V ten deň na ceste

Pred pár dňami, presne vo štvrtok to bolo, som kráčala s Jorikom do škôlky. Vonku bolo chladno, dul veľmi silný nepríjemný vietor. Jorik sa rozhodol spať, nuž som ho dala ľahnúť a zatiahla som nad ním pláštenku. Nie je to dlhá cesta, čo máme do škôlky, 30minút rezkej chôdze? , dlhšie nie. Človek by nečakal, že sa počas nich môže niečo udiať. Možno ak tak telefonát alebo že sa čosi kdesi  uvidí na ceste... Mne sa však stalo niečo iné. Mne sa za tých 30minút (i to nie celých) zrodila v hlave nová rozprávka.
Mám rada, keď  ku mne príbehy takto prídu. Samé, dokonca i bez pozvania. Ani ma len nenapadli v ten deň, jak som si to proti vetru razila do škôlky . Imponuje mi, keď  ich v sebe  nemusím  loviť. Páči sa mi, keď sú sebestačné. Slobodné. Voľné... Akurát mi je ľúto, že tie rozprávky mi v konečnom dôsledku  nepatria. Síce sa pod ne podpisujem, ale to len preto , že ich naťukám do wordu , alebo ku nim nakreslím ilustrácie ,alebo sa pod ne podpisujem len preto, že v dnešnom svete chce mať všetko svojho autora či musí niekomu patriť . Akurát, samú seba neoklamem. Podpis nepodpis, ja viem, že  mi tie rozprávky - príbehy, naozaj nikdy nepatrili a ani nikdy patriť nebudú . Iba okolo mňa preleteli  a ja som mala to šťastie, že som si ich vypočula.
Niekedy si myslím, či to aj nie je bosoráctvo...alebo dáke čary...ťažko mi je uveriť, že by to mohol byť dar. (ja a dar sa veľmi nehodí k sebe) Občas ma to dojme až tak veľmi, že ma to dáva do kolien. Neviem, či som namyslená, možno som. Niekedy sa však naozaj trasiem, ako hladím tie slová, čo som narýchlo kdesi naškriabala, aby som ich nebodaj nezabudla. Slová vedia byť tak krásne, že sa z toho niekedy celá chvejem.
V ten deň, ako som tlačila Jorika do škôlky , som pri sebe nemala ani pero a ani papier, aby som si nečakané slová zapísala. Na podobné rozprávky mi však stačí telefón. A keď je vonku zima, až kosti láme, natáčam sa. Jedno video, dve, občas aj tri....to ako nestíham z hlavy čítať, čo sa mi tam "zrazu" uložilo. V ten chladný deň mi stačili videá dve a len čo som Jorikovi v škôlke zamávala na rozlúčku, som ich obsah s rozmrazenými prstami prepísala do správ. Tam na mňa teraz čakajú. Aby boli krásne a ladne ucelené v jednom príbehu, chýba im úvod, čosi z jadra a čosi zo záveru.
Oh nie, ak ste si mysleli, že rozprávky ku mne prídu vždy kompletne celé, tak to zase nie. A síce...možno aj prídu, možno len tie moje uši počujú čo počujú:).
Tak či onak, v ten deň, ako som viezla Jorika do škôlky , som začula rozprávku. Bola smutná, to prezradím. Mala rýmy a dvoch hrdinov. Chlapca a dievčatko. Spoznali sa v závere príbehu a ostali navždy spolu. Viac povedať nechcem. A ani písať na dnes viac nebudem. Idem kresliť, moje knihy čakajú. Už sú tak na dosah....tak veľmi na dosah.

Mávam k vám  z nášho gauča na 25Tovey Crescent a prosím, ak aj vy chytáte rozprávky, príbehy alebo básne , napíšte mi o tom. Poteší ma to.

                                                               CINK

Líšky a zubné kefky

Dnes ráno, ako som pracovala, nám za oknom spieval vtáčik. Och...., to vám bola nádhera. Ako súkromná jar! Netrvalo to však veľmi dlho a o chvíľku zmĺkol. Na druhej strane, vtáčiky sa vonku ozývajú čoraz viac. I teraz je ich cez pootvorené okno počuť, hoci už to nie je súkromný koncert, aký sa mi ráno ušiel:).
Dnes je piatok. Pre nás ako taxikársku rodinu to znamená, že sme bez Tomáša. Obloha je zatiahnutá a hádam aj lepšie tak. Posledné dni tu sľubne svietilo slnko ale vonku bola zima až to bolelo. Keď som včera kráčala po Jorika do škôlky, slnko na oblohe bolo takmer krvavo červené. Čo to znamená?
I som čakala , že dnes bude vonku duť silný vietor, bude mi tlačiť do kolien, ako on tak rád zvykne, keď budeme s Jorikom po ceste kráčať, ale zdá sa....načúvam, že je vonku ticho, pokoj. V bezvetrí sa ľahšie "šľape".
Hodinky pred telkou ukazujú za päť minút osem. Čas pre mňa ukončiť rannú šichtu "výtvarníčky" a zmeniť sa na maminu. Nie žeby som sa na tú rolu netešila, ale i tak to robím s akýmsi pocitom smútku.
Dnes by  som s Jorikom rada zašla do mesta. Ak nás tam moje nohy odnesú. Poslednú dobu nepočúvajú ,ale o tom sa mi tu nechce písať. Rada by som Jorika vzala do drobného obchodu, čo je povedľa knižnice. Tej hlavnej, mestkej. Predávajú tam veci pre vegánov a vegeteriánov a ... čo sa mi mocno páči, drobnými zbierkami pomáhajú zvieratkám. Toť minule som si u nich kúpila drevenú zubnú kefku. Nebola omnoho drahšia ako ktorákoľvek iná plastová. Necelé tri libry, aby som bola presná. Nečakala som od nej veľa, hoci sa na obale pýšila akýmsi mne cudzím ocenením. No poviem vám, už týždeň to spolu ťaháme a ja som z nej hotová. To ocenenie bolo zaslúžené. Ak by ste niekedy mali tú možnosť, nebojte sa  ju kúpiť:). Ja ju dnes pôjdem kúpiť aj Jorikovi...a možno, ak sa bude dať, znova si čosi vyberiem alebo vyberieme z ich ponuky vecí na záchranu zvierat. Naposledy som si odtiaľ -spolu s kefkou, odniesla aj kľúčenku. Je na nej hádam tá najrozprávkovejšia líška s dievčinkou, čo jej sedí na chrbte. Aaaach..... Uháňajú spolu proti vetru a poviem vám, kedykoľvek na ten obrázok pozriem, až mi srdce stisne. Rozprávkové ilustrácie vedia byť tak magické!!!
No,v úvodzovkách  skvelé na tej kľúčenke bolo i to, že som si ju mohla len tak vziať. Trocha opodiaľ od nej stál na stene rozpis cien a vedľa neho pokladnička. Nik ma však nesledoval, nik sa nepýtal, nik sa nestaral. Mohla som do nej hodiť čo i len cent...toľká dôvera! Samozrejme , do pokladničky som vhodila toľko, koľko som mala. A urobila som tak rada, lebo všetky vyzbierané peniažky poputujú na záchranu líšok tu v UK. A líškam tým ja vždy rada pomôžem. Už sa i teším, jak tam dnes znova s Jorikom pôjdeme:).

No kým sa tak stane, čaká nás ešte ráno. Jorikove ešte nezačalo. Stále spí...nuž sa idem pustiť do riadov a do hračiek, čo sa zo včera váľajú po zemi a k vám už len mávam a krásny deň prajem....z 25Tovey Crescent.

                                                              CINK

Za včera

Cez okná do nášho malého bytu na 25Tovey Crescent prúdilo toľko svetla, až sa zdalo, že vonku musí byť konečne teplá jar. V tom svetle sa kúpajúci byt ma natoľko oklamal, že som Jorikovi navrhla, aby sme išli na detské ihrisko. Do svojho nového batoha (o ňom by sa dal napísať i extra blog, nakoľko som z neho tak "hotová", že jaj! Viete, ja kabelky moc nemusím a k počudovaniu, uvedomila som si až teraz , že nákup takého baťúžka je vlastne pre mňa ako nákup kabelky! A tak som si dala záležať a možno som aj zainvestovala troška viac, než obyčajne na batôžky zvyknem  a výsledkom je kúsok, ktorý so mnou hádam prežije nasledujúcich desať rokov v radosti a v spokojnosti)...som si okrem prepotrebných vecí prihodila i skicár , ceruzu a okuliare. Už som sa videla ako kade tade posedávam, jak nasledujem Jorika a do svojho skicára si čmáram posledné témy Dreadkinej výzvy. Ibaže, vonku slnko ozaj svietilo alebo zubaté až za prsty zachádzalo. Nehrozilo, že by som v tom chlade udržala ceruzku v rukách. Nuž nič, sklamane som prišla na to, že si na jar tu v UK ešte musíme počkať.

A tak sme s Jorikom ,po asi hodinovej návšteve ihriska , zakotvili v sekáči, v tom jednom, čo mal ešte po štvrtej otvorené . Jorik si v ňom našiel topánočky na leto a ja sivý sveter s jednorožcom a nápisom : ,,It´s so fluffy !" , k tomu obyčajné biele tričko a pletenú vestu s nekonečne dlhými strapcami . Juj!
Poslednú dobu sa začínam podobať na mamku. Alebo si to možno iba nahováram. Zatiaľ, čo moje sestry sa predbiehajú v netradičných kúskoch, čo nosia, každá vo svojom štýle, ja za nimi krívam. Občas tak očividne, že keby sa dalo, vyšla by som von aj v pyžame.  Pútať na seba pozornosť však tiež nie je moja šálka kávy a tak posledné mesiace obyčajne dvíham level na tepláky.
Ono, nie, moja mamka nenosila tepláky. Leda ak išla na záhradu zemiaky okopávať. Ale za mlada šetrila a utrácala na oblečenie koľko len mohla. A že si vedela vyberať, to mi verte! Ja som taká nikdy nebola. Príliš skoro mi zavoňali sekáče a nejakú tú dobu som na nich doslova závislá. Dokonca už aj keď zabehnem do nejakého klasického komerčného obchodu, cítim sa tam cudzo a doslova márne tam hľadám takú tú kvalitnú vynosenú látku , ktorú na sebe nadovšetko zbožňujem. Ale naspäť k mamke. Ako plynul čas, mamke sa začalo zdať, že nie je potrebné do seba investovať. Že je stará a iné veci sú potrebnejšie. Priznám sa vám, fúka na mňa rovnaký vietor.
Ale ako žena si myslím, že to nie je správne.
Ako žena zastávam názor, že by sme do seba mali vždy investovať. Moja svokra to napríklad vie:).
Aj moje sestry.
A ja? Ja občas mávam výpadky, kedy si myslím, že to alebo ono by na mne mohlo vyzerať skvelo. A ono aj vyzerá, to len ja...tuto ma to hryzie, tuto tlačí, tuto príliš objíma...OH! Látka pritvrdá, jej farebný odtieň mi oči driape, pri chôdzi tuto toto padá a výsledok je, že sa neviem dočkať, až si tú módnu habaďúru dám zo seba dole. A to prosím nepíšem o žiadnych róbach! Zmorená , na druhý deň, volím radšej tepláky. Veď aj tak ma nik nevidí! A ono tie tepláky, tak nejak vedia rozmaznávať. Prinášajú toľko pohodlia, že do riflí sa z nich skáče len zo zaťatými zubami. Blúzky sa k nim nehodia, najlepšie je tričko a ...uznajte, už keď ste v toľkom pohodlí, kto by sa trápil  s účesom? Gumička do vlasov tak nanajvýš! A make-up? Noooo..., na pováženie. Za seba hovoriac, tepláky ma ťahajú dole. Už som vyhodila aj očné tiene a zakotvila na maskare . K tomu trocha púdru a hotovo.
Ak sa mi aj niekedy pri pohľade do zrkadla zdá, že vyzerám biedne, s novým mesačným prílevom financií do peňaženky, mi príde omnoho rozumnejšie investovať do fixiek, ktorých životnosť je tak neuveriteľne krátka!
A tak si vám teda hoviem v tých teplákoch a už len igelitky do ruky a som vybavená. Nič voči nikomu, ale nikdy som "takto" nechcela skončiť. Ako niekto, kto je hrdý na to, že je žena, hanbím sa za seba. No hanbím ako hanbím . Pred pár dňami som si odbehla do kabínky v sekáči čosi vyskúšať. Nepamätám si už, čo to bolo, ale viem, že som si to nekúpila. Istý podiel na tom mal i fakt, že som sa pri pohľade na seba v zrkadle zhrozila. Ak už nič iné, nik mi v mojom outfite nemohol venovať rešpekt. Tak som sa tam v tej kabínke preplieskala a sľúbila si, že to napravím.

Ináč, celkom by ma zaujímalo, prečo tu o tom píšem? Žeby som rátala s tým, že niekde tam vonku je niekto, kto sa vníma rovnako ako ja  a ešte ho nikto nepreplieskal? Nie, nerátam....

Nuž, aby som toto svoje módne okienko uzatvorila, napíšem, že som sa rozhodla nosiť všetky pohodlné veci akoby to boli šaty. Staré špinavé tepláky, čo som si v sekáčoch pozbierala, som vyhodila. Kúpila som si trojo nových štýlových (pohodlných)  teplákových nohavíc, starý batoh šiel tiež preč, teraz mám tu yam yam parádičku , no a na nohách, tam toho veľa nenavymýšľam...., ani finančne sa moc ulietať nedá, mám svoje obľúbené Adidasy a tie, po niekoľkých mesiacoch nosenia , vyzerajú  úplne presne ako by mali, aby som bola nadšená.  Zatiaľ to neznie moc dobre, že? Ale...posmelená rokmi, čo mám , rozhodla som sa, aspoň nateraz, kašľať na to, čo sa patrí a čo nie, hlavne že ja sa v tom cítim dobre. A tak si zvesela na teplákoch nosím sukňu, občas aj dve. Blúzky nie sú môj štýl, ale jednoduché dobre strihané biele košieľky už áno a navyše sú aj vzdušné a pohodlné! No nepohrdnem ani tričkami a...tu som stále verná svojej klasike, obyčajným tričkám s dlhým rukávom. Občas ich dávam pokresliť Jorikovi, také mám najradšej. No a navrch toho nosím svetre, pletené, ručne robené sú totálne mňam! Ale úplne v pohode si vykračujem aj v hocijakých iných pletených svetroch , najlepšie takých s originálnymi severskými vzormi .
Ani na vlasy som nechcela zabudnúť. Podrástli mi, odkedy som o nich naposledy písala. Aj sa občas pohrávam s nožnicami v rukách a s myšlienkou v hlave , že ich ostrihám- to viete, pre ten pocit vetra vo vlasoch , ale akosi, nechávam ich rásť. A tak , aby som i tie oživila, miesto jednej gumičky, používam dve. Vlasy si tak takmer denne sťahujem do dvoch drobných culíkov . Nie je to žiadna sláva, ich hrúbka myslím. Ale čo už ?  Lepšie už nebude.Navyše, toť nedávno som v sekáči našla kapucňu, pletenú. Vyzerá ako čierna mačka. Má aj uši:) a dá sa v nej krásne skryť. Doslova a do písmena. Keď chcem, som v nej neviditeľná.
No a tá strapcová vestička, čo na mňa v ten uzimený slnečný deň čakala, sa dokonale hodí k môjmu boho teplákovému looku. Smejem sa. Ale vážení, včera som si to takto namierila i do škôlky, medzi ľudí, čo ma poznajú. A dobre bolo. Teda aspoň mne. Ak nič iné, cítila som sa farebne a pohodlne.
A tak teda...ak ...čisto náhodou, patríte i vy  k tým , čo sa v kabínke tiež občas zhrozia pri pohľade do zrkadla , ako na seba pozabudli, tak možno sa mi podarilo s vami zatriasť. Lebo , verte mi, nemali by sme na seba zabúdať. Ak na seba zabudneme my, kto iný to za nás napraví?
Moja mamka to pre seba nespravila. A ja cítim v žilách jej krv. Možno nie na pohľad, ale vo vnútri som jej podobná. No na rozdiel od nej, ja mám dve sestry, ktoré na toto koketné ženské právo nikdy nezabudnú  a to je bez debát výhoda!
Ale som sa rozpísala, čo? A o takých taľafatkách :). Nuž k vám k nim  iba mávam a krásny deň vám želám, z 25Tovey Crescent.

                                                                         CINK

ps: len tak na margo, včera som videla prehliadku od Vievienne Westwood. Ohlala, presne moja šálka kávy! Slobodná a originálna móda. Z niektorých kúskov som doslova zamrzla na gauči. Skúsim ten záznam nájsť...úspešne, tu je: https://www.youtube.com/watch?v=0sWeE-C1Vro

Listy

Zaspala som a zahanbene priznávam, že prebudenie bolo zlé. Aj som plakala, ako malé dieťa , ktorému na deň dospelý čosi z jeho obľúbených vecí zakáže. Mne dnes bolo zakázané ráno. No plač toho nikdy veľa neporiešil a tak, len čo som sa ako tak pozbierala zo zeme, pustila som sa do práce. Teda do toho, čo mi z nej zvýšilo. Na pol hodinu, čo je biedne málo, som k sebe pritiahla kufrík s fixami  a začala som kresliť. Teda, ono to nie je kufrík, aby som bola presná, ale radšej akási "taška" s arabskými znakmi. K nej patrí i o čosi menšia plastová nádoba, v nej mám Promarkery výlučne a ceruzky a perá a náhrady do ceruziek ...taká všehochuť. Nuž, presne to som si k sebe na polhodinu pritiahla a kreslila som ako blázon ďalšiu tému v Dreadkinej výzve - monštrum. Snažím sa ísť dopredu, lebo popravde, nie toto ale na knihách by som mala robiť. Moje predstavy robenia všetkého naraz  sa ukázali smiešne a naivné , ale vzdať sa a odstúpiť od výzvy nechcem za nič na svete. Tak sa ponáhľam dopredu, aby som čím skôr zase mohla byť so svojimi knihami. Čakajú na mňa, viem to. A chýbam im, i to viem. A i ony chýbajú mne.

Nuž, kým som si teda dnes ráno splašene kreslila , načúvala som obsahom listov Charlotte Bronteovej. Ach, či to bola krása. Druhú sériu listov ešte nemám napočúvanú, len jej prvú polovicu, ale i tak sa cítim obšťastnená. Prepáčte, vymýšľam si slovíčka za jazdy, ale ozaj - je obšťastnená cudzie slovo? Môj gramatický kontrolór mi tvrdí, že je a toho len tak neukecám. No budiš! Tak teda  naspäť k tomu obšťastneniu:). Písala som vám už o tom, ako zázračne na mňa všetko o sestrách Bronteových pôsobí ? Ich životopisy mám napočúvané odpredu odzadu. Kedykoľvek to na youtube zíva prázdnotou, vsádzam na sestry Bronteové. Ich rodinný príbeh je tak čarokrásny, hoci brutálny vo svojom základe. I ja mám sestry dve a našťastie, už žijeme dlhšie spolu, než to bolo sestrám Bronteovým dopriate. A i my, podobne ako ony, držíme spolu a podporujeme sa. A to i v tvorení. Spomínam  si na istú pasáž v dokumente o týchto slávnych sestrách. Po smrti dvoch z nich , ostala Charlotte v dome so svojim otcom sama. Ticho v tom dome sa vraj dalo krájať. Rušil ho tak akurát tikot hodiniek.
Rozmýšľam, prečo to sem píšem. Nijako to nesúvisí s mojim dnešným prespatým ránom a ani s tým , čo ma dnes vo zvyšku dňa čaká. Hm..., myšlienky možno nepotrebujú vždy stanovené dôvody. Nuž, tak teda... dokončím svoje nezmyselné písanie. Ako som bola naposledy doma, navštívila som svoju mladšiu sestru. Ostala žiť v byte po rodičoch a mnohé -mnohé veci v tom byte ostali tak, ako boli predtým. Sestra síce čosi zahodila, niečo predala, niečo vymenila... Ale mnohé je tam rovnaké a ak už  by aj nič iné, stále je tam ten gauč, na ktorom mamka umrela. V ten deň , keď som tam za sestrou bola, spomenula som si na tú pasáž v dokumente, tú s tým tichom a tikotom hodiniek. Tá atmosféra bola náhle i tam, na Maurerovej ulici - bola úplne presne rovnaká . Ťažké ticho , ktoré sa dalo krájať a tikot hodiniek do toho. Zvažovala som, či sa aj sestra cíti doma tak ako Charlotte... Najskôr aj hej, lebo i začala sa správať podobne ako ona. Lebo , asi by som nemala prezrádzať, ale hádam to nikomu neublíži, moja mladšia sestra začala písať. Najskôr básne, teraz rozprávky. Ukladá to všetko do svojich zošitov a kým som bola doma, mala som tú česť si ich aj pozrieť.
Viete, veľmi rada sa hrabem v cudzích skicároch a zošitoch. Prináša mi to potešenie, hoc jak úchylne to znie, dívať sa na cudziu prácu, na cudziu tvorbu. Zvykne v nej byť viac z človeka než v odtlačkoch ich prstov. Alebo možno presne rovnako, len akurát , že v tých zošitoch a skicároch je mi to DNA čitateľné.
Teraz, keď som od domova na míle vzdialená, ostal nám medzi sestrami už len telefón.  Často ho využívame. Denne bez debát. To ako si voláme a zisťujeme, čo má ktorá nové. A po "dráte" lezú aj rozprávky i básničky i poviedky . Ktovie , aké by to bolo, keby sme nemali telefón. Najskôr by som vlastnila  podobnú zbierku listov ako má Charlotte.
Hm...o chvíľu tu budem mať svoju malú rodinu a to som ešte nezverejnila dnešnú tému na svoju facebookovú stranu. Dnes sa toho okúňam. S každým ďalším obrázkom páčivosť  klesá dole a ja sa už neviem snažiť viac. No čo, pravda je, že hoci ma to mrzí, neubíja ma to, práve naopak. Ženie ma to vpred. Lebo chcem byť lepšia, hoci viem, že lajky sa na meranie úspechu nepoužívajú. Alebo počkať, myslím , že sa mýlim, používajú.
Och, tak či onak , pôjdem ja , aj s tou svojou Bronteovskom náladou. A k vám mávam a krásny deň prajem, nech už čokoľvek budete robiť, nech ste úspešní !
Cinkám od nás, z 25Tovey Crescent................CINK.

Nervózna

Možno to bolo tým, že som málo spala a možno tým , že čo sme boli doma, môj synátor trávil veľa času so starými rodičmi a ja ...., klasicky, zmĺkla som(lebo to ja zvyknem, najmä keď som sama a uj, či to mám rada) , ale včera som mala "nervózny" deň. Najskôr som pobehovala bytom ako trafená srna, prenášala veci tu a tam, triedila, riedila , upratovala. Všade niečo bolo a všetko sa pýtalo "prevetrať". Keď sme sa s Jorikom konečne dostali von, bolo už popoludní a ja som po všetkom tom pobehovaní bytom potrebovala trocha zmĺknuť. Ibaže to som potrebovala ja. Môj syn potreboval pravý opak a pár metrov od domu to mňa celé vybalil. Hádaj na čo myslím, kto prvý zbadá auto istej značky....až po nekonečnú tému, prečo Anglicko a prečo Slovensko? Hm..., tam to začalo . Myslím, tá moja Nervozita. Jorik si totiž jakživ na svete nedá vysvetliť, že v hluku premávky musí hovoriť hlasnejšie, aby som ho počula a tak naša cesta vyzerala ako moje nekonečné hundranie, že ho zase nepočujem a že sa zase musím k nemu zohnúť, aby som aspoň niečo vyčítala z jeho pier. Ono, na počutie sa to môže zdať ako haha hihi, že si robím srandu, ale nerobím! V niektoré dni, prisahám, si prídem na materstvo stará. A netrpezlivá .
A nepozorná.
Lebo...ani neviem....Jorik sa možno na dovolenke doma troška "rozkekešil", ale včera  sa mu s rozkekešnosťou  darilo. Nikde sa mu nechcelo, nič sa mu nepáčilo..., všetko chcel ,aby sa točilo okolo neho. Potila som sa a dusila vo svojom kabáte. V umeleckom obchode sa nalepil na sklenené dvere, čo bolo hneď okomentované pani predavačkou, aby sa na sklo nelepil, lebo ona ho potom musí umývať. Jorik sa mi z jej upozornenia takmer zosypal ,ako sa hanbil. Potom, zatiaľ, čo som ja vyberala fixy , strčil do úzkych otvorov pre ne, svoje dve kovové hviezdičky, čo mu istá pani po ceste darovala. A hviezdičky, tadá nešli von! Najskôr nás okričali, aby sme s tým fixovým regálom nič nerobili. To ako sme sa ich snažili dostať von a potom, keď sme im vysvetlili, čo sa stalo....nasledovalo hromženie a nadávanie , lebo.....hurá! všetky fixy museli ísť z regálu dole - myslím doslovne, jedna po druhej, ako sú krásne podelené v odtieňoch .... aby sa hviezdičky dostali von. Ospravedlňovala som sa a ponúkla sa, že pomôžem, že ich sama povraciam späť , ale myslím, že nás chceli z obchodu čím skôr vyhnať von, lebo sťaby som mala lepru , na mňa predavač zrúkol, aby som sa ničoho nedotýkala! Uf!

A potom..., na nálade mi nepridalo ani hnusné škaredé číslo, čo sa na mňa smialo, keď sa môj zakúpený materiál zrátal dokopy. Mne aj do plaču bolo. Či sa nevie, že výtvarníci sú bedári? Promarkery majú výdrž vyšťaveného dostihového koňa, za to za ne pýtajú ako sa novučičký natankovaný Mercedes . No čo narobím, keď sivastomodrozelené odtiene majú také, že z nich plačem?

A tak som sa včera zmordovala.

Dnes ráno som si ku všetkým svojim fixovým zásobám sadla a triedila som ich a triedila, vyše hodiny, čo ešte funguje a čo nie a teraz vedľa mňa odpočívajú dva uhladené boxy plné fixiek. A skicár. Konečne môžem kresliť.

Vonku počujem dážď a hej, nepáči sa mi. Ale nie je ešte ani 5am , hádam ustane dokiaľ sa deň rozbehne. Na dnes nemám nijaké plány ..., ale s tým sa netrápim. Čosi vymyslím. A hádam už nie nervózne:). Včerajšok mi bohato stačil. Pufkám za ním.....nech sa nevracia.

Mávam k vám....a krásny deň želám, z 25 Tovey Crescent.


                                                                      CINK

PS: na youtube teraz zanietene sledujem Fran, tá je taká dobre známa. Ale ak by sa predsa našiel niekto, kto ju nepozná, tu je link na jedno z jej najnovších videí... Neviem ako na iných, ale na mňa Fran pôsobí veľmi blahodárne. A to aj napriek tomu, že u nej všetko šľape ako švajčiarske hodinky a u nás....dobre, vieme svoje. (na čo mám ja svoje obľúbené : ,,ale ja mám dieťa a ona nie!" ) Tak tu je: https://www.youtube.com/watch?v=bbYkPoGSMkw

Tesco

Za pol hodinu otvárajú Tesco. Ja sedím v obývačke a sledujem digitálne hodinky. Moji milí spia, jeden vedľa druhého....radosť  na nich pozerať. Ten väčší z nich bude ešte spať pekne dlho. Šoféroval celú noc, spať šiel až pred piatou. Ten menší zase, sa môže kedykoľvek prebudiť. Netrúfam si ani odhadnúť...možno už aj kráča sem, za mnou do obývačky a možno zalomí na celé dopoludnie. Napokon, cestovanie bolo únavné a spanie v detskej sedačke viac než nepohodlné. Tak váham. Presne za 26 minút otvárajú Tesco.
Mám sa ísť namaľovať a upraviť? Stihnem to, kým sa malý zobudí? Risknem to?
V chladničke chýbajú potraviny. Ale ráno sa s ich obsahom prežiť dá.
V záchode však chýba toaletný papier a to je horšie. A umývadlo zíva prázdnotou po zubnej paste, aj to je zlé. Priam kritické. A potom....potom sú tu aj moje nohy, ktoré stonajú, ponosujú sa...pýtajú sa ma dookola  , čo do pekla robím, že nič nerobím? Že len tak nehybne ležia na stole a držia na sebe nepríjemne páliaci notebook. Ráno predsa zvyknú cvičiť a cvičia radi , tak čo sa deje?
Hryziem si peru.
Pravda je, že cvičiť nesmiem. Teda smiem, ale len povolené. A to povolené ešte nepoznám. Moje telo, moja chrbtica, aby som bola presná a namierila prst priamo na vinníka, mi dala kopačky. S nohami je úzko spojená..., ozaj by som ocenila, keby im to vysvetlila , prečo sú teraz také nečinné.
O 21 minút otvárajú Tesco. Stále som sa nerozhodla. A moje nohy stále vrčia. Cesta do Tesca by ich možno trocha umlčala....

Hm..., hmkám si. Závislosti sú ťažké veci. Toľké roky, rovnaký režim, rovnaké pravidlá. Pocit bezpečia. Teraz ich mením a nie, nepáči sa mi to. Ale zdravie mám len jedno a dosť som sa poučila o tom, aké dôležité je. Ako keď som minule stúpla na klinec z Jorikovej hry , ktorý sa mi so všetkou blaženosťou zavŕtal do päty ako krtko...., Jorik ku mne pribehol a chcel mi fúkať boliestku . Dookola pritom vravel, že musím byť opatrná a dávať si na seba pozor. ,,Počuješ ma mami, počuješ? Musíš si dávať pozor na seba...dobre mami?" I kvôli nemu sedím a snažím sa byť nad vecou. To len tie závislosti hulákajú a štrajkujú vo mne. Ako keď si ráno chcete dať svoju šálku kávy a ups, už nesmiete..., lebo váš tlak! Váš nešťastný tlak... Ja viem, kávy sú už aj bezkofeinové a aj zelené a ešte neviem aké. Napokon, aj to cvičenie môže byť všakovaké ..., len ako píšem, ešte to svoje nové  nepoznám ..., dá mi ho "špecialista". Ale ozaj len špecialista, š p e c i a l i s t a , prizvukovala mi moja lekárka. Tak si budem musieť najskôr omrknúť  sadu jeho diplomov, až si nejakého nájdem....či je pre mňa dosť dobrý. Žartujem, ale len tak...naoko. Lebo vskutku nežartujem. Búúúú.....
12 minút do otvorenia Tesca.
Moja tvár v zrkadle vyzerá divne. Dva malé tenké culíky po bokoch mojej hlavy vyzerajú raz vintage  a raz zasa infantilne , sťaby som bola Pippi Dlhá Pančucha. Moja mamka ma tak zvykla volať. Hej, doma mi vraveli Pipi a nie Vierka. Ale to len keď som bola dobrá. Nikdy som nebola Pippy , keď som bola zlá. Uvažujem , aké je to zázračné byť vintage a Pippi naraz. Vlastne uvažujem, aké je zázračné vidieť sa raz tak alebo onak len na základe toho, či sa sama sebe páčim alebo si zo seba robím prdel.
Dobre, stačilo.... Tesco je otvorené za 8 minút. Za ten čas si nestihem dať ani make-up !
Ale stihnem zamávať na rozlúčku.
To hej...
A možno aj čosi vybaliť z kufrov, čo okolo mňa ochkajú po ťarchou nevybalených vecí.
Čo je dneska ? Piatok? Hej, piatok. Vonia ako pondelok:) . Tak teda piatok , hurá do teba! A k vám mávam....so želaním krásneho dňa...z nášho malého bieleho a trocha vychladnutého bytíku na 25 Tovey Crescent.
PS: Tesco je už minútu otvorené....


                                                            CINK