviem vám, niektoré sú ..ako vravia domáci....breathtaking!

A keď som už pri ihriskách a dych vyrážajúcom, čosi sa vás opýtam....aj vy sa radi dívate na oblohu? Ja áno. Niekedy som sa prehnane veľa opaľovala. Až dokiaľ som nebola ako opečená slanina. Naučila som sa vtedy dívať do slnka , až dokiaľ sa z neho nestala čierna bodka a ja som náhle mohla  mať oči otvorené. Sledovala som pritom pohyb oblakov , čo sa ukázalo celkom prospešné, nakoľko nazberané skúsenosti využívam dodnes ...keď si to zameriam na slnko, hneď zistím pohyb oblakov a teda, odkiaľ vietor fúka (naslinený prst u mňa nefunguje:) a teda, aké poveternostné zmeny mám čakať. No o tom som nechcela. Chcela som skôr vypichnúť pocit pokoja, aký vo mne pohľad na oblohu vyvoláva..... Ten pocit bol tak silný istý čas, že som si všade maľovala obrazy belasej oblohy len kde tu doplnenej o biele mraky. Lepila som si ich k posteli....doma, na intráku...každým rokom...obloha nesmela chýbať.

Teraz si ju vychutnávam z preliezok....po ktorých sa s Jorikom takmer denne spúšťam. Podrážkou na topánkach sa zabrzdím a dokiaľ Jorik prebehne výskajúc dookola a vylezie po rebríku...ja sa kochám oblohou .

 Ak nie je nič, čo by ma vyslovene trápilo....pohľad na tancujúce oblaky ma vždy prefacká tým najjemnejším spôsobom a pripomenie mi, aký krásny život je. Ak raz budem umierať....chcem byť ako Jánošík v jeho poslednej sfilmovanej verzii, samozrejme, bez háku  a dívať sa na oblohu..... Celý život je v nej. Zastavte sa niekedy a pozrite hore, keď mi neveríte. Ak do toho spievajú operenci na neďalekých stromoch...bude ten pocit ešte silnejší..... Skúste, ak ste neskúsili.

 

Hmmm, usmievam sa.....mala som pre vás pripravené čosi úplne iné....poctivo nafotené, čaká na zverejnenie v archíve. Myslím, že to tam nadnes nechám. Vyčká do zajtra. Navyše, už je pre mňa najvyšší čas na začatie nového dňa s Jorikom.Ak nezačne pršať, tak najskôr aj dnes skončíme niekde na ihrisku obkolesení ryšavcami a ja sa potajme zabrzdím na niektorej zo šmýkaliek a zahľadím sa tam hore a pripomeniem si, že život je krásny a je jedno, akú farbu vlasov pri tom na hlave mám.

 

Zatiaľ však ešte stále doma.....mávam z obývačky....ku krásnemu dňu !

PS: Hlava deravá, zabudla som urobiť poznámku k našemu včerajšiemu dňu:). Tak tu je, stručná a výstižná. Včera musel byť nejaký vysoký záťažový stupeň. Po pár minútach chodenia a tlačenia kočiara som mala nohy unavené a bolestivé! To sa mi nestáva..... Bola som preto aj rada, keď sme zaparkovali na jednom z miestnych playgroundoch. Jorik si ma po chvílke prosenia prestal všímať a ja som mohla vytiahnuť svoj všadesosebouťahám skicár. Nakreslila som dva nové návrhy k Bratislave. Musela som sa zakresliť, lebo to bol Jorik , kto ma vytiahol z ihriska. Ináč som to vždy ja, kto Jorika ťahá preč... Chcel ísť do sekáča vedľa Tesca supermarketu. Majú tam hala bala všetkého možného, cez hračky ,oblečenie až po techniku. Jorik si tam našiel telefón....taký, pre starých ľudí s veľkými písmenkami, ktorý si vždy ukradneme do detskej sekcii , odkiaľ potom následne Jorik vyvoláva mne alebo babe a dedovi. Občas aj tatovi. Ja sa tam zavŕtam medzi knihami alebo ...alebo robím čosi úplne prevratné....ako včera....upratala som im tam a keď som bola hotová, sadla som si vedľa koša plného holých bárbin a začala som im ich obliekať. Aj zo sekáča ma musel Jorik ťahať..... to obliekanie ma bavilo :). Ináč, poviem vám pravdu, ako sa deň blížil ku koncu,  bola som rada, že žijem...a keď drahý vyhlásil prepotrebné nákupy na doplnenie zásob, bola to len farba na vlasy, čo ma vytiahla z môjho milovaného papassanu (ako sa to vlastne správne píše?). Čo sa teda dnes ráno ukázalo ako celkom zbytočné . Pred spaním som pristihla milého ako si vyťahuje mastičky ....vraj na bolestivý chrbát. Povedala som mu o náplastiach....že sú vraj dobré....odpovedal, že tie tiež má. Ostala som v šoku. Netušila som , že má bolesti....a netušila som ani o mastičkách či náplastiach ako ani o tom, že starnutie vie byť tak okaté. Takže počasie s tým najskôr nemá nič spoločné :) .

Hrnček

Včera som mala zvláštny deň. Možno je to z časti zapríčinené teplom, ktoré len pred časom odišlo a moje telo ešte len teraz znáša jeho dôsledky...ale aj napriek chladu, ktorý vonku panuje, ja sa dusím vo svojej koži a občas sa pristihnem ako potajme dúfam, že na sebe nájdem schovaný zips a odzipsujem sa do slobody . Raz sa mi do rúk dostala kniha (myslím, že to boli posledné vianoce doma na Slovensku) o tom, že za každou chorobou je psychika človeka. Ak by som za svojou dusnotou vo vlastnej koži mala čosi hľadať..tak hádam ani netreba byť Sherlock Holmes a odpoveď je nad slnko jasná. Akurát včera mi moja milá Lucy počas ranného chit-chatovania nadhodila niečo, s čím sa ja už niekoľko týždňov v hlave pohrávam a to ....ako pravá milovníčka sekáčov- mať svoj vlastný sekáč! Už dlhú dobu je to môj sen ho vlastniť. Ach.....je to tak prirodzená predstava ako dýchanie. Je mi jedno ,aký tvar by obchod mal a je mi jedno, kde by som po zariadenie do neho išla....viem len, že všetko, vrátane už spomínaného nábytku by bolo second hand a bolo by to po p.či. Prosím pekne, ja nehreším. Ešte aj ľudia , keď v mojej prítomnosti zahrešia, otočia sa na mňa a povedia prepáč...pričom ja som ani len nepípla pohoršením...akoby som mala na čele napísané - pozor, slušné dievča! Ale keď niečo v mojich očiach dosiahne istý nezmerateľný level....neexistuje na to lepšie slovo ako po p.či. Dobre, možno by som mohla napísať, že by bol sánkadolepadajúci. Voňal by v prvom rade. Byť v sekáči ešte neznamená, že potrebujem dýchať starinu a všakovaké prípravky proti moliam. Viem, že som v sekáči, ale chcem sa cítiť akoby som bola v luxusnom butiku. Viem, čo si myslíte, že sekáč na taký "luxus" nezarobí.... Hm, som takmer ochotná staviť sa, že áno. Nebojte, aj paničky by došli:). A určite by tam malo byť detské oddelenie....s nepredajným stálym vybavením čisto pre deti, nech ho aj zničia...., len nech si maminy v kľude nakúpia. A potom kreslá, staré ale čisté a voňavé a oblečenie v skriniach....v šuflíkoch...ako doma....a tapety na stenách. Tie sú "sakra" dôležité ! Svetlá drobné, kade tade....nech je útulne. Interiér veľa znamená.... Príjemne vybavený obchod, ktorý vám zahrá na city je rovnako dôležitý ako "nastajlované" jedlo na tanieri alebo krásne zabalený balíček. Značky ako Superdry, Fat face a podobne , by so mnou isto súhlasili:). Ale poďme naspäť k realite. Je pre mňa nemožné otvoriť si kamenný obchod...tam ostávam naďalej pri snívaní...ale Veruška by mohla predávať! Cena skromná....poštovné by bol beztak zabijak . Oblečenie , detské knihy....  Potom, čo to včera Lucy nadhodila, začala som sa s tou myšlienkou hrať o troška intenzívnejšie. Ešte nemám predstavu o sklade...., ktorý ma troška desí...lebo priestory na to nemáme...a tiež ma desí moja povaha....lebo ja som skôr darovateľ ako podnikateľ. Nuž, nechám si to všetko prejsť hlavou ešte niekoľkrát a uvidím.....oh la la......usmievam sa už teraz:).

Odhliadnuc od "sekáča", včera sa stala aj iná zvláštna vec....lebo ako som v sebe takmer zavrhla predstavu internetového sekáču a Lucy ma podporila, tak som včera takmer zakopala pod zem čiernu aj blogovanie....a aha ho.....odrazu som dostala niekoľko povzbudzujúcich komentov a ja zisťujem, že predsa len ktosi tieto moje ranné písmenká lúska ! Príjemný pocit sebadosťučinenia....poviem vám. Nepotrebujem stovky ohlasov....aj pár čitateľských očí poteší. Tobôž keď som ten typ, veď viete, čo sa rád schová a len spoza rohu sleduje, ako jeho práca napreduje.

No a aby toho nebolo málo , dostala som pochvalný koment na svoju bobekovskú stránku od svojej - v predošlých blogoch spomínanej - vôbec prvej britskej rodiny, ktorá si u mňa objednala portrét. Aby bolo jasné, nejdem sa tu zblázniť. Nie je to akoby ma do svojej show pozvala Oprah....ale je to pre mňa bojazlivú prvý kontakt s domorodým národom a najmä, prosím pekne najmä...to boli prvé peniaze, reálne papierové librovky, ktoré som dostala do ruky na detskom ihrisku, kde sme si dohodli stretnutie, dané mne za moju prácu tu v UK a ktoré som následne, asi hodinu na to, rozbila v neďalekom supermarkete na prepotrebných veciach do domácnosti s pocitom víťaza, že platím vlastnoručne zarobenými peniazmi. Prosím, ja viem....predala som aj iné...peniažky mi idú na účet a nie je medzi nimi nijaký rozdiel...a predsa, "cash" na dlani od kohosi, kto raz videl moju prácu....od jednej z rodín,  ktoré denne na ihriskách stretávame a ktoré sa mi zdajú také "posh" , trošíčka ináč pálil na dlani. A poviem vám, tak trocha smutno mi prišlo, keď som v tom supermarkete mrkla do svojho nákupného koša a videla tam aviváž ( aj tu som si dala záležať...dobrých 20minút som ovoniavala všetko možné, čo tam mali.....nhnhhm......za svojich 30libier pokreslených som chcela kúpiť tú najvoňavejšiu!), prací prášok, melón, orechy v akcii , arašidové maslo..... Až keď som tam dohodila hrnček s textom, ktorý ma vôbec nevystihuje...ale čert to ber....farby má ako vymaľované pre mňa .), bolo všetko na správnom mieste. Orechy sa zjedia, prášky v práčke vyvoňajú ale ten hrnček mi bude pripomínať moju prvú -na ruku výplatu - v UK za čosi, čo som vytvorila. (nie upratala, za také som už v UK platená bola)

 

K záveru vám čosi ešte prezradím....som divná, čo sa týka hrnčekov. A nie len ich, ale aj tanierov, misiek a lyžíc. Príbor moc nepoužívam a teda príležitostne mi je jedno, aký tvar má. Ale toto "stravovacie náčinie", ktoré užívam každý deň , musí mať svoj tvar.... I vy takú úchylku máte, že? Môj hrnček je najlepšie vymaľovaný v zmrzlinových farbách. A musí byť tenší - neznášam masívne ťažké hrnčeky a okrúhlejší....širší na pohľad. Lyžičky obdobne....mám rada , keď sú okrúhle, nie oválne. Hĺbka tak, aby aj čosi nabrali. Viac lepšie než menej. (minule som zúfala vysypala na zem v sekáči kôs plný použitých lyžíc a asi pol hodinu som nimi s Jorikom prechádzala. Pre neho to bola skvelá zábavka....ja som mu do toho rapotala a veľa sme sa smiali. V závere som ostala s dvoma lyžicami, ktoré mali ten "správny tvar". Hurááááá ! A verte alebo nie, napokon sme tie lyžice vyvolené nechali  v obchode, lebo sme na ne zabudli, ako sme utekali, keď začali zatvárať bránu kvôli záverečnej a my sme boli ešte stále dnu:). )A misky? Hlboké , ako ináč! A také akurát. Vééééééľmi často vidím misky kdesi "medzi" veľkostne....ani na cereálie, ani na polievku....ba ani na puding. Na jedno je tej misky primálo, na iné priveľa. Zbožňujem , keď sú pokreslené. Pred pár dňami sa mi také podarilo nájsť, zobrala so hneď dve. A viete čo? Takmer nonstop sú špinavé v drese:) a pritom máme misiek plný regál...tieto dve hrajú "prím".

 

Uf, ale som vám dnes toho popísala.....od Šaula do Paula.....(alebo Pavla :) ..ale už mlčím a sľubujem, zajtra budem rozumnejšia a pokornejšia v písaní. Teraz som mala dôvod na vyhodenie si z kopýtka, aj keď len taký prizemný.

 

Mávam zo slnkom zaliatej obývačky na 25Tovey Crescent....

 

 

 

Fishy fishy

Horúčavy skončili. Oficiálne bolo anglickému leto odzvonené....ale osobne si myslím, že nám ešte čo to ukáže. Teším sa tomu prevelice, hoci ma včerajší dážď a dva svetre na sebe zase až tak nenadchli. Aj miernejšie to ukončenie mohlo byť. Tak či onak, prišlo v pravý čas , lebo moje potetované ruky mi tiež dali najavo, že majú toho tak akurát dosť a na protest poteniu , sa vyhádzali drobnou krupicou. Stalo sa to toto leto druhýkrát, a tak mám aspoň istotu, že viem, odkiaľ vietor fúka a nijakej možnej alergie na farbu sa obávať nemusím:).

Včera sme s Jorikom strávili takmer celý deň von. Možno sa mi budete smiať, ale ja tak nejak zisťujem, že ten môj malý synátor sa aj napriek svojmu nízkemu veku, stáva mojim priateľom. Denno denne sme spolu, od rána často až do samého večera. Občas mu hovorím veci, ktorým chudák ani nerozumie a na ktoré mi odpovie takmer vždy rovnako :,,I spy with my little eyes , yes, mama? " ( je to hra, kde si niečo vyberiete v okolí , čo vaše oko špehuje a ten druhý to hľadá). Včera sme strávili pol dňa na preliezkach a keď spŕchlo , stiahli sme sa do centra... a cestou do poľského obchodu po sušené mlieko, na ktorom som závislá, sme si po sekáčoch čítali knihy ...rozložiac sa na drzovku na dlážke , s kočiarom nabaleným ako potulní bezdomovci , nevšímali sme si čas ani pohľady ľudí, len sme z políc sťahovali knihy a strácali sa v ich obsahoch . Milujem tie chvíle. Toľko čara v nich. Raz na tieto dni budem iba spomínať.....teraz sa teším, že ich žijem.

Nuž a ako sme v jednom z tých sekáčov sedeli a čítali knihu o holubovi, ktorý chcel šoférovať autobus, všimla som si čosi prekrásne. Chytila som to do ruky.....a otáčajúc to bruškom hore , šepkala som...prosím prosím, maximálne 2libry.....a boli tam -  2libry !  Že na čom? Na tomto tu :

 

Na najkrajšej fišinke akú som kedy videla!

 

 

Čosi mi vraví, že je magická....a tak som si ju odvliekla domov na svoj pracovný stôl.....

 

 

Troška som sa bála, čo na ňu povie moja polovička....ja viem, viem...už si o tej mojej polovičke musíte myslieť strašné veci...ale nemyslite! Cvak, cvak....nemyslite! Ale sťahovaním sa hore dole po svete sme zistili, že máme veľa vecí a snažíme sa ich skôr zbavovať, než ich dopĺňať. Ale....čuduj sa svete....keď túto rybku Tomáš uvidel, usmial sa a vyhlásil, že je pekná a presne v mojich farbách. Úplne kompletne chápal, že som ju musela mať.

 

Dnes je u nás  polooblačno. Píšem to, akoby vám táto informácia mohla byť aj k niečomu dobrá :). Navyše, nie je dobrá ani pre mňa samotnú, nakoľko tu sa počasie mení z minúty na minútu. Čo vám však na záver oznámiť môžem, je, že môj oficiálne vôbec prvý portrét sa predal (juchúúúú) a že môj milý je každým dňom bližšie k novej práci taxikára.

 

Toľko od nás.....z obývačky na 25Tovey Crescent.

 

Mávam !

 

 

Ha?

Dnes to bude bez fotiek.....
Nijaké totiž nie sú. V UK mal byť včera najhorúcejší deň a teda neviem, či bol alebo nie...lebo mi v tom teple, na aké viac nie sme zvyknutí, prestali fungovať mozgové závity....Jednoducho povedané..preplazila som sa cez deň , aj cez  noc a dnes úprimne dúfam, že bude chladnejšie. Zatiaľ však pohľad z okna nenapovedá nič sľubné...slnko svieti a mňa to neteší. Prajem si mraky...aspoň nejaké!!! Večer, keď som kompletne zbytočne pootvárala na maximum všetky okná v našom malom bytíku a zliezla sa do papasanu (moje miesto:) , úplne zlepená, lepkavá.....nedalo mi a mrkla som , koľko stupňov máme v byte.....Takmer ma odfúklo v tom bezvetrí....28. Aj spať sme spali pri otvorenom balkóne, ale žiadna sláva.....jediná košieľka nočná, ktorú vlastním a aj to len preto, že som ju mala na sebe v nemocnici, ako sa Jorik narodil, tak som si ju odložila na pamiatku, bola na mne ráno prilepená a ani náhodou sa jej nechcelo odlepiť. Ani som nevedela prečo, ale krátko po druhej hodine rannej , som sa našla sediaca na gauči v obývačke a dumajúca, čo robiť. Rozhodla som sa pokračovať v spaní a usnula som medzi tými štyroma vankúšmi, čo som vám ich pred nedávnom sfotila. Darmo raz, zvykli sme si na chladnejšiu klímu.
Včera sa toho v takom teple ani veľa nestalo. Tomáš naplánoval , značne pod vplyvom našich výletachtivých českých susedov, výlet do Cornwallu. Od rána som hrešila , lebo v tom teple ...... sa mi na nijaký výlet ísť nechcelo. Napokon z toho vzišlo a moje hromženie bolo zbytočné. S Jorikom sme strávili pol dňa na detskom ihrisku, len ulicu dve od Mutley , ktoré bolo ukryté pred slnkom vysokými stromami. Tam som stretla Rumunku a o nej vám chcem čosi napísať...
Jej história nebola ničím výnimočná.....prišla sem ako všetci, za lepším životom. Po 5rokoch práce v kancelárii, túžila po zmene a došla teda sem, do Plymouth robiť nanny. Mala silný akcent a pomalú no bezchybnú angličtinu. Jedno dieťa zavesené na sebe, druhé- ako Jorik staré dieťa , chlapec- pobehovalo bez topánok po vonku, lebo ich vraj len tak vyhodilo... Zdá sa, že Rumunku to nijak netrápilo, že  jej počas kočíkovania jej blonďavý zverenec stratil topánky a že jej možno zarobil na problém u jeho rodičov... Rumunka, na meno som sa jej nepýtala, pôsobila inteligentne a pokojne. Za bosým chlapcom poctivo behala a kričala po ňom milým hlasom....What is wrong with you? Priznám sa, prišlo mi to divné...ale tak, nebola ešte mamina , poznám úlohu nanny, sranda to nie je. Najväčší šok som ale zažila, keď si sadla neďaleko mňa a zatiaľ, čo jej takmer trojročné beztopánkové živé striebro vyjedalo náš lunch box ( rybie prsty, aby som bola konkrétna...defintívne bolo hladné, ináč, jedna z veľkých príčin nervóznych detí), ona nechala to druhé, visiace na nej jesť trávu. Takú tú klasickú..zelenú, steblovitú. Vravím jej, lebo však to sama poznám, aj keď máš dieťa na sebe , nevidíš vždy, čo robí, že jej dieťa je trávu. Malá mohla mať cca 7mesiacov...neviem, tipujem....ešte nevedela chodiť a ktohovie, či sama sedela.... V jedálničku mala najskôr pomletú mrkvu a ryžovú kašičku. Rumunka na moje varovanie vysypala obsah drobnej rúčky na zem a pokarhala malú, že suché listy sa nejedia.... Následne hrabla prstami do trávy pri sebe a vytrhnutý stoh vložila do hladnej rúčky. ,,Iba trávičku papaj...."
Priznám sa vám, že som v rozpakoch. Vy si doma najskôr ťukáte na čelo, aká som hlúpa.....tráva sa takto deťom bežne dáva.....ale ja som to ešte nikde nevidela a ani o tom nepočula! Každopádne, dospela som k záveru, že ak budem niekedy potrebovať nanny, na Rumunky si extra posvietim:).

Mávam vám z horúceho bytu, kde máme dnes ráno ...presne o 7:17am rovných 26 stupňov :)

Piate cez deviate

Niečo vám o sebe prezradím... niečo úplne stupídne, nepotrebné a predsa, akosi sa to sem k dnešnému blogu hodí.....hoci to bude pre mňa veľmi súkromná informácia. Keď som prežívala jedno z tých horších období anorexie alebo akejkoľvek inej formy poruchy prijímania potravy....všimla som si jednu vec a to, že keď doma v podstate nebolo čo zjesť, najviac som sa prejedla. Znie to hlúpo, ale bolo to tak. Našťastie, teraz už mám toto chladničku a špajzu vyhladzovacie obdobie za sebou...ale akosi , z času na čas si na to spomeniem. Aj dnes som si , lebo.....nie je nič podstatné nové u mňa a tak budem s vašim dovolením splietať dnes piate cez deviate až vám z toho bude najskôr ťažko :).
Najskôr začnem tým, že do UK dorazilo leto. Dnes má byť jeho posledný deň a ja vám neviem ani opísať, ako veľmi túžim ,aby už bolo za nami. Tri ,alebo to boli štyri dni? , intenzívneho slnečného žiarenia a ja sa dívam na Jorika i na svoj vlastný odraz v zrkadle a aj napriek poctivému mazaniu 50tkou faktorom a v podstate bez nijakého zámerného slnenia, vyzeráme, akoby sme strávili týždeň na Hawaii. Noci sú horúce...Jorik spiaci medzi nami kope výdatnejšie než futbalisti na nedávno skončenom šampionáte. Ráno počas behania som sa cítila ako niekdajšie mucholapky.....moja spotená tvár chytala všetko odkrídlené a ak som to rovno nezjedla , tak sa mi to prilepilo na ksicht a odtiaľ sa už nič živé nikam nedostalo....
Ako každý, tak aj my.....strhávame kalórie na našich jedálnych lístkoch a dopujeme sa najmä ovocím. U mňa by sa hádam nedalo ani kam posunúť...lebo ja už dlho fičím takmer výlučne na čerstvom ovocí a cereáliách , orieškoch, semiačkach a podobnom zdravom blabla.....Mňam!.....nebyť smoothie. Nové poháre priam lákajú a čuduj sa svete, pred spaním si do nich mixujem melón, banán, mango.....a pijem to všetko namiesto môjho "vždy musí byť ináč umriem" hrnčeka sušeného mlieka s medom.

Keď už som pre vás fotila naše síce nové ale smutno prázdne poháre.....Jorik ešte spí, mixovať je prísne zakázané....tak som otvorila aj moju skrinku s potravinami....,aby ste videli, čo mám najsamradšej..a o čom to tu vlastne točím......aha:

V tej veľkej mise v spodnej skrinke mám už namixované lakotky.....odtiaľ zobem pravidelne celé dni...(ps: takmer som zabudla spomenúť či skôr vypichnúť ten balíček pomletých chia semiačok. Ak máte možnosť, kúpte si ich. Chutia ako oriešky....ozaj MŇAM! )

 

Čím farebnejšie, tým lepšie !

Ináč, spĺňajúc svoj postreh s prázdnou chladničkou a špajzou a následným prejedením sa , presúvam sa k úplne inej téme....oblečenie.

S teplom prišli na rad tričká. Moja skriňa má pomerne veľa nátielníkov, dlhých gatí.....ale tričká? Ups....Včera som ich lovila zo skrine a našla štyri. Kedy som dospela do takého štádia? Najskôr kvôli rannému behu, na ktorý som ich vyčlenila asi zo 5...jedenkrát na sebe a šup do prania. Keď som pri lepšom obzretí tých možných 4 zistila, že sú kde tu pofarbené (toto sa stalo nejakým nedopatrením práčkovým....tmavé škvrny...nie pofarbené a nejde to ani vyprať), vedela som, že či chcem alebo nie....musím si na seba niečo kúpiť. Dlhá story krátka, ako ináč, sekáč. Len tak, pomedzi šmýkalky, sekáče v počte dva. Mala som štastie. Moja pubertiacka veľkosť mi povoľuje nakupovať v detských sekciách a tam sú veci poväčšinou za libru. Tak som si domov odniesla tričká...verte alebo nie, pre 10 až 12ročné slečny......

No a čo? Hlavne, že sa nevarím...a navyše , leto tu večne trvať nebude. Už zajtra mu má odzvoniť:).

No a keď som pre vás toto fotila....primiešal sa mi do cesty Jorikov teddy. Tak pridávam ďalšiu vec do tohto haluškového blogu....Jorikovho najobľúbenejšieho macka, s ktorým všade cestuje a každú noc spí....preto sa troška viac než troška divím, čo robí v obývačke....?

A aby som to namixovala riadne , jak sa má....na záver vám ešte ukážem na čom práve pracujem...ale nie je to žiadna sláva...v tom teple mi to ozaj nejde....

 

Kreslím svoj nový príbeh, niektoré témy kreslím aj niekoľkokrát , stále tápajúc, ktorú mám najradšej. K fixkám sa dostávam len sporadicky, výnimočne...ako včera napr. , keď Tomáš zobral Jorika k susedom ,aby im pomohol opraviť pokazené okno. Tuto hľa, pracujem na portréte pre britský pár z ihriska....

 Tak a to by bolo všetko. Dosť na trávenie, myslím si. Končím teda svoje dnešné halabala blogové a dúfam, že zajtra bude už ozaj chladnejšie počasie a v mojej hlave sa to utíši a najmä rozbehne jedným priamym smerom.

 

Mávam ......