Dnes mám pomotanú náladu. Akoby čosi kdesi nesedelo. Ako keď nasilu vtlačíte do poskladaného obrázku nesprávny kúsok puzzle . Len akurát, ešte som neprišla na to, ktorý kúsok to je, aby som ho von vybrala a vložila tam správny.
Dnes dokonca ani neviem, kde mám v sebe slová hľadať.... Omnoho radšej ako blogovať, chce sa mi kresliť.... Nevhodný výber slov pre bloggera, tak?
Moja babka mávala občas také dni, kedy sa krútila a krútila a nič nespravila. Len v závere dňa zhodnotila , že dnes sa toľko pomotala, ledva si sadla a predsa, nič po nej nevidieť. Myslím, že dnes sa budem motať aj ja....
Alebo pôjdem hľadať ten pomýlený kúsok.....
Včera sme mali s Jorikom nádherný deň.... Túlili sme sa jeden k druhému a všetko bolo fajn. Veľa som sa smiala, hoci som na to nemala dôvod. Akurát k večeru na mňa padla únava a ja som stíchla.... No nemyslím, že Jorikovi to vadilo.., tak nejak si už na to zvykol. Zopárkrát sa počas dňa ku mne pritúlil a vravel mi, ako ma ľúbi. K nezaplateniu také slová....všetkému dávajú zmysel...
Kiežby aj mojej Lizbet.... kríva teraz, ako ja. I ona má svoje puzzle a očividne , aj jej tam nejaký kúsok nesedí. Škoda len, že je to znova na mojich pleciach vypátrať, ktorý to je...
A ja som v puzzle hrozná!
Keby som nebola, už dávno by som si kúpila puzzle s obrázkom domčeka pre bábiky. Môj žalúdok bol v extáze , keď som ho uvidela, cena 2,99...dostupná. Prisáhám, ako som ho uvidela, aj 5 minút som na neho čučala neschopná sa pohnúť a to som stála vo dverách. Ibaže..počet kúskov nepustil....1000. To musí byť nejaký žart. Popri Jorikovi som sa vycvičila na 24. Tisícka pri tom znie ako nočná mora! To by som nedala....toľko trpezlivosti nemám! Alebo?
Na to puzzle myslím vkuse.... Tak ma tešilo a upokojovalo sa na neho dívať..... Tie bábiky v tom dome žili....teda akoby. Ale ja mám vždy namále uveriť, že tomu tak je. Blázon!
Na dnes s Jorikom nemáme nijaký plán..... Žeby sme zašli tam? Do toho sekáču, či tam ešte majú 1000ckové puzzle, z ktorého je môj žalúdok v extáze? Veď ak by som ho aj neposkladala, čo je veľký predpoklad...., mohla by som sa aspoň dívať na krabicu:). Či? Mám si kúpiť rovno iba krabicu?
Neviem..uvidím.... Vonku sa obloha mračí....tak sa mračím aj ja na ňu. Ibaže ja som jej tak akurát ukradnutá , mne ona nie. Cez škáru medzi žalúziami vidím tmavé cesty....prší! Katastrofa! Poľahky môže byť celodenná...tu v UK sú šance priveľké. Ozaj, nestávkuje sa na anglické počasie?
Jorik už vstal.....deň sa oficiálne začal... Tak sa k nemu pôjdem pripojiť....a to puzzle? No veď uvidíme...možno sa ani nikam nepôjde, počet funkčných dáždnikov máme doma obmedzený. :)
Čo však viem, že urobím, je zamávanie....aha, už mávam a definitívne a bez debát len krásny deň prajem bez chýbajúcich kúskov puzzle! Z 25Tovey Crescent.
CINK
Saturday, September 30, 2017
Friday, September 29, 2017
Zábudlivá
Dnes som sa pustila do kreslenia novej knižky...... Zatiaľ ju volám Lizbet a istým spôsobom sa mi páči, ako majú všetky moje knihy v názve krstné meno... Zatiaľ je to teda Vava, Ripka, Oli a teraz Lizbet.
Lizbet by som ale nechcela ilustrovať tak bohato ako jej knižné predchodkyne. K nej sa to ani veľmi nehodí. Navyše, čo mnohých asi nepoteší, Lizbet je "strašidelná", hoc len do istej miery. Myslím tým, že pôsobí strašidelne, navádza čitateľa, aby sa bál...no v konečnom dôsledku strašidelná vôbec nie je. No bez debát je z tej skupinky ilustratívnych knižiek najmenej "detská" a očakávam od nej najmenší "čitateľský záujem". Ak to tak vôbec smiem nazvať. Najmä vzhľadom na to, že v podstate nijakú knižku reálne v rukách nemám!
Priznám sa, že tvoriť niečo, čo vopred viem, že sa páčiť nebude....lebo tak akosi, nebudeme si klamať, ľudia sú skôr za to hihi haha vo veselých farbách....a moja Lizbeta..., taká ani náhodou nie je....je odo mňa veľmi nezodpovedné a necitlivé... Myslím tým, keď viem, ako môj manžel chodí stále do práce a vlastne to mám tak akosi denno denne pripomínané, viem, že by som mala robiť veci, čo najviac ľúbivé. Robiť si ich po svojom je takmer protirodinné.
No nemôžem ináč...Lizbetin príbeh ku mne prišiel a musí ísť von. Uvoľní tak miesto novému a ja už teraz viem, aký bude....hoci som si nakázala vrátiť sa k svojmu "polorománu". No ak by som predsa nie, tak po Lizbete príde na radu zase niečo milé....čo ani ľudské nie je:). No veď uvidím....
Ináč, čo by som napísala? Že u nás prší až do topánok zateká?
Alebo že som sa včera prešla do centra mesta....a výnimočne sa mi tááááááák nechcelo ísť, no premohla som sa , lebo ma nohy bolia , tak som si išla kúpiť krém. Ono, raz vojdem do centra, už nemá zmysel sa vracať späť domov..., lepšie je tam vyčkať a po ceste naspäť vyzdvihnúť Jorika zo škôlky. Tak som si naplánovala, čo budem robiť, kde pôjdem...že tradične obehám sekáče, dokúpim si fixy...., nakúpim jedlo v potravinách, skočím do knižnice....Jorikovi pôjdem kúpiť praclík syrový a tadáá....všetko som obehala, všade som bola....späť som šla ako vianočný stromček....akurát bez toho krému na nohy. Aj som myslela, že ma porazí, jak som to zistila.... No nič, mrknem na amazon, lebo už sa mi do centra ísť nechce...leda ak by sa Jorikovi chcelo . Dnes totižto škôlku nemáme...:).
A keď už spomínam škôlku , tak i tá ma včera takmer "porazila". Lebo jak som k nej došla, vidím sanitku. Z prízemia bola počuť plač detí, tak si vravím, Jorik to nebude....to niekomu z mladších detí sa čosi stalo.... A tak si pianko vyleziem po schodoch hore a tam zdravoťákov ako maku...všetko v zelenom....a vravím si, pane bože , čo sa stalo? Len nech to nie je môj Jorik... A hneď mi aj došlo, že O2 telefón som ani so sebou nemala, čo by mi možno aj volali.... Našťastie , Jorik to nebol. Tak mi odľahlo. Učiteľky rodičov upokojovali, že nič hrozné sa nestalo....len teplota , ale halooo, na tú sa nevolá záchranka....a už vôbec sa dieťa nepreváže po ošetrení do nemocnice. Ak tak musela byť riadne vysoká.... Úprimne dúfam, že ten chlapček je v poriadku a tiež, že čokoľvek ho skolilo, nebolo to nič nákazlivé....
Po čomsi takom mi príde takmer úsmevné, ako krásne je môj Jorik sociálne "chorí". Nemajte mi za zlé to silné slovo. Ani náhodou si nemyslím, že môj syn je ozaj chorý. Je len svojský....a mne sa svojskosť páči. No aby som to vysvetlila lepšie....včera sa mal rozlúčiť s jedným zo svojich učiteľov. Volá sa Tomy. Učiteľka Jorikovi jemne vysvetlila, že Tomy odchádza, aby mohol ďalej študovať..., aby sa s ním Jorik rozlúčil tým najväčším objatím, aké len môže dať. Ba i Tomy si k Jorikovi čupol a ešte raz mu o svojom odchode všetko povedal....pridal i to, ako mu bude Jorik chýbať.... No Jorik sa nemal k činu, tak som ho potlačila aj ja...zopakovala mu všetko a poslala ho Tomiho vystískať.
Hm, Tomy už aj rozpažil ruky a usmieval sa , jak čakal a Jorik? Pozrel doprava, doľava...a hlesol:
,, Ale ja ho nechcem objať."
Tomy to vzal úsmevne....Jorik sa za to hanbil...a ja som bola na neho hrdá, že na nikoho nedal, len na seba.
A s tým pocitom hrdosti dnes mávam....dnes asi špeciálne všetkým maminám, najmä tým zábudlivým....a potom i tým, ktorým detičky tiež nemilo ochoreli.....a....už len pošepky...mávam extra aj všetkým maliarkam....čo si kradnú čas, kde len môžu....z 25Tovey Crescent!
CINK
Lizbet by som ale nechcela ilustrovať tak bohato ako jej knižné predchodkyne. K nej sa to ani veľmi nehodí. Navyše, čo mnohých asi nepoteší, Lizbet je "strašidelná", hoc len do istej miery. Myslím tým, že pôsobí strašidelne, navádza čitateľa, aby sa bál...no v konečnom dôsledku strašidelná vôbec nie je. No bez debát je z tej skupinky ilustratívnych knižiek najmenej "detská" a očakávam od nej najmenší "čitateľský záujem". Ak to tak vôbec smiem nazvať. Najmä vzhľadom na to, že v podstate nijakú knižku reálne v rukách nemám!
Priznám sa, že tvoriť niečo, čo vopred viem, že sa páčiť nebude....lebo tak akosi, nebudeme si klamať, ľudia sú skôr za to hihi haha vo veselých farbách....a moja Lizbeta..., taká ani náhodou nie je....je odo mňa veľmi nezodpovedné a necitlivé... Myslím tým, keď viem, ako môj manžel chodí stále do práce a vlastne to mám tak akosi denno denne pripomínané, viem, že by som mala robiť veci, čo najviac ľúbivé. Robiť si ich po svojom je takmer protirodinné.
No nemôžem ináč...Lizbetin príbeh ku mne prišiel a musí ísť von. Uvoľní tak miesto novému a ja už teraz viem, aký bude....hoci som si nakázala vrátiť sa k svojmu "polorománu". No ak by som predsa nie, tak po Lizbete príde na radu zase niečo milé....čo ani ľudské nie je:). No veď uvidím....
Ináč, čo by som napísala? Že u nás prší až do topánok zateká?
Alebo že som sa včera prešla do centra mesta....a výnimočne sa mi tááááááák nechcelo ísť, no premohla som sa , lebo ma nohy bolia , tak som si išla kúpiť krém. Ono, raz vojdem do centra, už nemá zmysel sa vracať späť domov..., lepšie je tam vyčkať a po ceste naspäť vyzdvihnúť Jorika zo škôlky. Tak som si naplánovala, čo budem robiť, kde pôjdem...že tradične obehám sekáče, dokúpim si fixy...., nakúpim jedlo v potravinách, skočím do knižnice....Jorikovi pôjdem kúpiť praclík syrový a tadáá....všetko som obehala, všade som bola....späť som šla ako vianočný stromček....akurát bez toho krému na nohy. Aj som myslela, že ma porazí, jak som to zistila.... No nič, mrknem na amazon, lebo už sa mi do centra ísť nechce...leda ak by sa Jorikovi chcelo . Dnes totižto škôlku nemáme...:).
A keď už spomínam škôlku , tak i tá ma včera takmer "porazila". Lebo jak som k nej došla, vidím sanitku. Z prízemia bola počuť plač detí, tak si vravím, Jorik to nebude....to niekomu z mladších detí sa čosi stalo.... A tak si pianko vyleziem po schodoch hore a tam zdravoťákov ako maku...všetko v zelenom....a vravím si, pane bože , čo sa stalo? Len nech to nie je môj Jorik... A hneď mi aj došlo, že O2 telefón som ani so sebou nemala, čo by mi možno aj volali.... Našťastie , Jorik to nebol. Tak mi odľahlo. Učiteľky rodičov upokojovali, že nič hrozné sa nestalo....len teplota , ale halooo, na tú sa nevolá záchranka....a už vôbec sa dieťa nepreváže po ošetrení do nemocnice. Ak tak musela byť riadne vysoká.... Úprimne dúfam, že ten chlapček je v poriadku a tiež, že čokoľvek ho skolilo, nebolo to nič nákazlivé....
Po čomsi takom mi príde takmer úsmevné, ako krásne je môj Jorik sociálne "chorí". Nemajte mi za zlé to silné slovo. Ani náhodou si nemyslím, že môj syn je ozaj chorý. Je len svojský....a mne sa svojskosť páči. No aby som to vysvetlila lepšie....včera sa mal rozlúčiť s jedným zo svojich učiteľov. Volá sa Tomy. Učiteľka Jorikovi jemne vysvetlila, že Tomy odchádza, aby mohol ďalej študovať..., aby sa s ním Jorik rozlúčil tým najväčším objatím, aké len môže dať. Ba i Tomy si k Jorikovi čupol a ešte raz mu o svojom odchode všetko povedal....pridal i to, ako mu bude Jorik chýbať.... No Jorik sa nemal k činu, tak som ho potlačila aj ja...zopakovala mu všetko a poslala ho Tomiho vystískať.
Hm, Tomy už aj rozpažil ruky a usmieval sa , jak čakal a Jorik? Pozrel doprava, doľava...a hlesol:
,, Ale ja ho nechcem objať."
Tomy to vzal úsmevne....Jorik sa za to hanbil...a ja som bola na neho hrdá, že na nikoho nedal, len na seba.
A s tým pocitom hrdosti dnes mávam....dnes asi špeciálne všetkým maminám, najmä tým zábudlivým....a potom i tým, ktorým detičky tiež nemilo ochoreli.....a....už len pošepky...mávam extra aj všetkým maliarkam....čo si kradnú čas, kde len môžu....z 25Tovey Crescent!
CINK
Thursday, September 28, 2017
Zlá manželka
Včera som čelila nepríjemným otázkam svojho muža. Cítila som sa vinne, ako som ich obhajovala. Znamená "cítenie sa vinne", že som automaticky vinná?
Do podrobností nebudem zachádzať..., tie sa týkajú iba nás dvoch. Spomeniem iba časť...tú, pri ktorej som sa cítila vinne. Samozrejme, týkala sa môjho umenia. Vlastne, ani ma neprekvapuje, že na tú tému došlo....prakticky som ju čakala. Ak niekto chodí pravidelne deň čo deň do práce ,aby zarobil na obživu, musí vidieť svojho partnera, ktorý ostáva doma, aby obriadil domácnosť a dieťa ako lenivca či povaľača...či...ako to nazval môj muž "šťastlivca". (hej, počujem tú "pointu", najmä , keď sa to slovo vysloví cez zovreté zuby )
Samozrejme, ja mám umenie na obranu...lebo veď ozaj tvorím. No pravda je, že som úplne k ničomu ako predajca svojich diel. Teraz je to ešte o čosi horšie... Na pretras prišli hotové produkty... Niekedy aspoň tie boli ! A teraz? Kde sú? Mám zákazky? Na čom akože toooľko pracujem? Kde sú výsledky mojej práce? Ako, môj drahý priznal, že chápe, že momentálne pracujem na knihe, lebo veď som o tom hovorila...ale haló....hádam nie až toľko!
Len som blikala očami a habkala slová. Čokoľvek som povedala, bolo ináč pochopené.
Neviem, ako to vnímajú iní..., ale mne nakreslenie príbehu ba i jeho napísanie, chvíľu - dosť podstatnú chvíľu, trvá. Nie som lenivá....stále sa v noci budím na bolesti v krku, to ako dlho ho pri kreslení držím ohnutý..., moje prsty už niekedy doslova kreslia z pamäte....a zásoby fixiek sa mi každým dňom rapídne zmenšujú, ako odchádzajú do fixových lovíšť....o skicároch ani nevravím. Rýmujem za chôdze....svojimi príbehmi som počmáraná.....keď nemám papier a som vonku, za chôdze sa nahrávam . Pamäť môjho telefónu je plná nezmyselných videí...ako tlačím kočiar a do toho diktujem myšlienku alebo rým, aby mi nebodaj nikam neušiel.
Uvedomujem si, že keby som už mala po svojom boku knihy, bola by to úplne iná story. Moja hanblivosť im nepomáha. Ale snažím sa. Stále koketujem s myšlienkou, že v decembri predsa len poletím domov..., no Jorik má v tom čase stále škôlku a potom...ani to nie je lacný špás kupovať letenky, navyše, ja nikde nemôžem letieť sama, musím so sebou automaticky brať aj Jorika a s ním, nech sme hoc jaká zohratá dvojka....sa pracovné veci vybavujú ťažko. No aj keby sme ich dali, čo viem, že by sme dali....čo sa stihne za týždeň? Za dva? Som to iba ja, čo si myslí, že v hurá..vo vianočnom decembri na mňa bude mať len málokto čas a veriť, že by sa mi podarilo vytlačiť knihu či "knihy" by bolo viac než naivné?
Najmä po tom, čo som videla, ako nekonečne dlho trvalo len objednať veci do nášho popponkovského obchodíku?
Občas, občas častejše než občas, si myslím, že nie som dobrá manželka. Nevravím, že som zlá..., no nie som tá, čo by robila muža šťastného. Viete..tak...prosto...jednoducho.
No čo už so mnou? Medzi nami....predpokladám, že už to bude iba horšie:).
Sú všetky manželky výtvarníčky takéto? Lakomé na svoje umenie....a....hm... nepochopené?
Nuž tak teda...troška neisto dnes mávam..ale mávam...z 25Tovey Crescent...kde som pred dvoma dňami vymenila všetky obrusy a prestierania a i koberce a behúne a zabudla som vám o tom napísať...nie že by vám to malo spôsobiť niečo...to len mňa to teší:) . Viete, keď už nemôžem kúpiť nové skrine...aj obmena obrusov je fajn:).
CINK
Do podrobností nebudem zachádzať..., tie sa týkajú iba nás dvoch. Spomeniem iba časť...tú, pri ktorej som sa cítila vinne. Samozrejme, týkala sa môjho umenia. Vlastne, ani ma neprekvapuje, že na tú tému došlo....prakticky som ju čakala. Ak niekto chodí pravidelne deň čo deň do práce ,aby zarobil na obživu, musí vidieť svojho partnera, ktorý ostáva doma, aby obriadil domácnosť a dieťa ako lenivca či povaľača...či...ako to nazval môj muž "šťastlivca". (hej, počujem tú "pointu", najmä , keď sa to slovo vysloví cez zovreté zuby )
Samozrejme, ja mám umenie na obranu...lebo veď ozaj tvorím. No pravda je, že som úplne k ničomu ako predajca svojich diel. Teraz je to ešte o čosi horšie... Na pretras prišli hotové produkty... Niekedy aspoň tie boli ! A teraz? Kde sú? Mám zákazky? Na čom akože toooľko pracujem? Kde sú výsledky mojej práce? Ako, môj drahý priznal, že chápe, že momentálne pracujem na knihe, lebo veď som o tom hovorila...ale haló....hádam nie až toľko!
Len som blikala očami a habkala slová. Čokoľvek som povedala, bolo ináč pochopené.
Neviem, ako to vnímajú iní..., ale mne nakreslenie príbehu ba i jeho napísanie, chvíľu - dosť podstatnú chvíľu, trvá. Nie som lenivá....stále sa v noci budím na bolesti v krku, to ako dlho ho pri kreslení držím ohnutý..., moje prsty už niekedy doslova kreslia z pamäte....a zásoby fixiek sa mi každým dňom rapídne zmenšujú, ako odchádzajú do fixových lovíšť....o skicároch ani nevravím. Rýmujem za chôdze....svojimi príbehmi som počmáraná.....keď nemám papier a som vonku, za chôdze sa nahrávam . Pamäť môjho telefónu je plná nezmyselných videí...ako tlačím kočiar a do toho diktujem myšlienku alebo rým, aby mi nebodaj nikam neušiel.
Uvedomujem si, že keby som už mala po svojom boku knihy, bola by to úplne iná story. Moja hanblivosť im nepomáha. Ale snažím sa. Stále koketujem s myšlienkou, že v decembri predsa len poletím domov..., no Jorik má v tom čase stále škôlku a potom...ani to nie je lacný špás kupovať letenky, navyše, ja nikde nemôžem letieť sama, musím so sebou automaticky brať aj Jorika a s ním, nech sme hoc jaká zohratá dvojka....sa pracovné veci vybavujú ťažko. No aj keby sme ich dali, čo viem, že by sme dali....čo sa stihne za týždeň? Za dva? Som to iba ja, čo si myslí, že v hurá..vo vianočnom decembri na mňa bude mať len málokto čas a veriť, že by sa mi podarilo vytlačiť knihu či "knihy" by bolo viac než naivné?
Najmä po tom, čo som videla, ako nekonečne dlho trvalo len objednať veci do nášho popponkovského obchodíku?
Občas, občas častejše než občas, si myslím, že nie som dobrá manželka. Nevravím, že som zlá..., no nie som tá, čo by robila muža šťastného. Viete..tak...prosto...jednoducho.
No čo už so mnou? Medzi nami....predpokladám, že už to bude iba horšie:).
Sú všetky manželky výtvarníčky takéto? Lakomé na svoje umenie....a....hm... nepochopené?
Nuž tak teda...troška neisto dnes mávam..ale mávam...z 25Tovey Crescent...kde som pred dvoma dňami vymenila všetky obrusy a prestierania a i koberce a behúne a zabudla som vám o tom napísať...nie že by vám to malo spôsobiť niečo...to len mňa to teší:) . Viete, keď už nemôžem kúpiť nové skrine...aj obmena obrusov je fajn:).
CINK
Wednesday, September 27, 2017
Jeseň
Som písaním úplne posadnutá! Úplne, úplne....ako zdivený umelec....ešte i keď upratujem si pod nosom šušlem rýmy... Jorik sa ma občas pýta, čo to vravím... Ani si neuvedomujem, že ma je počuť. :)
Neviem , ako je tomu u nás doma, na Slovensku myslím, ale tu v UK je už všade jeseň. Leto je nadobro preč. Doslova a do písmena. Lístie sa váľa všade po zemi..., ba dokonca by som povedala, že sa tento rok jeseň niekam ponáhľa..., lebo mnohé stromy sú tu už temer kompletne holé. Kam to náhlenie? Osobne si na čižmy veeeľmi rada počkám!
Už ani tie gaštany toľko nepadajú na zem. Ako by aj mohli z holých konárov? A my sa čím ďalej, tým viac babušíme..., lebo ten vlhký anglický chlad je nechutne dotieravý a rád vlezie aj tam, kam nemá.
Aby bolo všetko ešte veselšie, naše domáce planetárium prestalo svietiť. Zažne sa len vtedy , keď sa mu chce. Hm...ako málo stačí k tomu, aby sa čosi úžasné zmenilo na plastovú haraburdu, ktorá tak akurát miesto zaberá.
Ba dnes ani s tým - včera spomínaným tabletom - nie je všetko rovnaké. Jorik si ho náhle vypýtal a už na ňom práska hry.
A ja sa usmievam sa.
A pritom na to ani nemám vyslovený dôvod.
Nateraz mi úplne stačí, že vonku neprší....
Mávam vám ku krásnemu dňu...od nás...z 25 Tovey Crescent....
CINK
Neviem , ako je tomu u nás doma, na Slovensku myslím, ale tu v UK je už všade jeseň. Leto je nadobro preč. Doslova a do písmena. Lístie sa váľa všade po zemi..., ba dokonca by som povedala, že sa tento rok jeseň niekam ponáhľa..., lebo mnohé stromy sú tu už temer kompletne holé. Kam to náhlenie? Osobne si na čižmy veeeľmi rada počkám!
Už ani tie gaštany toľko nepadajú na zem. Ako by aj mohli z holých konárov? A my sa čím ďalej, tým viac babušíme..., lebo ten vlhký anglický chlad je nechutne dotieravý a rád vlezie aj tam, kam nemá.
Aby bolo všetko ešte veselšie, naše domáce planetárium prestalo svietiť. Zažne sa len vtedy , keď sa mu chce. Hm...ako málo stačí k tomu, aby sa čosi úžasné zmenilo na plastovú haraburdu, ktorá tak akurát miesto zaberá.
Ba dnes ani s tým - včera spomínaným tabletom - nie je všetko rovnaké. Jorik si ho náhle vypýtal a už na ňom práska hry.
A ja sa usmievam sa.
A pritom na to ani nemám vyslovený dôvod.
Nateraz mi úplne stačí, že vonku neprší....
Mávam vám ku krásnemu dňu...od nás...z 25 Tovey Crescent....
CINK
Tuesday, September 26, 2017
Gaštany
Začínam si čosi namýšľať. Zase hľadám diagnózy. Ale už sa nesmejem nad sebou, že som hypochonder. Múdre knihy vravia , že by to k môjmu "ja" nebolo nič nezvyčajné a moja sestra dodáva, že hypochondri žijú dlhšie. Tak čo sa trápiť?
Všímam si Jorika s celým jeho svetom. Podobá sa tomu môjmu....akurát, že mu k nemu chýba ceruzka do ruky. Ale to nič neznamená, je ešte malý.
Včera som mu kúpila domáce planetárium. Prisahám, som si plne vedomá toho, že množstvo sekáčov, ktoré tu je , mi svojim tovarom, za smiešne nízku cenu, skrz naskrz cezo mňa a moje slabosti, doslova zasypali syna každou možnou hračkou, ktorú si detská fantázia vie predstaviť. A hej viem, občas je to i na škodu...ako aj všetka technika... No , na druhej strane, ja silno verím, že zakázané ovocie najviac chutí....a v rámci toho sa teším, že Jorik , akokoľvek má dostupný svoj tablet....posledné dni na neho ani nemrkol. Radšej so mnou zbiera gaštany, hoci sa ich bojí dotknúť....hm....zasekla som sa v slovíčkach...to tie gaštany....tak podvedomo , na jeden kútik úst sa usmievam...lebo vidím Jorika ako jasá a kričí , že našiel gaštan a prštekom svojim na neho mieri ale zo zeme ho nezdvihne. Aj keď ho posúrim, zavrtí hlavou : ,,Nie , ty mama.." Páčia sa mi také "nezvyčajnosti". Aj keď mi slová spod prstou ukradnú...a ja náhle neviem, kde som skončila....
Tak teda kde som to bola?
Pri gaštanoch?
Haha, nie....pri sekáčoch a ich hračkách a pri planetáriu, ktoré som včera kúpila.
Hej , kúpila.
Za dve libry, aby som bola aj matematicky presná..., doniesla som domov plastovú guľu s umelohmotnou rúčkou. Dá sa vložiť do stojana s kompasom...to aby sme ju tam mohli otáčať a podľa sprievodného CD - čka tak synchronizovane spoznávať súhvezdia. Ku každému sa dá čosi povedať....cez mýty , ktoré o nich kedysi ľudia rozprávali až po zaujímavosti z prítomnosti. Jediná žiarovka , vo vnútri tej guli, čaruje v tme obrazce na stenu...fúúúú......hviezdy sú všade.... A keď sa tá vypne, svietia už len fosforové hviezdičky na guli...krásnou zelenou farbou.... až mám len na krok tomu uveriť, že je to mágia...
A tak sme po škôlke s Jorikom ležali na dlážke našej chodby a sledovali tie hviezdy a CD hralo a Jorik ho nepočúval , ale rozprával si svoje a mne bolo dobre. Taaaak dobre.....
A to aj napriek tomu, že v škôlke sa Jorikovi znova nepáčilo.....
ps: aj napriek tomu, že som si už dávno myslela, že Oli je kompletne hotový, nebol. Dnes som mu dodala ďalší obrázok a čuduj sa svete, moje prsty sa po ňom umlčali. Ba navyše, pozbierali, čo na stole ležalo, stránku po stránke uložili , to ako príbeh šiel ....a potom medzi tými stránkami s potešením listovali a ja som sa ich spokojnosťou nakazila a zase...zase....dobre mi je. Myslím, že som odviedla dobrú prácu a ja sa nezvyknem pochváliť.
Mávam vám ku krásnemu utorku...z 25Tovey Crescent..., kde sa dnes ráno umlčal Oli, aby mohla prísť na rad Lizbet. Prvé verše sú spísané a ....sľúbila som si, že len čo aj tú dokončím, vrátim sa späť k svojmu najdlhšiemu dielu vôbec... Bude to výzva, lebo už som z príbehu von, ale teším sa na ňu. Ozaj teším.., lebo som na ten príbeh veľmi hrdá....
CINK
Všímam si Jorika s celým jeho svetom. Podobá sa tomu môjmu....akurát, že mu k nemu chýba ceruzka do ruky. Ale to nič neznamená, je ešte malý.
Včera som mu kúpila domáce planetárium. Prisahám, som si plne vedomá toho, že množstvo sekáčov, ktoré tu je , mi svojim tovarom, za smiešne nízku cenu, skrz naskrz cezo mňa a moje slabosti, doslova zasypali syna každou možnou hračkou, ktorú si detská fantázia vie predstaviť. A hej viem, občas je to i na škodu...ako aj všetka technika... No , na druhej strane, ja silno verím, že zakázané ovocie najviac chutí....a v rámci toho sa teším, že Jorik , akokoľvek má dostupný svoj tablet....posledné dni na neho ani nemrkol. Radšej so mnou zbiera gaštany, hoci sa ich bojí dotknúť....hm....zasekla som sa v slovíčkach...to tie gaštany....tak podvedomo , na jeden kútik úst sa usmievam...lebo vidím Jorika ako jasá a kričí , že našiel gaštan a prštekom svojim na neho mieri ale zo zeme ho nezdvihne. Aj keď ho posúrim, zavrtí hlavou : ,,Nie , ty mama.." Páčia sa mi také "nezvyčajnosti". Aj keď mi slová spod prstou ukradnú...a ja náhle neviem, kde som skončila....
Tak teda kde som to bola?
Pri gaštanoch?
Haha, nie....pri sekáčoch a ich hračkách a pri planetáriu, ktoré som včera kúpila.
Hej , kúpila.
Za dve libry, aby som bola aj matematicky presná..., doniesla som domov plastovú guľu s umelohmotnou rúčkou. Dá sa vložiť do stojana s kompasom...to aby sme ju tam mohli otáčať a podľa sprievodného CD - čka tak synchronizovane spoznávať súhvezdia. Ku každému sa dá čosi povedať....cez mýty , ktoré o nich kedysi ľudia rozprávali až po zaujímavosti z prítomnosti. Jediná žiarovka , vo vnútri tej guli, čaruje v tme obrazce na stenu...fúúúú......hviezdy sú všade.... A keď sa tá vypne, svietia už len fosforové hviezdičky na guli...krásnou zelenou farbou.... až mám len na krok tomu uveriť, že je to mágia...
A tak sme po škôlke s Jorikom ležali na dlážke našej chodby a sledovali tie hviezdy a CD hralo a Jorik ho nepočúval , ale rozprával si svoje a mne bolo dobre. Taaaak dobre.....
A to aj napriek tomu, že v škôlke sa Jorikovi znova nepáčilo.....
ps: aj napriek tomu, že som si už dávno myslela, že Oli je kompletne hotový, nebol. Dnes som mu dodala ďalší obrázok a čuduj sa svete, moje prsty sa po ňom umlčali. Ba navyše, pozbierali, čo na stole ležalo, stránku po stránke uložili , to ako príbeh šiel ....a potom medzi tými stránkami s potešením listovali a ja som sa ich spokojnosťou nakazila a zase...zase....dobre mi je. Myslím, že som odviedla dobrú prácu a ja sa nezvyknem pochváliť.
Mávam vám ku krásnemu utorku...z 25Tovey Crescent..., kde sa dnes ráno umlčal Oli, aby mohla prísť na rad Lizbet. Prvé verše sú spísané a ....sľúbila som si, že len čo aj tú dokončím, vrátim sa späť k svojmu najdlhšiemu dielu vôbec... Bude to výzva, lebo už som z príbehu von, ale teším sa na ňu. Ozaj teším.., lebo som na ten príbeh veľmi hrdá....
CINK
Monday, September 25, 2017
Rozmaznaná
Nijaký carboot sa včera nekonal. Obloha sa pretrhla a celý deň mrholilo. Tak typicky anglicky. Nuž som zrána aspoň do Tesca zašla....prekutrala tam miestny sekáč, ktorý stojí opodiaľ....nič v ňom nekúpila....zabehla som do potravín, tam som už nakúpila ,čo bolo nutné i nenutné :) a ....šla som späť domov. Našťastie, Tomáš mal deň off a rozhodol sa byť s Jorikom. Hurááááá...., tuším začínam milovať nedele!
Včera som ju zneužila jak sa dalo! Nijaké ťahačky s taškami plnými jedla...nie nie! Luxus vážení! Prázdne ruky! Tomáš s Jorikom vzali všetko do auta..... Mne ostala prechádzka. Len dáždnik do toho mrholenia a do ruky kniha. Och, ako mi chýbalo moje čítanie za chôdze! Tak som sa včera rozmaznávala.....! A prešla sa možno i o kilometer navyše, lebo kapitoly v knihe boli tak zaujímavé, že som im nevedela odolať.
A doma som sa rozmaznávala ďalej! Písala som a pracovala aj počas dňa! To sa mi pri Jorikovi nestáva... Ba som si aj pospala a to je luxus nad luxus!
Týždeň takýto by sa mi zišiel, kedy by som mohla vypnúť a byť tu len pre seba. Viem, som lakomá na svoj čas....a zmýšľajúc tak ako matka...fuj, či mi nie je hanba! Nuž je, ale som úprimná.
Lebo pravda je, že som matka, ale som i "umelkyňa" , to sa tak ťažko píše.....ale asi som...a som i žena a mám svoje lakomé potreby ..ako vyhrievanie sa vo vani....meditácia knižná pri sedení na záchode alebo aspoň päťminútové denné snívanie nepretrhnuté potrebami dieťaťa....! Matky , myslím MATKY, mi rozumejú. Či ?
Tak som sa včera topila v luxuse!
A dnes tu stojím rozmaznaná od hlavy po päty .....no obávam sa, že večer si už ten pocit pamätať nebudem. Nooooo, povážlivo...Jorik má dnes škôlku.... uj, ozaj! Už aj sama nad sebou krčím nos!
Veď mám len jedno dieťa!
Ja viem...viem....už mlčím.
To ..to....rozmáznávanie je na vine! Naozaj, neklamem! Jak mu pričuchnete, ste jak v extáze! Tobôž, ak máte prácu, ktorú milujete! A ja tú svoju milujem. Dnes som dokreslila ďalší obrázok k Olimu. Včera som si prešla celým príbehom a zazdalo sa mi, že v začiatku je príbeh slabo ilustratívne "zdokumentovaný". Tak som dokresľovala obrázky a ešte jeden by som rada dodala. Potom si budem môcť ruky oprášiť a pustiť sa do práce novej. Už mi v mysli tancuje a neviem sa dočkať, až po nej chmatnem:).
No ozýva sa aj môj projekt s Vlaďkou. tak som včera písala a pracovala aj na ňom. Hneď ako dopíšem tieto riadky , pôjdem napísať mail do agentúry, aby nedošlo pri tlačení k chybe. Veľmi ma mrzí, že som nemala tú česť svoje veci vidieť...a to aj napriek tomu, že som si pobyt doma predĺžila a bolo mi to sľúbené! No nič...všetko sa pre niečo deje....tak hádam toto dobre dopadne. Nateraz skúšam nervózne motýle v brušku ignorovať.
U nás je ešte ticho...ale to sa každú chvíľu môže zmeniť. No aktuálne je pokoj a tak vám z neho i pokojne mávam a krásny deň prajem.
Ako ináč, z 25 Tovey Crescent.....
CINK
Včera som ju zneužila jak sa dalo! Nijaké ťahačky s taškami plnými jedla...nie nie! Luxus vážení! Prázdne ruky! Tomáš s Jorikom vzali všetko do auta..... Mne ostala prechádzka. Len dáždnik do toho mrholenia a do ruky kniha. Och, ako mi chýbalo moje čítanie za chôdze! Tak som sa včera rozmaznávala.....! A prešla sa možno i o kilometer navyše, lebo kapitoly v knihe boli tak zaujímavé, že som im nevedela odolať.
A doma som sa rozmaznávala ďalej! Písala som a pracovala aj počas dňa! To sa mi pri Jorikovi nestáva... Ba som si aj pospala a to je luxus nad luxus!
Týždeň takýto by sa mi zišiel, kedy by som mohla vypnúť a byť tu len pre seba. Viem, som lakomá na svoj čas....a zmýšľajúc tak ako matka...fuj, či mi nie je hanba! Nuž je, ale som úprimná.
Lebo pravda je, že som matka, ale som i "umelkyňa" , to sa tak ťažko píše.....ale asi som...a som i žena a mám svoje lakomé potreby ..ako vyhrievanie sa vo vani....meditácia knižná pri sedení na záchode alebo aspoň päťminútové denné snívanie nepretrhnuté potrebami dieťaťa....! Matky , myslím MATKY, mi rozumejú. Či ?
Tak som sa včera topila v luxuse!
A dnes tu stojím rozmaznaná od hlavy po päty .....no obávam sa, že večer si už ten pocit pamätať nebudem. Nooooo, povážlivo...Jorik má dnes škôlku.... uj, ozaj! Už aj sama nad sebou krčím nos!
Veď mám len jedno dieťa!
Ja viem...viem....už mlčím.
To ..to....rozmáznávanie je na vine! Naozaj, neklamem! Jak mu pričuchnete, ste jak v extáze! Tobôž, ak máte prácu, ktorú milujete! A ja tú svoju milujem. Dnes som dokreslila ďalší obrázok k Olimu. Včera som si prešla celým príbehom a zazdalo sa mi, že v začiatku je príbeh slabo ilustratívne "zdokumentovaný". Tak som dokresľovala obrázky a ešte jeden by som rada dodala. Potom si budem môcť ruky oprášiť a pustiť sa do práce novej. Už mi v mysli tancuje a neviem sa dočkať, až po nej chmatnem:).
No ozýva sa aj môj projekt s Vlaďkou. tak som včera písala a pracovala aj na ňom. Hneď ako dopíšem tieto riadky , pôjdem napísať mail do agentúry, aby nedošlo pri tlačení k chybe. Veľmi ma mrzí, že som nemala tú česť svoje veci vidieť...a to aj napriek tomu, že som si pobyt doma predĺžila a bolo mi to sľúbené! No nič...všetko sa pre niečo deje....tak hádam toto dobre dopadne. Nateraz skúšam nervózne motýle v brušku ignorovať.
U nás je ešte ticho...ale to sa každú chvíľu môže zmeniť. No aktuálne je pokoj a tak vám z neho i pokojne mávam a krásny deň prajem.
Ako ináč, z 25 Tovey Crescent.....
CINK
Sunday, September 24, 2017
Pozbierané zo soboty
Je nedeľa. Čo pre mňa v preklade znamená carboot sale. Akurát, že už je jeseň...a ja netuším, či to pre existenciu carboot čosi neznamená. Myslím také definitívne, ako .....že na tento rok mu odzvonilo. Netuším ani, kde sa dajú tieto veci zistiť....a jediné, čo ma napadá, sú vlastné nohy a vlastné oči. Myslím, že som na jeho tohtoročný koniec emocionálne pripravená. Nedeľné rána budú zase lenivé "piánka", nijaký zhon a krik a tiež ušetrené peniažky, lebo nech sa snažím ako chcem...odolať drzo nízkym cenám sa na carboote prosto občas fyzicky nedá.
Mrkám na hodinky ...je presne pol ôsmej. U nás každý spí. Tomáš preto, že do tretej jazdil a Jorik jednoducho preto, lebo nemajúc poobedňajší spánok, ráno si zvykne dlhšie pospať. Ja som , ako vždy, vstala skôr a kuchynská linka je ,jak tradične o takomto čase, zasypaná mojimi ilustráciami. Veľmi ma šteklia prsty ,aby som ich nafotila a zverejnila....ale nemôžem. Nemá sa to vraj. Ak už pre nič oficiálne, tak len preto, že tým vraj odkrývam tajomstvo a odrádzam potencionálnych zákazníkov. Tak len medzi prstami žmolím kartu od foťáku a to bude tak všetko, kam sa dnes dostane.
Mysliac na fotky, uvedomujem si, že na návrat na môj fb profil, čo by už bolo viac než vhodné, nemám čo ukázať. Všetka moja práca by mala byť opradená tajomstvom...a okrem nej nič iné nemám. No priznám sa, že už pomaly koketujem s myšlienkou večerného kreslenia , ktoré by s mojimi príbehmi nemali nič spoločné. Aspoň niečo, čo by som mohla "ukázať" . A tiež tak neohrabane a neokrôchane dumem, či by som nemala svoje dokončené dielko o Olim fotkami predsa len zmapovať a poslať to tomu, kto sa ma rozhodol "sponzorovať". (ozaj???? stále tomu neverím!) Ak už pre nič iné, tak len preto, aby ten dotyčný videl, do čoho sa to chce so mnou vlastne pustiť. Viete, aby to vyzeralo profesionálne ...
Akurát že..., mysliac na moje večerné kreslenie, nesmiem zabudnúť na moje "biedne stavy". Ono, ak by ste so mnou žili, vedeli by ste, že skoré rána si k večeru pýtajú svoju daň a moje viečka...sťaby rolety...sú po siedmej večer "dopoločí" stiahnuté. Bežím na úsporný režim a v ňom sa nič vážne odo mňa čakať nedá. No, nie som robot. I mne palivá dochádzajú. S Jorikom navyše zvádzame svoje každodenné boje ...niekedy úspešnejšie, inokedy menej a tie ma stoja hektolitre osobného paliva.
Ináč, spomínajúc Jorika....včera sme strávili celý deň nonstop spolu. Plač bol, krik tiež, obe strany sme si viedli remízovo od rána až do večera...celkový stav by som nazvala úspešný. Bola aj rozprávka, aj "huggy huggy" a vlastne tých bol koooopec....a boli aj tie veci zázračné, pre ktoré milujem byť mamou..., ktoré ma učia byť lepším človekom a to aj napriek tomu, že zďaleka nemajú v sebe nijakú premúdrelú myšlienku. Ako včera napríklad. Ako dospelí snažíme sa byť ústretoví, milí....a často preto nevravíme pravdu. A pritom , aké je to jednoduché. Na preliezkach k Jorikovi včera pribehlo dievčatko...možno o dva tri roky staršie od neho. Očividne ho vyslala mamina, ináč, bola mi veľmi sympatická, ale neoslovila som ju. Ostala som verná svojmu bobríkovi mlčanlivosti. No to dievčatko malo viac guráže ako ja. Pribehlo k Jorikovi a položilo mi stručnú no výstižnú otázku: ,,Môžem sa s tebou hrať?"
Jorik dlho nečakal s odpoveďou a bez váhania odvetil:
,,Nie. Ja sa chcem hrať sám."
Dievčatko svoje odmietnutie zakričalo cez celé ihrisko svojej opodiaľ stojacej mamine :,,On sa chce hrať sáááám!"
Na to som už zasiahla aj ja..., lebo trocha socializácie nie je na škodu a Jorik doma často ujúka, že nemá nikoho na hranie.... Ibaže nepochodila som ani ja..., Jorik o hranie sa s dievčatkom nestál , len so mnou...tadáááá.....a to som tajne dúfala, že raz na ihrisku, ponorím sa do knižky, čo mám rozčítanú a aspoň na chvíľu vypnem na automat. Knižka ostala neotvorená...lebo miesto listovania v nej, som sa kĺzala dole točitou šmýkalkou alebo po nej púšťala Holly (naša nová priateľka...berieme ju všade so sebou, hojdáme ju na hojdačke, hopkáme s ňou v tráve...doma jej organizujeme výlety , staviame domčeky...taká malá plastová bábika je to:), cez dierky cez kovový tunel som prijímala a posielala späť paličky a .......prosto, robila som všetko možné, čo maminy na ihriskách tak rady robia.
Ale vždy som bola rada, že moje ranné prognózy dňa stráveného nad spoločenskými hrami , nevyšli:).
Oh, dnes tu ale máme nedeľu a to je úplne iná káva... Ešte tak vedieť, či je ten carboot alebo nie....
Ku krásnej nedeli mávam...z 25 Tovey Crescent.
CINK
Mrkám na hodinky ...je presne pol ôsmej. U nás každý spí. Tomáš preto, že do tretej jazdil a Jorik jednoducho preto, lebo nemajúc poobedňajší spánok, ráno si zvykne dlhšie pospať. Ja som , ako vždy, vstala skôr a kuchynská linka je ,jak tradične o takomto čase, zasypaná mojimi ilustráciami. Veľmi ma šteklia prsty ,aby som ich nafotila a zverejnila....ale nemôžem. Nemá sa to vraj. Ak už pre nič oficiálne, tak len preto, že tým vraj odkrývam tajomstvo a odrádzam potencionálnych zákazníkov. Tak len medzi prstami žmolím kartu od foťáku a to bude tak všetko, kam sa dnes dostane.
Mysliac na fotky, uvedomujem si, že na návrat na môj fb profil, čo by už bolo viac než vhodné, nemám čo ukázať. Všetka moja práca by mala byť opradená tajomstvom...a okrem nej nič iné nemám. No priznám sa, že už pomaly koketujem s myšlienkou večerného kreslenia , ktoré by s mojimi príbehmi nemali nič spoločné. Aspoň niečo, čo by som mohla "ukázať" . A tiež tak neohrabane a neokrôchane dumem, či by som nemala svoje dokončené dielko o Olim fotkami predsa len zmapovať a poslať to tomu, kto sa ma rozhodol "sponzorovať". (ozaj???? stále tomu neverím!) Ak už pre nič iné, tak len preto, aby ten dotyčný videl, do čoho sa to chce so mnou vlastne pustiť. Viete, aby to vyzeralo profesionálne ...
Akurát že..., mysliac na moje večerné kreslenie, nesmiem zabudnúť na moje "biedne stavy". Ono, ak by ste so mnou žili, vedeli by ste, že skoré rána si k večeru pýtajú svoju daň a moje viečka...sťaby rolety...sú po siedmej večer "dopoločí" stiahnuté. Bežím na úsporný režim a v ňom sa nič vážne odo mňa čakať nedá. No, nie som robot. I mne palivá dochádzajú. S Jorikom navyše zvádzame svoje každodenné boje ...niekedy úspešnejšie, inokedy menej a tie ma stoja hektolitre osobného paliva.
Ináč, spomínajúc Jorika....včera sme strávili celý deň nonstop spolu. Plač bol, krik tiež, obe strany sme si viedli remízovo od rána až do večera...celkový stav by som nazvala úspešný. Bola aj rozprávka, aj "huggy huggy" a vlastne tých bol koooopec....a boli aj tie veci zázračné, pre ktoré milujem byť mamou..., ktoré ma učia byť lepším človekom a to aj napriek tomu, že zďaleka nemajú v sebe nijakú premúdrelú myšlienku. Ako včera napríklad. Ako dospelí snažíme sa byť ústretoví, milí....a často preto nevravíme pravdu. A pritom , aké je to jednoduché. Na preliezkach k Jorikovi včera pribehlo dievčatko...možno o dva tri roky staršie od neho. Očividne ho vyslala mamina, ináč, bola mi veľmi sympatická, ale neoslovila som ju. Ostala som verná svojmu bobríkovi mlčanlivosti. No to dievčatko malo viac guráže ako ja. Pribehlo k Jorikovi a položilo mi stručnú no výstižnú otázku: ,,Môžem sa s tebou hrať?"
Jorik dlho nečakal s odpoveďou a bez váhania odvetil:
,,Nie. Ja sa chcem hrať sám."
Dievčatko svoje odmietnutie zakričalo cez celé ihrisko svojej opodiaľ stojacej mamine :,,On sa chce hrať sáááám!"
Na to som už zasiahla aj ja..., lebo trocha socializácie nie je na škodu a Jorik doma často ujúka, že nemá nikoho na hranie.... Ibaže nepochodila som ani ja..., Jorik o hranie sa s dievčatkom nestál , len so mnou...tadáááá.....a to som tajne dúfala, že raz na ihrisku, ponorím sa do knižky, čo mám rozčítanú a aspoň na chvíľu vypnem na automat. Knižka ostala neotvorená...lebo miesto listovania v nej, som sa kĺzala dole točitou šmýkalkou alebo po nej púšťala Holly (naša nová priateľka...berieme ju všade so sebou, hojdáme ju na hojdačke, hopkáme s ňou v tráve...doma jej organizujeme výlety , staviame domčeky...taká malá plastová bábika je to:), cez dierky cez kovový tunel som prijímala a posielala späť paličky a .......prosto, robila som všetko možné, čo maminy na ihriskách tak rady robia.
Ale vždy som bola rada, že moje ranné prognózy dňa stráveného nad spoločenskými hrami , nevyšli:).
Oh, dnes tu ale máme nedeľu a to je úplne iná káva... Ešte tak vedieť, či je ten carboot alebo nie....
Ku krásnej nedeli mávam...z 25 Tovey Crescent.
CINK
Saturday, September 23, 2017
Sychravo
Pred pár minútami som dokreslila posledný obrázok k príbehu o Olim. Mám ho rozložený na kuchynskej linke a prísnym okom po ňom poškuľujem. Dalo by sa naprávať....uj, či dalo...ale neurobím tak. Akurát ešte možno niečo niekde dokreslím, aby bol príbeh viac ilustratívne podchytený.
Cez okno mi na všetku tú moju parádu padá šero....ďalší optimistický deň na obzore . Myslím, čo sa počasia týka....a ja až dumem, či som jeho lenivosťou a pochmúrnosťou tiež nakazená.
S Jorikom doslova preliezame cez takéto dni a je mi z toho smutno. Chcela by som ho ohromiť niečím, na čo sa môže tešiť, z čoho by sme mohli žasnúť obaja, ale ruky mám prázdne. I sa trocha obávam, že zas a znova si zavoláme na pomoc kartónové hry, aby nám čas ubehol. A čas by nemal ubiehať. V čase by sme sa mali stratiť a ostať len zaskočení jeho prítomnosťou.
Občas mám pocit, že čosi nie je správne... Isto, rodina.
V také "haky-baky" dni sa hodí ísť k niekomu na návštevu . Víkendy tomu dupľom prajú. Ibaže..my vieme....sme ďaleko. Taká babka by vedela čo v takéto - sivou farbou počmárané - dni s vnukom robiť. Nuž tak jej aspoň mávam...
Nie je to dávno, čo som mala so svojou polovičkou po xy-krát rozhovor o našej anglickej budúcnosti. Netuším, ako to majú iné rodiny..., ale pravda u nás je, že nonstop stojíme na hrane. Chcela by som cítiť istotu a pomaly strácam trpezlivosť. Potrebujem pevnú pôdu pod nohami, ale neviem , či má byť ílovito červená, ako tu tieto domáce zvyknú byť alebo dobre známa slovenská , na ktorej som vyrastala. Myslím, že by som sa vo svojom rozhodovaní cítila ináč, keby že nemám na očiach nespokojnosť svojej polovičky. Takmer denno denne ju s nevôľou čítam v jeho tvári.
,,Nemáme tu rodinu.... Nepáči sa mi počasie...Nie som si ani len istý, či anglické školstvo je pre Jorika to naj.. A určite viem, že čo robím, robiť nechcem."
A ja sa občas pýtam seba samej, či sme nevedeli , že tu budeme bez rodiny? Či sme nevedeli, aké je tu počasie? Či nám nejak anglické školstvo ukázalo, že mu netreba dôverovať? O práci pomlčím....s tou je to vždy diskutabilné ....nakoľko ani doma nepadajú peniaze zo stromu a ja viem viac než dobre, že ľudia sa tam kvôli peniažkom nechávajú otĺkať viac než je "pekné" a "zdravé". Ja mám pred sebou ako negatívum zdravotníctvo ....ale s tým ostatným som rátala.
Jorik ešte spí, ale čoskoro bude hore. Opriem sa o jeho drobné pliecka a usmievajúc si spolu na gauči nakreslíme denný plán. Najskôr sa pôjdeme zašiť do centra....uj, ale dnes je sobota...uj, dnes tam bude plno, to našim "hrám" nepraje. Tak neviem, krčím plecia. Čo sa dá robiť v daždi?
Tak asi tie kartónové hry....
Mávam z ďaleka a krásnu sobotu prajem...tu je nateraz taká "neistá" ako to sychravé počasie vonku.
Ako ináč, konám tak z 25Tovey Crescent.
CINK
Cez okno mi na všetku tú moju parádu padá šero....ďalší optimistický deň na obzore . Myslím, čo sa počasia týka....a ja až dumem, či som jeho lenivosťou a pochmúrnosťou tiež nakazená.
S Jorikom doslova preliezame cez takéto dni a je mi z toho smutno. Chcela by som ho ohromiť niečím, na čo sa môže tešiť, z čoho by sme mohli žasnúť obaja, ale ruky mám prázdne. I sa trocha obávam, že zas a znova si zavoláme na pomoc kartónové hry, aby nám čas ubehol. A čas by nemal ubiehať. V čase by sme sa mali stratiť a ostať len zaskočení jeho prítomnosťou.
Občas mám pocit, že čosi nie je správne... Isto, rodina.
V také "haky-baky" dni sa hodí ísť k niekomu na návštevu . Víkendy tomu dupľom prajú. Ibaže..my vieme....sme ďaleko. Taká babka by vedela čo v takéto - sivou farbou počmárané - dni s vnukom robiť. Nuž tak jej aspoň mávam...
Nie je to dávno, čo som mala so svojou polovičkou po xy-krát rozhovor o našej anglickej budúcnosti. Netuším, ako to majú iné rodiny..., ale pravda u nás je, že nonstop stojíme na hrane. Chcela by som cítiť istotu a pomaly strácam trpezlivosť. Potrebujem pevnú pôdu pod nohami, ale neviem , či má byť ílovito červená, ako tu tieto domáce zvyknú byť alebo dobre známa slovenská , na ktorej som vyrastala. Myslím, že by som sa vo svojom rozhodovaní cítila ináč, keby že nemám na očiach nespokojnosť svojej polovičky. Takmer denno denne ju s nevôľou čítam v jeho tvári.
,,Nemáme tu rodinu.... Nepáči sa mi počasie...Nie som si ani len istý, či anglické školstvo je pre Jorika to naj.. A určite viem, že čo robím, robiť nechcem."
A ja sa občas pýtam seba samej, či sme nevedeli , že tu budeme bez rodiny? Či sme nevedeli, aké je tu počasie? Či nám nejak anglické školstvo ukázalo, že mu netreba dôverovať? O práci pomlčím....s tou je to vždy diskutabilné ....nakoľko ani doma nepadajú peniaze zo stromu a ja viem viac než dobre, že ľudia sa tam kvôli peniažkom nechávajú otĺkať viac než je "pekné" a "zdravé". Ja mám pred sebou ako negatívum zdravotníctvo ....ale s tým ostatným som rátala.
Jorik ešte spí, ale čoskoro bude hore. Opriem sa o jeho drobné pliecka a usmievajúc si spolu na gauči nakreslíme denný plán. Najskôr sa pôjdeme zašiť do centra....uj, ale dnes je sobota...uj, dnes tam bude plno, to našim "hrám" nepraje. Tak neviem, krčím plecia. Čo sa dá robiť v daždi?
Tak asi tie kartónové hry....
Mávam z ďaleka a krásnu sobotu prajem...tu je nateraz taká "neistá" ako to sychravé počasie vonku.
Ako ináč, konám tak z 25Tovey Crescent.
CINK
Friday, September 22, 2017
Meltdown
Včera som mala meltdown. Doslovne.
Rozplakala som sa hneď ako som za sebou doma zatvorila dvere.
Občas si nerozumiem..., že sa správam ako malé dieťa a potajme dumem, koľko nás takých je? Takých, ktoré sa za zatvorenými dverami, v súkromí svojich štyroch stien rozrevú nad takou banalitou ako je napríklad konkrétne môj včerajší zabudnutý sveter.
Denne riešime jednu vec za druhou...fungujeme ako na baterky...či neviditeľný vesmírny pohon...varíme, plánujeme, upratujeme, plánujeme..., bežíme tam, bežíme hentam..."fajočky" v imaginárnom dennom pláne...všetko ide, čosi kdesi zaškrípe, ale my ideme a potom....akoby ozaj existoval ten pomyselný džbán, naplní sa a my reveme. Ako deti....
A Jorik ma hladil a vravel mi, že všetko je dobré, lebo on je so mnou....chúďa, mysliac si, že zase plačem kvôli babke pyžamke. To sa mi totižto celkom často stáva. Ibaže včera som mala očividne podstatnejší dôvod na plač - Jorikov zabudnutý sveter.
Aby som veci vysvetlila, ani dnes si nie som celkom istá, aká malicherná som včera bola a či vôbec. Jorik oslávil návrat do UK pomerne nepeknou nádchou, ktorú ...ako tu tradične zvykne...nasledovala " chest infection", čo je čosi , na čo musíte inhalovať, aby sa vám dobre dýchalo . Tu to má skoro každé dieťa, v škôlke nado mnou len mávali rukami, keď som im chcela ukázať ako sa inhalátor používa. S trošku afektovaným pochopením v očiach mi hneď oznámili, že momentálne majú v skrinke minimálne 17 inhalátorov... Odľahlo mi. Aspoň niečo. No i tak som ich dôkladne informovala o Jorikovom stave a spísala všetko, čo k tomu náležalo. Včera tu svietilo slnko, ale len tak...cez mraky a k večeru sa , pochopiteľne, schladilo. Veľmi ..veľmi....VEĽMI....som mala na mysli, informovať učiteľky o tom, že ak by náhodou išli von, nech len to moje dieťa nenechajú v tričku.... Pre istotu som to nakázala aj Jorikovi..., prinajmenšom aspoň 5krát . Jeho "meltdown" hneď po príchode do škôlky však zmaril všetky moje plány pozhovárať sa s učiteľkami ... Raz vonku zo škôlky, troška smutná z toho, že som tam nechala dieťa aj napriek tomu, že tam byť nechcelo, som s "hrôzou" zistila, že na tričko a bundičku som úplne zabudla a prisahám, len som sa modlila, aby učiteľky neboli také nepozorné, že mi syna naozaj vyšlú von bez extra oblečenia. Chladný vietor ma však ubezpečil, že v takom počasí by deti von určite nedali a tak nejak som sa materinsky láskavo sama upokojila.
Haha,,ako som sa mýlila! Keď som pred šiestou nacupitala do škôlky, našla som jeho triedu prázdnu...na vešiaku pod menom Jorik osamelo svietilo jeho mikina i vetrovka. Schmatla som ich do ruky a letela si syna hľadať... Na prízemí nebol...možno ihrisko vo vnútri?...ani tam nie...tam sú malé deti....navyše, to mi už učiteľky s úsmevom na tvári oznamovali, že staršie detičky sú vonku.
Tadááá....moja nočná mora v reále!
Všetci oblečení...doslovne, vrátane učiteľov....a jedine môj Jorik v tričku....tenkom ako pavučina ... a aby toho nebolo málo...sedel v mokrom piesku a staval si z neho komíny. Kričala som na neho, prečo ma nepočúvol , prečo si nedal bundu na seba...úplne si vedomá toho "žartu", lebo veď čo čakám od trojročného dieťaťa? Jorik mi do môjho nadšeného prejavu náruživo kašľal a najbližší učiteľ sa hneď ospravedlňoval, že si nebol vedomý, že je Jorik chorý.... No niekoľkominútový kašeľ ho poslal v čerty skôr, ako som tak mohla urobiť ja.
Zúrila som. Zúrila ako pes...lebo všetky kvapôčky proti kašľu...všetky mastičky na hrudníku...všetky inhalovania....prebdené noci, sledovania, monitorovania...snaženia sa....rozumie niekto?
Niekedy dávno som si uvedomila, že Angličanom v tomto smere netreba nič vysvetľovať. Deti tu chodia polonahé a je to ok. Letné šaty na ramienkach sú v polovici decembra úplne vhodným outfitom. Flipflopky na nôžky a ide sa. Preto nemá zmysel im niečo vysvetľovať. Ja sa aj hanbím, keď im pripomínam , že môj Jorik je Slovák....a bundu mu v zime treba. Určite, otužovanie je skvelé...ja mu tlieskam...ale môj Jorik nie je "cvičený".
Viem, nemá zmysel im to hovoriť, pripomínať....a tobôž nemá zmysel nakladať príkazy dieťaťu....ba ani.....nemá zmysel kvôli tomu revať, najmä, keď je čas variť večeru . Ibaže ja som revala.
A chvíľu mi trvalo, kým som to zo seba ako tak striasla.
S odstupom jednej noci poslušne hlásim, že Jorik spal pokojne. To aby mi dokázal, že moja včerajšia masakra bola nepodstatná....a môj vodný stav slznej hladiny tiež hlási pokoj , vzhľadom na úbytok v jeho toku, no a prognózy sú teda optimistické....na najbližšie dni môžem ísť znova spokojne na baterky bez predpokladu akýchkoľvek "meltdownov".
Mávam teda spokojne...z 25 Tovey Crescent....
CINK
Rozplakala som sa hneď ako som za sebou doma zatvorila dvere.
Občas si nerozumiem..., že sa správam ako malé dieťa a potajme dumem, koľko nás takých je? Takých, ktoré sa za zatvorenými dverami, v súkromí svojich štyroch stien rozrevú nad takou banalitou ako je napríklad konkrétne môj včerajší zabudnutý sveter.
Denne riešime jednu vec za druhou...fungujeme ako na baterky...či neviditeľný vesmírny pohon...varíme, plánujeme, upratujeme, plánujeme..., bežíme tam, bežíme hentam..."fajočky" v imaginárnom dennom pláne...všetko ide, čosi kdesi zaškrípe, ale my ideme a potom....akoby ozaj existoval ten pomyselný džbán, naplní sa a my reveme. Ako deti....
A Jorik ma hladil a vravel mi, že všetko je dobré, lebo on je so mnou....chúďa, mysliac si, že zase plačem kvôli babke pyžamke. To sa mi totižto celkom často stáva. Ibaže včera som mala očividne podstatnejší dôvod na plač - Jorikov zabudnutý sveter.
Aby som veci vysvetlila, ani dnes si nie som celkom istá, aká malicherná som včera bola a či vôbec. Jorik oslávil návrat do UK pomerne nepeknou nádchou, ktorú ...ako tu tradične zvykne...nasledovala " chest infection", čo je čosi , na čo musíte inhalovať, aby sa vám dobre dýchalo . Tu to má skoro každé dieťa, v škôlke nado mnou len mávali rukami, keď som im chcela ukázať ako sa inhalátor používa. S trošku afektovaným pochopením v očiach mi hneď oznámili, že momentálne majú v skrinke minimálne 17 inhalátorov... Odľahlo mi. Aspoň niečo. No i tak som ich dôkladne informovala o Jorikovom stave a spísala všetko, čo k tomu náležalo. Včera tu svietilo slnko, ale len tak...cez mraky a k večeru sa , pochopiteľne, schladilo. Veľmi ..veľmi....VEĽMI....som mala na mysli, informovať učiteľky o tom, že ak by náhodou išli von, nech len to moje dieťa nenechajú v tričku.... Pre istotu som to nakázala aj Jorikovi..., prinajmenšom aspoň 5krát . Jeho "meltdown" hneď po príchode do škôlky však zmaril všetky moje plány pozhovárať sa s učiteľkami ... Raz vonku zo škôlky, troška smutná z toho, že som tam nechala dieťa aj napriek tomu, že tam byť nechcelo, som s "hrôzou" zistila, že na tričko a bundičku som úplne zabudla a prisahám, len som sa modlila, aby učiteľky neboli také nepozorné, že mi syna naozaj vyšlú von bez extra oblečenia. Chladný vietor ma však ubezpečil, že v takom počasí by deti von určite nedali a tak nejak som sa materinsky láskavo sama upokojila.
Haha,,ako som sa mýlila! Keď som pred šiestou nacupitala do škôlky, našla som jeho triedu prázdnu...na vešiaku pod menom Jorik osamelo svietilo jeho mikina i vetrovka. Schmatla som ich do ruky a letela si syna hľadať... Na prízemí nebol...možno ihrisko vo vnútri?...ani tam nie...tam sú malé deti....navyše, to mi už učiteľky s úsmevom na tvári oznamovali, že staršie detičky sú vonku.
Tadááá....moja nočná mora v reále!
Všetci oblečení...doslovne, vrátane učiteľov....a jedine môj Jorik v tričku....tenkom ako pavučina ... a aby toho nebolo málo...sedel v mokrom piesku a staval si z neho komíny. Kričala som na neho, prečo ma nepočúvol , prečo si nedal bundu na seba...úplne si vedomá toho "žartu", lebo veď čo čakám od trojročného dieťaťa? Jorik mi do môjho nadšeného prejavu náruživo kašľal a najbližší učiteľ sa hneď ospravedlňoval, že si nebol vedomý, že je Jorik chorý.... No niekoľkominútový kašeľ ho poslal v čerty skôr, ako som tak mohla urobiť ja.
Zúrila som. Zúrila ako pes...lebo všetky kvapôčky proti kašľu...všetky mastičky na hrudníku...všetky inhalovania....prebdené noci, sledovania, monitorovania...snaženia sa....rozumie niekto?
Niekedy dávno som si uvedomila, že Angličanom v tomto smere netreba nič vysvetľovať. Deti tu chodia polonahé a je to ok. Letné šaty na ramienkach sú v polovici decembra úplne vhodným outfitom. Flipflopky na nôžky a ide sa. Preto nemá zmysel im niečo vysvetľovať. Ja sa aj hanbím, keď im pripomínam , že môj Jorik je Slovák....a bundu mu v zime treba. Určite, otužovanie je skvelé...ja mu tlieskam...ale môj Jorik nie je "cvičený".
Viem, nemá zmysel im to hovoriť, pripomínať....a tobôž nemá zmysel nakladať príkazy dieťaťu....ba ani.....nemá zmysel kvôli tomu revať, najmä, keď je čas variť večeru . Ibaže ja som revala.
A chvíľu mi trvalo, kým som to zo seba ako tak striasla.
S odstupom jednej noci poslušne hlásim, že Jorik spal pokojne. To aby mi dokázal, že moja včerajšia masakra bola nepodstatná....a môj vodný stav slznej hladiny tiež hlási pokoj , vzhľadom na úbytok v jeho toku, no a prognózy sú teda optimistické....na najbližšie dni môžem ísť znova spokojne na baterky bez predpokladu akýchkoľvek "meltdownov".
Mávam teda spokojne...z 25 Tovey Crescent....
CINK
Thursday, September 21, 2017
Iba táram
Myslím, že som lenivá....veľmi - veľmi lenivá. Dívam sa okolo a snažím sa pochopiť silu druhých ľudí, ktorí sa pravdepodobne cítia rovnako ako ja a predsa sú tak silní, že sa vedia premôcť a nacupitať do svojich každodenných prác ,aby v závere dňa, týždňa či mesiaca domov na stôl priniesli obživu. Ako to robia? Keď v nich všetko kypí a vrie a oni vedia...tak dobre vedia, že niekde inde by boli osožnejší, že ich poslanie na zemi je iné...kompletne prevratne iné ako to, čo robia a možno budú robiť celý život!
Sledujem ľudí a mračím sa. Len málo je tých , ktorí robia to, čo milujú.
Keď sme boli doma, šli sme raz k večeru s Jorikom po moju sestru na vlakovú stanicu. Kto pozná Krompachy ten vie, že cesta tam vedie okolo Kohovút, obrovskej fabriky, v ktorej ináč aj môj otec strávil polku svojho života. Úprimne, myslela som, že fabrika je zatvorená, ale nebola. Robilo sa v nej. Dážď pršal a jeho kvapky na dáždniku boli tak hlučné...a predsa neprekričali hluk...monotónny desivý hluk mašín ..... Počúvať to celý deň, niekoľko hodín...nonstop....trhám si vlasy. Všade žiara...oheň...muselo tam byť ako v pekle... Ako to robia? Ako?
Stíska mi z toho srdce.
Niekto tu prácu robiť musí, tak?
Niekto musí zmontovať všetky tie autá, v ktorých sa vozíme.
Niekto musí pozošívať kusy látok, aby sme sa mali v čom parádiť.
Niekto musí urobiť to i hento...aby sme v našom konzumnom živote mohli existovať.
Cítila som sa vinne...tak vinne....že to nie som ja, kto tam tak ťažko maká. A zahanbene sa cítim aj teraz....ale....veď i tie knižky musí niekto nakresliť a napísať...tak? Ja viem..ale ....len preto , že som dostala dar, talent, mám právo byť šťastnejšia než sú iní?
Pamätám sa, že som stískala Jorika v strachu, že toto by mohol byť raz aj jeho osud. Pamätám sa, že som mu šepkala slovíčka...o tom, aké to vo fabrike je...úplne ako niekto, kto k tomu bohapuste nemá čo povedať.... ako niekto, kto si všetko poskladal iba z príbehov iných. Nechcem znieť ako "nadradená", kritizujúca...chcem radšej znieť ako obdivovateľka všetkých tých, ktorí takto ťažko pracujú a predsa sa domov z práce vracajú spokojní , tešiaci sa na domáce teplé jedlo .
Myslím, že o Jorika sa báť nemusím. On si vyberie sám, až raz príde jeho čas.
V škôlke ho stále stavajú na piedestál....už ho ani nevolajú ináč ako "clever clog" .
Čo ma to vlastne napadlo písať o fabrike?
Oj, už viem...lebo každé ráno niekoľko hodín kreslím...a cítim sa pritom blažene. A ....v tieni tej mojej blaženosti je môj milý, ktorý zberá zákazníkov a vozí ich tam a hentam a len málokedy má k tomu čosi pekné povedať...leda ak , že to robiť nechce... Ale robí. Aby bolo na tú obživu . A ja? Ja sa rúcam kvôli objednávkam ako tvrdohlavý osol..., lebo ja chcem robiť to, čo ja chcem.... Ja viem...som mamina.., niekto sa o dieťa starať musí a svokrovci mi často vravia, že robím dobrú prácu.... no i tak mi srdci búši , v tom mojom biedne chudom hrudníku, tak previnilo....prečo ja a nie on? No...a potom, aby to bolo ešte okatejšie, vyvstanú v tieni môjho milého celé davy ľudí, ktorí sa ráno ponáhľajú za prácou a ani náhodou sa necítia blažene.
..........................
Hm....blaženosť sa nevie vychutnať blažene osamote.
Mávam ku krásnemu dňu, dnes extra všetkým tým....a najmä tým, ktorí už dávno zabudli cítiť sa blažene. Z 25 Tovey Crescent.
CINK
Sledujem ľudí a mračím sa. Len málo je tých , ktorí robia to, čo milujú.
Keď sme boli doma, šli sme raz k večeru s Jorikom po moju sestru na vlakovú stanicu. Kto pozná Krompachy ten vie, že cesta tam vedie okolo Kohovút, obrovskej fabriky, v ktorej ináč aj môj otec strávil polku svojho života. Úprimne, myslela som, že fabrika je zatvorená, ale nebola. Robilo sa v nej. Dážď pršal a jeho kvapky na dáždniku boli tak hlučné...a predsa neprekričali hluk...monotónny desivý hluk mašín ..... Počúvať to celý deň, niekoľko hodín...nonstop....trhám si vlasy. Všade žiara...oheň...muselo tam byť ako v pekle... Ako to robia? Ako?
Stíska mi z toho srdce.
Niekto tu prácu robiť musí, tak?
Niekto musí zmontovať všetky tie autá, v ktorých sa vozíme.
Niekto musí pozošívať kusy látok, aby sme sa mali v čom parádiť.
Niekto musí urobiť to i hento...aby sme v našom konzumnom živote mohli existovať.
Cítila som sa vinne...tak vinne....že to nie som ja, kto tam tak ťažko maká. A zahanbene sa cítim aj teraz....ale....veď i tie knižky musí niekto nakresliť a napísať...tak? Ja viem..ale ....len preto , že som dostala dar, talent, mám právo byť šťastnejšia než sú iní?
Pamätám sa, že som stískala Jorika v strachu, že toto by mohol byť raz aj jeho osud. Pamätám sa, že som mu šepkala slovíčka...o tom, aké to vo fabrike je...úplne ako niekto, kto k tomu bohapuste nemá čo povedať.... ako niekto, kto si všetko poskladal iba z príbehov iných. Nechcem znieť ako "nadradená", kritizujúca...chcem radšej znieť ako obdivovateľka všetkých tých, ktorí takto ťažko pracujú a predsa sa domov z práce vracajú spokojní , tešiaci sa na domáce teplé jedlo .
Myslím, že o Jorika sa báť nemusím. On si vyberie sám, až raz príde jeho čas.
V škôlke ho stále stavajú na piedestál....už ho ani nevolajú ináč ako "clever clog" .
Čo ma to vlastne napadlo písať o fabrike?
Oj, už viem...lebo každé ráno niekoľko hodín kreslím...a cítim sa pritom blažene. A ....v tieni tej mojej blaženosti je môj milý, ktorý zberá zákazníkov a vozí ich tam a hentam a len málokedy má k tomu čosi pekné povedať...leda ak , že to robiť nechce... Ale robí. Aby bolo na tú obživu . A ja? Ja sa rúcam kvôli objednávkam ako tvrdohlavý osol..., lebo ja chcem robiť to, čo ja chcem.... Ja viem...som mamina.., niekto sa o dieťa starať musí a svokrovci mi často vravia, že robím dobrú prácu.... no i tak mi srdci búši , v tom mojom biedne chudom hrudníku, tak previnilo....prečo ja a nie on? No...a potom, aby to bolo ešte okatejšie, vyvstanú v tieni môjho milého celé davy ľudí, ktorí sa ráno ponáhľajú za prácou a ani náhodou sa necítia blažene.
..........................
Hm....blaženosť sa nevie vychutnať blažene osamote.
Mávam ku krásnemu dňu, dnes extra všetkým tým....a najmä tým, ktorí už dávno zabudli cítiť sa blažene. Z 25 Tovey Crescent.
CINK
Wednesday, September 20, 2017
Krátko kratúčko
Na amazone som si pred dvoma hodinami objednala niekoľko psychologických kníh. Stále som hladná po informáciach... Zvyšné dve hodiny som prepisovala svoj veruškovský blog, ktorý som napísala hneď na druhý deň ráno po svojom príchode späť do UK...., úplne neistá si jeho zverejnenia. Napokon som to odklikla a teraz si pôjdem zatvoriť oči a tváriť sa, že sa vlastne vôbec nič nestalo.
V rukách žmolím drobnú Holly, hračku o veľkosti malíčka, ktorú som si včera kúpila a s ktorou sme sa včera s Jorikom nekonečne dlhé hodiny hrali....až ...až som si nemohla odpustiť otázku, či tým nechtiac nečmáram po jeho chlapčenskej duši tak nechutne tradičnou dievčenskou hrou s bábikami? Zariadili sme jej domček, vzali ju na piknik....do zámku....
Prisahám....mám len milimeter od toho, aby som uverila, že v tom zariadenom drevenom domčeku žije....myslím, tak ozaj "žije".
Dni sa po príchode sem do UK uklepávajú.....pomaly síce, ale uklepávajú. (odpustite mi to nespisovné slovíčko:) Jorik má naďalej právo len na 15 hodín do týždňa v škôlke, čo nie je žiadna sláva...ani pre moju prácu nie. Dúhy na oblohe už tiež nie je tak často vidieť , v podstate už len vietor sa stále hrdí svojou vytrvalosťou. Ja som v sebe tiež prehrýzla prekvapenie zo šoférov, ktorí zastavia svojich tátošov aj na miestach , kde by nemuseli a pomaly ....zas a znova....nabehujem na systém slepej dôveryhodnosti , že na prechode nás nik zabiť nemieni...... Akurát môj žalúdok žalostí nad slovenskou stravou, ktorá mu náhle tak chýba (nikdy predtým som si to nevšimla....práve naopak...bola to anglická strava, čo zvykla byť oplakávaná )....a ostatné je tak trocha za mienku nestojace.
Môj Oli , posledná z troch kníh, ktorú práve dokončujem, sa "uklepáva" tiež. Moje prísne oko síce žalostí nad neschopnosťou mojich prstov nakresliť zakaždým rovnakú figúrku...ozaj nechápem ako to robia iní výtvarníci, ale nevzdávam sa, najskôr to chce iba cvik.... A tri knihy budú komplet hotové.
Ešte som nespomenula, že deň pred odletom sem do Uk , som dostala ponuku na sponzorovanie tlače mojich dielok. Ponuka, aká sa neodmieta a z ktorej sa aj teraz štípem do ruky, či sa mi to predsa len nesníva... Nuž tak kvôli nej dumem, či si predsa len v decembri nezbalím kufre a nepoletím na Slovensko ukázať, čo som spáchala a naplánovať, čo by sa ešte spáchať dalo... Dumem. V hlave už mám štvrtý príbeh...až sa trasiem, ako sa mi páči...,ale ...chcelo by to už aj niečo konkrétne do ruky.
Dnes má Jorik škôlku.
O chvíľu mu budem chystať raňajky a potom obed a i skorú večeru, čo mu zabalím do žabacieho batôžka.... Teraz ešte spí.....a mne sa začína točiť hlava z toľkého písania. Nič nezvyčajné...stáva sa mi, keď mi písmenká dlho tancujú pred očami.
A tak ,ak dovolíte, radšej už len zamávam....ku krásnemu dňu. Ako ináč, od nás...z 25Tovey Crescent.
CINK
V rukách žmolím drobnú Holly, hračku o veľkosti malíčka, ktorú som si včera kúpila a s ktorou sme sa včera s Jorikom nekonečne dlhé hodiny hrali....až ...až som si nemohla odpustiť otázku, či tým nechtiac nečmáram po jeho chlapčenskej duši tak nechutne tradičnou dievčenskou hrou s bábikami? Zariadili sme jej domček, vzali ju na piknik....do zámku....
Prisahám....mám len milimeter od toho, aby som uverila, že v tom zariadenom drevenom domčeku žije....myslím, tak ozaj "žije".
Dni sa po príchode sem do UK uklepávajú.....pomaly síce, ale uklepávajú. (odpustite mi to nespisovné slovíčko:) Jorik má naďalej právo len na 15 hodín do týždňa v škôlke, čo nie je žiadna sláva...ani pre moju prácu nie. Dúhy na oblohe už tiež nie je tak často vidieť , v podstate už len vietor sa stále hrdí svojou vytrvalosťou. Ja som v sebe tiež prehrýzla prekvapenie zo šoférov, ktorí zastavia svojich tátošov aj na miestach , kde by nemuseli a pomaly ....zas a znova....nabehujem na systém slepej dôveryhodnosti , že na prechode nás nik zabiť nemieni...... Akurát môj žalúdok žalostí nad slovenskou stravou, ktorá mu náhle tak chýba (nikdy predtým som si to nevšimla....práve naopak...bola to anglická strava, čo zvykla byť oplakávaná )....a ostatné je tak trocha za mienku nestojace.
Môj Oli , posledná z troch kníh, ktorú práve dokončujem, sa "uklepáva" tiež. Moje prísne oko síce žalostí nad neschopnosťou mojich prstov nakresliť zakaždým rovnakú figúrku...ozaj nechápem ako to robia iní výtvarníci, ale nevzdávam sa, najskôr to chce iba cvik.... A tri knihy budú komplet hotové.
Ešte som nespomenula, že deň pred odletom sem do Uk , som dostala ponuku na sponzorovanie tlače mojich dielok. Ponuka, aká sa neodmieta a z ktorej sa aj teraz štípem do ruky, či sa mi to predsa len nesníva... Nuž tak kvôli nej dumem, či si predsa len v decembri nezbalím kufre a nepoletím na Slovensko ukázať, čo som spáchala a naplánovať, čo by sa ešte spáchať dalo... Dumem. V hlave už mám štvrtý príbeh...až sa trasiem, ako sa mi páči...,ale ...chcelo by to už aj niečo konkrétne do ruky.
Dnes má Jorik škôlku.
O chvíľu mu budem chystať raňajky a potom obed a i skorú večeru, čo mu zabalím do žabacieho batôžka.... Teraz ešte spí.....a mne sa začína točiť hlava z toľkého písania. Nič nezvyčajné...stáva sa mi, keď mi písmenká dlho tancujú pred očami.
A tak ,ak dovolíte, radšej už len zamávam....ku krásnemu dňu. Ako ináč, od nás...z 25Tovey Crescent.
CINK
Tuesday, September 19, 2017
Mlčala som ....
Na dlhý čas som si dala pauzu . Potrebovala som ju . Potrebovala som ju ako soľ. A ani teraz, keď ťukám tieto písmená , si nie som istá , či tak konám dobrovoľne alebo pod akýmsi neviditeľným tlakom môjho prísneho ja.
No viem, že utiecť nadobro sa nedá. Alebo aj dá, ale nepatrí sa to...hoc jak veľmi by sa mi to páčilo.
Mlčala som pomerne dlho a nie, nebudem sa vyhovárať na internet ani na nedostatok času.... Nepísala som úmyselne. Zatvorila som sa do seba , alebo do svojho sveta, ako tomu vraví môj manžel a nechala som dni ísť. Povinnosti boli, samozrejme...., ako matka ich stále mám , ale kedykoľvek sa dalo, hup, bola som tam.
Počasie na Slovensku bolo krásne.....
Pomerne veľa dní vonku svietilo slnko a na kopci za plavárňou, kam sme si zvykli so sestrou vybehnúť ..len tak, prevetrať si hlavy, vietor hladil trávu a ja som mnohokrát priam pišťala po tom, aby som tam mohla byť , aby som si ako tá tráva nechala aj ja svoje vlasy rozcuchať.....no namiesto toho som ostala doma.....sklonená hodiny a hodiny nad počítačom alebo nad skicárom..."uskromnená" s čerstvým vánkom ,čo na mňa dul cez dokorán otvorené okno na piatom poschodí paneláku, materinsky vinne šťastná, že mi svokrovci strážia moju ratolesť a ja som konečne SAMA ! Pracovala som..... ba čo viac, pracovala som dobrovoľne a pilne ako včielka. Vlastne nie, nepracovala som.....hrala som sa. Písala som..kreslila....snívala....
Nechcem sa ospravedlňovať za svoje mlčanie. Bol ako liek, čo som si sama predpísala, lebo som ho potrebovala. Rovnako ako nechutné vitamíny z lekárne.... Tak trocha , tak trocha viac než trocha...vrátila som sa k svojej starej Vierke, ktorá tak rada sedávala na terase našej chalupy, ktorú už nemáme a ťukala písmenká svojich rozprávok. Znova som si nechala ostrihať vlasy....,aby mi mohli lietať okolo hlavy a v miestnych sekáčoch som vykúpila všetky prapodivné šaty a sukne so vzormi, ktoré vo mne vibrujú spomienkami a celý ten čas, čo som pochodovala ulicami nášho malého mesta, som nebola nikým iným, len sebou samou... Robila som veci, ktoré ma tešili a ignorovala tie, ktoré mi sťahovali žalúdok....a to čo i len trošíčka. Maily, blikajúce obálky, všetky "mala by si", "patrilo by sa"..."treba" či "musíš", som doslova vytlačila zo svojho zorného uhla a tvárila sa, že tam nie sú. Miesto toho som s Jorikom skákala na mestkej trampolíne a ako jeho rovesníčka som sa tešila synchronizácii mojej sukne s mojimi vlasmi.....
Ľudia neexistovali.... gumovala som ich...menila za gaštany, ktoré sme lovili v tráve ....za hladné kačky, ktoré bojovali o náš vysušený chlieb..... Tak, ako som kedysi zvykla, nedívala som sa okolo seba..po ľuďoch myslím... beztak som si ich tváre nikdy nevedela zapamätať a ..... akosi....som mala náhle plné zuby stresu, komu sa zdraviť a komu nie!
Ale ...asi ani netreba písať, aký bol výsledok... či?
Neotvorené obálky čakali, neprečítané maily tiež, zopár ľudí sa urazilo... a môj zanedbaný blog nado mnou visel ako sivý mrak. Občas tak doslovne, že som miestami cítila jeho unikajúce nahromadené kvapky.....
Pravda totižto bola, že aj napriek mojej sebeckej snahe, moje perfekcionistické ja si neodpustilo ani deň, aby sa neohlásilo a nepripomenulo mi, že mám aj povinnosti! Narážali do mňa ako upomienky z knižnice za knihu, ktorú som zabudla vrátiť. Ibaže...ibaže môj perfekcionizmus narazil na čosi ešte tvrdšie než je on sám.......na moje vyhladované vnútorné ja.....
Tak som ho rozmaznávala. Nevedela som si pomôcť..sťaby by to bola otázka života a smrti. Musela som...musela...byť znova sama sebou.
Och, aký luxus...vypočuť svoje vnútro...aspoň na chvíľu a dať mu, čo chce...
(Smiem napísať, že odporúčam....? ...lebo...ak pre nič iné, odrazu zistíte, že ešte stále žijete..)
Prosto som profesionálne vyhorela...ako zápalka.....
No radšej ako sa dívať na vlastné vzplanutie , som sa rozhodla snoriť . Rada snorím. Ako poľovnícky pes.... Predaj chalupy sa na tom tiež podpísal svojim podielom a potom....neviem, čím to je...ale ten byt...na tom piatom poschodí...dobre, kľudne si o mne myslite, že som blázon..., nuž tak ten byt....akoby v ňom môj otec niekedy s nami bol. Divný ťažký pocit, kedy sa bojím otočiť a pozrieť do šera, či ho tam ozaj neuvidím ako sedí a díva sa na mňa...nie preto, že by mi chcel ublížiť...čisto len preto, že chce byť nablízku.... Nuž tak i ten byt má v tom mojom snorení prsty...., že som sa snažila pochopiť, prečo bol môj otec aký bol...prečo robil veci, aké robil a či sa dalo urobiť viac...či si mohli ľudia "profesionáli" obhájiť svoju študovanú česť a vypátrať, v čom bol ozaj problém a možno nastoliť liečbu....správnu liečbu nie takú v štýle, aký liek si prosíte? ,lebo osobne si myslím, že nikdy nie je neskoro a možno môj otec mohol byť niekto úplne iný....než akého som ho poznala....a možno by tu i dnes mohol byť s nami... Prekvapivo- neprekvapivo, keď som na seba ani len nemyslela, keď som to ani len nečakala....som cez snahu pochopiť otca, pochopila seba.... v 37 rokoch svojho života....klik, klik, klik...bod po bode...klik klik .....oh, ani som nevedela....ani som len netušila.....aké bizarné !
S hlavou sklonenou nekonečné hodiny nad skicárom ,až sa mala problém vystrieť a v noci ma bolestivo budila zo spánku , lebo ináč nevedela, som si načrtla nový "životný poriadok". Vždy ma veľmi mrzelo, keď som na niekoho zabudla, keď som niekoho prehliadla, keď som niekomu neodpísala...neklamem, až bolí to, jak nestíham ísť podľa šablóny slušnosti a správnosti ako akéhosi logického plánu ....oj, nie...ja tam skáčem medzi riadkami ako trafená srna.....stačilo. Nechcem. Nechcem...
Čo chcem je stiahnuť sa . A robiť len to, v čom som doma, čím môžem len tešiť . Úplne kompletne v dôvere, že ľuďom sa ozaj páči, čo tvorím, pôjdem za rozpravkárkou , ktorú verím, že v sebe mám ...chcem len kresliť a písať a byť vo svojom svete a nie, nebojte sa, nebude mi tam smutno samej ...mám to tam rada.... Kiežby som vás tam mohla zobrať na návštevu...uverili by ste mi! Usmievam sa, ako to píšem..to nemôže byť zlé rozhodnutie. Cítim taký mier....taký pokoj, všetko zapadá.... (Myslíte, že si niekedy vôbec budem môcť napísať do kolonky zamestnania "rozprávkar"? Keď sa raz tak stane, budem na seba veľmi hrdá! )
Verná svojmu novému plánu som ,v posledné dni svojho pobytu doma , do papierovej krabice od steppera, zbalila všetky svoje dielka a vyslala ich na cestu do Chorvátskeho Grobu. Mám chuť strčiť si ruky do vrecák a tváriť sa, že v tomto smere mi robota skončila. Ale nie, neurobím to.
Neurobím to preto, lebo i z mojej novej práce budem chcieť občas odbehnúť a potom, dala som sľub. A vlastne, myslím...že verím, že ešte mám čo povedať. No pravda je, že všetku, pre mňa tak ináč neskutočne ťažkú prácu, vkladám do rúk iného.
Nie som podnikateľ. Nemám na to obchodného ducha. Nikdy som ho nemala. Naceniť svoje veci bola pre mňa smrť...., v mailoch som málokedy vedela byť stručná a orientovať sa v nich? Zabudnite! Vždy som sa v nich ako malé dieťa stratila a z debilníčkov, čo mi mali pomáhať sa orientovať, si tak akurát môžem papierové komíny stavať! Napísanie hocijakého statusu na plochu ma vždy stálo zopár "obhryzaných" nechtov...prosto..... v tomto som ozaj k budišničomu.....taká je pravda. :(.
No viem, že utiecť nadobro sa nedá. Alebo aj dá, ale nepatrí sa to...hoc jak veľmi by sa mi to páčilo.
Mlčala som pomerne dlho a nie, nebudem sa vyhovárať na internet ani na nedostatok času.... Nepísala som úmyselne. Zatvorila som sa do seba , alebo do svojho sveta, ako tomu vraví môj manžel a nechala som dni ísť. Povinnosti boli, samozrejme...., ako matka ich stále mám , ale kedykoľvek sa dalo, hup, bola som tam.
Počasie na Slovensku bolo krásne.....
Pomerne veľa dní vonku svietilo slnko a na kopci za plavárňou, kam sme si zvykli so sestrou vybehnúť ..len tak, prevetrať si hlavy, vietor hladil trávu a ja som mnohokrát priam pišťala po tom, aby som tam mohla byť , aby som si ako tá tráva nechala aj ja svoje vlasy rozcuchať.....no namiesto toho som ostala doma.....sklonená hodiny a hodiny nad počítačom alebo nad skicárom..."uskromnená" s čerstvým vánkom ,čo na mňa dul cez dokorán otvorené okno na piatom poschodí paneláku, materinsky vinne šťastná, že mi svokrovci strážia moju ratolesť a ja som konečne SAMA ! Pracovala som..... ba čo viac, pracovala som dobrovoľne a pilne ako včielka. Vlastne nie, nepracovala som.....hrala som sa. Písala som..kreslila....snívala....
Nechcem sa ospravedlňovať za svoje mlčanie. Bol ako liek, čo som si sama predpísala, lebo som ho potrebovala. Rovnako ako nechutné vitamíny z lekárne.... Tak trocha , tak trocha viac než trocha...vrátila som sa k svojej starej Vierke, ktorá tak rada sedávala na terase našej chalupy, ktorú už nemáme a ťukala písmenká svojich rozprávok. Znova som si nechala ostrihať vlasy....,aby mi mohli lietať okolo hlavy a v miestnych sekáčoch som vykúpila všetky prapodivné šaty a sukne so vzormi, ktoré vo mne vibrujú spomienkami a celý ten čas, čo som pochodovala ulicami nášho malého mesta, som nebola nikým iným, len sebou samou... Robila som veci, ktoré ma tešili a ignorovala tie, ktoré mi sťahovali žalúdok....a to čo i len trošíčka. Maily, blikajúce obálky, všetky "mala by si", "patrilo by sa"..."treba" či "musíš", som doslova vytlačila zo svojho zorného uhla a tvárila sa, že tam nie sú. Miesto toho som s Jorikom skákala na mestkej trampolíne a ako jeho rovesníčka som sa tešila synchronizácii mojej sukne s mojimi vlasmi.....
Ľudia neexistovali.... gumovala som ich...menila za gaštany, ktoré sme lovili v tráve ....za hladné kačky, ktoré bojovali o náš vysušený chlieb..... Tak, ako som kedysi zvykla, nedívala som sa okolo seba..po ľuďoch myslím... beztak som si ich tváre nikdy nevedela zapamätať a ..... akosi....som mala náhle plné zuby stresu, komu sa zdraviť a komu nie!
Ale ...asi ani netreba písať, aký bol výsledok... či?
Neotvorené obálky čakali, neprečítané maily tiež, zopár ľudí sa urazilo... a môj zanedbaný blog nado mnou visel ako sivý mrak. Občas tak doslovne, že som miestami cítila jeho unikajúce nahromadené kvapky.....
Pravda totižto bola, že aj napriek mojej sebeckej snahe, moje perfekcionistické ja si neodpustilo ani deň, aby sa neohlásilo a nepripomenulo mi, že mám aj povinnosti! Narážali do mňa ako upomienky z knižnice za knihu, ktorú som zabudla vrátiť. Ibaže...ibaže môj perfekcionizmus narazil na čosi ešte tvrdšie než je on sám.......na moje vyhladované vnútorné ja.....
Tak som ho rozmaznávala. Nevedela som si pomôcť..sťaby by to bola otázka života a smrti. Musela som...musela...byť znova sama sebou.
Och, aký luxus...vypočuť svoje vnútro...aspoň na chvíľu a dať mu, čo chce...
(Smiem napísať, že odporúčam....? ...lebo...ak pre nič iné, odrazu zistíte, že ešte stále žijete..)
Prosto som profesionálne vyhorela...ako zápalka.....
No radšej ako sa dívať na vlastné vzplanutie , som sa rozhodla snoriť . Rada snorím. Ako poľovnícky pes.... Predaj chalupy sa na tom tiež podpísal svojim podielom a potom....neviem, čím to je...ale ten byt...na tom piatom poschodí...dobre, kľudne si o mne myslite, že som blázon..., nuž tak ten byt....akoby v ňom môj otec niekedy s nami bol. Divný ťažký pocit, kedy sa bojím otočiť a pozrieť do šera, či ho tam ozaj neuvidím ako sedí a díva sa na mňa...nie preto, že by mi chcel ublížiť...čisto len preto, že chce byť nablízku.... Nuž tak i ten byt má v tom mojom snorení prsty...., že som sa snažila pochopiť, prečo bol môj otec aký bol...prečo robil veci, aké robil a či sa dalo urobiť viac...či si mohli ľudia "profesionáli" obhájiť svoju študovanú česť a vypátrať, v čom bol ozaj problém a možno nastoliť liečbu....správnu liečbu nie takú v štýle, aký liek si prosíte? ,lebo osobne si myslím, že nikdy nie je neskoro a možno môj otec mohol byť niekto úplne iný....než akého som ho poznala....a možno by tu i dnes mohol byť s nami... Prekvapivo- neprekvapivo, keď som na seba ani len nemyslela, keď som to ani len nečakala....som cez snahu pochopiť otca, pochopila seba.... v 37 rokoch svojho života....klik, klik, klik...bod po bode...klik klik .....oh, ani som nevedela....ani som len netušila.....aké bizarné !
S hlavou sklonenou nekonečné hodiny nad skicárom ,až sa mala problém vystrieť a v noci ma bolestivo budila zo spánku , lebo ináč nevedela, som si načrtla nový "životný poriadok". Vždy ma veľmi mrzelo, keď som na niekoho zabudla, keď som niekoho prehliadla, keď som niekomu neodpísala...neklamem, až bolí to, jak nestíham ísť podľa šablóny slušnosti a správnosti ako akéhosi logického plánu ....oj, nie...ja tam skáčem medzi riadkami ako trafená srna.....stačilo. Nechcem. Nechcem...
Čo chcem je stiahnuť sa . A robiť len to, v čom som doma, čím môžem len tešiť . Úplne kompletne v dôvere, že ľuďom sa ozaj páči, čo tvorím, pôjdem za rozpravkárkou , ktorú verím, že v sebe mám ...chcem len kresliť a písať a byť vo svojom svete a nie, nebojte sa, nebude mi tam smutno samej ...mám to tam rada.... Kiežby som vás tam mohla zobrať na návštevu...uverili by ste mi! Usmievam sa, ako to píšem..to nemôže byť zlé rozhodnutie. Cítim taký mier....taký pokoj, všetko zapadá.... (Myslíte, že si niekedy vôbec budem môcť napísať do kolonky zamestnania "rozprávkar"? Keď sa raz tak stane, budem na seba veľmi hrdá! )
Verná svojmu novému plánu som ,v posledné dni svojho pobytu doma , do papierovej krabice od steppera, zbalila všetky svoje dielka a vyslala ich na cestu do Chorvátskeho Grobu. Mám chuť strčiť si ruky do vrecák a tváriť sa, že v tomto smere mi robota skončila. Ale nie, neurobím to.
Neurobím to preto, lebo i z mojej novej práce budem chcieť občas odbehnúť a potom, dala som sľub. A vlastne, myslím...že verím, že ešte mám čo povedať. No pravda je, že všetku, pre mňa tak ináč neskutočne ťažkú prácu, vkladám do rúk iného.
Nie som podnikateľ. Nemám na to obchodného ducha. Nikdy som ho nemala. Naceniť svoje veci bola pre mňa smrť...., v mailoch som málokedy vedela byť stručná a orientovať sa v nich? Zabudnite! Vždy som sa v nich ako malé dieťa stratila a z debilníčkov, čo mi mali pomáhať sa orientovať, si tak akurát môžem papierové komíny stavať! Napísanie hocijakého statusu na plochu ma vždy stálo zopár "obhryzaných" nechtov...prosto..... v tomto som ozaj k budišničomu.....taká je pravda. :(.
Tak som teda mlčala.....lebo som to potrebovala....a viac nič iné.
Mávam vám.....od nás, z 25 Tovey Crescent...kde je to všetko rovnako milé a útulné a hrejivé a kde vonku prší a svieti slnko zároveň.....a na oblohe sa každú chvíľu niekde maľuje nová dúha...
CINK
Subscribe to:
Posts (Atom)
-
Mám za sebou pracovné ráno plné popísaných slov. Toľko ich bolo, že temer nezvýšilo na kreslenie. Ale čosi som predsa....., no mlčí to v ski... -
Jorik ešte spí, hurááá! Drobný luxus, ktorý mi môj pacholík doprial rýchlo využívam. Lebo , ako ináč, meškám! To preto, že mám toho tak veľa...