Ach jaj

Povedzme si to hneď na začiatku, aby bolo jasné...pľuvanie neznášam. Ba dokonca ani to "charkacie", ktoré tak často prevádzkujú chlapi kdekoľvek im nabehne slina. Bez debát však úplnú topku tvoria pľuvance na niekoho . Hovoriac za seba, je to podľa mňa akt poníženia...kedy ti daná osoba nestojí za nič, tak za nič, taaaak veľmi za nič - až ju chceš ponížiť. Ako stáť na dne a just ešte do toho dna vyhrabať jamu.
Nie, nepokračujem vo včerajšom blogu, nenadväzujem na neho, leda ak tématicky. Včera sme boli s Jorikom na najväčšom ihrisku v Plymouth....ľudí hlava na hlave....príliš veľa na mňa.....ale čo neurobím z lásky k dieťaťu? Fontánka striekala, Jorik sa šalil ,výskal od rozkoše a ja som výskala s ním, hoci mne stačil len pohľad na neho.
Keď sme sa po čľapkaní usušili, prezliekli, vyskákali v tzv. jumping castle - nafukovací hrad, začali sme brať jednu preliezku za druhou.....ozaj, do bodky a do písmena...Jorik teraz so slovami : " Ja sám, ja sám !" zdoláva preliezky akoby bol v nejakej súťaži a neplánuje sa vzdať , dokiaľ ich nezdolá. Občas skúša a skúša aj polhodiny....a keď sa napokon vyškriabe, kam sa vyškriabať chcel, zdvihne ruky víťazoslávne do vzduchu a kričí :" Jorik to spravil! " . Je mi sympatické jeho snaženie. Hoci občas tŕpnem a ruky mám okolo neho rozpažené po celý čas jeho skúšania. Ani včera tomu nebolo ináč. Akurát sme zdolávali také čosi veľké lanové.....hotová pavučina z hrubých lán, keď som si všimla doslova že anjela v belasých šatičkách ,s veľkou mašľou,  s vláskami rozlietanými okolo ozaj nádhernej tváričky.....ako pľulo na Jorika.
Ha??????
Okríkla som ju. Naokolo samé deti, anjel bol očividne sám. Prestal a mrkol na mňa vraždiacim pohľadom. Prisahám, jedno milé slovíčko by som pre to dieťa nemala, keby som si ústa pustila na špacír. Ale držala som sa. Po včerajšku o to viac. Našťastie, pľuvance skončili hneď a zaraz , ako som sa ozvala a tak som na ne o chvíľu zabudla a sústredila sa znova len na zdolávanie prekážok.
Hodnú chvíľu na to sme sa s Jorikom usadili na lúčke okolo preliezok, ako mnoho ďalších rodín, spod kočiara som vytiahla kufrík s jedlom a pustili sme sa do piknikovania. Odfotila som si Jorika na instagram, dala mu na hlavu moju čiapku.....ani som nevenovala pozornosť okoliu...,keď som začula samé "tfu, tfu,tfu,tfu......" okolo hlavy. Mrknem pred seba a zase ten anjel pľuje a pľuje ako ide okolo našej deky..... Poviem vám.....na rovinu....hoci sa troška hanbím, nazvala som ju , samozrejme, že súkromne - little bitch. (myslím, že som to aj precedila cez zuby...) Kebyže môžem, sfackám ju. Cez tie jej nádherne mašľou ozdobené šaty jej tak naložím, že sa odnaučí pľuť. Ale zachovala som dekórum a nahnevane sa spýtala, kde je jej matka. Vyškerila sa a mlčala. Odišla k najbližšej hojdačke, prevesila sa cez ňu, dívala sa na mňa...provokatívne, ako tie malé beštie v amerických filmoch a ja som na ňu šepkala , však počkaj malá...ono že sa tá mamina čoskoro ukáže.....budem ťa sledovať. A nemusela som dlho. O chvíľku k nej pritancovala postaršia pani a milo premilo na ňu....ba dokonca ju zdvihla do náručia bozkávajúc ju na líca......To dievča mohlo mať aspoň 5. Ináč, stále mlčalo.  Schytila som Jorika za ruku a v duchu panika, však som si svoju reč nestihla nacvičiť.....vyštartovala som so slovami :" S vašim dovolením...." Pani mi hneď a zaraz venovala svoju pozornosť a ja som jej, cítiac sa vinne (!) zverila svoju nemilú skúsenosť s jej dcérou ? , tak nie vnučkou. Staršia pani, plná vrások, mala v sebe čosi veľmi hrejivé....pozitívne...preto ten pocit viny. Nie, ona si nezaslúžila cítiť sa skolene pred nejakou cudzou matkou. Nie....celé to bolo nesprávne.....teraz to viem, keď som si odskúšala na vlastnej koži....v priebehu dvoch dní...všetko čerstvé, môžem porovnať. Pani sa hanbila a ja s ňou....a jediný, kto nie, bola tá anjelská zrúda v jej náručí. Jej to bolo šuma fuk! Všetky slová ospravedlnenia sa sypali z úst babičky...jej vnučka mala vec na háku....čo jej môžu slová, ako "mrzí ma to veľmi....to už nesmieš robiť....je mi to tak ľúto..." a ja " nemusíte , ja to chápem.....len som chcela,aby ste vedeli...ale netrápte sa, je to ok !" Čo som to vôbec trepala? Nebolo to ok!!!! Nebolo a ak mám byť úprimná...veľmi ma lámalo povedať jej ozaj svoj názor.....čosi ako : " viete, vaša vnučka je nádherná....človek sa rozplýva, keď sa na ňu pozrie...,ale keď na nás pľula...mala v očiach zákernosť...čosi zlé....neviem, či niečím v rodine prechádzate, nie je to moja starosť....ale vaša vnučka vie byť zákerná....videla som jej to v očiach. Prepáčte mi za úprimné slová.....nechcem sa vás dotknúť ani vás nijak raniť....len som chcela, aby ste vedeli, že to je dôvod, prečo som za vami prišla..." Lebo bez týchto slov som sa cítila ako žalobaba. Prisámpačku, ako žalobaba v materskej škôlke, ktorú nikto nemá rád.

Poviem vám, najskôr toto všetko vyznie ako malichernosť...ale mňa sa dotkla. Dva dni za sebou som mala tú česť vidieť anglické dieťa pľuvajúce pravé pľuvance do tváre môjho dieťaťa. Ono to bolí...verte mi. Neviem ináč ako zvažovať, dokiaľ a dokedy budem schopná postaviť sa ako matka za neho a odohnať tie malé beštie preč od neho. Naveky nie. Raz im bude čeliť sám. Teraz ešte nechápe.....pozerá na ten "akt" s nemou tvárou s očami otvorenými a nič. Nijaká reakcia. To len ja plačem. Kebyže som ja matka dieťaťa, ktoré opľúva iné, som nekompromisná. Keď sa nevieš správať, nebudú ihriská. Uvidíme kto z koho. Ale takto sa iba dívam na matky ,babky.....buď mlčiace, prehliadajúce , čo sa stalo ...alebo láskavo napomínajúce. Dumem, či majú tieto praktiky účinok a len ja som tá, čo to nevidí. A nechápe.

Aby neznelo všetko iba čierne, mali sme včera ináč s Joričkom krásny deň. Od rána až do večera.....plný úsmevov a pohladení. Len k večeru som vypadávala....únava.....ale zvládli sme to. Aj sme sa okúpali v pene, aj knihy boli, aj cuddly cuddly..... Ba (!) a to je už čo povedať, aj som kreslila! Ale ešte nie je dielko hotové. Dnes je vonku chmúravo .....neviem, ako sa vyvinie deň. Ale keď sa bude dať, pôjdeme znova na ihrisko. Chcem, aby si ich Jorik užil koľko sa dá. Kým to anglické počasie dovolí.

Toľko tárania na dnes .......mávam vám z obývačky na 25Tovey Crescent!

Z ihriska

Včera som sa nejako počas dňa pozbierala a ako plynul čas, k neskorému popoludniu došli sme s Jorikom na ihrisko. Na to malé, čo voláme Little playground. Máme to tam radi. Komorná atmosféra, ak môžem byť snobská pri opise...skôr rodinné miesto na hranie ....takmer magické, ak zoberiem do úvahy neviditeľný pocit súdržnosti akonáhle prekročíš s dieťaťom bráničku a vojdeš dnu.
Zatiaľ , a to trávime ozaj veľa času na ihriskách , sme nemali nijakú nemilú skúsenosť. Až do včera. Na vlastnej koži som pocítila anglickú náturu ukrytú v pár slovíčkach drsne namierených voči mne. Ako super citlivý človek sa obyčajne rozcitliviem nad všetkým. Skôr, ako obviním niekoho iného, viním seba. Myšlienky, že som mala čosi urobiť ináč ma prenasledujú dni a dni po tom, čo sa "nehoda" stala. Ani teraz nemám  z tejto príhody najlepší pocit.....viď, píšem o tom, ale darmo koľkokrát si to v hlave premietnem, výsledok mám rovnaký. "Nevinná,"
Aby som vám obzrejmila, čo sa stalo.....ide o jednoduché pravidlo - s mojim dieťaťom nehovor, ak máš problém, obráť sa na mňa ako na  rodiča.
Ja som sa pochopiteľne neobrátila.
Sedela som na muchotrávke a kreslila. Po očku som sledovala Jorika. Kakal. Má svoju techniku a viem, že ja som posledná, ktorú chce pri tomto súkromnom akte vidieť. Hanbí sa.....ak k nemu prídem, v panike si zakrýva oči, chce byť neviditeľný. Pribehlo k nemu dievča , možno 6-7 rokov, netrúfam si presne odhadnúť. Aj som si vravela, že by bolo lepšie, keby tam teraz nebola......ale čo som mala robiť...ihrisko je pre každého...a tak som sledovala Jorika, až odtiaľ odíde, že ideme prebaliť. Ibaže ešte skôr, než sa toto stalo, dobehol brat dievčatka a vraví mame sediacej vedľa mňa na ďalšej muchotrávke, že jej dcéra pľuje na Jorika. Obe matky sme správu dostali v rovnaký čas, sediac na rovnakom mieste. Ja som okamžite vyštartovala..teda, hneď potom , ako som odložila skicár bokom.
Dievča sa na mňa smialo, Jorik sa ani nepohol vo svojej skrýši.
,,Opľula si môjho syna? " pýtam sa jej.
,,Áno! " vycerí na mňa celý chrup.
,,Prečo si to spravila?" nechápavo vraštím čelo....lebo...neviem si pomôcť, jej radosť mi nepríde na mieste.
,,Lebo jemu sa to páči!" povie takmer zvodne. Do mňa vchádza zlosť...
,,Má iba dva roky....nemyslím, že sa mu to páči. " cítim sa ako Jorikova hovorkyňa....ale medzi nami, kto je rád opľutý ? ,,Prosím, už ho nikdy viacej neopľuj! " Hej, povedala som to s "tónom" , ale nekričala som, len......šlo to zo mňa samej. Ako z matky.....ktorá vidí svoje dieťa, ktoré si ktosi starší vzal na mušku pre svoje morbídne žarty. Nechcem povedať, že šlo o šikanu....ale halooo.., môj 2ročný syn bol opľúvaný a nevedel urobiť nič lepšie, než stáť na mieste........a kakať, lebo musel. Vzala som ho do náručia, otočila sa...a boom, z ničoho nič, stála predo mnou matka pľuvačky. ,,Aby bolo jasné, máš hovoriť so mnou a nie s mojim dieťaťom, keď máš problém." Vedela som, o čom točí...nepísané pravidlo ihrísk a vôbec všetkého.  Hovor s matkou! Cha, ja som jej dcére lekciu výchovy nedala. Mala som s ňou rozhovor....,aby som zistila, či vôbec bola pravda, čo sa mi do uší dostalo. Lekciu som nechala na mamu samotnú....ale pochybujem, že dievča nejakú dostalo. Medzi nami, očakávala by som "prepáč" a doslova dokopanie dcéry k nám , aby sa ospravedlnila . Byť jej mamou, verejne do nej nahučím, že takéto správanie jej nebudem akceptovať. Ale matka neurobila nič! Postavila sa na stranu dcéry, čo ku podivu rozumiem, a všetok hnev namierila na mňa. Ako Slovenka vedela som, že akýkoľvek slovný boj mám prehratý.....navyše, nie som ten typ, čo sa vie hádať.....ja mám len nejaká dve roviny....abo dostávam naložené alebo sa vytočím a potom koniec. Ale do stavu "savytočímapotomkoniec" sa na verejnosti dostanem len veľmi ťažko. Takže sú poväčšinou všetky slovné boje u mňa prehraté už vopred.
Našťastie matka pľuvajúcej slečny mi nechcela nič viac a nič menej len pripomenúť, kde je moje miesto. Cha! Odvrkla som jej, že ja jej dcéru nepoúčam, len som jej povedala, aby moje dieťa viac neopľúvala. Nepomohlo....nemyslím....., lebo.....keď nad tým sama dumem, neviem určiť, kde sú hranice . Najskôr aj ,,Nikdy viac na môjho syna nepľuj!" malo byť adresované matke ako ,,Neželám si, aby vaše dieťa na moje ešte niekedy pľulo!" Hm, som si takmer istá, že malo.
Ale nehnevám sa na seba, že som tak neurobila. Možno ešte stará výchova zo Slovenska, kde hovorenie s rodičmi bol už akýsi druhý level závažnosti..... keď nestačí krik z okna ale treba sa obuť a búchať komusi na dvere.
Premyla som v hlave  čo sa stalo veľakrát. Prebrala som si sama v sebe výhody takejto "hovorsmamou" výchovy a myslím, že nie je správne zakaždým hovoriť len s rodičom a dieťa z toho vynechať. Som viac než otvorená hraniciam detských hier a štuchance, buchnáty , ba aj pľuvance v hneve tam patria. Toto bola troška iná káva. Nechutná. Na malom chlapcovi, ktorý veľkej slečne nič nerobil. Ani nemohol.....veľa toho nepovie, veľa ešte nerozumie a navyše kakal! Myslím, že je správne, keď dieťa vie, že urobilo čosi zlé a niekomu sa to nepáči. Ochranárska matka je horšia než nemecká cenzúra za čias Hitlera. Čo bude s dieťaťom, až raz vyrastie a ono vyrastie a ktosi mu kdesi vynadá? Lebo isto iste mu raz ktosi kdesi vynadá. Zrúti sa mu svet alebo si otrepe rameno akoby sa nič nestalo a pôjde bezcitne ďalej ?
Za seba viem, že sa nebojím stretnúť sa s matkou ešte raz a to u mňa hovorí za všetko. Bola to ona , ktorá sa "spakovala" a keď som o pol hodinu na to odchádzala domov aj ja s Jorikom, videla som ju v kríčkoch schovanú..... Troška nechápem....určite nie je na hlavu. Tie kríčky boli ozaj podivné..... (aj ma napadlo...môj najhorší možný sen.....odoberanie detí cudzincom.....banality, pre ktoré sú deti odobraté...aspoň tak sú prezentované médiami, mi prídu na hlavu postavené....ale sú...je možné, že ma fotila z tých kríčkov , keď sa Jorik hral a ja som kreslila? Fuj! Mažte ta tam škaredé predstavy!)Tak či onak, stále mám v sebe "hnev" za to, čo to dievča urobilo a nebojím sa postaviť druhej matke tvárou v tvár. Anglické pravidlá verzus tie naše Slovenské. Na anglickej pôde , dvíham ruku súperovi. Ale hohooooo...., neznamená to, že si nechám syna opľúvať! A to nevyslovené prepáč bude beztak navždy chýbať.

Troška neblaho a neradostne píšem dnes....ale nedalo mi ináč. Keď sa niečo týka Jorika, som obdobne ako druhá matka, ochotná biť sa do krvi. Nepoznám súpera. Takže ja ju chápem...a práve preto sa obávam, aby som nezmýšľala ináč, až sa jedného dňa karta obráti a môj Jorik bude aktérom nepekných vecí. Možno budem mať hranice, obdobne nepísané ako sú hranice súdržnosti ihriska...kedy si sama v sebe uznám, že teraz to bolo na mieste a teraz nie. Aspoň dúfam...ináč si môžem ja sama napľuť do tváre.

Dumem....je nejaká šanca, že pľuvajúca dcérka dostala vôbec nejakú lekciu o pľuvaní? Veľmi pochybujem.

Mávam materinsky....s láskou .....z obývačky na 25Tovey Crescent.

Keď lovím slová

Včera sme mali tak nedeľný deň, ako len nedeľný mohol byť. Bola som úprimne rada, keď končil, ešte netušiac....že dnes je tu bank holliday! Nemám ani potuchy čoho sa týka a čo obnáša.....čo bude otvorené a čo zatvorené...našťastie však je vonku celkom  pekne a tak s Joričkom najskôr zakotvíme na ihrisku.
Aj dumem, čo krásneho a vznešeného sa včera stalo, čo by stálo za zmienku......ale nič ma nenapadá.
Najskôr preto, že poväčšinou, keď píšem blog, píšem podľa aktuálnych pocitov a tie moje sú dnes tak trocha vystrašené. Ustráchané v takom smere, v ktorom sa necítim zatiaľ dosť smelá , aby som o ňom písala. Možno zajtra..pozajtra....keď budú aj nejaké hmatateľné odpovede.
 Aj si šklbem prstami, že prečo to tu vlastne spomínam....Poznám zvedavosť a čo dokáže napáchať...ale ako ináč mám vysvetliť moju aktuálnu neschopnosť sformulovať pár blogových viet?
Na druhej strane, isto iste mi dáte za pravdu, že keď sa niečo v tých našich pradúcich ľudských motoroch "pokazí" , vyvedie nás to z rovnováhy. Na svete je toooľko chorôb a nie všetky sú strachnaháňajúce.  Mrkla som aj na uja Googla...... Nesklamal. On nikdy nesklame. Ibaže ja som bola na neho pripravená.....nachystaná nedať si nahovoriť čokoľvek, čo v zálohe má. Triedila som, preberala informácie. Separovala. Striedmo len. Ani nie jednu celú stranu jeho pestrej ponuky.
A prežila som. Som tu a píšem...a viete čo, ako píšem...lepšie a ľahšie je mi...každým slovíčkom. Ba dokonca, spomínam si na niečo pekné....na Jorička a jeho zadumanú tvár s pohľadom upretým kamsi do diaľky ... ,,Načo myslíš ?" pýtam sa ho zvedavá, očakávajúc odpoveď ,akú mi poväčšinou dáva jeho otec..... takú, po ktorej si vravíte, že už mu túto otázku nikdy viac nepoložíte....ale Jorik ma prekvapil... ,,Mamu." Odtrhne pohľad z ďaleka a prilepí ho na mňa : ,,Mamu." To slovo z jeho úst znie tak zvláštne.... Tisíc rán do srdca..... bolí to a šteklí a ja sa usmievam. ,,Mamu, mamu, mamu..." Opakuje a už sa usmieva, lebo aj on cíti môj úsmev. A ja sa smejem naširoko....čert ber môj chrup....Jorik ma už toľkokrát videl. Pred ním úsmevy nechcem schovávať.

Už som sa chcela rozlúčiť, keď ma napadla ešte jedna vec, krásna podľa mňa, lebo je tak nevinná ako len nevinný je pohľad dieťaťa na svet. Včera v akváriu , zas a znova, pozoroval Jorik veľkostne skôr drobné rybky ,najmä v porovnaní s tým, čo tam za kusy majú (mám na mysli raje a žraloky). Vždy a vždy sú to tie samé rybky, to samé akvárium posledné sprava .... plné farebných rybičiek  plávajúcich pomedzi rovnako farebné koraly a žiabre sa im pri tom otvárajú a zatvárajú a Jorik sa ne díva a konštatuje s výdychom úľavy : ,,Happy fish..." (šťastné rybky). Kde tu sa tam objavia oranžovožlté rybky, trošíčka menšie, ktorým žiabre vidieť nie je...len otvárajúce a zatvárajúce sa ústočká s kútikmi otočenými smerom dole.... Jorik si ich všimne , oduje tvár a konštatuje : ,,Sad fish." smutné rybky. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila , čo ho vedie k jeho úsudkom  o radosti a smútku rybičiek. A jeho mylné vysvetlenie ich psychologického rozpoloženia mi vždy roztiahne kútiky úst.
Asi trepem...že áno.
Toto sú moje súkromné radosti.
Vy máte iné. Podobné ale iné.
No za seba som rada, že som svoju myseľ aspoň na chvíľu poslala na "špacír" .
Dnes zo mňa nič nebude...., pretom radšej dvíham pravicu a mávam ňou....ku krásnemu dňu , oslavnému.....lebo hej , nie len tu sviatkuje:).

Krásny deň želám z obývačky na 25Tovey Crescent.

Lenivo dnes

Včera som mala zvláštny deň. Nohy ma nepočúvali. Odhliadnuc od faktu, že nové tenisky som na tretí deň dala dole z nôh a prv, než som si obula topánky staré....kompletne sa nehodiace k zvyšku "outfitu" , ktorý som na sebe mala ( ale okrem sandálok a gumákov a zimušných topánok, nebola iná možnosť...), oblepila som si prsty na nohách leukoplastami s detskými ilustráciami. Nohy ma však boleli ináč, celé....štrajkovali....chceli deň voľna. Zaslúženého....bez pochýb. Deriem, žmýkam svoje ratolesti nohaté každý deň, čo dajú to dajú..... Včera som nemala na výber, len akceptovať ich spomalené tempo. Jorik mal skvelú náladu takmer celý deň. Až k večeru, za noci , tesne pred uložením sa do hajan, bojoval s únavou krikom a odporom namiereným proti všetkému a všetkým. Až keď aj mne povolili nervy...pardón, ale stalo sa....zaspätkoval, stíchol, skrotol....zjedol sa jogurt, prečítala kniha.... Pokoj , tíško.....ako vyšitý predspánkový čas.

Bola som vďačná za ďalšiu knihu od tzv. Princess Camcam, lebo to bola práve ona, po ktorej som siahla, keď hlasy u nás v byte stíchli .  (na obale knihy vystupuje autorka už len pod týmto pseudonymom) Včera dorazila , čakala na mňa na verejných schránkach....v pomerne drobnej obálke. Najskôr ma to prekvapilo, ale medzi nami, tento jej útly vzhľad mi je sympatický. Kniha má tvrdý obal a je obdobne čarovná ako jej predchodkyňa. Opäť bez slov opisuje časovo krátky úsek, nedá sa v obsahu zablúdiť. Jorik ju hltal očami.....ozaj hltal. Tichúčko počúval, odpovedal na moje zvedavé otázky...... líška...ach tá líška, magické stvorenie vyliezajúce von za tmy.... Sfotila som vám tento knižný poklad a úprimne dúfam, že som urobila knihe väčšie zadosťučinenie ako posledný krát.

 

 

 

 

 

 

 

Už som prišla na to, prečo fotografia tak dobre ladí s týmito Princeznej Camcamovej ilustráciami. Stráca sa totiž hranica, ktorá drží obrázky dnu. Kniha ,papier...je plochá/ý, reálne vidíte alebo si skôr uvedomujete,  kde končí zilustrovaný dej. Fotografia toto vedomie maže, popiera....neviete, čo máte ozaj pred očami....veríte , že všetko ozaj je trojrozmerné...vyčnievajúce..... Dávajú moje slová zmysel? Najskôr ťažká filozofia na každotýždenný sviatočný deň.

 

Dnes u nás prší. Tomáš už taxikárči....včera vraj nemal dobrý deň, dorazil v "našu" záverečnú, aby sa spolu s nami uložil do postele. Ani nebol čas vyzvedať, koho viezol, čo zaujímavé sa stalo.....len tak, pomedzi prezliekanie sa do pyžamka, sypal na mňa nemilé zážitky dňa.

Tak teda prší....zvažujem existenciu carboot sale. Zvažujem aj, čo s načatým dňom.....už som písala, že nemám rada nedele. Všetko je také iné....nedeľné..... Možno rybičky? Hm..... Ihrisko neprichádza do úvahy. Všetko bude mokré....Jorik bude sklamaný. Nijaký "big big playground " milý môj sa dnes konať nebude....predpoveď je neúprosná, dážď, dážď ....dážď.

U susedov plače dieťa...hučí práčka, ako žmýka....otriasa sa celá budova. Máme pravidlá.....hútam, lovím v pamäti, od akého času máme povolené púšťať práčku a vysávač.....Ich hučí už od siedmej. Na nedeľu pomerne skoro. ( ono je to tak, že keď má niekto malé dieťa, ktoré ho drží hore od 5am, tak o dve hodky na to sa zdá byť úžasný čas na pranie. Nehovoriac  o tom, že dieťa nedeľu nepozná a starajúci sa rodičia v podstate tiež nie. Ha? Kedy sa vlastne nedeľa stáva nedeľou v živote rodiča? Viete, takou tou...však vieš, dnes je nedeľa.....treba oddýchnuť...:)

Na záver môjho písania.....pridám ešte foto z ranného fotenia. Obrázky som zverejnila aj na bobekovskej stránke , ale ich prvotný zámer umiestnenia bol tu....tak sem s nimi....lebo....až sa hanbím...nemám ináč nič nové, čo by som vám ukázala. Včera bol ďalší deň bez ceruzky v ruke. Cítim sa previnilo...ale nevyšlo.

 

 

 

A to je všetko.....z lenivého nedeľného blogu. Mávam vám, podobne lenivo.....nedeľne.....pravačkou a želám nič viac a nič menej ako pravú lenivú nedeľu všetkým vám! Ako ináč, z 25Tovey Crescent.

 

 

 

Priateľ

Včera som mala krásny deň. Z jednej časti aj preto, že som si zadovážila nový koberec....alebo radšej koberček, ktorý na moje veľké sklamanie veľkostne nesadol v našej ináč tiež malej obývačke.....a trvalo mi večnosť nájsť mu nové miesto....ale predovšetkým som sa tešila Jorikovi a všetkému, čo sme spolu včera zažili. Mala som pri sebe včera nie len syna, ale aj parťáka a kámoša. Jeden by neveril, čo také dvojročné telíčko všetko dokáže.

 Najskôr, tata nás ráno skoro opustil. Piatok je deň , ktorý je považovaný taxikármi za silný deň, už sťaby súčasť víkendu. Večerná piatková zábava je prísľubom zárobku a mnoho taxikárov ťahá od vidím do nevidím....busy busy busy. Tak sme s Jorikom osireli, ale my sme zvyknutí , takže bez akýchkoľvek problémov sme sa zbalili - nabalili a hajde na potravinové nákupy. Keď sme v Tescu, musíme ísť pozrieť zvieratká (Jorik najmä vtáčiky, jeho naj) a hračky. Najnovšie dokonca aj nábytok. Dumem, či som to nejak ja spôsobila...najskôr áno...veď odkiaľ ináč by Jorik podobné maniére nabral ? Ten môj synátor mi totižto v obchode nosí všakovaké vázy, sochy a ukladá ich na skrinky a volá na mňa, aby som sa na to prišla pozrieť, že čo si o tom myslím...seriózne očakávajúc môj úprimný názor. A ja mu ho dám. Keď sa nepáči, tak sa nepáči. On potom dume a v tej jeho drobnej hlávke znova veci meria, prirovnáva a občas aj nahlas vyhlási svoj finálny názor. Je mi toto jeho správanie veľmi sympatické. Podobne sa chová ku gaučom....k posteliam ...chytá látku, čalúnenie....vyslovuje verdikty ako mäkké, príjemné....pohodlné.... nebojí sa ani vyskúšať daný kus nábytku, poťapkať....chváli za jazdy....normálne by mu za to mohli platiť:). A tak som nemala najmenší problém rozkladať si po obchode koberce a behúne, kombinovať a ladiť, lebo Jorik bol vo vytŕžení sám od seba , bavilo ho, čo sme spolu stvárali....pre neho to bola hra. Obdobne doma, keď sme presúvali nábytok.....bol moja pravá ruka a v závere vyhlásil, že mal fun. No nemiluj ho ešte viac.

O tom, že kúpený koberček bol omnoho menší než moje (vraj) výtvarné oko odhadlo a svojim vzorom oduševnene bojoval so všetkým ostatnými vzormi v obyváčkovej časti našej kuchyňoobývačky , netreba hádam ani veľa písať. Naveľa, našla som mu nové miesto. Starý zvlnený koberec sťaby trávička u nás dožil. Bude mi za ním smutno, ale medzi nami....odkedy som na neho vyliala špinavá vodu po maľovaní....už mu nebolo pomoci. Zvlnil sa a nikdy nevyrovnal. Jeho betónové vlny mi už riadne dlho liezli na nervy, ale tolerovala som ich. Už viac nemusím.

A tuto aha, mini ukážka, kde nateraz môj supermäkký a superfarebný (ináč, ozaj v tých najkrajších farbách ružovej a tyrkysovej ) koberec zaparkoval .....

 

Medzi nami, myslím, že stále  prechádzam obdobím "nestovania" . Veľmi túžim veci poprekladať, obnoviť, zmeniť, vymeniť.....a po tyrkysových dekách na gauči , dopriala som si ďalšiu dávku endorfínov tyrkysovým kobercom. Ozaj ale ozaj sa mu teším.

 

Odhliadnuc od témy kobercovej, je tu aj druhá časť dňa, ktorú si nemôžem dovoliť preskočiť či zamiesť pod koberec. Popoludní sme s Jorikom, ako ináč, skončili na ihrisku. Nie, skicár som von nevytiahla.....včera som, prosím pekne , nenakreslila ani čiarku! Ale beztak, tešila som sa....lebo Jorik si našiel kamaráta. Vôbec prvého, ktorému to aj povedal. Bol to drobný aziat, starší ako Jorik o takmer dva roky, ale bol výškovo za jedna s Jorikom a keďže toho veľa nenahovoril, sadli si úplne "uliato" k sebe. Naháňali sa spolu, jašili a tadáááá...Jorik mu povedal, že je jeho priateľ! Také čosi som ešte Jorika nepočula povedať....a juj, či ma to hrialo. Chlapček bol na pohľad krásny...mala som nebezpečnú chuť ho odfotiť...ale hej, mám hranice. Jeho mama ma prvými slovami počastovala informáciou o autizme jej syna , čím som pochopila jej túžbu o akceptáciu nedostatkov , ktoré jej ratolesť má a ktoré sa jej zdali pravdepodobne neprehliadnuteľné. Omyl, boli prehliadnuteľné a boli sympatické. S mamou Cindy (Jorik sa zdvorilo popýtal na meno) sme predebatili hodnú chvíľu o škôlkach a potrebách autistických detí. Bola mi sympatická, hoci to bol ten typ ľudí, čo vás nepočúvajú  a ani nechcú počuť, chcú len radiť a nedajú vám čas vysvetliť im, že vy toto predsa viete. Nechala som teda svoju hlavu kyvkať ale skôr na znak súhlasu než ako dôvod potešenia , že mi rozšírila vedomostné obzory. Popravde, v hlave som sa celý ten čas pohrávala s myšlienkou, či od nej mám pýtať telefónne číslo.....či by malo zmysel ponúknuť jej to svoje....či by prišli k nám...zdalo sa, že čas na hry máme rovnaký....Neurobila som tak, aj napriek tomu, že sa naši synovia hrali ako starí známi a my ako maminy sme s úžasom konštatovali, že takto blízko ešte nikdy k nikomu nemali.

,,Váš syn na môjho hovorí...neviem, ako to robí , môj syn ľudí odmieta, ale váš syn ho nejako akceptuje a zhovárajú sa spolu....." habkala nechápavo tá drobná, hmotnostne mne za jedna , mamina z Hong Kongu. Ktohovie, vravela som si sama pre seba, možno ten môj Jorik je ozaj čarovné dieťa.... (viem, že nie je, iba pre mňa, pre tatu, pre babky a dedkov a pre tetu Janku, ámen bodka)

Napokon sme sa tesne pred šiestou rozlúčili a poviem vám, čosi vo mne sa smialo naširoko ukazujúc celý chrup. V Morissone sme si cestou späť kúpili pistácie a džús a bez hanby sa zložili na parkovisku ,aby sme vylúskali zásoby energie na všetky pouličné hry ako hádaj na čo myslím......hádaj na čo pozerám.....až dokiaľ nedôjdeme domov.

 

Večer sa Jorik kúpal po prvýkrát s pastelkami, ktorými môže čmárať po kachličkách i po vani. Chcela som kresliť, veľmi som chcela......, kým sa Jorik máčal v bublinkách , ale už bolo takmer desať a moje očné rolety už neakceptovali nijakú poistku.....I knihy pred spaním boli len dve. Božteky v postielke a hajde do hajan.

 

Teplo mi včera bolo vo vnútri a vám želám presne to isté. A aj vám k tomu mávam.....ako ináč, z obývačky na 25Tovey Crescent.

 

Včera pršalo , dnes svieti slnko

Aj dnešnú noc strávil Jorik vo svojej posteli. Presne ako som si myslela. Odkedy sa kúpila nová posteľ, ani raz sme nezaváhali nad jej úlohou - a Jorik pochopil. Toto je jeho miesto. Večer, tak nejako automaticky, bez otázok či váhania.....lezie sa do nej a chumlí sa v perinách, svetielko svieti, pouličná lampa sa aj cez dva vrstvy závesov derie dnu ,ale Jorikovi to nevadí a mne tiež nie.....večer som tak unavená, že ledva držím viečka zrolované hore. Máme svoje miesta.....ako psy alebo mačky....Jorik zalezie, mama zalezie....čas približne rovnaký......čosi málo po desiatej......tata ešte jazdí. 

Neviem koľko bolo hodín , keď sa Tomáš konečne vrátil domov . Pamätám si, že som vstala, šla skontrolovať Jorika.....premiestnila jeho migrujúce telíčko , prikryla ho a šla si znova ľahnúť. Nie dlho....o tri minúty som bola znova v tej jeho -hračiek plnej-  izbe vinná, že som ho prikryla...bolo predsa tak horúco, moje vlastné telo sa lepilo na pyžamo..... ale už bolo neskoro. Za tie tri minúty sa Jorik stihol prevrátiť, presunúť na kraj postele a paplón zrolovať niekam pod nohy. Ako bojovať s veternými mlynmi......šla som si radšej späť ľahnúť.

Včera som mala s Jorikom zvláštny večer. Drobné úkony, tak rozkúskované v čase....nič som nevedela poriadne urobiť. Špinavé riady i napriek môjmu aktívnemu pobehovaniu ostali neumyté, suché prádlo ostalo visieť na sušiaku....(akurát odpadky som dnes vyniesla ako som šla ráno behať, ináč by aj tie ostali ležať na dlážke vedľa kredenca...).  A predsa,  niekde okolo deviatej, dostala som cca trištvrte hodiny na seba...na kreslenie a tak som schmatla skicár a konečne dokončila dvojstranovú skicu. Túto , presne túto....

 

 

 

 

Som na ňu zatiaľ hrdá....nateraz. Sfotila som aj víťazný obrázok z knihy.....(ten tu už tuším fotený .....

 

 

 

 

......bol, ale to nevadí...)...fotila som najmä pre bobekovskú fb stránku, posledné dni som ju troška zanedbávala....

 

A keď som už mala foťák v rukách, odfotila som vám aj zelené šaty kúpené niekde na začiatku týždňa....alebo to bola sobota.....čo som ich kúpila? Neviem.....odpuste, som tak trocha  stratená v časovej stratosfére, aktuálne zaskočená , že už je znova piatok! Toto sú ony....tie šaty.....

 

Myslím, že ich dlho nechcel nikto kúpiť, lebo boli v sekcii zlacnených kúskov.

2libry presne stála táto nádhera . Veľkosť 10,ale sedia mi.

 

Usmievam sa, vonku svieti slnko....zdá sa, že dnes bude pekný deň. Možno sa bude dať ísť na ihrisko. Možno niečo nakreslím.....Tomáš bude ťahať do noci...možno do rána. Piatky sú pre taxikárov busy. Obdobne vlastne celý víkend. Dívam sa na svoje ruky a odhadujem, nakoľko sú "napumpované"  na víkend. (medzi nami, myslím, že o ruky sa báť nemusím....skôr tie očné rolety by trebalo opraviť - padajú pričasto:).

 

 

 

Mávam vám ku krásnemu piatku!

Z obývačky na 25 Tovey Crescent.

 

 

Snežný zajac

I dnešnú noc strávil Jorik vo svojej posteli. Nijaké námietky.....úplná samozrejmosť akoby nikde inde na svete ale iba práve tam, v tej drevenej posteli obkolesenej svetielkami , bolo jeho miesto na spánok. Teším sa.....pomyselne, robím si háčik k neviditeľným míľnikom, za ktorými raz budem plakať. Môj chlapec spí sám. Isto ešte budú noci, ktoré pri mne strávi....možno zlý sen, možno choroba....možno narodeniny či meniny - špeciálny dôvod na čosi extra, viac cuddles......ach...., keď o nich píšem....dlho som si ich neužila. Chýba mi Jorikova vôňa v posteli.....jeho kopance, dýchanie....tak plytké, až ani nepočuť.....a to aj napriek tomu, že sú to len dva dni, čo od nich abstinujem.....a najmä, že ja som asi taký spáč, čo zaľahne a utne, nič len sny, dokiaľ mi ich o 4hodiny budík neprestrihne. Občas aj sama....bio budík.

 

S vaším dovolením, nechávam nateraz posteľ posteľou, lebo sa úplne zamotám vo vlastných pocitoch a pozývam vás nakuknúť na náš včerajší deň. Pekný bol a aj mne v ňom pekne bolo. 

Ráno sme vytrepali z domu  veľmi  neskoro. Tak neskoro, že sme ešte ani len poriadne nezabuchli dvere za sebou a  Jorik už žobronil o spánok a ...o rybičky. Uložila som ho , zakryla, hoci bolo pomerne teplo (on sám si želal) a počúvajúc audio knihu, dokráčala som s ním až k akváriu. No viac ako po rybičkách, sledovala som jeho. Moji rodičia doma často hovorili, že pre každého rodiča je to jeho dieťa najkrajšie. Keď som maturovala, tak nejak sa to rozoberalo....kto bol najkrajší...ktorá najmä....a k môjmu začudovaniu, takmer každý, kto sa do debaty o názore najkrásnosti na stužkovej zapojil, odpovedal rovnako...pre moju mamu som to bola ja.  Aj teraz sa smejem, keď to píšem, ale tak nakrivo....lebo ja som vedela, že moji rodičia si to definitívne nemysleli. V tom čase ešte čerstvo , mala som na pamäti hádku s otcom, ktorý nevedel stráviť fakt, že aj moja fotka sa objavila na table ...taká hanba, ako som to mohla dopustiť? Ako som mohla? Vedela som, že to nie som ja, koho moji rodičia očierňujú...ale moja chudosť, kosti trčiace do všetkých strán.....ani teraz im to nezazlievam. Ani otcovi.

Hocijako to vtedy bolelo, teraz sú to už len spomienky, s ktorými sa dívam na Jorika a dumem, či ozaj je pre každého rodiča to jeho dieťa najkrajšie. Nemyslím. Hoci ja som zamilovaná od hlavy až po uši. Ale kritika ma neopustila. Moje oči nevedia nezmerať , neposúdiť....darmo im to kážem. Nik krajšie neopísal môj názor na vzhľad človeka ako Jenny Mustard, vlogerka, slovami.....nie je dôležité byť chudá a krásna, ale zdravá a dobrá . Ale moje oči (sú to oči výtvarníka či myseľ anorektičky, čo nepustí opraty...?) beztak osondujú, pomerajú...zaškrípu zubami. A aby nedošlo k omylu, ku mne sú rovnako prísne. Čo ich ja môžem karhať.....! A presne tie oči sa dívajú na môjho syna a žasnú miestami a ochkajú a moje srdce plače...,lebo....čosi vám prezradím, vzhľadom na môj stav, nikdy som neverila, že by som mohla vynosiť zdravé dieťa. A pekné. Kým mi Jorik rástol v brušku, kým som ho piekla do ružova.....dookola som sa pýtala môjho milého, či sa nebojí, že naše dieťa bude monštrum.....ťahala som z neho ubezpečenia, že to nebude až také zlé, že sa na neho ľudia nebudú môcť ani pozrieť a v sebe samej som riešila, či mi to niekedy moje dieťa odpustí, že som ho priviedla na svet hoci som vedela.....Tak veľmi som verila, že porucha príjmu potravy musí čosi napáchať...pokaziť. A aha...teraz strácam reč.....topím sa, keď sa na neho dívam. A možno klamem samú seba a som len rodič...až rodič?, čo verí, že jeho dieťa je to naj. Nikdy na to nedostanem odpoveď...ako to ozaj je...lebo nerodičia by povedali, ale nemôžu, nemajú dieťa, ich názor nie je "ovplyvnený" a teda sa neráta. A rodičia? Tí nikdy nepriznajú ani len to, že majú jedno dieťa viac radi ako to druhé, tak ako môžem čakať , že tu budú úprimní? Ich odpovede sú dávno nadiktované a ja ich nemusím opakovať....čosi ako keď sa dievčina na súťaži krásy zamyslí, čo by si želala, keby ulovila zlatú rybku. Celosvetový mier. Pravú odpoveď sa nedozvieme, ale myslieť si môžeme...

A tak som sa kochala a bola pyšná zároveň, lebo ten môj syn komunikuje hrdo s anglánmi a tí mu odpovedajú a ja sa teším, lebo viac, než čokoľvek iné som si od života v UK priala, aby môj syn zapadol, aby ovládal jazyk a splynul v dave bez toho, aby ho niekto kvôli jazyku stiahol dole.

Usmievam sa. A krčím plecami. Darmo raz, nie som hrdý Slovák a dumem, kam sa moja hrdosť stratila. Ohýňam sa, na chrbte sa mi robí hrb.....lebo ani na toto nie som hrdá....ale pravda je žiaľ taká. Som pripravená na hnev , zaslúžený..... a nechystám sa za seba hanbiť. Slovensko som milovala a milujem, ale.....sklamalo....asi ako keď máte frajerku a ona robí veci, ktoré sa vám nepozdávajú a robí ich a robí a robí.....a vy vidíte , čo po jej činoch ostáva a chce sa vám plakať a ono to aj tak nezastavíte , skôr to vzdáte, rozídete sa. Ona tam vždy bude, prvá láska.....ako ináč. Ale dverami sa už buchlo.

Späť však k realite.....Slovensko naše je téma zapeklitá......lepšie je ju neriešiť. Radšej odbehnem  k obálke, ktorá na mňa doma čakala. Rozbalila som ju hneď a zaraz.....vytiahla z nej objednanú knihu a keďže je písaná  bez slov, bolo jej čítanie rýchle. Skôr som bola hladná po ilustrácii....a tá? Tak trocha na rozpakoch som, či milovať a či sa hnevať za utrácanie. Hej, je tam čosi magické.....čosi, prečo som ju aj dnes prelistovala dôkladne, prečo som ju včera vybrala ako knihu na dobrú noc a na oslavu jej veľkoleposti, čítali sme ju s Jorikom schúlení k sebe na gauči v obývačke namiesto v posteli ako zvykneme, pričom som mala dokonalý výhľad na Jorikovu tvár a jeho oči..... ach, tie lietali dvojstranami a žiarili....vážení,  to knihe definitívne pridalo na príťažlivosti v mojich očiach. Jej autorom je žena.....Camille Garoche (aj druhá objednaná kniha je od nej), ktorá však často vystupuje pod prezývkou Princezná Camcam. Po dôvode som nepátrala...ale poviem vám, ak za tým nie je jej šľachtická krv, príde mi to trocha teatrálne a smiešne, medzi nami. Ale budiš. Bez debát vás môžem uistiť, že ilustrácie sú fotogenické. Najskôr ma o tom presvedčilo Yahoo a dnes aj môj foťák. Aby som iba nerapotala, tuto ...aha...potešte si oči a urobte vlastný úsudok...ak ste sa ešte s princeznou nestretli, očakávajte motýle v brušku......

 

 

 

 

 

Hm, čo hovoríte?

A ak sa nebodaj pýtate, ako sa dá čítať kniha bez textu....odpoviem vám rada.....lebo aj ja som sa toho obávala, či si akosi nejako nevysvetlím obrázky po svojom a neodnesiem si z knihy čosi úplne iné, než chcel autor povedať....nie, nie...nič také sa stať nemôže. Dej je krátky, nepustí vás zablúdiť. Dieťa vo vás tú knihu zhltne, nemajte strachy.

 

Oj, čas hodne pokročil.....treba sa rozlúčiť.....

mávam vám ku krásnemu dňu......ako včera, tak aj dnes....z obývačky na 25Tovey Crescent.

 

Noc v novej posteli

Neodfotila som ju.  Myslím, tú posteľ. Vravela som si - ráno stačí a ...aha, Jorik v nej spí !!!! Sama tomu nemôžem uveriť. Ako, on už sám spal vo svojej izbietke, vo svojej posteli.....ale takto seriózne .....neviem, mám pocit, že včera sa mi unavenej cez prsty - nebadane- preplietlo (skôr vyplietlo von ) jedno z mnohých zbohom medzi mnou a Jorikom. Čosi akosi, mám v sebe pocit, že keď ostanem silná a podporím ho, ostane aj zajtra, aj pozajtra a aj popozajtra a všetky ďalšie nasledujúce dni vo svojej postieľke spať. Ono, musím sa vám priznať, že občas ma šokuje, akú moc rodič má. Hanbím sa priznať, že ako milujúca matka, nevyužívam svoj potenciál naplno. Lebo občas proste nevládzem. Alebo sa mi nechce....hej, taká je pravda. Nechce sa mi. Veľakrát po očku sledujem iné matky.....vlogerky sú najlepšie, tie vás dobrovoľne nechajú nakúkať do svojho súkromia a hej, porovnávam. Vedela by som z fleku napísať list, zoznam vecí či aktivít, v ktorých "pokulhávame" a ktoré by som mohla napraviť.....ale ja nie...nechávam sa aj s nimi, aj s Jorikom niesť dole prúdom.....však ony nás raz doženú. Svedomie a výčitky má už dohnali, tie majú inú rýchlosť..... Ale ja som lenivá a mám hrošiu kožu, keď chcem ovšem a tak sa nejak extra netrápim.....iba si ďalej plávam.....a vôbec , ani teraz sa mi  nechce  "toto" riešiť, preto buch buch, zatváram dvere a mrknem sa na včerajšok cez ružovejší objektív.

Kúpili sme teda posteľ. Drevenú, zdobenú....s Poohom. Vyzerá báječne v Jorikovej drobnej izbietke prepchatej hračkami od výmyslu sveta. Nepreháňam, občas mám pocit, že sa v nej čoskoro udusíme a vtedy pracem a riedim vzduch a tašky sa plnia.....a odplnia znova, lebo ......z neznámych čarovných dôvodov, keď Jorik zbadá čosi, s čím sa už vôbec nehrá , nachystané na odchod , zahorí  k tým veciam znova láskou nebeskou a oni (tie veci) idú z tašky znova von a s nimi aj moja pomyselná klaustrofóbia tadááá.....je tam, kde aj bola.

Takže Jorik spí vo svojej posteli, vo svojej izbe. Kdesi v noci som pocítila Tomášove objatie okolo drieku..... temer zabudnuté dotyky, vďaka Joričkovmu telíčku, ktoré len doteraz delilo našu posteľ v dve polovice. Chýba mi tam, ale nie tak, že by som ho tam chcela vtiahnuť späť. Dobre viem, že vlastná posteľ a vlastný priestor v nej je pre každého člena našej malej rodiny -  prospešný. To len čosi vo mne -matke, sa pošteklilo ....čo naveľa odplašilo tie veľké ruky preč. Ako hladný vlk pritiahla som si radšej paplón na seba .....nateraz prosím, nič viac, len so sebou si želám byť.

A dlho som nebola. Vstala som krátko po tretej a doteraz...koľko je presne? čosi po 7ráno, som  už  xy- krát nazrela do izby s vláčikovskými závesmi...a mlčky sledovala svojho jediného syna ako spí...raz tu...raz tam....odkopaný, odgúľaný....smejem sa, zakaždým iná poloha. Ďakujem svojej prezieravosti , ktorá ma včera presvedčila na vankúš vsunutý medzi okraj postele a šmýkalku. Nebyť ho , už dávno je moja ratolesť  na zemi.

Na zemi ako na zemi, doslovne a čisto, ostali nateraz akurát tak moje denníky. Riadny komín som si z nich vystavala pred komodou v obývačke. Je to dávno, čo som nabrala odvahu a nakázala môjmu milému, aby sa ich zbavil, ale tak...aby sa k nim nikto nikdy nedostal!!! Predsa len, sú to moje spomienky...a krehké sú , aj keď ležia pevne na papieri. Môj milý ich však nikam neodniesol. Využil ich ako podporu pod plátno, ktoré bolo na Jorikovej predošlej postieľke miesto drevených líšt. A teraz , s novou posteľou, mám ich pred sebou zas a znova a zas a znova sa odo mňa čaká , že vynesiem nad nimi ortieľ . Prelistovala som ich včera....kopec rozmazaných spomienok nabralo reálne obrysy. Sama neverím...ach...koľko slov som popísala...Nečítala som však nič....len z detských čias, kedy deň bol pre mňa ničím iným ako vypísaným  zoznamom denných aktivít začínajúc v nedeľu s Od Kuka do Kuka, končiac Derickom večer.

Keďže som pre vás nenafotila posteľ ,ako som sľúbila, sfotila som vám denníčky.....občas zámerne trocha neostro...., spomienky sú predsa len tak trocha súkromné no i tak....sama tomu neverím, rozhodla som sa postrhávať pavučiny a ukázať vám viac.....presne 7 koláží.....ach...aké zvláštne....súkromné tak verejne ,veci radšej tajné.....čosi sa vo mne chveje...ale, veď už som dospelá....

 ....tak tuto sú všetky ....niektoré oku dostupné, iné zamknuté....isto tajné....kľúče stratené.....

....tuto zase pozbierané mapy , vizitky z Las Vegas, vstupenky.....ach....aké zanedbateľné veci, keď nám prechádzajú rukami a hľa, po rokoch, koľké čaro spomienkové.....

...takmer ako odložená písomka....koľko tých písomiek, diktátov...testov bolo...na stovky, tisícky by sa dali zrátať a tuto, jedna aha, vložená medzi stránky polepené......aký luxus v spomienkach!

..obdobne kvety vysušené.....prilepené páskou priesvitnou....z krásnych miest pre ešte krajšie spomienky....hoci, nie všetky spomienky sú sladko krásne. Nie moje. Určite. Práve naopak. Mnohé by som radšej naveky zmazala , ale nedá sa. Tuto sú, aha.....naveky vekov, nezmazateľné...

..ako moja vôbec prvá dovolenka pri mori, kde som stála na hrane svojej chudosti, pomiešaná s univerzitnými rokmi a víťazstvom našich hokejistov.

..chudá chudá.....moja tvár medzi indiánskymi , za doláre kúpenými spomienkami z ciest.

A nakoniec.....môj súkromný boj , môj vôbec prvý vypísaný denník , detsky naširoko a pubertálny....písaný nahusto, lebo bolo toho táááák veľa čo povedať. Vlastne napísať.

 

Jorik už vstal. Sedí na gauči a čaká na ranný prísun jogurtov. Sebecky, zapla som mu telku a predložila pred neho misku s čerstvým ovocím. Čaká na mňa.....Musím ísť. A tak, troška unáhlene možno, strihám, cvakám, mávam.......ako ináč, zo spomienkami plnej obývačky na 25Tovey Crescent.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Vlasy

Včera som Jorikovi ostrihala vlasy. Nie som kaderník....keď som mala pri poslednej návšteve doma ostrihať vlasy mamke, triasli sa mi ruky. Našťastie (alebo nanešťastie), po mojom váhavom uistení, že je to ok, že mamke ostanú "skoky" na hlave, ma ako kaderníčku prepustili a zavolala sa profesionálka zo salóna. Mamka bola sklamaná .....cítila som to a ...tak nejako, postarala sa o to, aby som to cítila aj ja. Mala som výčitky. Bolelo to. Jej vlasy boli ako páperie. Vonku takmer vôbec nechodila (žiaľ, takmer stále ani nechodí) a nejako naivne som si myslela, že mi na moje slová o tom, že ja síce strihám Jorika, ale narobím mu schody, veď nie som kaderník, odpovie  veselo, že na tom predsa nezáleží.....choroba dokonala svoje umelecké dielo , horšie to už byť nemôže..takto aspoň bude nosiť moje handmade dielo stále na sebe.....a bude sa na seba usmievať, keď sa zbadá v zrkadle:). Myslela by som na čosi podobné ja, keby som bola chorá? Keby som bola na jej mieste? Nepokúšam sa ani len trošíčku nájsť na podobné otázky odpovede. Kdesi dávno pradávno som zistila, že je to zbytočné. Jedného dňa na to možno prídem sama. V dnešnej dobe plnej rakoviny....však na nás vykúka z každého roha......raz možno nájdem  odpovede, ale teraz ešte nie. Akurát....akurát som mamke dovolila, ospravedlňujúc ju jej chorobou, aby ma bodla, nechala sklamanú. že nie som schopná ani ju len dobre ostrihať.

Jorik je iná káva.....nezáleží mu na tom, čo mu na hlave urobím. Jeho vlasy v igelitke.....kútiky úst sa mi smejú , majú rovnakú farbu ,ako mali kedysi moje. Mám chuť do nich ponoriť ruku..hrať sa s nimi...ale neurobím tak....radšej hladím tie, čo mu na hlave ešte ostali. (Videli ste film Ladies in lavender? Kde sa....nedalo ani krajšie zachytiť dotýkanie sa vlasov? Milujem ten film. Bez všetkých filmových digitálnych efektov, aké dnešná doba prináša, dovolila som tomu filmu, aby mi vošiel pod kožu. A je tam. A nikdy neodíde. Práve naopak. Čím budem staršia, tým viac ma bude mocniť. Príbeh starnúcich žien....lásky...túžbe po mladosti, môcť znova milovať....ach , koľko nehy a spomienok  môže byť v dotyku po vlasoch...atribúte moci, sily, krásy....mladosti. Prosím, ten film nie je o vlasoch, ani náhodou! To len ja.....zvyknem si, vytiahnuť z filmov drobné scény, priľnúť sa k nim, uchovať si ich. Myslím, že to robia aj iní....napr. Titanic, treba vôbec konkretizovať, ktorá scéna je tá plagátovo naj naj? Medzi nami, pre mňa je to lem jej šiat a jej bosé nohy, keď sa na chvíľu odpojí od zeme ,ale ináč, nie som fanúšik Titanicu. Každopádne, Ladies in lavender odporúčam. Ak ste o ňom náhodou ešte nepočuli...tuto aha : http://www.imdb.com/title/tt0377084/ )

 

Jorik vyzerá cool s novým strihom. Do zimnej čapice mu ich , rátam, budem musieť ešte raz zostrihnúť. Možno nabudúce vymyslím čosi originálnejšie, než klasiku na krátko s malým mohawkom na vrchole hlavy. Dnes mu dám na neho gél....nech je aj chic nie len cool. Teším sa, až ho dnes uvidím. Včera som mala oči veľmi unavené....zas a znova som zaspala nad ilustráciou. (ak sledujete môj instagram, tak presne nad poslednou ceruzkovou skicou som usnula a zobudila sa, ako čmáram čosi na tričko druhej postavičke zľava. Je to tam, nezgumované a neidentifikovateľné. ) Tomáš včera odbiehal z práce domov a z domu do práce. Najskôr z čistej lásky, nechal ma stočiť sa v papassane a zdriemnuť si na chvíľku, aby som vládala potiahnuť do neskorého večera so všetkými knihami a príbehmi , ktoré k tomu patria. Milujem , keď si Jorik po zhasnutí svetla vyžiada svoje cuddles a hoci mrnčím nad jeho neutíchajúcimi obracačkami posteľovými, nemenila by som ich za nič na svete.

A predsa.....možno im čoskoro poviem dobrovoľne zbohom. Desím sa troška toho....môj svet sa prevráti na ruby...ale som matka a som na to pripravená ....úprimne, odo dňa, kedy som povolila novému životu, aby vo mne začal rásť. Kočiar znova vŕzga.....Jorikova váha ho tlačí dole .....a ja tíško zatínam zuby....lebo naše výlety zbožňujem. Ako budem bez nich žiť? Pokúšam sa, ozaj na sebe makám ako si aranžujem budúce dni....budem viac doma, budem viac kresliť, tvoriť.....zvyknem si, určite....na začiatku budem nosiť smútok ,budem  oplakávať staré časy , ale zvyknem si. A zvyknem si aj na zaspávanie bez cuddles, objatí.....veď, nekúpila som Jorikovi včera novú drevenú posteľ? Kvôli tej starej sa doma viedli hádky.....uznávam , asi moja prvá kúpa bola nesprávna. Ale teraz sa nemýlim. Pevné lišty, drevený základ....nízka, pevná....aj ja sa v nej vyspím. Dnes po ňu Tomáš pôjde. Ktohovie, možno už dnes večer budem hovoriť svoje prvé zbohom a zatvárať dvere za starým, dobrým, zabehaným.....takým iba a len našim časom . (ps: posteľ je sekáčová. samozrejme. mesiac minimálne som okolo nej chodila, hladila ju, chcela ju. myslela som, že sa po nej zapráši. ale nezaprášilo. bola tam zakaždým, keď som do obchodu vstúpila.....raz odhalená v plnej kráse, inokedy zasypaná dekami a detskými doplnkami....ale i tak, vždy vynikala. možno ozaj....čakala na mňa. a na Jorika. )

Som melancholická? Možno aj.

Až posteľ dôjde, odfotím vám ju a zreferujem zajtra , ako dopadla noc. Či už bola pre mňa bez cuddles......

Dovtedy vás objímam......a mávam......rukou, čo  strihá synove vlasy.....ako ináč, z 25Tovey Crescent.

Introvert

Včera bol zas a znova upršaný deň. Tomáš sa rozhodol dať si deň off.....a tak som vyštartovala na carboot sama , bez kočiara.....taký luxus....no....počasie sa rozhodlo urobiť mi škrt cez rozpočet mojej radosti a len čo som vkročila na pôdu carbootovskú, zatiahlo sa a spŕchlo. Keďže bol beztak pokročilý čas ( nestihla som skôr.....Tomáš síce s Jorikom ostal , ale obriadiť som ho obriadila ja , nabalila na von znova ja a aj byt som upratala ......to chvíľu ráno trvá) , ľudia neváhali a všetky svoje nepotrebné drahocennosti za babku balili rýchlosťou blesku. Preletela som pomedzi ich pobehujúce telá.....sondujúc okolie neschopná nájsť jedno jediné miesto, kam sa schovám, keď to seriózne buchne nadávajúc na seba a nechápajúc, ako som "doparoma" mohla zabudnúť na dáždnik????
Zhrnuté dokopy, môj osobný carboot trval pár minút, za ktoré som kúpila jeden svetrík za 50pí, pretože mal tie najkrajšie francúzske pásiky aké som kedy videla.
Zbytok dňa, najskôr sa inšpiroval , sa vliekol v rovnakom duchu ako carboot. Úprimne, práve kvôli tomu nedele nemám rada! Nikdy som ich nemala.....podobne ako Silvester. Asi to má niečo do činenia s mojou povahou, pri ktorej neznášam , búrim sa, vzpieram sťaby šlo o život, kedykoľvek mi je niečo nakázané. A v nedeľu je ticho nakázaný oddych. Každá moja bunka sa búri. Brr.... nedele nie sú moje, už pondelok je lepší.
Avšak, včerajšie leňošenie k čomusi dobré predsa len bolo. Osobne a lakomo budem písať o sebe, ale ktohovie.....možno to niekomu pomôže...hoci, osobne si myslím, že hoci ja som sama pre seba včera objavila Ameriku, ostatným neprezradím nič nového.
Lustrovala som YouTube videami a našla už skôr spomínané video o introvertoch. Chcela som ho pustiť Tomášovi, lebo zas a znova sme mali "nepochopenie" medzi sebou a zas a znova som to bola ja tá divná. K večeru sme totiž čakali návštevu. Nič viac a nič menej ako našich českých susedov, ktorých mám ináč rada.....ale ja už tak nejak automaticky, keď viem, že nejaká schôdzka ma čaká, nejaké stretnutie, tŕpnem, mrzutiem, búrim sa.....a kompletne celý čas si želám, aby sa stal zázrak a stretnutie sa zrušilo. Chcela som, aby ma môj milý pochopil, že to nie ja ale tuto aha, introvertnosť je na vine, že som aká som. Naveľa, Tomáš to pozrel, hmkol a bolo. Hovoriac za seba, spadol zo mňa balvan viny. Vždy ale ozaj vždy ma mrzelo, ako divne sa chovám. Ako netúžim po stretnutiach, ako ma ubíjajú.....a poviem vám, keď ma rovno cudzí neoznačili za divnú, urobila som tak za nich sama. Opečiatkovala som komplet celá.
Teraz si tie nálepky strhávam. A robím tak o to radostnejšie, že som v jednom  z rozborov základných znakov introvertnosti našla vysvetlenie na moje ihriskovské problémy !!! Introverti neznášajú ľudí, ktorí hlasito hovoria, kričia...necítia sa pri takých ľúďoch dobre - ba prídu im otravní a to aj napriek tomu, že všetci v okolí sa z nich tešia . Haloooooo.......strihám cvakám režem trhám zubami všetky pásky , do ktorých som sa omotala a vystieram sa , rozpažujem ruky! Som v poriadku! Som iba introvert! Hej, všetky tety uhulákané , kričiace mamičky, smejúce sa nahlas, ktoré Jorik tak žerie.....a ktoré som ja nevedela vystáť, pri ktorých som stála ako soľný stĺp a želala si, aby som sa vyparila.....som introvert a je ok necítiť sa pri vás dobre! Mám to čierne na bielom:).
Smejem sa...iba tak , trošíčka....jeden kútik úst.......hoci ani neviem, či oprávnene....lebo dá sa vôbec  určiť , čo je lepšie, či intro alebo extro..... (?) ,no súdiac podľa spoločnosti, jej nárokov a prevahy extrovertov v nej, je hádam aj dobré, že Jorik bude extrovert . Po tatovi.
Dumem, pomohla som aj niekomu z vás, tam vonku ? Ak áno, posielam extra objatie.....medzi nami, my vieme, že je iba onlajnové....naživo "my introverti" to trocha neradi....viete, osobná zóna a tak:).
A ešte...aby som nezabudla..hoci čas značne pokročil....ráno som sa zobudila do krásnej správy od kohosi zďaleka zďaleka , kto mi pod jedným z mojich instagramových obrázkov, nechal báječný odkaz, ktorý pre mňa veľa znamená.....ohodnotil totižto moju prácu ako jedinečnú a unikátnu a rozhodol sa ma zdieľať na svojej stránke. Nič svetoborné , je mi jasné....mnohí umelci sa s tým stretávajú denno- denno, no hovoriac za seba.....teším sa ako blcha. Lebo vďaka instagramu sa moja tvorba šíri a ja dostávam lajky od ľudí z celého sveta...skromne, možno to hej....točím sa okolo 20 max.30 nazbieraných bodíkov pochvaly na fotku, ale o to nejde.....keď si totiž kliknem na človeka, čo mi tam svoju pochvalu zanechal, zisťujem, že mnohí z nich sú seriózni umelci. Ilustrátori a to sa mi ráta. Najmä preto, že viem, že som blažená a prosím, nežartujem.....lebo ozaj som, nemusela som sa trápiť s hľadaním svojho štýlu, nikoho kopírovať ,aby som si svoj štýl našla, našiel si ma sám. A ja si to nesmierne vážim. NESMIERNE. Aby bolo jasné:).
Prepáčte (ja viem viem milý môj, "prepáčovať" mám čo najmenej:) , že dnes tak lakomo o sebe som písala. Zajtra sa polepším a hmhm......ak už o ničom inom, tak aspoň o Jorikovi napíšem .

Mávam vám radostne.....introvertne potichu......ako ináč, z obývačky na 25 Tovey Crescent.

Ako ináč, nedeľné piate cez deviate a tak trocha vianočné

Včerajší deň bol desivý. Nie, nič desivého sa nestalo....okrem počasia. Aj sme boli von, ale ako mi Jorik poobede zaspal, zobudila som ho až o dve hodiny doma.....prespal aj sekáč, do ktorého som ho vtiahla (riskla som len jeden....chýba nám malý hrniec, taký na vajíčka a drobné čosi zeleninkové, akurát obloha na tanierik pre Jorika......ešte som nechcela, aby sa Jorik zobudil....po 2hodinách sa ukázalo moje strachovanie o prerušenie jeho spánku ako bezpredmetné....ale to ja nikdy neviem, v akom jemnocitnom spánku sa práve nachádza...hm....mohla som presnoriť všetky sekáče v Mutley....ale to nič, mám aspoň úlohu na pondelok:) , ba prespal aj supermarket, kde som ním už drncovala, aby sa prebral , že mám pre neho prácu...treba nám jogurty pohľadať! Mali ste ho vidieť, teda nás...ako pri ňom čupím a srdcopotne mu vysvetľujem, že nijaké ihrisko dnes nebude...že viem, že som mu ho sľúbila ,ale vonku je des , stromy sa kolíšu vo vetre.....že ma dvakrát taký lejak chytil , kým on sladko spinkal, že som sa musela schovať a prečkať tú prietrž niekde v bezpečí....a že je mi to mocno ľúto, viem, ako sa na playground tešil....no dúfajme, že zajtra bude krajšie a že.....bla bla bla...ako taká typická ženská a on, ako typický chlap......pretočil oči dohora a spal ďalej. Neviem, či je lepšia veta o povestnej muche prichytenej na plafóne....ale keďže je Jorik superchutný a to viac, keď spí....mal odpustené.
Domov sme sa teda vrátili desivo skoro - 4pm. Čo s toľkým časom? Ešte aj Jorik, ktorý si len ťažko uvedomuje polohu ručičiek na hodinkách , bol v panike. Topiaci sa aj slamky chytá, volali sme susede, či nie je v podobnej situácii, či nedáme playdate....ale telefón na druhej strane nik nedvíhal, ostala nám teda len panika.
A tak som sa rozhodla variť. Zemiakový šalát. Ako na osobu, čo koketuje s vegánstvom, je to chorá voľba. Ale je aj vianočná a na Vianociach nie je nič choré. Iba čarovné. No a mne sa vám akosi zdalo , že panika a vianoce idú spolu, tak sme s Jorikom dali do hrnca zemiaky, nech sa v šupke uvaria.....do druhého hrnca vajíčka (už máme z voľnobehu) a do tretieho ...dobre, museli sme počkať, až sa dovaria vajíčka.....vravím vám, chýbajú nám malé hrnce....no máme dosť takých na kotlíkové guľáše...vééééééľmi praktické, najmä, čo sa skladnosti týka........, tak do akože tretieho sme dali variť mrkvu a hrášok.
Aby som vysvetlila voľbu šalátu a vegánstva...tak musím spomenúť, že som v supermarkete narazila na rôzne náhrady jedla pre vegánov. Medzi nimi majonéza. Hmmm, šaláty moc neľúbim, ale možno raz za čas.....kúpim, ochutnáme.....však hádam lepšie bude takú používať, než klasickú. Omyl. Vlastne OMYL. Kompletne ale úplne kompletne iná chuť sa na mňa vyvalila z nádobky ináč nápadne podobnej majonéze. Môj milý to neznáša....vraj na jedlo sa nesmie takto škaredo.....ale toto je môj blog a tak slobodne za seba píšem, že FUJ ! Čosi octové, mazľavé......brrrrr...... Ešteže sme doma mali slovenskú klasiku z poľského obchodu:). Čokoľvek vegánske bolo teda z hry von. Škoda, ozaj som v tú majonézu verila.....
Naveľa, zistili sme s Joričkom , že nemáme kyslé ohurky a tak , už leniví a udomácnení ako sme boli, natiahli sme slušnejšie tepláky na seba než boli tie domasedkové s kolenačkami  a vyrazili sme do najbližšieho Tesca. Všetky maminy temer trojročných detí však vedia, že nijaké skok sem a skok tam sa konať nemohlo.... Nie sme výnimka. Lovili sme mláky.....prebádali ich dná. Koľko ktorá mláka odje z pomaľovaných gumákov.... Konečne vTescu, vložila  som do košíka  jedine a iba fľašu zaváraných uhoriek.....z dôvodu premárnených peňazí na majonézu , som si nekúpila zlacnenú kytičku živých kvetov....a pritom na mňa tak volali....že som si ich pri samom vstupe vložila do náručia....zabehla s nimi po uhorky a potom ich poslušne vrátila späť.      Ináč, kvety a ani Tesco či lovenie mlák.....vôbec nie sú podstatné.....čo bolo z celého "šaláturobenia" dôležité....bol Jorik samotný. Fakt, ako očistil všetky vajíčka....aké dôležité to pre neho bolo, že pomáha.....že je osožný.... Kde tu zašiel svojimi drobnými prstíkmi až ku žĺtku ,ale nekarhala som ho...chválila. I cez sitko ich všetkých päť popučil a jeho oči sa smiali a moje tiež....lebo som si spomenula na seba  a pocit dôležitosti, aký som cítila zakaždým, keď si niekto z dospelých moju prácu všimol. Kedykoľvek mi ju zveril...teraz som to videla cez Jorika a príjemne....veľmi príjemne to pichalo pri srdci. Kde inde prosím pekne? Hádam to z toho šalátu bude aj cítiť :).
Ten  je teraz už dávno v chladničke.....a myslím, že z neho nič nechýba...tata ho teda  niekde v noci, keď sa vrátil z taxikárčenia , už nejedol. Ale dnes z neho isto ubudne.
Ináč, zatrpknuto sa usmievam pomedzi zuby.....ako som si naivne včera o 4pm myslela, že čo s toľkým časom, že to nakreslím nie jednu ale aspoň dve strany...omyl. Akurát som čosi obtiahla....kým sa Jorik kúpal, ale medzi nami, zaspávala som. Na kompletku. Aj nad skicárom vydesená, že Jorik je vo vani.....radšej som ho vytiahla von a uložili sme sa čo najrýchlejšie do postele.
Usmievam sa znova, už nie pomedzi zuby....lebo mi to príde smiešne.
Dnes je nedeľa...carboot....už sa usmievam na celé kolo.....to akože vážne? Zase nedeľa? Mám divný pocit, že mi ktosi počaroval čas. Haloooo...., uteká mi prirýchlo....zatiahnite niekto časový prívod, ináč sa ani nenazdám a budem mať 70 !

Mrkám na okno, ako zvyčajne v čase záveru.....a nevidím nič. Neprší...to isto iste. Pôjdem na carboot. Jeden nikdy nevie, možno budú mať malé hrnce. Nič väčšie si dovoliť nemôžem. Včera som si objednala dve knihy (márnivá márnivá vierka!) ....a viete čo? Až dôjdu, nafotím ich, aby aj vám sánka spadla a aby ste aj vy míňali a hneď mi bude lepšie. Hm, myslím, že to pomáha...vedomie, že nie ste to len vy...slabý jedinec v materiálnom svete.

Dobre, dobre...mlčím už. Beztak meškám, ako vždy.....tak iba tak jednorázovo zamávam ....odkiaľ ináč, než z obývačky na 25Tovey Crescent.  

Kakaové nebo

Tomáš odišiel skoro ráno. Krátko na to, ako som sa vrátila z ranného behu. Celú noc vonku desivo fúkal vietor. Už je to niekoľko dní, čo sa vietor nevie utíšiť. Cez deň sa tak akosi stráca v dennom hluku, ale v noci ho počuť.....hlasito, ako búcha dverami , naráža do okien..... Zobudil ma. Prvýkrát o druhej.....chcela som vstať, ale moje telo by dostalo pramálo spánku. Prinútila som sa ostať v posteli....akosi inštinktívne pritúlila som sa k Jorikovi.....to vždy zaberá. Jeho ledva počuteľný spánok má na mňa magické účinky. O tretej som to však vzdala a vstala som. Schúlila som sa v papassane s miskou s pokrájaným banánom, s bobuľkami tmavého hrozna, niekoľkými lyžicami pomletých semiačok, s dvoma bohatými hrsťami pomiešaných vločiek a sušeného ovocia a jedným sójovým jogurtom. Pozerala som len tak, úplne do bodky a do písmená "len tak" videá na you tube. Čosi o introvertoch a ako som sa preberala, moje malé ja v mojom tele sa bavilo a smialo a tlieskalo nad tým, ako výstižne vedia niektorí pochopiť introvertnosť. Ako zbytočne premárnený čas. Plytvám ním akoby som ho mala na rozdávanie.....a pravda je, že celý deň o čas zápasím. Vlastne, zápasí iba moja myseľ. Hlavu mám ako dostihového koňa. Telo nie. To počúva...hej, ale nie vždy. Je len telo. Je ako ten spolužiak , ktorého ste na strednej mali.....,ktorý vás vtiahol do svojich pubertiackych hier a vy bifľoš naspídovaný nechali ste sa ním stiahnuť dole, až ste na konci hodiny nevedeli , o čom sa vlastne 45minút točilo a učiteľka  bola zrazu učka a úplne najsamviac dôležité na svete boli poskladané papieriky so zaláskovanými odkazmi. Moje telo je také. Vyrušuje.....nespolupracuje. Zaslúži si. Ťahá ako kôň, ale kôň nie je.  Hlava to dávno vie, je zopár desiatok kilometrov v predstihu. Diktuje, ale tvári sa nevinne. Povolí, čo povoliť chce a ....toto mám najradšej, nechá sa zviesť. Lebo aaaach....či je dobré len tak sledovať občas tak priblbé youtuberské videá, ktoré nič nechcú.....tak veľmi nič, že ani len jedna šedá bunka mozgová sa nemusí namáhať pri ich sledovaní.....
Toť koniec polemizovania z mojej strany.
Beztak nemám nič veľké na písanie. Občas témy dôjdu a má sa mlčať. Lebo...váham, mohlo by vás zaujímať, že som včera po dlhej dobe volala domov a zistila, že som premeškala 15lehotu na uhradenie dane z predaja nehnuteľnosti? Upomienka prišla, ibaže rodina ma zabudla informovať.... Také sa stáva... Alebo že som si včera chcela mrknúť topánky , keď som zistila, že Jorik precikal na kompletku jeho tréningové plienky a na riťke mal tmavomodrý terčík, ktorý svietil ako červený kruh na japonskej vlajke? Alebo, že sme boli v akváriu a moja obľúbená rybička , ktorá sa s pravidelnosťou na sekundy objavovala pred zrakmi divákov a potom zmizla v diere v útese ,aby sa  z nej znova vynorila , kamsi odišla? Alebo, že Jorik mal takmer celý deň na nohách gumáky a čvachtal sa v každej mláke , ktorú sme cestou do akvária našli a robilo mu to nesmiernu radosť a okoloidúcim tiež? Alebo, že sme sa s Jorikom váľali po posteli k večeru a ja som mu čítala a čítala....o myške a o jabĺčku, o deťoch ako si pestujú vlastnú záhradu.....o strige, čo si na metlu priberala priateľov , až jej praskla..... Asi ani nie. Lebo , som si istá, aj váš deň bol vyskladaný z podobných drobností .....ako puzzle.....jeden dva tri....a je a bolo po dni.
Dnes mrkám na okno a nevidím nič. Z toho, čo prepúšťa žalúzia však viem, že slnko nesvieti. Včera večer, ako sme sa s Jorikom gúľali po posteli, podávali sme hlásenia o farbe oblohy. Raz bola hnedá. Ozaj hnedá......ako mliečko s Grankom.
,,Jorik pozri , obloha je hnedá!" vravím Jorikovi a ten mrká cez balkón...ba aj zliezol z postele , aby lepšie videl.
,,Prečo je hnedá ? Obloha nebýva hnedá...... Myslíš, že ju niekto zašpinil? " Pozerá na mňa.....viem, dávam priťažké otázky, ale keď deti majú tie najlepšie odpovede. Jorik však včera pre mňa ešte nijakú nemal. ,,To sme si asi my sami Joriček, že áno...zašpinili oblohu. Určite.....tak to býva,  za škaredými vecami v prírode treba často hľadať človeka." dodávam na záver ,hoci musím uznať, že sa mi kakaové nebo páči. O chvíľu sa nebo vrátilo k svojej belasej a potom už len tmavlo a tmavlo.....
Tak vidíte.....iba polemizujem dnes....snívavo. Ale dobre mi je tak. Blažene. Tak svojsky po mojom. A vám? Vám želám nápodobne, ak by ste mali záujem.....a ak nie, tak potom stačí len to blažene. Blažené dni sú pekné dni.


Mávam ako o život od svojho pc v obývačke na 25Tovey Crescent.

Mám pocit, že je nedeľa

Mám zvláštny pocit, že je nedeľa. Nie je na to dôvod, iba ten pocitový. Vonku prší.....niekde plače dieťa....vietor fučí.... V lejaku som dokonca dnes aj behala. Premokla som do nitky. Ako vraví v podobných situáciách môj drahý, už mi stačilo zobrať iba šampón a umyť som sa mohla aj vonku:). Bol to krásny pocit, poviem vám...behať v daždi. V lejaku radšej. Nie žeby som mala rada, keď vonku prší ....to ani náhodou....to ozaj len dnes, výnimočne....tak sviatočne vianočne bolo, so vzduchom , čo voňal za hubami a chladivým vetrom, ktorý mal v sebe tooooľko spomienok, že by som ani nevedela , kde začať a kde skončiť.

Mám rada také chvíle...., lebo obyčajne sa mi ukladajú do môjho hardvéru a ostanú tam. Smejte sa kľudne, ale ja prisahám, že práve takéto v podstate o ničom chvíle, kedy si najviac uvedomujem svoje maličké ja vo vesmíre, si zvyknem pamätať. Ak už nič iné, tak vôňu tých chvíľ.....a farbu oblohy a pokoj.....

Ale aby som nebola iba poetická.....hop, skúsim byť praktická. Dlho som dnes váhala, o čom písať. Bude vás zaujímať ako som včera vyrabovala obchod so zdravou výživou? Bude vás zaujímať brutálne odstrašujúci článok, aký som dnes pri raňajkách čítala? (tu je, ak by predsa len: http://vasevec.parlamentnilisty.cz/blogy/varov-ny-vzkaz-z-ceskych-laboratori-o-jogurtech-modifikovanych-skrobech-gmo )Alebo sa mám s vami podeliť o zážitky zo včerajšieho večera, keď som v rámci očisty vypratala celý náš kredenec, až ma kríže tak boleli...že som sa nevládala ani smiať ani plakať, keď mi z vrchnej poličky na kuchynskú dosku drbla žiarovka a sklíčka drobunké jak zrnká maku boli všade....počkajte, radšej VŠAAAAAAADE....., lepšie tak. Alebo keď mi Jorik v štýle :" aha mami...sype sa...." vysypal na kolená novokúpený sáčok curry korenia. Vysávač ešte doteraz parkuje pri peci....ani som sa neunúvala ho odložiť....

Alebo vás mám potešiť blúzkou, ktorú som si kúpila a z ktorej vintage vzhľadu sa vytešujem...najmä preto, že cez jej priehľadné rukávy sa nádherne vynímajú tetovania , čo na ruke mám?

Naveľa, rozhodla som sa urobiť mozaiku všetkého. Vziať foťák a z každého rožka troška vám sfotiť. Prosím, pozývam.....

.....tuto aha, zdravíčko. Aspoň naivne dúfam......"Yeast" ešte nepoznám, ale vegánski blogeri na neho prisahajú...chutí vraj ako oriešky a syr a tie ja môžem. Nuž vyskúšame. A hore, prosím , tie dve balenia.....ťažké balenia, vrelo odporúčam. Pomleté semiačka (treba mlieť, naše zúbky nepomelú až tak dobre....črievka sa prečistia tak či onak, ale aj obsah je dôležitý. ) s rôznymi dodatkami. Mňam!!!!Ak sa dajú doma nájsť, kúpte si. Vydržia dlho....jedna lyžička do jogurtu a všetko pôjde ako hodinky:). Sušené jabĺčka.....oh la la, treba vôbec predstavovať? Jam jam .....kdekoľvek na preliezkach:).

 

..toto tu....z našej kuchynskej linky.....aby aj pekne bolo.

...už spomínaná blúzočka. No, mohla som odolať? A ešte aj sedí ako uliata. Troška spomienok...možno viac než troška. Ja pridám ďalšie.

...Jorikove dielo....ako ináč, zdobí chladničku. Sme rodina s dieťaťom, haloooo...., naša chladnička je ako každá iná. Pokreslená. ps: Ovečky sú zo SNV, na východe, kúsok od Krompách. Antikvariát to bol, kde som ich našla. Derie sa z nich vonku drť, ale ináč nemôžem nadávať....strážia mi klbká a strážia ozaj dobre vzhľadom na ich vek.

...tuto, zasa, odporúčam znova.....ryžový olej...vôbec ho necítiť. (prepáčte milovníci kokosového oleja.....jeho chuť je na mňa prisilná....všetko robí kokosové a to mi popravde - nešmakuje. ináč nič proti nemu...hoci , aj doktor Bukovský sa vyjadril, že radšej olivy než kokos. nuž, každý, jak mu chutí. ja nateraz najradšej ryžu. ) Cenovo rovnako ako bežné slnečnicové oleje. Mne osobne príde ľahší....už máme asi 4 fľašu a myslím, že bude aj piata:). Horné foto....akurát chlipkám....manžel ma včera rozmaznal....lebo vie, že ľúbim mango. Jorik dostal dve jazdy na kolotoči a ja smoothie. Mňam! ( žeby som si mala zvykať? na luxusný život pani taxíkarovej? :)

A na záver.....tamtadááááá.....výhľad cez naše okno kuchynské. Troška smutno dnes.....uplakane. Ale ja stále dúfam, že mraky sa odplašia ako deň pokročí a my s Jorikom.......ešte neviem.....pôjdeme hm hm hmmmmm ........na ihrisko? Juch! Možno aj skicár vytiahnem:).

 

 

Mávam.....z 25Tovey Crescent.......ku krásnemu dňu !

 

PS: sójový jogurt na druhý pokus chutil omnoho lepšie. ešte mám dva v chladničke. ktohovie, možno predsa len prejdem z krávky na sóju. ale mliečko.....to bude iná káva. ach, keď ja som celá mlieková a sójové mi hmhm....nevonia.

Aké sú správne rozhodnutia?

Keď som bola malá, obdivovala som dospelých, že vedia robiť "rozhodnutia". Mať k čomusi svoj názor, stanovisko s pevnými základmi.... Ja som bola často na vážkach...., ale vravela som si, že som len dieťa, ešte nemám dosť skúseností ,aby som vedela urobiť v tom či onom smere svojrázne rozhodnutie. Tešila som sa, že jedného dňa, až budem dospelá, budem svetaskúsená a dosť múdra na zváženie, čo je dobré a prospešné a čo nie. Ibaže, na svoje veľké sklamanie, dospela som.....isto iste, ale nie na múdre rozhodnutia. Len dátumovo v občianke. Občas sa dívam na Jorika a tak trocha komicky, príde mi ho ľúto. Ja som sa na svoju maminu dívala ako na bohyňu....ona vedela, čo treba a ako treba. A čo ja dám Jorikovi? Že ho ako včera hodinu povláčim po supermarkete a do košíka nakladám a potom to vykladám..... Pre Kristove husličky, dospejem raz ?

Ani vedecky dokázaný fakt, že generácia narodená v čase 80tych rokov je tzv . generácia XY, ktorá nikdy reálne nedospeje a teda - sú to večné deti,  ma neuspokojuje. Tak nejak to bolo, že? Beztak by som mala vedieť, čo chcem...najmä, ak sa to obsahu taniera týka. Za seba sa netrápim. Nie som členkou žiadneho klubu.....lebo som kdesi na polceste k jednému i k druhému.....kompletne úplne nevedomá si všetkých nutričných pravidiel. Riadim sa tým, že jem, čomu sa môj mozog neprieči. Vlastne jem aj to, čomu sa prieči. Teda pijem.....akurát teraz vediem boj s RedBullom a sušeným mliekom (kozie topka, ale tu ho nemajú, tak pijem kravské). Oboje mi brutálne chutí, ale nerobia radosť môjmu brušku.  O žuvačkách písať ani nebudem...tým smerom škoda púšťať myšlienky na špacír.

Teda, môj jedálniček je jasný...praktický rovnaký.....závislý, sladký.....neobmedzený....ako len jedálniček poanorektičky (nikdy níe oficiálne uznanej) môže byť. Snažím sa jesť zdravo. Zdravé jedlo ma teší, keď je v brušku....netlačí tak, neomíňa. Mám svoje hlúpe pravidlá, časy.....jedno sa poruší, som vykoľajená. Ale chytím sa...viem, ale móóócno nerada. Horšie je to však, ak mám urobiť rozhodnutia pre Jorika. Semiačka, ktorými sa v podstate čgám od rána do večera....obdobne ovocím, možno stačia mne, ale čo Jorik a jeho rastúce telíčko? Navyše, Jorik má ovocie rád, ale viac mu vonia zelenina, ktorú ja neviem veľmi vystáť (snažím sa, prehrávam.....ako zjem, ale kľudne ju spracte naveky vekov a ja budem fajn. s takým postojom sa viete ako ťažko vyberajú vegánske či vegetariánske recepty? ostáva smoothie a to ja môžem, zas a znova..naveky vekov ....mňam!)

Ako obyčajný ľud čítajúci net , dostávam halabala informácie a cucám z nich vlastné názory. Mäso nie je dôležité....možno, ak ozaj, vďakabožku! ja ho nejem z osobných dôvodov....som zásadne proti pojedaniu čohosi , čo mohlo žiť. Ale čo Jorik? Mám právo ho ako mamina ukrátiť o mäso? Povedzme si pravdu, na Slovensku je mäso temer sväté! Babky aj dedkovia, lekári aj kadekto na ulici, by ma ušliapal v zlosti , keby som namietla čosi proti mäsu. Nedajbože, že ho nedávam dieťaťu. Jorik si najnovšie zamiloval údený syr.....párky tiež ľúbi....ibaže, viete koľko námahy ma stojí nevidieť tú červenú, čo mi v hlave bliká, že toto isto nie! Som jeho mama. Bodka. Beriem jeho výživu na svoje plecia. Pravda, nech si každý vraví, čo chce. Tak prečo som včera dobrých 10minút stále v sekcii kurence a vyberala to najlepšie s vedomím napichaných hormónov a obrazov z YouTube , kde tie zúbožené žlté klbká kosia na naše stoly? Vybrala som napokon 4kúsky stehienok, 2,50, jednotná cena....cez obal konskými písmenami napísané, že kurence mali voľný výbeh. Paráda, aspoň niečo. Vložila som mäso do košíka a doslova mi vadilo, ako sa mi dotýka ostatného jedla. Nenávidela som sa, že podporujem mäsový priemysel, čosi, voči som zaujatá a aha, v čom mám jasno!  A ak to nechcem pre seba, má to ísť Jorikovi? Možno je načase zavolať tatovi.....zvaliť rozhodnutie na neho. Má polovičný podiel na zdraví nášho dieťaťa. Omyl, v mojich očiach. Tatovia sa viac menej zvezú...popri maminách .....prepáč milý.

 Nuž, na pol ceste k zemiakom, čo mali ísť ku stehnám , som sa otočila a nenávidiac moje nerozhodné ja, šlo mäso späť do regálu.

Jorik nenamietal. Prebehol sa.

Dnes som sa rozhodla preskúmať recepty na kapustové polievky a cuketové placky....čosi nevysmážané.....Jorik má takých dosť aj bez môjho kulinárskeho umenia.

Môžem ho viniť, že mu chutia hranolky a že sa jeden nevinný "sip" zo Sprite stal občasným "musím mať" ?

Ešteže má Jorik rád tú zeleninu. Zje jej pomerne veľa. Keď ideme von, nabalím ju vždy....mrkva surová, uhorka  nakrájaná v kolečká......paradajky čerešňové...občas redkvičky, paprika.

Najnovšie spolu popíjame ovocné šťavy.....trocha pokoja v srdci matky.

Tuto aha, čosi som vám od nás sfotila...aktuálne, čo doma bolo....teda, chladnička je plná zeleniny...aj ovocia ako dyne a kiwi....ale zase všetko fotiť nemusím.....a navyše, fotila som len zdravé, ten údený syr z Poľského obchodu si reklamu nezaslúži...ani vajcia z klietkového chovu, ktoré vybral môj milý a ja nechápem prečo????? Jediné pravidlo, ktoré na vajcia mám.....je mi jedno, či sú veľké a či malé, po 6 či po 15balené...len nech tam je voľný výbeh. Najlepšie domáce...ale tam sme tu ešte nedospeli:(.  Tak tuto je to je...sfotené.....

...semiačka sú aj na stole....keď sa chce do niečoho zahryznúť len tak...pre maškrtenie....

...ovocie u nás nesmie chýbať. dokupuje sa temer denne a keď sa dá, volím domácich farmárov. Hľa, obal z jabĺčok. Od nich pravidelne kupujem aj čučoriedky, maliny a jahody. Troška kyslejšie občas, ale nevadí.

....no a tuto naše džúsy a moje mňááám semiačka pomleté ! vrelo odporúčam...chia chutia ako oriešky! A sójové jogurty, toť môj pokus o náhradu produktov z kravského mlieka rastlinným....zlyhávam troška....asi som rozmaznaná....

 

Hm....usmievam sa štrbavo , keď pozerám, čo som to dnes popísala.....Ciky caky, ale tak nejak to ohľadne jedla v sebe mám. No nič, neostáva mi nič iné len dúfať, že jedného dňa dospejem a budem presne vedieť , čo áno a čo nie pre moju ratolesť a bude mi jedno, nech sa aj druhí na hlavu stavajú! No, obávam sa, že až sa tak stane, Jorik bude palica tvrdohlavá , ktorá bude dávno dobre vedieť, od čoho muchy kapú - ako zvykla hovorievať moja babka a aj mamina..... Za seba len toľko, že na rozdiel od nich, ja sa pri tom neusmievam.

 

Mávam z obývačky na 25Tovey Crescent....a zo srdca želám, aby každému brušku len dobre bolo.

 

PS: zabudla som na čaje! Moja smrť! Ale o nich nabudúce.....