Sing on the top of your voice

Dnes je vonku ticho a tma. Takmer ako včerajší deň, keď sa nedialo nič. Obloha sa zatiahla a kde tu nečakane spŕchlo. Po množstve prenádherných letných slnečných dní sme to , podľa mňa, všetci cítili ako pracovný pondelok po úžasnom víkende. Ale dobre tak. Pôda pila. Uj, či sa už pýtalo ju zaliať. Tráva je tu takmer všade žltá, spálená, udupaná...miestami sťaby len slama ležala na zemi. Akoby odvšadiaľ len nedávno odišli cirkusanti a po ich stanoch a maringotkách ostali na zemi nemilé stopy.

I ja som bola tomu počasiu vďačná, lebo kresliť som musela  a veru som aj kreslila a kreslila som dlho....dlhšie, než som čakala. A Jorik okolo mňa tancoval a dookola sa ma pýtal , kedy sa už budeme spolu hrať a kedy a kedy a kedy a už ...?
Nemyslím, že je na mieste napísať : maminy to poznajú....alebo rodičia to poznajú. Hádam každý to pozná, keď by sa zišlo rozpoliť. Ibaže sa nedá a ja som svojmu nahnevanému materinskému ja musela opakovať, aby sa upokojilo. Posledné dni sme si užívali, teraz proste pracujem. Navyše, i tak som blažená. Môj muž mi to stále opakuje. A ja viem..., i mňa mrzí..., keď kráčam s Jorikom vonku po ulici a povedľa nás fičia autá a ja viem, že v jednom z nich je i on "väznený", zatiaľ čo ja voľne kráčam a v rámci maminovskej opatery - som slobodná. (tu sa len veľmi ťažko vysvetľuje, že pre mňa je kreslenie a tvorba veľmi dôležitá a častokrát jediné, po čom túžim , je kresliť. Žiaľ, z tohto uhla pohľadu, i maminovanie je niečo, čo prosto stojí v ceste . Prosím, kľudne ma vinte..., ja len neklamem. Som úprimná. Čím viac kreslím, tým viac kresliť chcem. Alebo radšej musím. Už to nie je dobrovoľné. Možno ako droga ? Každé odloženie bokom , bolí. Preto svojmu mužovi rozumiem, ale nemyslím, že i on mne.)


Občas, keď sa ozabudnem....neviem, či to tak máte aj vy...mne sa to tak stáva , že teda občas a možno niekedy i častejšie než len občas, sa mi prihodí,  že sa mi chce svet pripomenúť . Odrazu ho vidím  ako veľmi veľmi veľmi obrovský. Ako povinnosti, ktoré odkladáte bokom a oni nikam nezmiznú, len sa kopia. Alebo ako Jorik, ktorému dookola vravím, už čoskoro, už čoskoro sa s tebou budem hrať, už len dokreslím, dobalím, dovarím, doperiem.... I svet je taký, dupne si vedľa mňa nohou a povie: ,,Stačilo!"  Zrazu, akoby som ani nebola v ňom, ale on na mne a uj, či je len ťažký. So všetkými jeho farbami a zvukmi, vôňami , pachmi a dotykmi a časom , čo pomedzi neho letí. A  zrazu zase viem, že dnes je dnes a nie včera , ani zajtra. Lebo čo je tu dnes, tu už zajtra byť nemusí. A po všetkom, čo sa nám v rodine stalo a občas stále deje, ako všade inde napokon, viem, že nie je nič viac dôležité ako tu a teraz a na plné dúšky, keď sa dá. I preto som , v rámci mojich síl, posledné dni pracovala, kým sa dalo..., kým bola vonku tma, kým Jorik spal, aby sme , až sme hore, vyšli von a chytali zážitky a spomienky a nepozerali sa vľavo a vpravo, kto pozerá a kto rozpráva , ale hľadeli si svojho a tešili sa z toho, čo máme.
Deti to vedia najlepšie.
Učím sa od nich.
Napokon, mám súkromného učiteľa.

A prosím pekne, až tak urobíte, keď sa o to pokúsite, sľubujem, hlava sa vám bude točiť. Toľko života je okolo. Občas si myslím, že ten môj muž má ozaj pravdu a ja som ozaj blažená. Lebo to vidím! Tu a teraz . Nikdy nebudem môcť ľutovať, že som "to" nevidela.

Nijaké veľké veci...., nijaké početné zástupy ľudí...nič vám k tomu pocitu netreba. Len vás samých a svet okolo. A zrazu všetko má nevyčísliteľnú hodnotu.
Každý dotyk, každé objatie, každý závan vetra.
Akoby ste odrazu videli....možno radšej cítili, že "zaberáte" priestor a z toho priestoru robíte stopy.

Píšem ako imbecil.
Myslím, že je nemožné to opísať.
Myslím, že jediné, to najlepšie, čo na opis môžem použiť je detstvo. Lebo, verím tomu, že mnohí na detstvo spomíname , lebo detstvo bolo iné a veci sa zdali čarovné a prosím pekne, oni sú aj teraz...prečo by nemali byť? Jorikovi sa isto rodia v hlave. Raz na ne bude spomínať a dozaista mu budú voňať ako tie moje detské spomienky voňajú mne . A tak sa pýtam, keď prežívam všetko s Jorikom po jeho boku, prečo by som aj ja nemala mať "rovnaké" čarovné spomienky ako on?
Pravda je, že ich také môžem mať. Len my dospelí sme už zabudli ako na ne.

Stále píšem ako idiot, že?

Keď sme pred pár dňami našli v obchode cd od Passengera, nečakala som od neho nič, len nejaký tucet dobrých - pokojných piesní. Keď sa na mňa vyvalila posledná pesnička , takmer som odpadla. Nie je nová, to len mne akosi niekam "unikla". No našla sa v pravý čas! Oj, ako mi len číta slová z mysle! Ja viem, že ak nik iný, ten chlapík mi rozumie. A hoci mi jeho video príde trocha ako záber z blázinca, slovám v piesni tlieskam bez zastavenia. Odkedy som si ju po prvýkrát vypočula až doteraz. Stále tlieskam.
A prosím, rada by som tlieskala aj vám....lebo verte mi, i vy to môžete cítiť, ak ste nebodaj zabudli. Mrzí ma , ak máte prácu, ktorá vám v tom bráni..., ale ak sa pokúsite, možno i tam sa to bude dať. Som si vedomá toho, že život nemôže byť len o užívaní...(ozaj nemôže? do tohto polemizovania nechcem zabiehať) ,lebo ktosi musí i chleba napiecť, že áno....? (A prosím, ani mne sa obrázky samé nekreslia, zatiaľ, čo ja behám po lúkach...)
Ale....
Viem, mne sa to ľahko hovorí. Ja som len mamina, čo rada kreslí... Nuž, tak aspoň, keď práca skončí, chodte von , chodte tam, kde to máte radi a dýchajte....čo vám pľúca stačia a budte ako deti a nepozerajte sa vpravo a vľavo, lebo na tom nezáleží .

                              Mávam k vám....z uprostred leta...a veľa srdca tešenia prajem....

                                                                          CINK
https://www.youtube.com/watch?v=vi9V4W5Txtk   - spomínaná pieseň od Passenger

Bla bla o lete

Leto , ktoré sa svojou dĺžkou - vďaka školské časy - rovná dvom prázdninovým  mesiacom, sa bude čoskoro lámať na polovicu. Dnes nebudem sentimentálna a odpustím si svoje tradičné lamentovanie v štýle - "Čože? To už ako?", lebo - akoby sa tak práve stalo. O pár dní si budem s Jorikom baliť kufre a na celý mesiac sa odpracem k nám domov, na Slovensko.

No..., musím sa vám k niečomu priznať.

Nechce sa mi a najradšej by som bola, keby sme prebukovali letenky. Hneď aj poviem prečo. Lebo...lebo len pár dní dozadu od nás odišli priatelia - vrátili sa po mnohých rokoch života tu späť na Slovensko. Natrvalo myslím. (to je ináč čosi ako obrovské alebo radšej preobrovské mínus života ľudí v zahraničí, lebo ono je to ozaj smutné, keď si niekoho "nájdete" a naviažete sa a ten človek, čo človek? celá rodina...odrazu jedného dňa prosto zmizne:(. Jorik takto už druhýkrát prišiel o známych, ktorých mal rád a ktorí mali dieťa v jeho veku, s ktorým sa on vedel krásne zahrať. ja viem, viem...daň za život ľudí v zahraničí.) No ešte skôr než odišli, vzali nás na čarovné miesta a my, sťaby Plymouth dostal druhý dych, tešíme sa z tých miest a radujeme a chodíme tam , kedy sa dá a všetko tu má zrazu iný "šmrnc". Ja som si dokonca nové plavky kúpila ! A to je už čo povedať, lebo ja a plavky sme boli rozvedení už nejaké tie roky.
A odrazu mám kožu sfarbenú dohneda a moje nohy, ktoré som doteraz , hanbiac sa za stav , v akom sú, balila denno denne do nohavíc a to i v tom najhorúcejšom počasí, zrazu nechávam pod sukňou len tak, na "hoľáky", nech dýchajú a tešia sa z vetra. Veď no a čo , že nie sú perfektné!
Voda v mori je tu ľadová až kosti láme. Človek doma pri prečítaní si vety : ,,Ideme k moru." či strávili sme deň pri mori, môže aj závisťou pukať, ako sa my tu máme...lebedíme na pláži, ale anglické pláže sú ,prosím pekne, iné. Skalnaté a štrkovité, až bolí....joj, či len bolí po tých kameňoch chodiť. Mnohí ani neprejdú, najmä deti, stoja a čakajú, kým "obutý" rodič nepríde a neodnesie ich tam, kam treba, do bezpečia trávy či asfaltového chodníka . I priezračná voda ostala niekde v Chorvátsku . Tunajšia voda je zelená ako tmavý ihličnatý les a je plná rias a občas i medúz a ľadová je! oh! - ako voda u nás  v potoku. Deti sa často len v "neoprénoch" kúpu. (už i my sme jeden pre Jorika zohnali:)
Ba ešte ani to slnko vás pri mori veľmi neohreje, lebo tu takmer stále fúka - ľadový vietor sťaby vás zo všetkých strán nejaká ľadová jaskyňa obklopovala, z ktorej ťahá a ťahá a to občas až tak  intenzívne, že ani kamene na veciach nestačia, môžete si ich chytať vo vetre.

A predsa to tu milujeme.

Drsné a chladné a neprívetivé. A hoci ani more k nám Slovákom nepatrí, hladíme si ho ako svoje a ja pomaly ale isto začínam cítiť tú anglickú hrdosť na to, čo majú....lebo neušlo sa im najkrajšie z najkrajšieho, ako to majú na Hawaii a tak im neostáva nič iné, len to drsné a chladné milovať. A oni to milujú. Je to ozaj sympatické vidieť.
A tak, ako sa pomaly zamiluvávame, prišla na rad moja dlho plánovaná dovolenka domov, myslená v čase v zúfalstva, lebo veď tu sa cez leto dá len po obchodoch behať. Uj, či som sa mýlila! (medzi nami, dnes je tretí deň , čo sa ešte ani len potraviny nedokúpili, čo je pre nás, čerstvé ovocie a zeleninu spásajúcich,  nesmierne dlhý čas!)
Navyše, aby toho nebolo málo, odkedy sa kúpila letenka, si sestra našla trvalú prácu a už i , zdá sa, priateľa a tak má toho času nazvyš pramálo. Rodičov nemám a naša chalupa už nie je naša chalupa a babkin dom so záhradou už tiež nie je náš a v drobných Krompachoch, kam ideme, sa zrazu všetko scvrklo na panelákový byt na piatom poschodí, ktorý už neviem koľký mesiac opravujú. Prach a hukot a ak situácia spred dvoch týždňov stále trvá, tak ani nijaký výťah.
Ešteže máme svokrovcov. Babku a dedka a kvôli nim späť ideme, lebo ....akosi, ostávam ako Angličania i ja hrdá na to, čo my Slováci máme a to sú pravé slovenské prázdniny u babky a dedka. Za žiadnu cenu nechcem , aby o ne Jorik prišiel, hoci moji rodičia sú už ....z kola von a .... odpuste mi, mne vždy príde zaťažko...ako si spomeniem, keď mamka plakala, lebo vedela, že prehráva a ja som jej vždy tvrdila, aby sa nebála, všetko dobre dopadne, ešte bude Jorikovi krupičky vyvárať. (prepáčte prosím, prepáčte...ono to nikdy neprestane bolieť)
Heš heš plač privolávajúce spomienky.
Späť k babke a k dedkovi. Lebo prisahám, ruka na srdce, na babky a dedkov sú najkrajšie spomienky. Babky vždy varili lepšie ako maminy a babky sa nikdy nehnevali a takmer všetko povolili a dedkovia zase všetko opravili a boli tam, vždy tam a nikde inde, len bezpečne poblízku.
Hádam dobre bude ako je... Navyše , mňa práca čaká. Knihy...hádam sa tentokrát podarí veci dokončiť. Všetko je momentálne rozbehnuté a ...aj sa bojím, lebo veľa toho je a nie lacné ,žiaľ a nie všetkému rozumiem, žiaľ, no zatiaľ mám šťastie na ľudí, čo sú ochotní pomôcť, juj, že či mám! , a tak pomaly ideme dopredu.

Pozerám na hodiny a až ma zmrazilo, ako dlho tu už píšem....no, to sa mi stáva, keď sa dostanem ku klávesnici. Tak ťahám prsty preč, lebo aj kresliť by som rada dnešné ráno, ešte mám resty , na ktorých musím pracovať. Len ešte tuto, fotky som narobila, aby sa slová trocha zafarbili...

...obrázkami, čo som v posledné dni nakreslila a na ktoré som tak hrdá, že viac hádam ani nemôžem. Ozaj milujem tieto izbičkové zákutia s dievčinkami so zadumanými hlávkami. 

...nech už v tých izbičkách svojich robia čokoľvek, hoci aj jednorožce k sebe volajú...

...a sestry...uj , či sa mi páčia "sestry" na tomto obrázku, lebo sama mám dve a viem, že k intimite dievčenského života patrí aj sestra..., tie , čo aspoň jednu majú , mi rozumejú, lebo sestra , s ktorou rastiete je ako poklad a na zapletanie vlasov nemôže byť nik iný lepší ako ona sama...

A na úplný záver ešte spomeniem, že carbooty sú ku mne štedré toto leto a šatník sa mi rozrástol o zopár ozaj čarokrásnych kúskov , ktoré v mysli objímam, lebo voňajú mi spomienkami po detstve a tak nejak akosi, majú v sebe vietor a ten ja nesmierne rada , no ... jedna vec sa z tej moje veternej kolekcie vymyká , ba ani detstvom až tak nevonia, definitívne nie vzhľadovo a to je toto: 

Bábika v žltom kresielku. 

Keď som ju zbadala, až som zhíkla, hoci boli ľudia okolo mňa. Schytila som ju do ruky a zistila som , že ona hrá! Rovnako ako hracia skrinka mojej babky , ktorú som vždy chcela vlastniť, ale neušla sa mi do dedičstva. Keď som ju tam v sekáči obdivovala,  tú bábiku myslím, zastavil sa pri mne istý pán z Ázie a vraví mi : ,,Tá babika musí byť veľmi stará. To ani neviem odhadnúť. Veľmi stará." Pán mohol mať 50? ,,To už ani také nenájdete nikde...veľmi stará..." A ja som si aj myslela, že čo už taký pán môže vedieť, veď je z Ázie a bábika teda vyzerá, že došla odkiaľsi , kde to vonia palmami  a kokosmi na stromoch, až keď som doma nenašla na stoličke pečiatku od výrobcu : Tokyo Japan. Nuž, ten pán vedel viac, než som ja na prvý pohľad odhadla a škoda, mohla som sa ho popýtať na detaily. 

Takže tak. Takýmito zbytočnosťami si tu farbím leto. 

Lebo inák je viac žlté a suché , ako tu slnko svieti a len málo - máličko prší a už i tráva , tu večne zelená, si povedala : ,,Stačilo! Ja na to kýcham!" a dala sa na blond.

Krásny čas všetkým vám.

CINK

Maj sa škôlka...

Dnes má Jorik "graduation party" v jeho škôlke. Nuž teda, pôjdeme sa rozlúčiť alebo radšej, pôjdeme to osláviť ! To len ja , ako mama, miesto toho, aby som sa bezbreho tešila, sa kde tu po sebe štípem, či je to vôbec možné, že už mám zo svojej lásky školáka. Vlastne, ani neviem, čo sa čudujem....veď sa mi už občas aj do náručia ledva zmestí a to som ho len nedávno nosila v nosiči všade so sebou. No, na zahnanie sĺz si v duchu opakujem : ,,Veď sa ti nežení Vierka, len do školy ide, čo z toho takú vedu robíš?" Veď ja viem, viem...,ale čosi mi vraví, že i tá ženba ,popravde, nie je zase až tak ďaleko a možno ma prekvapí skôr, než to budem vo svojej hlave čakať a zas a znova budem v sebe rumázgať, že jak je to vôbec možné, veď len včera som smútila, že už do škôlky viac nepôjde. A tak, viac než z racionálnych ale radšej čisto žensky - koketných dôvodov, som sa rozhodla kúpiť si niečo pekné na seba a dnešný deň ako hrdá mama osláviť. Prekrásne , bordové, s kvietkami ako drobné puntíky obsypané šaty , už na mňa v skrini čakajú. K tomu tyrkysové pančušky a béžové sandále. Smutno mi isto iste je, ale hej! Som i hrdá na toho svojho spratka , ktorého milujem do špiku kostí, že ho prisahám, každé ráno lámem, jak ho stískam a bozkávam a Jorik sa nechá, i hlavu dole spustí...., lebo biedak vie, že mama i tak nepustí, dokiaľ všetko nezbozkáva a dokiaľ mu tristodvadsaťpäť krát nepovie, že ho miluje : Po mesiac a späť.... Až ho z tej lásky zožerie....Až ho kompletne celého rozmliaždi a rozpučí.....Až dokiaľ mu nezje aspoň bradu a pätičky , lebo tým prosto nevie odolať! Fuh....aj zo desať minút ho ráno čo ráno mordujem. Ale vidím, vidím...veď nie som slepá, že čo som doteraz vo vzduchu bozkávala, teraz radšej na zem uložím. Ale heš chodte melancholické myšlienky! Beztak sú zbytočné ako prach, čo na nábytok sadá. Nič nezmenia, len "zosmútia". A tak radšej očkom mrkám na balíčky, čo sme včera s Jorikom do noci balili . To pre pani učiteľky, aby sme sa im poďakovali, za všetky hry a objatia, čo Jorikovi dali. Priznám sa vám, nie som dobrá v týchto veciach. Ani neviem, čo sa tu patrí kúpiť. V sekáčoch pravidelne nachádzam ďakovné poháre, hrnčeky, taniere, plakety..., ktoré najlepšej pani učiteľke z lásky kedysi deti kúpili. Ba dokonca už i tričko som našla, ručne maľované s podpismi detí. Akosi , do sekáču mi to nepatrí, veď kto si to kúpi a potom, čo ak to nájde niekto z tých, kto sa na tvorbe darčeka vlastnoručne podieľal? Asi to najlepšej pani učiteľke nedošlo... Odhliadnuc od toho, viem, že tu, ako i u nás doma, mnohí nosia kvety. Kvety nikdy neurazia, kvety iba potešia. No , povedzme si pravdu, učiteľka si ich v takýto deň domov donesie toľko, že ak dosiaľ nemala alergiu na peľ, je na najlepšej ceste ju dostať. A tak sme s Jorikom vymysleli , že tým našim učiteľkám darujeme čokoládu. Tá sa zje a koniec. Nuž, nabehli sme do vegánskeho obchodu, lebo to už vieme, že ich čokoláda nám prevelice šmakuje. Po krátkom zvažovaní, kúpili sme šesť rôznych druhov , aby bolo veselšie a farebnejšie. Od jedného výrobcu síce , len každá čokoláda v inom balení a s inou príchuťou. A tak máme vanilkovú, nugátovú, orieškovú, pomarančovú, keksíkovú a klasickú čistú. No a aby toho nebolo málo, zabalili sme ich do papierových taštičiek i s jednou mojou pohľadnicou. Len pre tri, také tie úplne že naj pani učiteľky, sme urobili balík o čosi bohatší a hoci si nie som istá tým nápadom, pribalili sme im do balíka i plátenné tašky. (ja totižto nie moc rada dávam svoje veci ľuďom, ktorí si ich nepýtajú...lebo ozaj ma bude mrzieť, ak svoju tašku nájdem v sekáči. No , robím výnimku a riskujem v nádeji, že kohosi predsa len potešíme ...). Oj a takmer som zabudla! Že i Jorik sa na balení pričinil a pre každú jednu učiteľku nakreslil drobný obrázok:).

(s taškami...dúfam, že sa zídu, ak by už aj nepotešili)

(túto nugátovú máme najnovšie úplne že najradšej! mňam, chutí do bodky a do písmena úplne rovnako ako kedysi Danka. teda, ak sa nemýlim a bola to Danka, čo bola nugátová...alebo žeby Janka? či Lenka? nie , tá isto nie...Danka to bola, tak je, že?)

(čokoláda a pohľadnica)

Nuž tak je to teda u nás. 

Slávnostne.

Ešte očkom zabieham k nášmu oknu a mrkám na tú zeleň, čo za oknom máme. Slnko ešte nie je vidieť..., najskôr je teda zatiahnuté. Uj, či len pršať bude? To dúfam nie....! V daždi sa mi bude ťažko "klopítať" béžovými sandálkami... No horúci júl ,aký sme tu dosiaľ mali, mi vraví, aby som sa nebála. I dnes bude pekne. To len na carboot ,v nedeľu doobeda , si každý rád spŕchne:). A tak, s pokojom na duši, k vám mávam a len krásny deň vám všetkým prajem. Nech ho máte ako maľovaný!

Cink