Čoskoro

O chvíľu sa budem plašiť, ako sa budem snažiť dohodiť posledné veci do kufra....., nabíjačky, elektronika......zubná kefka, make-up a popritom sa vychystať na vianočnú párty v už spomínanom miestnom kostolíku. Dnes by sme nemali meškať. Hoci, my vždy meškáme. Jorik ešte spí, Tomáš už jazdí. Piatky sú dobré. Akurát škoda, že z toho dnešného taxikárskeho piatku sa Tomášovi veľa neujde, keďže nás musí odviesť do Bristolu na letisko.

 

Cítim sa zvláštne. Snažím sa poprieť v sebe pravý dôvod odchodu. Mnohé veci som si prešla v sebe aj miliónkrát a priznám sa, že majú aj takú tú pokojnú, život chápem stránku. Rozumné ja, ktoré na stôl vykladá karty o tom, že tak to je prosto je , jediná spravodlivosť na svete, ktorá si na každého počká. Bolesť je povolená, ale tam kdesi nad ňou je chlácholivá ruka, príliš múdra ..., ktorú mnohí z nás dokážu pochopiť až s časom, ktorý v sebe má. Počujem jej slová...možno ju budem stáť menej času a námahy, menej sĺz....., lebo ju už teraz počujem. Viem, viem......život ide ďalej.

 

Jorik je už hore. Jogurty v brušku. Na tanieri zelená fazuľka, brokolica, mrkva a dva rybie prsty. Jogurtov v toto piatkové ráno prosto  nebolo dosť. Šetrivé nákupy pred odchodom.

 

Už čoskoro....ach..., znova lietadlo a jeho stiesnené podmienky. Ako som kedysi rada lietala, dnes už moc nemusím. Už čoskoro nebudem dýchať anglický teplý vzduch ale slovenský drsný originál, v akom som vyrastala. Do kufra so sebou beriem balíčky, čo skúsim ešte pred Vianocami poslať....., všetky moje šitíčka , skicáre.....fixy , pohľadnice ba aj včera natlačené nálepky. Vyšli trocha tmavo, ale ináč fajn.........S Jorikom sme na nich makali.....už len postrihať ich treba.

 

 

A zabaliť do kufra. Ešte stále v ňom nie sú....dnu pôjdu medzi poslednými.....zastrčené medzi knihami, aby sa nezničili.

 

Už čoskoro........

 

Už čoskoro budú aj tie v len nedávno opustenom bytíku na Hlavnej.

 

Ozaj neviem, či sa mi bude dať písať odtiaľ ranný blog. Uvidím. Keď sa zadarí, skúsim doplniť svoj nanovootvorený obchodík na sashe....a to aj o tieto moje posledné talizmany.... (Práce sa nechcem vzdať, neplánujem aspoň.....myslím, že ju budem práveže veľmi potrebovať, aby som sa cez mnohé ľahšie preniesla.)

 

 

Ale iba skúsim. Nič nesľubujem. Lebo momentálne nič neviem naisto.....

 

No už čoskoro sa mnohé dozviem....

 

Už čoskoro.....

 

 

A kým sa to ono čoskoro stane, dovtedy vám prajem krásny predvianočný čas....nikým a ničím nerušený, nanajvýš milovanými ľuďmi a úsmevom. Mávam z 25 Tovey Crescent.

 

Dno

V deň Tomášových narodenín som sa rozhodla vyplakať sa. Po tom, čo som v škôlke neúspešne zápasila s udržaním sĺz v sebe , som si povedala, že stačilo. Niekde musí byť dno. A tak, kým Tomáš ešte obháňal zákazníkov a Jorik staval jeden z jeho mnohých bunkrov, ja som sa usadila k rozpálenej rúre, v ktorej sa práve piekol jablkový závin na oslavu a revala som.

 

Na dno som nedošla.

 

Vo svojom veku by som mala vedieť, že dna nieto. Ale asi je prirodzené pre človeka stále skúšať. S novým dňom som pretekala znova a hoci sa snažím ako chcem, keď vypnem mozog a vrátim sa k sebe, plačem . Takže to chce len ísť - fungovať ako mašina zabehaná v dni. Kecať o všetkom možnom , len nie o súkromí. Ale ono sa to súkromie často do života mieša....., nech sa ho aj snažíme vytlačiť.

 

Keď prídem domov, budú v meste akurát vianočné trhy. Sestra chce kúpiť stromček. Byt nebude uprataný, ale na tom nezáleží. Stromček bude stáť. Moja predstavivosť stroskotáva pri predstave blížiacich sa Vianoc. Plánovala som ich mať tu....všetko je nachystané....už len darčeky pod stromček, napiecť koláče a vyčkať si na správny čas. Naša drobná rodina spolu. Zvonček dôkladne nachystaný na bočnom konári, aby sa na ňom zvonilo...., keď príde Ježiško.... Ale to všetko je byt na 25Tovey Crescent. Ten na Hlavnej o Vianociach ešte nepočul. Vymyslela som si, že budem strihať vločky papierové...., zavesím ich na reťaze , pomedzi to svetielka. Jorik nesmie o Vianoce prísť. Niečo zbúcham....niečo si požičiam, niečo urobíme. Aj šalát bude...., aj rybka. Oplátka? Tomášov zvyk...., myslím, že bude rád, keď ho aj bez neho vytiahnem pri vianočnom stole. Nejak bude.

 

Dnes by som chcela začať baliť. Na piatok máme vianočnú párty dohodnutú....., v kostolíku v Crown Hill, potvrdila som účasť, hoci času bude  pramálo. Chcem ,aby sa Jorik tešil. Dosť je, že ideme bez tatu, z čoho je už teraz smutný. Ale ináč je statočný. Tvári sa, že aktuálnym okolnostiam chápe v tej svojej drobnej hlávke a je pripravený so mnou cestovať.

 

Takže tu zase nebudem . A kedy sa vrátim, netuším.... No ešte sa nelúčim. Ešte nám ostáva zajtra.

 

Rozlúčim sa len pre dnešok.....a mávam srdečne z 25Tovey Crescent.

 

 

PS: vždy, keď je zle, tvorím talizmany.

 

 

 

Poletíme

Včera mal Tomáš narodeniny. Pridala som mu o rok navyše. A kávovú tortu k tomu a jablkový závin a balóny a stuhy a sviečky a tri schované darčeky, ktoré si musel sám nájsť. Malá krabica plná  piva a dve cd-čka. Skromne len. A ba ešte! Pohľadnica.

 

 

Počmáraná, pokreslená, onálepkovaná....ako sa patrí.

Jorik po prvýkrát zaspieval Happy Birthday....slová mu šli samé z pusinky tak prirodzene akoby spieval Kohútika Jarabého. Vianočný stromček do toho svietil.....atmosféra sa vydarila.

 

Ale ináč smutno bolo.

 

Podarila sa aj škôlka. Jorik je oficiálne zapísaný v škôlke na Mannamead Road ! Pracujúci personál bol viac než ústretoví a ponúkol mi možnosť vyskúšať si Jorikove prvé dni v škôlke v mojej prítomnosti aj v druhý týždeň začiatku škôlky, ak by som ten prvý zmeškala. Milé.....rovnako ako úsmevné želania krásnych Vianoc s ponukou papierových servítok, aby som si vysmrkala nos. To som ozaj nevedela, či nežartujú...ale zanechala som dekórum a rovnako som aj ja zaželala tie najkrajšie sviatky vianočné.

 

Tomáš nám práve kúpil letenky. V piatok letíme späť. Len Jorik a ja. Vianoce budú teda oddelené a ja si zdobenie stromčeka ešte raz zopakujem. Trocha sa toho všetkého bojím. Nepoznám svoju kapacitu, čo všetko dokážem a zvládnem....., čosi mi mrnčí v bruchu.....ale nie som to ja, kto potrebuje pozornosť. Dívam sa na vlastné prsty, ako ťukám slovíčka....a veľmi pochybujem, že niečo ešte dokážu. Niečo prospešné. Zvýšilo ešte vôbec niečo?

 

Mrkám aj na vlastné telo a hádam, či bude odolné a silné...,aby sa o neho dalo oprieť. Bude musieť byť. Nič iného od neho ani nečakám. Nech sa stane čokoľvek, som pripravená a nachystaná v najbližšiu dobu byť dobrou dcérou aj matkou. Vianoce budú.....aj smiech. Sľubujem .

 

A dovtedy budem hľadať pomoc , kde sa dá....hoci aj v prostom vyšívaní.....

 

 

Vám však želám, podobne ako tietky v škôlke, len tie najkrajšie a najveselšie predsviatočné obdobie.

 

Cinkám k nemu z 25 Tovey Crescent.

 

 

Škôlka

Práve som potriedila poštu....rozposlala adresy moje svokre milenej, úprimne dúfajúc, že som na nikoho nezabudla a moje vianočné pohľadnice to doma krásne načas stihnú. Jorik ešte spí, najskôr preto, že včera počas dňa vôbec nespal, za to jašil sa temer celý deň . V poslednej dobe , kde môže, stavia bunkre a včera konkrétne som ho v tom jeho pomyselnom bydlisku musela niekoľkokrát navštíviť...opatrne prevelice, lebo vždy som mu v ňom na čosi stúpla vôbec netušiac , o čo ide....vankúš bol pec, stolička záhrada.....a tak ďalej. Teraz nás o chvíľu čaká hodina hudby v neďalekom kostolíku, takže i moje blogovanie bude troška skresané o slovíčka.

 

A skresané dupľom mojimi obavami, lebo prosím pekne, od januára ten môj spratok malý nastupuje do škôlky a nech sa snažím ako chcem, predstava, že ho niekde nechávam s cudzími ľuďmi , ma viac než desí. Samozrejme, v jeho očiach sa budem snažiť byť statočná a podporovať ho. Potrebuje sa socializovať, učiť sa, rásť.....s nami je trocha izolovaný, tobôž vzhľadom na to, že tu nemáme rodinu...ale i tak, jedno mi to nie je a bojím sa...... Som si istá, že Jorik to dá a ukáže mi, že moje obavy boli a sú celkom zbytočné. Dnes do jeho budúcej škôlky musíme ísť. Treba vraj dohodnúť hodiny, kedy by som chcela byť prítomná na začiatku celého Jorikovho procesu .....nuž, koľko sa bude dať! Jáááj, ozaj mám z toho viac než motýle v brušku......rovno supy mi v ňom krúžia.

 

Dokonca ani ranné vyšívanie si nesplnilo terapeutickú úlohu a zanechalo ma v štichu. Ale keď sa jedná o dieťa, asi je naivné klásť na vyšívanie nejaké očakávania, že áno?

 

Tak či onak, vyšívať som vyšívala a čosi som aj cvakla na dôkaz.....

 

 

Akurát kresliť kreslím málo.....len čosi drobné som včera stihla medzi návštevami bunkra....

 

 

Ale čo to je prezradím až neskôr.

 

Neviem, ako u nás doma, ale tu leje a leje. Bleh! Ale, zimy sú tu  raz také. Tak k vám mávam cez dažďové kvapky a prajem krásny deň z 25 Tovey Crescent!

 

 

Spala som

Líška ešte stále nie je kompletne hotová. Dnes v noci som ju farbila kávou a sušila a tuto je....

 

 

Ešte špičku chvosta jej treba bielou niťou obšiť.

 

A potom....potom neviem čo s ňou....

 

A aj som šila dnes ráno...nakreslila som si drobný talizman....

 

 

..ale ako vidieť, zďaleka nie je hotový.

 

Ináč....ináč nemám nič prevratné, čím by som vás ohúrila. Síce sa nám podaril rodinný  kúsok ,aký už dlho nie a priniesol aj nejaké to vianočné "ovocie" ,ale potom...potom už nebolo nič veľkolepé, lebo som spala. Ako medveď v zime. Chcela som si len zdriemnuť a kresliť...ale môj milý mi "navrhol", aby som si pospala poriadne a ja som to po chvíli zvažovania akceptovala a spala som a spala...a spala až dokiaľ mi budík nezazvonil. Toto je moje historické maximum za posledné roky....počkajte, porátam.....8 a pol hodiny. Ozaj? Hm...myslela som, ze aspoň 13:). Okej, spánkový zázrak to teda nebol. Ale moje telíčko plesá.......

 

A čo sa nákupu týka, priniesla som si domov 5darčekov, čo je pomerne dosť a poviem vám, už sa začínam tešiť, až si ich pod stromčekom obdarovaní rozbalia. Akurát škoda, že hoci tí obdarovaní nevedia presne čo to je, vedia všeobecne, čo to je. Čosi ako nepoznajú názov knihy, ale vedia, že je to kniha. Toľko sa z prekvapenia vytratilo....hoci som sa snažila byť neviditeľná.

 

Dnes sa nechystám nakupovať. Leda ak oriešky, do koláčov...lebo došli. A vlastne vôbec netuším, aký je plán na dnešný deň. No, kresliť by som chcela určite.

 

Vonku dnes ráno pršalo....teraz dážď nepočujem...ale to len preto, že susedia perú, v telke hrá krtko a môj milý do mňa tlačí výhody nášho budúceho auta. No či už prší alebo nie, nejako to dnes s Jorikom potiahneme. Oj, do škôlky nám treba ísť!!! Takmer som zabudla. Odniesť papiere. Moja nočná mora anglická sa blíži. Fuj, už mi dýcha na krk.....Heš!

 

Hádam sa mocno mýlim a dobre bude.

 

A aj vám to dobre želám...a nič iné len dobre......mávam z 25 Tovey Crescent.

 

 

Nedokončená

Ani dnes nie je líška hotová. Vyhrala to nado mnou. Z časového hľadiska je nemožné takéto hračky šiť, lebo ...však vieme. Ale túto si beztak dokončím. Keď už som na nej toooooľko robila.....

 

 

Tuto bola ešte dnes ráno v mojom šitíčku......

 

 

Ono sa až nechce veriť, kde sa podeli všetky tie hodiny roboty na nej, že áno.......

 

 

Mňa sa ani nepýtajte :).

 

Ja nič netuším...ba dokonca už začínam byť na pochybách, či sa môj čas netočí rýchlejšie než by sa mal :). Stavím sa o čo chcete, že ani sa nenazdám a budú tu vianoce a potom sa ani nenazdám a budú fuč :).

 

Tak či onak, už ich u nás čakáme.

 

 

Včera som dokonca s Jorikom piekla. Zas a znova som menila recept a k dobrému ! Koláčiky sú najlepšie , aké som kedy jedla! Mňam!

 

 

 

Jorik ich všetky povykrajoval a poctivo aj koštoval. Môj malý pomocník, čo by som si bez neho počala?

 

A myslím to do bodky a do písmena. Až sa občas bojím, či to vie, koľko na neho nakladám, lebo je to práve on, kto mi pomáha "šľapať" a nemyslieť smutno. Tie jeho mužné pliecka.....zbozkávať by som ich mohla každý deň......úprimne dúfam, že o nijakej ťarche na nich vôbec netušia. Hm..., že mu na nich visí celá mamina .

 

Keď sa pozerám von oknom, všetko je stratené v hmle. Tomáš spí, dnes nešiel jazdiť. Jorik sleduje svojho najobľúbenejšieho Binga a ja ťukám. Mliečko ma čaká a ja sa ho už neviem dočkať. Ranný prídavok nezdravého cukru. Čo bude potom netuším. Ale ak by sa pritrafili nejaké vianočné darčeky, nebolo by to od veci. Troška meškám tento rok......a vzhľadom na to, že  ako nákupná maniačka neznášam preplnené obchody, myslím, že to bude chcieť už aj trocha čarovania v nakupovaní. No uvidíme. Nech už bude ako chce.....hlavne nech je dôvod na úsmev....Mávam vám k nemu...ako ináč, z 25 Tovey Crescent.

 

 

 

 

Líška

Pre dnešok nemám fotky. Len zo včera, čo som šila.....ostali mi dve  nezverejnené fotky náhrdelníka.....a tak aspoň tie prinášam, aby bolo na blogu troška farebnejšie.

 

 

 

I dnes som ráno šila....ale nie vyšívala. A výsledok ešte nie je hotový. 4hodiny sa mi zdali dostatočné na uhotovenie môjho zámeru , ale bez šance. Najťažšie už síce mám za sebou, ale potrvá mi pravdepodobne rovnaké množstvo času, kým bude "vec" kompletne hotová. A čo tá vec je? Hračka. Líška .

Totižto, chcela som sestre kúpiť hračku, aby som ju trocha potešila. Bolo mi jasné, že nemôže byť klasická plyšová, lebo tie už dospelého len tak neohúria. Tak som si to namierila na sashe a lúskala som jej ponukou pomerne pekne dlho na moju malú trpezlivosť. Výsledok bol však nulový. Aby som veci vysvetlila, stránka je plná nádherných vecí....a takmer všetky sú dokonalé. Čistý materiál, čisté stehy, čisté línie.....ja som hľadala čosi nedokonalé.....také, čo doslova dýcha hračkárinou, niečo s dušou hračky....viete také tie, ako vidíte v rozprávkach.....tie odraté hračky, nad ktorými vzdychnete. Obité líce, odreté očko.....čosi čo vonia životom. Tak, že na to netreba veľa fantázie, aby ste tomu uverili. Už som také videla....padá mi z nich sánka...ale na sashe ,v deň môjho hľadania ,nič také nebolo.

 

Ani náhodou sa nepasujem do role výrobcu hračiek. Ale musím priznať, že je na nich čosi, z čoho to u mňa zvoní. Už som šila bábiky...aj  nejaké príšerky malé.....ale takéto čosi ešte nie. Hlava mi brní.....databáza je plná obrázkov, nad ktorými achkám. Výsledky sa málokedy podobajú realite...., no ja skúšam anyway. Uvidíme.....uvidíme.........možno len súkromný maznák pre mňa do postele. Lebo hej, verte alebo nie, aj v mojom veku mám rada hračky. Nezverujem im tajomstvá, nepotrebujem ich mojkať, keď je smutno...., len ich sledujem a načúvam radšej im. Sledujem ako úchyl ich rozprávkové životy a jáj, toto ja ozaj rada.

 

Tak , sama som zvedavá, čo z líšky bude a aké svety objavím.

 

No keď ich nájdem, zajtra ich tu máte.

 

Dovtedy sa lúčim a mávam....z 25Tovey Crescent.

 

ps: .....aby som bola férová, na sashe mám dvoch tvorcov, ktorých dielka dýchajú životmi , aké hľadám. Niektoré takéto žijúce kúsky od nich  osobne vlastním a teším sa z nich doteraz. Ich autormi sú Villmuška a KONCITO. Navštívte ich na sashe a potešte si oči.

 

 

Vianočné fotkovo

Dnes nemôžem dlho písať. O chvíľu odchádzame na hodinu hudby do miestneho kostolíka. Jorik to tam má veľmi rád. A keď sa teší on, teším sa aj ja. Kostolík sa nachádza v časti zvanej Crown village , je to pomerne skromná štvrť s poštou, knižnicou, dvoma sekáčmi a jednými potravinami....,ale dosť pre nás dvoch, aby sme sa v nej na chvíľočku zašili.

 

Preto mením slovíčka za fotky a prinášam vám čo to málo vianočné z nášho bytíku na 25Tovey Crescent. Stromček už má konečne farebné svetielka a s nimi vyzerá omnoho vianočnejšie. Ten som vám však dnes necvakla. Ani nášho chodbového soba....., veď aj zajtra je deň. No pobehala som po našej obývačko-kuchyni a tuto toto posielam k vám.....

 

 

Tieto stromčeky sú rýdzo slovenské. Prišli ako darček k objednávke svadobných srdiečok na moju svadbu.

...Tomášova vianočná guľa....krásne hrá a bez nej to už nie je ono....... Dovezená z USA.

.....tento Santa , hoci mu chýba ručička a v druhej sa zase zlomil pohár na vysokej stonke....je môj úplne naj naj vianočný dekoratívny spoločník. Našla som ho roky dozadu v TJ Maxe v New Yorku.

A tento Santa je bez debát najluxusnejšia ozdoba našich Vianoc. Myslím, že to ani nie je Santa ale Mikuláš. Takisto úlovok z TJ Maxu.....z čias kedysi dávno minulých.

 

Včera sa mi ešte podarilo nájsť v sekáči nádhernú zelenú plachtu na gauč. Vianočnejšia už nemohla byť, v tej ihličnej zelenej. myslím, že vianoce u nás budú nádherné.....čo sa výzdoby týka. Akurát.....akurát sa z toho neviem naplno tešiť, lebo tam ďaleko....na Maurerovej ulici , kde sú tí, čo ich ľúbim, sa vianoce tento rok možno vôbec neobjavia......

 

Plánujem si však na začiatok januára kúpiť letenky a keď sa bude dať, kúsok im ich z tých mojich Vianoc prinesiem.

 

 

Mávam ku krásnemu dňu z 25 Tovey Crescent.

Tu či doma?

Jorik už je dávno hore. Jogurty v brušku, prezlečený, mastí hry na mojom mobile. Baterka však smutne pípa,  pýta si jesť. Tomáš ešte spí.....včera bol isto dlho do noci hore...hľadal nový počítač....sondoval autá. Chystá sa možno u nás veľký krok, s ktorým neviem, či som stotožnená a to kúpa nového auta. Nie úplne nového , pochopiteľne, ojazdeného, ale i tak....na splátky..všetko sľubné, budeme vraj dokonca šetriť popri ňom. No.....lámem sa v sebe....máme na to ,aby sme robili záväzné kroky? Mne už aj upísanie sa telefónnemu operátorovi príde ako zmluva s diablom. Najskôr preto, že som si to ešte v sebe neujasnila, či tu ostávame alebo nie.

 

Popri neslávnom zdravotnom systéme je tu ešte o čosi slávnejšie školstvo. So všetkou technikou a vybavenosťou......chce to u mňa viac ako klapky na oči. Viem, doba sa zmenila. My maminy jedináčkov po 30tke sme tie najhoršie maminy v histórii ľudstva , s akými chce mať ktokoľvek čokoľvek do činenia. A ako taká šaliem pri predstave, že moje dieťa pôjde čoskoro do škôlky. Do anglickej škôlky...kde , podľa osobných skúseností, neexistujú svetre, nebodaj vetrovky ..môžem byť vďačná za topánky. Dnes ráno som navyše počas vyšívania pozerala dokument o anglických školách propagujúci smutnú realitu az 50% šikanovaných detí!!! Polovica? A dôvody? Rôzne....ak máte na mysli národnosť , hej, aj to tam hrá rolu...dokonca aj taká ako je tá americká. Samovraždy....spovede.....môj žalúdok sa aspoň na týždeň zauzlil. Ja viem, že ani Slovensko nebude "šikanaodolné" ,ale namýšľam si, že je to tam predsa len mierumilovnejšie.

 

No nerobím nič, aby som to zmenila. Nie teraz, nie dnes. Auto sa kúpi, nekúpi.....akosi to ide cezo mňa. Nechystám sa bojovať, argumentovať....nejako bolo, nejako bolo. Miesto toho zdobím byt sviečkami a svetielkami.....a hľadám vianoce...lebo hej, niekde sa mi stratili. Navyše, aj keď odoberiem nemilú rodinnú situáciu, akú máme....ktorá sa už sama postarala o to, že vyčariť vianoce tento rok bude viac menej nemožné...., tak ani aktuálne anglické počasie predstavivosti nepomáha. Je tu nádherne teplo. Ozaj nádherne. Ešte aj ten vietor skrotol.....prechádzky sú balzamy.....ozaj neklamem.

 

I dnes sa hádam pôjdeme prejsť. Plány konkrétne ešte nemám. Akurát hrnček mliečka je istý. O chvíľu si ho dám....a dokiaľ sa tak stane...ešte zopár fotiek na záver....

 

 

..témy vyžiadané.....teda iba jedna z nich:)

 

 

...a moje šitíčko....slečna s bielymi parožkami.

 

Lúčim sa s vami a mávam z 25Tovey Crescent.

 

 

Prvý deň

 A stromček stojí. Chýbajú mu svetielka, nevedela som ich nájsť. Nevadí, kúpia sa nové....staré hľadať nejdem, lebo včera mi stačilo. Náš kumbálek ( v skutočnosti extra kúpelňa) je plná vecí a to tak plná, že tam treba Ramba, aby tie krabice prekladal a snoril  a úplne najlepšie by bolo, keby bol ten Rambo anorektik vzhľadom na priestor , ktorý mu je na to snorenie poskytnutý. Ja som sa teda včera nahľadala až až a ešte dnes nevládzem. Darmo raz, dvíhať kufre a plné krabice nie je pre ženu.
Ale zvládla som to. Stromček stojí  a je úplne rovnaký ako pominulé roky....staré ozdoby sa oprášili....niektorým chýbajú ruky, iným nohy...iné majú obité nosy.....všetko sa mi ráta....už sú úplne naše, nami odreté.

 

Aj napriek tomu, že naša výzdoba je vo veľkej miere mojim dedičstvom z čias USA....

 

 

.....najradšej mám asi tie naše drobné slovenské ozdôbky....lebo veď áno...detstvo....

 

 

Nefotila som vám všetky.....len kde tu som zamierila objektív...lebo hej, Jorik je už hore a tak behám a prepínam telku, sťahujem gaťky a ťahám ich spať....kŕmim jogurtami a umývam maliny.... No nezabudla som cvaknúť našu hviezdu na špici....zase tá istá...novoty tento rok nebudú.

 

 

Aj šila som dnes ráno....do plechovej škatule pridala som ďalšiu dievčinku....

 

 

..tá druhá, s bielymi parožkami , ešte nie je hotová....

 

 

Viac som nestihla. Už viete....Jorik.

 

Viem viem...dnes je to celé hufhuf.....a vzhľadom na čas, mala by som rázne hneď a zaraz skončiť. No nemôžem. Po včerajšom blogu ostala som zaskočená, koľko ľudí moje slová číta. Nešťastie je bez debát niečo, čo ľudí pritiahne....občas smutno pritiahne, mám na mysli lovcov senzácií. Aj strach ma premohol, že som hádam veľa napísala...viac než by mi moja rodina odklepla. Ale kdesi v sebe si vravím, že nieto veľa slov, keď sa vraví o rakovine. Lebo je všade. Moja rodina si s ňou podáva kľučku. Je u nás na návšteve už dlho .....možno vlastne odvtedy ako mi v 16stich zistili, že jedna z hrčiek v mojich prsníkoch musí ísť okamžite preč. Taký nevinný začiatok. Taký ten s tým šťastným koncom, aký si každý praje mať. Ibaže ono to tak nie vždy je. Osobne som ešte nebola na onkologickom oddelení v Košiciach, kde sa moja sestra a teraz aj moja mamka lieči. Ale vraj to tam praská vo švíkoch. Čo viac dodať ? Opýtať sa, nech zdvihne ruku ten, kto ju ešte nikdy nestretol?

 

Odpuste mi preto prosím moji milí, ak som prezradila viac, než som mala....o  chorobe a smútku, ktorý si so sebou všade ťahá.

 

Nie som jediná, kto možno stratí milovaného človeka. Je nás tam vonku veľa. Mávam placho na pozdrav... zvlášť tým, ktorí , hovoriac o rakovine,  hrajú hlavnú úlohu.....

 

 

 

 

 

 

 

 

Bez fotiek

Dnes fotky nebudú. Nie žeby neboli, nejaké som si zo Slovenska priniesla, ale nakoľko neviem písať ináč len to, čo mi srdce diktuje, vtesnávala by som ich tu iba nasilu.
Ako už asi vidíte, som doma a so mnou celá moja drobná rodina. Ešte spia....dorazili sme uprostred noci do vychladeného bytu a za seba píšem, že som sa nevedela uhriať ani pod perinou a ani horúca sprcha ráno ma nezachránila a nezastavila prapodivnú ľadovú triašku vo mne. No je tu aj čosi omnoho horšie ,čo v sebe mám a nepustím......plač. Ešte som neplakala....ľadovo a chladne ako to znie, ešte som neplakala....cítim sa ako chlap, hoci mám plač hneď za dverami mojich očí. Bojím sa, že keď tie dvere otvorím, vytopím sa. Občas pretekám, nič dvojzmyselné, pravdivé. Pár sĺz vytečie, ostatné vtiahnem späť. Neviem načo to robím....ale keď sa to spýtam seba samej, odpoveď je prostá...lebo tým plačom nič nezmením, možno uľavím duši......sebecky svojej. Nie však tam, kde by som chcela.

Doma na Slovensku som bola dva týždne. Zbehli ako voda. Ráno som vstávala tradične skoro...lenivá ako posledný pes....nútila som sa k práci. Vyšívala som. Potom krátka návšteva mamky, iba vidieť...zistiť, aká bola noc a tak nákup, raňajky na stôl..upratať, lebo moje šialené ja tak prosto musí urobiť a tak výlet....takmer každý deň niekam inam....mama, tata, Jorik....poväčšinou pod heslom "Loví sa počítač", môjmu chlapovi, ale nijaký si neulovil....s tmou naspäť domov, dva hrnčeky mlieka kozieho a hajde k našim. Nezvoním pri dverám, hádžem kamienky....nikdy som nevedela, kedy mamka spí a jej spánok bol nadovšetko. Keď nebolo spánku , bolo zle. Hlava padala viac dole...mohla vôbec ešte nižšie??? Prsia, tak bujné kedysi, padli tiež. Pyžamkové nohavice vytiahnuté kdesi pod pazuchy.....tak smutno smiešne, až to bolelo. Tak to má mamka teraz rada. Väčšinou som sa schúlila pod lampou, miesta pre mňa veľa nebolo. Každý v byte mal svoj priestor , ja som bola návšteva. Mamka vedľa mňa. Viac polospavá ako čulá. Koľko dní bola ozaj s nami? Tri? Štyri, ak rátam aj útržky...?

Jej ruky občas háčkovali.....vtedy sme boli ako tri pletky.....sestra plietla rukami, mamka háčkovala, ja som kreslila..... Mamka sa ma občas spýtala, čo to kreslím....to sa rátalo. Nie vždy mala záujem, ani keď bola zdravá. Ale viac bola mimo ako pri vedomí....viac sme so sestrou bojovali so spánkom, ktorý mamku ťahal , driasal...ale ona nie. Za chodu všetko.....noha vpred, jedna druhá.....oči spali, nohy chodili....ústa vraveli nezmysly..... Papučky vyčaptané....kedy to stihli? Boli nové. Možno tie nohy opuchnuté príliš tlačili. Prechodené dni, noci.....lieky, lieky..samé lieky! A mamka stále nespí.

Bojím sa písať ďalej, lebo tie moje dvere vŕzgajú, neviem koľko udržia a ja som predsa silná žena, revať nebudem. Mám dieťa, každú chvíľu tu môže byť a navyše, prebrala som si to sama so sebou tisíckrát....to o živote a smrti, ako každý raz umrie a nič sa s tým neurobí....ako nikdy nevieš, kedy odídeš a ....nehovoriac o tom, že moje oči videli, že keď niet šance...možno lepšie potom.....dobre, s týmto mám ešte problém. Fackám sa, ak to chcete počuť, lebo som mamku jedným jediným slovom nepovzbudila.....ako som to predtým robila. Bola to moja úprimnosť (?), cha!, čo nedokázala sľubovať čosi, čo je zjavne na vážkach alebo som bola proste dcérou hrdinkou, čo to proste vzdala????? Z každého kúsok. Moja mladšia sestra aspoň verí na zázraky. Ja som taký odkundes.....neverím.

Mala som ostať. Dlho som to zvažovala, čo som doma bola. Preberala možnosti, koľko reálne s mamkou budem, keď v byte na Hlavnej ostanem sama len s Jorikom. Koľko za pomoci svokrovcov budem schopná stráviť večerov pomáhajúc sestre..... Rátala som s vianocami bez tatu, aké to bude.....či radšej odísť a prísť späť v januári.....až som dospela k záveru..., že ostanem aspoň ešte týždeň - dva a tak pôjdeme späť. Ale Jorik mi to zmazal. Jeho verdiktu som sa nedokázala postaviť. Chcel ísť späť do UK. Chcel mamu aj tatu, nijaké delenie....nie, nijaké. Žiadne okľuky, triky, skúšky, kompromisy....jeho odpoveď bola jasná....a ja som v sebe nechala racionálne vyhrať matku nad matkou. Jorikovu nad tou svojou. Ako hus nasledujem vlastné dieťa a nechala som tam , za kuchynským stolom sedieť čosi zhrbené, čo lyžicou len ťažko triafa do úst. Čosi, čo nesmierne túžilo urobiť so mnou vianočnú čokoládu....ale ledva pritom dokázalo nabrať voňavú hmotu a naplniť ňou formičku. Plány boli....obrovské, ale bez úspešného konca. To bolí....tak bolí....lebo tie prsty, prisahám, boli raz šikovné. Viac šikovné, než zvyčajne šikovné prsty sú.

,,Ale večer ešte prídeš, že? " boli jej posledné slová, ktoré mi povedala, potom, čom som ju objala a vykročila k dverám. Čas ma tlačil.....päť minút dozadu sme už mali byť pri aute pripravení na odchod. Tak dôležité veci.....načas byť tu a tam....kopec povinností....to treba a tamto tiež....a potom je tam hlas mamky a otázka , či večer prídem a ja neprídem a už neviem, či to ešte v iný večer stihnem.

Dvere povolili. Vedela som to.

Ok, už je dobre. Vzbura potlačená.

Myslím na sestru. Ona bojuje rovnako ťažko ako mamka. Ja mám rodinu, byt s troma pármi pobehujúcich nôch. Staršia sestra pridáva ešte jeden pár nôh navyše. Je to tá mladšia , ktorej  hrozí, že všetko stíchne. Nevládze , viem to....

Odišla som a osobne som si za to dala toľko vyznamenaní, že sa ohýbam pod ich váhou. Iba jeden kútik sa potiahne stranou, keď si pripomeniem, že som sestre  kúpila "mikulášsku nádielku", že som v skrini v obývačke skryla tašku plnú vianočných prekvapení, všetko v mene mamky a ozaj som vyberala, hľadala....tie najkrajšie kúsky, nič som zo zoznamu nevypustila..... že som mamke tie vianočné kolekcie čokoládové urobila a teraz sa im v pozlátkach ligocú ako kedysi zvykli, keď som bola ešte malá......

Kedysi.

Kedysi som bola doma, včera bolo to kedysi. Teraz som tu. Dnes sa chystám upratať byt vianočne, postaviť stromček....už si ho ani nepamätám....minuloročné vianoce som bola statočnejšia a ostala som doma..... Chystám sa čosi voňavé upiecť.....zabehnúť do knižnice a poplatiť dlžoby ....do obchodu tiež, jedlo chýba..... Zajtra rátam, odhadujem, budeme zabehnutí.

A dobijem si účet na karte, na tej , čo z nej volám domov...aby som vedela, ach....., či sa nemám vrátiť.