Rána na mesiaci?

Jorik vstal čosi po štvrtej. Odvtedy okupujeme našu obývačkokuchyňu spoločne. Moje ranné písanie ostáva ohrozené.
Tomáš spí, hoci by mal byť už dávno v práci. Včera sa necítil práve najlepšie, tak neviem, či len zaspal alebo sa necíti dobre a ostáva doma. Myslím, že A je správne, no netrúfam si ho ísť zobudiť.

Vzdychám nad úsmevom.
Blíži sa jaro a vzduch vonku je ľadový. Sťaby ho sem niekto z jaskyne fúkal.

Dnes napečieme s Jorikom koláč...s jabĺčkami alebo mangom. Nik ho už neje, iba ja. A občas ešte Tomáš, keď už má pocit, že sa v tej chladničke nadobro pokazí ako dlho tam už stojí. Mám rada ten koláč, z mamkinho receptára. A mám rada, keď je stále niečo sladké (netradičné) doma, do čoho sa dá zahryznúť a dobiť si tak energiu rýchlou dávkou cukru. A mám to ešte radšej, keď viem, z čoho to je urobené a čo vlastne jem. Nie, nie som freak. Už dávno neštudujem, čo je na obale napísané. Robím tak len vtedy, ak zámerne niečo hľadám....ako napr. či sú rybie prsty predsmažené alebo nie...alebo čo ešte sa nachádza v balení mrazeného kuracieho mäsa okrem kuracieho mäsa.  Viem, že ak by som začala čítať nutričné informácie, prepadla by som im. Lebo sa poznám a viem, že nemám hranice. Všetko alebo nič. Priznám sa vám, že v posledných dňoch radšej nekúpim syrovú tortu a radšej investujem do bio vajíčok z niekoho farmy alebo do bio mrkvy či do bio hocičoho, čo sa cenovo úplne nevymyká mojej peňaženke a urobím tak o to radšej, keď sa na mňa z balenia usmieva prešťastná rodinná fotografia ľudí, ktorí farmu vedú so všetkými informáciami, kde sa dá farma nájsť a ako sa ju dá navštíviť. Často je pri tom aj nejaký ten stručný príbeh, ako sa s farmou začalo a kam smeruje do budúcna. Robí to výrobok osobnejší a hoci stále nemôžete byť na 100% presvedčení , že jete kvalitu a aspoň ako tak zdravý produkt , predsa len.....cítim sa lepšie, keď takéto balenie otváram a servírujem  na stôl. 

Dnes by mal mať Jorik škôlku. Neviem, či tam pôjde. Jeho kašeľ už nie je zďaleka tak zlý, jak bol...ale nie je to stále dobré. Navyše, on sám do škôlky chodiť nechce. Tvrdí, že sa tam bojí byť. Vraj nevie, kde som ja..... a z toho má strach. Posledné dni je na mňa veľmi pripojený. Je to milý pocit, nebudem klamať ale ak chcem ,aby prežil, musím ho postrčiť..... Hm, žeby to bol výsledok nášho doterajšieho sociálne obmedzeného života? Určite , do istej miery.

Tomáš vstal.
Myslím, že je v panike.
Tak nie je.
Obývačkokuchyňa je plná ľudí.
Hurá na tvorenie!

Lebo to takto zrána zvyknem robiť.
A budúci týždeň k nám dôjdu na návštevu svokrovci (srdečne mávam, lebo viem, že čítate:). Moje rána sú definitívne v ohrození. Na týždeň prejdeme všetci (no najmä ja) do "dovolenkového" režimu. Popri mamke som sa v ňom cvičila pomerne veľa. Vždy mi chvíľu trvá, kým si na neho zvyknem .....a vždy sa tomu bránim, lebo mám rada klasiku. Dumem, či sa nedá, v rámci finančných možností, radšej skromných finančných možností....odtrepať každé ráno na mesiac...za pokojnými tichými ránami o samote, pri ktorých sa dá tvoriť. Ak poznáte takú cestovku, sem s ňou. Natrvalo si nič také neprosím. Mám rada svoju rodinu. Až moc!


Cinkám vám z 25Tovey Crescent a ešte ps: stále píšem a kreslím a zatínam päste,aby vás výsledok mojej práce veľmi nesklamal, lebo.....lebo čím viac píšem, tým krvavejšia som:(. A to sa už aj kontrolujem.......

Jedno dieťa

Všetci sú u nás chorí. Okrem mňa. Teda, ako sa to vezme.....ja som ešte stále chorá do práce. Tomáš s Jorikom sa však ináč trápia...ich kašeľ temer uši trhá....ako ich zadúša..... Nuž, myslím, že aj stredňajšia škôlka je ohrozená a s ním aj môj "voľný" čas.
No sťažovať sa nemôžem. Aj keď som včera klasicky počas dňa temer nič nespravila, s Jorikom som prežila ozaj krásny deň. Na Jorikove želanie sme zabehli do Toys are us.....a tam sme sa na niekoľko hodín doslova stratili medzi hračkami. Lúskali sme všetky možné novinky , najmä tie "vzdelávacie", lebo Jorik má teraz také hladové obdobie, kedy sa chce vzdelávať a študovať a nasávať, čo sa len do neho zmestí. Najnovšie je to geografia , ktorá ho zaujíma a tak si i ja popri ňom oprašujem  svoje biedne vedomosti o vlajkách všetkých  krajín sveta, kde sa tie krajiny nachádzajú a .....bla bla , vôbec všetko okolo  nich.
I v jednom sekáči sme sa zastavili a kúpila som tam krásnu kvietkovanú sukňu pre Aničku....Až pôjdeme čoskoro domov, vezmem jej ju, aby sa potešila. Stále mi vraví, ako vymetá slovenské sekáče, ale nemá šťastie v nich niečo pekné na seba nájsť. Nuž tak jej čosi povymetám ja:).

Priznám sa, večer som aj kreslila...ale chabé to bolo...nič na chválenie...lebo...čosi akosi Jorik odmieta tatu a len ja mám to vzácne právo ho obliecť, zúbky mu umyť, medecínku dať i mu rozprávky prečítať. I puzzle sme skladali, a nie jedno, rovno tri.....ozaj som bola kompletne zmorená, keď som si do postele napokon ľahla....( a to som ešte netušila, že má Jorik pre mňa ešte prekvapenie prichystané....lebo on vám dlho do noci rapotal a rapotal.....stále sa na niečo pýtal......lozil po mne....až som  ho do jeho izby odniesla, nech sa tam sám hrá..... Samozrejme, nehral sa...plakal, chcel mňa a cuddle cuddle......po ktorom konečne úspešne zaspal.....) Ono....môže sa to zdať aj smiešne, že jedno dieťa by vás mohlo vyčerpať...že niekto má tie deti tri a lepšie to zvláda...nuž, hej, verím tomu...lebo dvaja aj traja sa uhrajú...ibaže jedno osamelé dieťa si bude vašu pozornosť vždy žiadať. Ak je k tomu ešte aj usoplené, sú tie jeho požiadavky o čosi hladnejšie. Nehovoriac o tom, že v cudzine nemá možnosť zabehnúť ku starkej a k starkému, alebo k tete či ujovi.... Ale to sa nesťažujem, iba konštatujem....pre všetkých, čo by mohli náhodou nad tým hlavou krútiť. Jedno dieťa sa chce tiež hrať a keď má len rodičov po ruke, bude tých o to pýtať. Tak sa hráme....

Teraz však na mňa Jorik poslušne čaká. Schúlený na gauči sleduje Peppu a napcháva sa dyňou a hroznom. Vonku svieti slnko.....a to hlásili dážď a zimu a silný vietor. Milé prekvapenie. Teším sa. Neviem, kam dnes pôjdeme...kam zablúdime....ale niekam isto pôjdeme. Úprimne dúfam, že i vy máte doma krásny deň.....ja vám k nemu mávam.....z bezfotkového blogu dnes......ako ináč..z 25Tovey Crescent.

                        Cink.

Fotkovo

Včera sme tu mali desivý deň. Dnes je ešte horšie. Počasie servíruje to najlepšie čo má , prisahám! Ako tu už pri počítači celú noc pracujem....do okna mi ťuká dážď, udierajú krúpy, trieska vietor......Fuh, to bude zase masakra.....

 

I včera sme kvôli tomu nikam nešli. Vlastne, zašli sme tak ďaleko, ako je najbližšie Tesco. Chýbalo čo to z drogérie....., nuž a my , keď sme už raz tam, musíme zabehnúť aj do sekáča. Jorik si odniesol podlahové puzzle a ja? Ja som investovala do posteľnej bielizne...lebo som nedávno dala zbohom všetkým seriózne vážnym dospeláckym súpravám, čo doma máme a začala som ilustrovať aj v našich posteliach. Možno je to trocha poznačené aj prítomnosťou Jorika v našej manželskej posteli a možno mojou úchylkou zabiehať späť do detstva a možno si len ťahám prácu aj do postele.......každopádne, už dlhšie nám obliekam periny do obliečok s detskými motívmi. Každý má pritom svoj vlastný námet, a teda to u nás v spálni vyzerá nesúladne a farebne. Ale tak sa mi to páči. A včera.....včera som mala šťastie. Neviem síce, čo presne sa deje, či zatvárajú obchod alebo sa len nejaká rekonštrukcia chystá, ale mnoho z tovaru kamsi nadobro zmizlo a mnoho je brutálne zlacnených . A posteľné prádlo tiež spadalo do zlacnenej sekcie, tak som neváhala a presnorila sa v ňom a hurá! Vyfarbila som nám spálňu! (vlastne ešte len vyfarbím, až to vyperiem:)

 

 

Ufónci Jorikovi .....

 

 

..motorky a medveď v lese tatovi.....

 

 

...a mne matriošky a Pepina.

 

Ozaj sa teším ako malá....doma je posteľné prádlo veľmi drahé a v sekáči sa dá len ťažko nejaké zachovalé nájsť. Preto sa nesmierne teším svojmu loveckému úspechu ! Obliečky sa vždy zídu a .....ak by ste náhodou niekedy u nás prespávali, tak aspoň vidíte, do čoho vás  uložíme:).

 

Včera som vám písala o svojej animátorskej rozkoši , no nemala som nijaké fotky, ktoré by ju zdokumentovali. Síce, ani teraz tú rozkoš nafotenú nemám, ale sfotila som vám aspoň jej zdroj:). Tuto je papierový obal z DVD, ktoré ma predvčerom vynieslo do ilustrátorských výšav.

 

 

A ešte stále som nepristála :).

 

Vidieť to dvd bolo pre mňa tak silné, že som popri ňom dokonca aj kreslila a to sa často nestáva, aby bol impulz tak okamžitý. Tuto, len také čmáranice v skicári...

 

 

A na záver môjho po dlhej dobe konečne fotkového blogu pridávam foto mojich okuliarov. Prosím, musím podotknúť a je to ozaj dôležité, že ich sem nepridávam preto, aby som sa chválila, aké značkové okuliare mám . Viem, sú to Conversy , ale mne na tom nezáleží. Tu v UK je výber okuliarov veľmi široký a pomerne "lacný". Najmä v porovnaní s inými krajinami. Očný test stojí 20 alebo 25? Uj, nie som si istá...ale okuliare na to....sú dva za cenu jedných. Sklá sú v cene, platí sa za rám. Akcia platná nad 69libier. Moje rámy boli o trošilínku drahšie, ale zmestila som sa pod 100. A mať dvoje okuliare za takú cenu je proste skvelé...! Navyše, mne tieto moje sedia ako uliate..ozaj je ich radosť nosiť!

 

 

 

Na fotke sa zdajú byť úzke, ale je to len zdanie. Sú to tie klasiky akože vintage väčšie.

 

Nuž a to je všetko. Dnes takto fotkovo.

 

Aby bolo vyvážene na blogu.

 

Mávam vám ku krásnemu začiatku týždňa....z

 Tovey Crescent.

 

ps: u nás sa ešte spí:) juch!

 

 

Vystrelilo ma na mesiac

Konečne mám nové okuliare. Vlastne mám dva páry nových okuliarov, ktoré sú temer úplne rovnaké, od rovnakej značky, za rovnakú cenu a oboje mi sedia na hlave akoby ich na mne robili a to je naj. Vlastne , musím sa priznať, že som sa v nich ešte nevidela. Mám trocha problém s videním seba samej v zrkadle, takže ak sa vyslovene nemusím, nedívam sa. Doma zrkadlá takmer ani nemáme. Svoj outfit si viem omrknúť aj v sklenených dverách našej bytovky....dokiaľ sme nemali zrkadlo na chodbe, zvykla som takto zrána vybehnúť pred bytovku, aby som sa omrkla...a rozhodla, ktoré topánky sa k zvyšku oblečenia viac hodia. No, ako píšem, už teda jedno a pomerne veľké zrkadlo v chodbe máme, ale v čase vianočnom je zakryté obrovským sobom a mimo Vianoc......no.....visia cez neho svetielka:). A keď sa pred neho postavíte, vidíte si presne trup, hlava chýba. Takže, hoci už bytom pobehujem s okuliarmi na nose, vlastne som sa ešte nenamáhala ohnúť sa , aby som si videla tvár. Ale ono bude aj to......človek pred sebou nikdy nikam utiecť nemôže...ak už nič iné, tak tmavý displey mobila ma raz "prekvapí". Pre mňa osobne je dôležité, že sedia ako uliate!!!! Báječný pocit. Nič netlačí, nič neomíňa a skvele vidím:). Prepotrebný bonus. Včera v očnej optike sme s Jorikom v dobrej nálade skúšali na jeho drobnom nošteku detské okuliare. Bol to tak nádherný pocit......ako sa tešil zo seba, ako krásne vyzerá!!!! Tá radosť a spokojnosť so sebou samým.....ach, zatínam päste, ako matka najväčšmi ako môžem, aby nikdy toto potešenie nestratil. Aby sa nikdy nehanbil na seba pozrieť a keď sa pri tom aj usmeje....ešte lepšie.
Akurát, akurát dúfam, že z neho vychovám poctivého chlapa, ktorý rozozná, čo si úsmev zaslúži a čo nie...lebo sama dobre viem, že i medzi nami je veľa takých chlapov, ktorých ego nepozná hranice a hoci dávno prekročili hranicu slušnosti a únosnosti a rešpektu voči ženám, najmä, žiaľ, oni sú ako silnejšie pohlavie vyhladkaní samými sebou do takej nablýskanosti, že aj oslepnúť sa dá pri pohľade na nich.

Ale nie poeticky chcem dneska znieť. Na zemi som, tak šupky dole.

Jorik je chorý a môj deň sa viac menej "močí" v ibuprofene , Tixilixe , mentolovej mastičke , Nasivine alebo Brohmexine. V noci sa mu dýchalo tak ťažko....že som si niekde včasne ráno uvedomila, že noc je na spanie, nie na sedenie....ako som pri ňom držala stráž. Aj preto som dnes zaspala. Telefón s vypnutím budíkom som musela hľadať v perinách, ako som si ho vypla a držiac ho s ním zaspala.

Ale nedá sa tomu čudovať. Jorikove dýchanie bolo ozaj zlé...čo ma veľmi mrzelo, lebo počas dňa sa mal podstatne lepšie! A aj spať sme šli pred polnocou.....lebo....lebo sme si včera vyhodili z kopýtka a každý sme si kúpili po dvd.  Nuž a museli sme si ich pozrieť:). Jorik si vybral Ben and Holly, ja Revolting Rhymes od Roalda Dahla . Prosím pekne, slová sú málo na to, aby som  to DVD dostatočne vychválila. No ak sa o to pokúsim.....bude to čosi ako.......ilustrátorský orgazmus.....kompletné nekonečné vyvrcholenie, sopka, láva...som odpálená.....trasiem sa , klepem sa....chcem skákať a výskať a objímať celý svet......robí sa mi zle, mám pocit, že toľko krásy neunesiem...pukám závisťou nad schopnosťou, kam sa dá ilustrácia posunúť.....chcem plakať, cítim sa ako mravec, ale potrebujem sa dívať....je to ako droga, chcem viac a viac......druhá časť, ďalšie verše, ďalšie postavy......ozaj sa obávam, že to nerozdýcham....dokonca odchádzam od obrazovky, Jorik ma otravuje a mikanie očami na stranu spôsobuje nechuť sledovať to. Toto potrebujem vidieť sama......S očami nalepenými nonstop na obrazovke......nech aj zreničky uschnú, aj klipnutie je zlodejina z ilustrátorskej smotany. Normálne sa to bojím pozrieť ešte raz...ale pozriem...lebo musím, lebo chcem byť udupaná, aby som mohla znova vstať a tvrdšie na sebe pracovať, lebo vidím, kam sa dá latka posunúť. Je to ako predrogovať sa do extázy.... A , hej, viem, myslíte si, že preháňam....nepreháňam. Slová, dej, ilustrácia.....tlieskam, že mi aj ruky odleteli jak sa vytlieskali. Doslova ma to DVD odpálilo na mesiac.  Odporúčam len silným povahám....lebo je to silné....je to......neuveriteľné. Dobre, myslím, že viac netreba.....už toto moje "vyznanie sa" znie celkom  trápne:).

Nuž, ak ste o tom ešte nepočuli, môj opis vás možno navnadil sa po tom mrknúť aspoň na YouTube. Neviem, či to tam je ...idem mrknúť.....Ušetrím vám čas, čosi málo sa vidieť dá...tuto aha... https://www.youtube.com/watch?v=pjOJaiWltYU
a potom tuto....
https://www.youtube.com/watch?v=NkRm9IC3yH0
a ešte tu....
https://www.youtube.com/watch?v=q1nmQjDcAYE

Prosím, veselo mrkajte a tí, čo žijete v Anglicku....., dvd je temer všade. Dá sa zohnať za 8 až 10 libier:).

Myslím, že s touto informáciou sa na dnes rozlúčim. Je nedeľa.....a akosi mi nevadí. Také ticho v sebe mám.......akoby som nič nečakala. Tak sa nechám prekvapiť, či niečo príde. Posielam objatie.....a cinkám nedeľne z 25Tovey Crescent.

V prstoch čiernu farbičku mám

I dnes som bezfotková......ale zato slov mám dosť. Možno ani nie tak pre dnešný blog...ako pre poviedky, čo píšem. Priznám sa vám, čosi akosi, pochybnosti znova mám.... Ako čítam tie svoje poviedky ľuďom okolo , vidím im na tvárach, že im nerozumejú, že by to chcelo ich celé počmárať a prepísať a miesto čiernej tam rovno dúhu dať. Nerozumiem. Nechápem.....
Prečo nemôžu byť rozprávky čierne? Čím to je, že si ľudia stále veselé farby žiadajú.... Keď kreslím na zákazku , chce sa odo mňa, aby som všetko len veselé kreslila...samé úsmevy, žiarivé farby.....keď píšem, mám vraj zabudnúť na nešťastné konce a len všetko v dobrom končiť...ako to býva v rozprávkach...nech cink cink sa všetko končí v duchu -že  dobro nad zlom zvíťazilo.

V živote to tak ale často nebýva. Osobne nenávidím televízne noviny, o politike sa dozviete bohapuste málo, ale o ľudskom nešťastí toľko, že ho môžete do nasledujúcich správ predychávať. K nim sa ale ľudia hrnú, sadajú si pred obrazovky a doslova pasú sa nad titulkami , čím horšie znejú, tým viac pozornosti si získajú. Nie len tak pre nič za nič vyhrávajú v sledovanosti televízne noviny v tých ich celoročných súťažiach jednotlivých televíznych staníc. Alebo čo tak relácie v duchu Modré z neba....., ktoré som ja odmietla sledovať, lebo nádielka ľudskej bolesti bola na moje kosti ďaleko priveľká! To sa ani do najbližšej relácie rozdýchať nedalo.....to vás doslova ušliape a predsa, ľudia to sledujú..... však je tam viac čiernej než kdekoľvek inde! To je na kompletku čiernou celé zmaľované.

A v telke by sa toho dalo nájsť omnoho viac, ale nechajme ju už na pokoji. Pozrime sa na farby v reále. Aké sú tak žiadané na mojich obrázkoch! Pamätám si, keď som si raz v NYC kúpila červenú bundu....v zimušnom metre som svietila ako vianočná bambuľa. Všade okolo mňa ľudia v čiernom. Čierne kabáty, čierne vetrovky.... Nepíšem teraz o deťoch...píšem o serióznych dospelých. Čierna je cool....čierna zoštíhľuje....ženy a muži sa do nej balia temer každý deň. Jasné, čiernou nič nepokazíš....ale pokazíš, keď ju dáš do rozprávok.
Dupem nohami, akí sme úzkoprsí. Ako vodu kážeme a sami víno pijeme. Alebo krivdím ľuďom? Odpuste mi, ak sa mýlim..... Ale či nenastražia ľudia uši  vždy najväčšmi, keď sa o kohosi nešťastí v meste alebo na dedine hovorí.....? keď dakomu zhorí dom, vytopí ho, havaruje, nebodaj sa zabije.....čím horší scénar, tým viac uší........ ! O veselom a radostnom....ako napr. že ktosi v športke vyhral, sa počuť nemusí....potom by sa možno závidelo. A taká výhra v športke, tá je podľa mňa brutálne farebná!
 Nešťastie je ľudské a je medzi nami. Princezné sa nevydávali za vysnených princov... pravda bola, že ich ich vopred predurčené sobáše  robili viac nešťastné ako šťastné .......
Nešťastie je ľudské a šťastie v ňom je to - to zázračné, čo máme...z čoho sa rodia rozprávky. Nie o super hrdinoch, čo denno denne zachraňujú svet a dokážu robiť milión veci a každú profesionálne....rozprávky majú farby dúhy, ale aj čierna je tam.

Ja si do nej práve svoje rozprávky obliekam....a myslím, že netreba bujnú fantáziu, aby som videla ich osud. Aj mi tá čierna včera po rukách klepala.....aby som počúvala hlasu ľudu, aby som sa nerýpala v pravde, kto sa ako chová,  čo robí, čo má oblečené...aby som len počúvala radu a farbila zvesela! Ja vyfarbím, ale nie teraz..... Klamala by som samú seba, nemôžem ináč.

Idem si ja teda tú svoju čiernu farbičku zastrúhať a viete čo, nie nešťastne a zlomene tak urobím, ale spokojne, s pokojom v srdci.......svoju misku váh mám vyváženú. Ani šťastie ani nešťastie si väčší prídel nepýta. Rozumne tam mám naložené a možno aj preto sa len pýtam a dupem nohami ale neobviňujem seba a neviním sa, že iné farebné netvorím.

Cink cink a majte teda len farebný deň ! Mávam z 25 Tovey Crescent.

Osobne

Knižnica sa včera nekonala. Do mesta som došla, aby som si tašky a batoh naložila potravinami a odtrepala sa s ním späť do škôlky. Jorik niekde chytil nádchu a nebolo by to na tom nič , čo by trebalo extra riešiť.......ale akonáhle sme došli do škôlky, Jorik začal plakať, nechcel v škôlke ostať.....a tak som bola požiadaná, aby som po neho skôr prišla. Nuž som prišla som. Akosi, neviem sa zbaviť zlého pocitu, že učiteľkám moje dieťa akosi nevyhovuje. Nerozumiem tomu, priznám sa...aj ma to mrzí, lebo ....prečo by tomu malo byť tak? Nedáva to zmysel...ale akosi ten pocit mám a trocha vo mne pichá a dosť citlivo, lebo sa týka Jorika a to je prosím čosi, čoho sa nikto "dotýkať" nesmie, len ja a Jorikov tato. Ba, dokonca, aj ten má isté obmedzenia, ako mama mám najširšie lakte. Totižto, ako som si po syna prišla a že ma to stálo riadnu námahu  s tými taškami a v tej fujavici a daždi ( včera to bola smrť byť vonku!) , bolo mi len tak medzi opisom dňa povedané, že Jorik sa mal v škôlke dobre a to najmä preto, lebo vedel, že mama po neho skôr príde .Lebo keď po neho chodím takto včasne, jeho psychike to robí dobre, než keď ho tam nechám až do večera, keď ovšem chápem, čo tým chce učiteľka povedať.

Hm, niekedy sa na seba hnevám. Ono ,hoci sa snažím, občas bývam prostoreká. Čo si myslím, aj poviem a ono nie vždy zámerne...to ja len  nechcem mlčať,  vypustím zo seba  niečo, čo môže ublížiť. Častejšie však mlčím , viem sa kontrolovať a včera som mlčala a to som nemala. Mala som sa postaviť a povedať, že hej, rozumiem , čo tým myslí , no i tak, čo za tým ozaj myslí? To, čo si myslím ja? Že mi chce takto poza zákrutu vysvetliť, že by bolo skvelé, keby tam bol môj syn len 3hodiny a nie 4 a pól ? Lebo....všimla som si, že raz, ozaj len raz som došla po Jorika za 20minút šesť a to tam bol biedak posledný a doslova nám zatvárali dvierka za chrbtom. Na druhý deň som tam preto prášila podstatne skoršie a i to sme sa už lúčili s prázdnou miestnosťou. Nuž teda, ak chápem, čo si učiteľka myslí, tak je to v podstate to, že deti chodia do škôlky zrána, poobede ich tam nik nedáva a ak hej, tak po svoje deťúrence chodia rovno z práce...okolo tej 5pm. Učiteľkám padne. Mohli by ísť domov..... Môj Jorik im však stojí v ceste. Samozrejme, ani ja nechcem, aby tam moje dieťa ostávalo ako posledné.....preto po neho chodím skoršie a celých 5hodín tam ešte nikdy nebol. Ale už o 4pm.....?

Uj, čo to sem píšem ????

 

Nemám to vymazať?

 

Hm, čert to ber, spoveď dňa. Podtitul blogu, škôlkárske trápenia.

 

Takže som v nijakej knižnici nebola, obrázky som nové nenakreslila, doma som básničku písala a v posteli predčasne zaspala a neskôr s Jorikom do noci kreslila ...takže aspoň čosi sa urobilo. Inak, keď už toľko toho svojho krpca spomínam...tu pri mne je...na gauči spinká....medecínka v brušku, kvapôčky v nošteku, hrudníček mentolom namazaný.

Už si na jeho prítomnosť tak trocha zvykám.....a viem, že až raz vyrastie, budú mi tieto rána v dvojici chýbať.

 

Myslím, že je zbytočné, aby som viac čokoľvek písala......už len fotky pridám....na jeden blog je tu súkromného od nás habadej.

 

 

Viem, už som také robila....no to viete, želanie je želanie. "Ktosi zhora lásku posiela....cielene, vie do ktorého domu:)"

 

A s týmto sa na dnes lúčim a cinkám všetkým, extra však škôlkárom a ich maminám, čo nepoznajú hranice a mnohé berú osobne:)

 

Skade inokade ako z 25Tovey Crescent.

 

Cink.

 

Keby som....

Dnes fotky mám.... ach, aké spestrenie môjho blogu! Ale to len preto, že včera mal Jorik škôlku a ja som zakotvila svoju prdelu v centrálnej knižnici a kreslila som tam uložená pri okne s výhľadom na autobusovú stanicu. Pršalo včera, počasie bolo do bodky anglické. Môj dáždnik som niekoľkokrát včera rozkladala a znova skladala, ako malá bola moja viera v jeho schopnosť prežiť. Ozaj des.....jedno z tých dní, ktoré volám vraždou dáždnikov. Ale možno aj vďaka tomu odpornému počasiu bolo v knižnici včera síce rušno, ale deti chýbali. Kto by ich už  v takom počasí von ťahal? A tak som si nerušene kreslila.....

 

 

Obrázok som nestihla dokončiť......možno , keby som nevbehla do sekáča (no, neodolala som) alebo rýchlejšie nakúpila potraviny, stihla by som ho celý obtiahnuť čiernou linkou a kde tu ešte línie zvýrazniť.....

 

 

...ibaže ja som sa v potravinách zdržala, lebo som kombinovala, čo kúpiť a čo nie, aby som to na sebe uniesla a aj do sekáča som zabehla a kúpila si tam tento líčší pulóver.....ach, no čo mám napísať na svoju obhajobu? Postačí , že som len žena?

 

 

A možno by som ten obrázok dokončila večer, keď už bol tata doma a o Jorika sme sa mohli deliť....ibaže to som strihala, orezávala a lepila originály na predaj, ktoré mali byť už dávno poslané.

 

 

(neviem, ako to robia iný, ale ja nad týmto strávim celé hodiny....je pre mňa dôležité, aké papiere ku ktorému obrázku dám , aby mi ladili a potom strihám, režem, zarovnávam.....uf!)

 

 

Darmo raz, všetko má  svoj čas. A keď sa aj na hlavu postavíš, nijak raz to nezmeníš. Dnes má Jorik znova škôlku. Ak sa nič nestane, dnes bude ten obrázok hotový...a zajtra vám ho sfotím v celej kráse. Teším sa z neho, lebo z neho saje čosi pozitívne a toho nie je nikdy dosť.

 

I taký deň vám prajem, optimistický.....aby nám všetkým dobre bolo.....ako ináč.....z 25Tovey Crescent.

 

 

 

Zlý sen

Dnes nemám nijaké fotky.....len slová.
A i z tých som vyždímaná. Zas a znova, vstala som krátko po druhej ráno a hneď som písala. Poviedka o Oskarovi je hotová. Teším sa a hoci som si ju ešte celú neprečítala, či má ozaj hlavu aj pätu, pomyselne sa tľapkám po pleci, že som to víťazne doklepala do konca.  Žiaľ, iné veci ostali nedokončené...:(.

Dnes má Jorik škôlku, skúsim dobehnúť zameškané povinnosti ako nepoodpisované maily , ktoré sa mi kopia a prenasledujú ma všade ako môj vlastný tieň.
No i chladnička zíva prázdnotou....tak uvidím...ako s časom počarujem a čo napokon reálne stihnem. Včera sme totižto zašli do obchodu s technikou, aby sme sa obzreli po aktuálnej ponuke čohosi, čo by som mohla so sebou kade tade nosiť a využívať "to" na písanie , no a na nakupovanie potravín akosi čas a energie nezvýšilo. A ....hoci sme v tom obchode s technikou strávili celkom slušný čas, nič sme nekúpili. Lebo keď už som mala konečne svojho víťaza a len tak som si to na ňom skúšala, zistila som, že na písanie v slovenskom jazyku mi tam chýbali všetky mäkčene a dĺžne. Ono, dalo by sa....samozrejme....dodatočne by som ich dopísala...., ale .....neviem, možno sme boli iba všetci unavení, nechali sme počítače tak a šli sme domov.
Veľa osohu už doma zo mňa nebolo. Len som sa šúchala po byte. Trocha som písala ale viac som spala na nohách. Nočné písanie si bez pochýb pýta svoju daň...preto som bola na seba nesmierne
hrdá, že som ešte vládala Jorika celého oriadiť, do pyžamka obliecť, umyť, zúbky mu vyčistiť, ba aj do postele sa s ním schovať a tri knihy mu prečítať.

A potom som usnula a snívala sa mi desivá nočná mora a ja si matne spomínam, že každej nočnej more by sme sa mali vlastne tešiť, lebo sú pre nás čímsi ako varovaním, že niečo nie je v poriadku. Asi nie je. Som posadnutá svojou prácou. A občas sa bojím...ako sa bojím, kam nás vietor zaveje..... Je podivné, ako si nevieme nájsť miesto...ako semiačka púpavy letíme raz tam raz onam a nikde to v našich srdciach necinká, aby sme s určitosťou vedeli, že tu sme doma. A bojím sa aj starnutia a ešte aj smrti. Neklamem, verejne sa priznávam. Lebo či chcem alebo nie, vidím ako čas maľuje . Po mne i po mojich blízkych a potom sa bojím, kam to všetko smeruje a že jedného dňa sa tie moje "strachy" stretnú a ruky si podajú. Ono , aj keď sa na hlavu postavím, stane sa tak. Skúšam byť rozumné dievča, ale som trocha nanič žiačka.

A viete, čo mi na to pomáha? Zhŕňať všetko a zatvárať to v sebe. Môj ty Bože , som skvelý krabičkár (alebo škatuliar?) , všetko balím, uskladňujem a po všetkom píšem..."otvoriť až dozrie čas, rok 2017 ešte nepripravená.

Dobre , mám v sebe skladisko. Bola o tom moja nočná mora? Nikdy sa nedozviem, ale dobré je, že mám okolo seba blízkych, ktorí ma v tom samú nenechali a keď som sa napokon z toho desu zobudila, stáli okolo mňa ,aby ma objali. Ba i ľahli si ku mne do postele , jeden z jednej strany, druhý z druhej....moji dvaja chlapi.....cítila som  sa ako plátok syra bezpečne schovaný v burgery.

Drahí moji, dúfam, že i vy máte takých ochráncov pri sebe....to vám na dnes želám...z 25 Tovey Crescent.

Belasý

Predvčerom večer sa mi zlomili okuliare. Neviem nájsť náhradné, ale i tie sú zlomené, takže sa ani veľmi nesnažím. Tak som si to včera poobede namierila do anglickej "očnej optiky" a nechala si svoje oči skontrolovať a dvoje nové okuliare predpísať. Zrak sa mi nezhoršil, len posunul v číslach. V podstate stále vidím alebo videla by som ako orol, nebyť nešťastného astigmatizmu. Nie je nijak strašný, ale dosť na to, aby som okuliare musela mať na nose, keď chcem tvoriť. V budúcu sobotu budú hotové , na piatu večer si po ne môžem dôjsť. Troška nezvyčajný čas, ale nevadí:), rada prídem, lebo tieto, čo práve na nose mám, zlepené len washi páskou (tak sa to píše?) , mi nonstop padajú z nosa , čo vie celkom pekne liezť na nervy:).

 

Nuž, mám aké mám a včera som ich na nose tiež mala, keď som kreslila dva obrázky na zákazku... Fuh, som na seba celkom pyšná, že som ich urobila.....pomedzi písanie veľmi nestíham.

 

 

 I dnes som ináč vstala krátko po druhej ráno, že napíšem novú poviedku...na akosi mi utekala pomedzi prsty..tak som vzala pletenie do rúk a ako som ihlicami "šibrinkovala" , snovala som dej príbehu. Nechytila som ho celý, ale dobre je občas tak. Mám rada, keď sa veci za jazdy "rodia" a menia a sú potom také iné, chrumkavé.....prosto, vždy ich rada uvítam.

 

I teraz, jak dopíšem tento blog, vrátim sa k rozpísanej poviedke o chlapcovi Oskarovi. Ale...ešte skôr ako tak urobím, chcem vám čosi ukázať. Môj prsteň. Hm.....je zo sekáča....a stál nekresťanských osem libier! Lebo vraj je strieborný. No,  nie som si tým až taká istá....ale keďže je belasý ako oči mojej mamky, vzala som ho . Viete, zdedila som po mamke prstienok. Najskôr som nechcela, ale sestry ma presvedčili, že to má zázračné čaro nosiť mamkin prstienok..... Ibaže ja som ničiteľ šperkov....bála som sa...no naveľa, jeden som si vybrala. Hneď v prvý deň , ako sme sem došli , som zistila, že je zlomený. Chcem si ho dať roztaviť a vyklepať si z neho nový prstienok...bez všetkých tých klasických zlatníckych oblúčikov , ktoré sa "hačkajú" a nedržia. Odložila som ho do misky s líškou, u nás na mikrovlnke...ale smutno mi bolo bez neho. Povedala som si, že si nájdem náhradný....nejaký obyčajný, čo sa mi pripletie do cesty a bude mi mamku pripomínať. Včera som ho nehľadala. Našiel si mňa. Uvidela som ho pod skleným stolom ako som platila a tá modrá...sťaby mamkine oči belasé...... Nuž ho mám a už som ho od rána aspoň tisíckrát pohladila pohľadom. Nie je síce po mamke, ale verím, že je od mamky. Poslala mi ho....aby mohla byť stále so mnou.

 

 

Ďakujem mami!

 

Cinkám vám ku krásnemu  utorku......z 25Tovey Crescent.

Závrate

Ždímem sa. Skúšam, koľko moje telo dá. Včera som to úspešne potiahla až do závrate.....všetko sa točilo! Ako keď mi príde zle v aute..... S Jorikom po svojom boku bolo zotavovanie sa o čosi ťažšie, ale zvládla som to.  Vyšli sme si spolu na ihrisko...., prešli sa mestom, nakúpili v supermarkete a potom.....potom som bola odmenená! Tata si vzal Jorika k sebe a ja som bola off ! Mohla som slobodne písať! A veruže som vám písala.....až dokiaľ sa nedohnala ďalšia vlna závrate...no tú som už riešila posteľou.

A dnes, dnes vážení oslavujem! Poviedka o 13 bábikách je dopísaná. Toto bude možno mnohým znieť smiešne, ale pre mňa je tá poviedka nesmierne cenná! Oj, dlho sa rodila. Zatiaľ najdlhšie. Už mám novú nachystanú.....no teraz ráno ju už nestihnem začať písať. Jorik tu síce ešte pri mne nie je, ešte spí a to susedom trmáca práčka akoby tam mali tank.......ale i tak. Nestihnem. Aj vlny na mňa čakajú, zíde sa mi trocha myseľ zrelaxovať....točila sa mi teraz, na plné obrátky, až sa z nej prášilo!

Neviem, koľko poviedok si chcem nazbierať, aby som si povedala, že toľko ich do zbierky stačí. A neviem ani, komu ich ponúknem..... no a priznám sa, že keďže majú taký skôr krvilačný charakter, tak neviem neviem, či ich vôbec čaká ružová budúcnosť. Ostávam len dúfať, že je nás takých pošahaných viac, čo dokážu v diele vidieť viac, než len slová.

Nateraz sa modlím...a píšem....

Dnes je pondelok. Skončili sa deťom prázdniny. Poobede odnesiem Jorika do škôlky  a zabehnem do knižnice.... Možno... ak budem chcieť kresliť a dokončiť obrázky, čo som na zákazky včera nakreslila, kým sa Jorik na preliezkach hral. A možno sa vrátim späť domov, aby som mohla radšej na počítači písať.... Neviem, neviem nič, uvidím....

Každopádne, je začiatok týždňa a pre mňa je to výzva, aspoň dve nové poviedky napísať. A preložiť a opraviť básne, čo som pôvodne v angličtine napísala. A poslať a potriediť balíky....hej, i to treba, súrne. Hm....hurá do práce!

Cítim sa ako motorová myš!

A som zaľúbená do tohto stavu pracovného!
A uvedomujem si, ako by nám bolo krásne na svete, keby všetci robili len to, čo ich baví!

K tomu prianiu vám mávam....z 25 Tovey Crescent.....kde sa práve plnia sny.

Blogový monológ

Pracujem...stále pracujem.....príde mi až neuveriteľné, koľko času strávim ťukaním na svojom počítači. Dnes ráno som vstala po druhej v noci...., úplne si istá, že poviedku, ktorú som mala v hlave odohratú toľkokrát, ktorej dej som dôverne poznala, prosto musím raz dva napísať. Ibaže, nestalo sa. Nuž, občas sa rýmy tak ľahko v letku nechytajú a ja som musela priznať porážku. Navyše, keď na niečom makáte toľké hodiny, aj strácate súdnosť a je dosť možné, že až si ten zázrak ranný prečítam, že ho celý vymažem:). Hm, nechám sa prekvapiť.

Dnes je nedeľa a môj milý má hokej. Neviem, koľko času z dňa pripadne mne, ale budem za neho bojovať. Jorik spí na gauči.....som za to vďačná, jaj nechutná mama som! Ale počas dňa si užijeme jeden druhého až až. Včera sme boli napríklad spolu na preliezkach.... Po zime vôbec prvýkrát. Potom sme zabehli do sekáču, lebo mi došla všetka vlna a rada by som Jorikovi ešte aspoň jednu deku uplietla. Nuž, s mojim včerajším úlovkom mu ich napletiem hneď niekoľko! Stalo sa totiž, že v sekáči, do ktorého som zámerne vošla, lebo už vo výklade mali vlnu, som našla obrovský prútený kôš plný všakovakých klbiek. Bola som úplne ohúrená ich farbami. Navyberala som zo sedem von a popýtala sa na cenu. Majiteľ je tam taký postarší holohlavý pán....má veľmi rád Jorika. Temer stále mu niečo zadarmo dá. Podstate na čokoľvek si môj synátor ukáže prstom. Darmo sa bránim, tvrdí, že mu Jorik vždy urobí krásny deň a že od Jorika ešte lepšie dieťa nevidel. (Áno, už som zvažovala aj možnosť, že je pedofil...ale prisahám, ten človek má srdce na dlani...neverím, že by niekedy niekomu ublížil!) Nuž tak ten pán ku mne prišiel a prstom zakrúžil nad mojim výberom.....,,Toto všetko..."
,,Nie nie! " bránila som  sa a v duchu si myslela, nech mi len nedáva jednotnú cenu.....radšej po klbkách nech mi to nacení, že si svoj výber vyskladám, však sa nedoplatím.... Ale on ma nepočúval a pokračoval ...,,Toto všetko...povedzme za 2libry."
Takmer som odpadla! Aj som navrhla vyššiu cenu, ale pán sa odbiť nedal. Vraj mu ešte stále ostal plný kôš. A tak som vám milí blažená! Domov som si odniesla tašku plnú úžasných klbiek! Viem, foto by si to žiadalo, ale ja ho nemám.....,lebo, treba pripomínať? Že od druhej ráno tu trieskam po klávesnici ?

Aj ma napadlo, že by hádam nebol zlý nápad tu niečo z toho môjho popísaného zverejniť. Ale...nie som si tým nápadom až taká istá:), lebo....ak by sa mi to raz podarilo zverejniť, kto by si to kúpil, až by to mal načítané?

Prosím, ospravedlňte ma. Myslím, že nie som schopná rozumného blogového monológu. Možno by sa zišla prestávka. Ibaže na to som príliš tvrdohlavá a súťaživá a .....nemôžem vynechať ani smutný fakt, že ak niečo vybieha z normálu, znervózni ma to. Ranný blog už je súčasťou mojich rán, nenapísať ho, by bola osobná prehra! (a vyradenie z normálu :) Nuž, ostáva mi len dúfať, že situácia sa čoskoro zmení (môj milý mi prezradil, že je len dočasná, lebo sem čoskoro svokrovci dôjdu a on bude mať voľno , tak ho chce teraz nadrobiť. Fuch, poviem vám.....to nadrábanie ma zabíja :). Ale vydržím......Autorka Harryho Pottera tiež nemala na ružiach ustlané, keď čarodejnícke príbehy písala...lebo ak neklamala, písala ich sediac po kaviarňach s kočiarom pri sebe. Takže nevzdávam sa a bojujem! Nech žije práca!

Ale vám ju neprajem, nie dnes...však je nedeľa (ozaj je?) a mávam vám ku krásnemu dňu z bytu na 25Tovey Crescent , kde sa temer nonstop stále svieti :).

Do kúta

Dnes nemám fotky, pre dnešok mám len slová.....

Lebo...lebo....oh, najskôr vám niečo porozprávam.... raz dávno, keď som ešte bola mladá, žila som v NYC , kde som pracovala ako nanny. Bola to vôbec moja prvá práca. Starala som sa o Oscara, dvojročného chlapca , ktorý býval v krásnom veľkom dome so svojim otcom Willom a mamou Allison . Mala som to tam u nich rada...nebyť občasných , hm, ako to nazvať.... prekvapení. Takmer stále prišli od Oscarovej mamy. Nechcem tu o nich písať, hoci by to bolo celkom zaujímavé čítanie a prejdem radšej rovno k veci. Allison bola umelkyňa. Teda, študovala umenie, no živila sa predajom nehnuteľností. Nikdy som ju nevidela nič vytvoriť, ale že je umelkyňa, som jej verila, lebo jej správanie bolo "umelecké" a tak sa aj vyjadrovala. Neokrôchane, na rovinu, s príkladmi, čo by vás nikdy nenapadli. A tak mi raz jedného dňa, s tou svojou umeleckou úprimnosťou vysvetlila, čo odo mňa ako od svojej zamestnankyne vlastne očakáva...ako by to bolo ideálne. Priala si, aby som bola ako metla. Aby ma mohla uložiť do kúta, kde budem ticho stáť a čakať, až ma bude potrebovať, v takom prípade mi presne nakáže , čo mám robiť a ja to urobím. Až bude robota hotová a už ma potrebovať nebude, odloží ma znova do kúta a ja budem zase čakať..... Celkom čisto pochopiteľné a aj keď ma to vtedy ranilo, rozumiem jej . Bola iba úprimná, rokmi na to jej za to dávam kredit.

Tento príbeh tu teraz spomínam iba preto, lebo sa začínam cítiť ako metla. Som síce málokedy v kúte, ale predsa.

Myslím, že je to už dosť dlho, čo mám problém nazvať seba samú umelkyňou. Neviem, kde sú hranice, ktoré vám na toto pomenovanie dajú povolenie. Škola možno? To by bolo, na to papier mám, i keď podľa neho som v prvom rade učiteľka. Takže radšej mažem. Názor iných?  Výsledky mojej práce?  A tak nejak dochádzam k záveru, že by si to "oslovenie"  mal dať "jedinec" sám, keď sa on tak vidí, keď sa on tak vníma. Ibaže, povedzme si pravdu, na to sa pýta odvaha. Mne doslova tie slová škriabu hrdlo, keď sa von z neho derú "som umelkyňa, výtvarníčka." Viem, nie som sama......čo sa cíti ustrašene čosi  tak umelecké prijať za svoje. Najmä, keď je ako tá metla , robiaca všetku možnú prácu v domácnosti. Možno by mohlo prísť na pomoc okolie. Hej, podpora blízkych, však kto už iný! A tu vidím ďalší kameň úrazu..... Priznám sa, veľakrát žobroním o čas pre seba. Pozor, nesťažujem sa. Zahraničie sme si vybrali sami. Nie je tu teda nik, kto by nám "pomohol" , napríklad pohrať sa s Jorikom. (hurá škôlka!) Nechcem, aby to vyznelo ako nárek, svojho syna milujem nadovšetko...a predsa, domáham sa svojho. Každý sa domáha. Je mi nad slnko jasné, že ani môj milý netrávi vonku v aute celé dni len preto, že už nevie čo od nudy. A predsa.....občas  dupem kopem nohami, za čo mi je do tváre chrstnutá pravda, že to, čo robím  je len hobby. Chcem obrázky nové nakresliť? Chcem mať niečo nové na stránku? Chcem mať niečo do blogu? Je to len hobby! Môj blog je len hobby.... (ja som ho vnímala ako poslanie....)

A tak sa pýtam, majú umelci svoje umenie iba ako hobby? Nemusíte odpovedať, odpoveď poznám...nemajú ! Je to ich životné poslanie.

 

Tak klopím uši a idem sa postaviť do kúta. Vlastne nejdem...Jorik ma čaká a on má požiadaviek celú kopu. Myslím, že do večera mám o program postarané a do kúta sa nedostanem.

 

No ak by predsa, tak vám z neho mávam! A hej, ten kút je na 25Tovey Crescent.  :)

Stále vrčím....

Cítim sa smutno. Môj dnešný ranný príbeh ostal bez konca. Nie, definitívne to nie je príjemný pocit cítiť sa blízko záveru a predsa ho nemôcť  dosiahnuť.  Nasilu sa rýchlo nedá....., tobôž , keď telká hrá a ja po xy krát prepínam ovládačom medzi jednotlivými dielami Charlieho a Loly, ktorá u nás od ráno hrá ... " Mamííííí, tento ešte raz, tento ešte raz...aj tento....." Soptím a musím sa krotiť. Jorik dnes vstal čosi po piatej....., na čas aj zaspal na gauči, ale často sa budil a všetko bolo rozbité a myslím, že taký rozbitý je aj môj ranný naťukaný príbeh. Ešte som ho ani nečítala.....a priznám sa, aj sa bojím, že ho celý prečiarkám alebo až začiarkám.

 

Ach.....dumem, či mi takéto písmenkové vypustenie pary nejako pomohlo..... Neviem, dnes neviem nič, vôbec nič. Preto radšej dnešok nechám tak a vrátim sa ku včerajšku. Lebo tam viem, ako som sa cítila. Blažene. S Jorikom sme mali v pláne zájsť do centrálnej knižnice. No nedošli sme. V Mutley sme sa zastavili v sekáči, aby som tam vrátila nefunkčný vysávač a jedno s druhým , zakotvili sme s Jorikom pri knihách. Čo vám budem hovoriť, normálne sme tam zapustili korene , ako sme čítali jednu knihu za druhou.....Tuším 6 sme si napokon aj adoptovali . Tuto sú moje poklady....

 

 

Ešte som ich samozrejme nestihla prečítať, preto sa k nim nebudem vyjadrovať....a za seba pridávam len obrázkový komentár miesto toho slovného....

 

 

Snehová kráľovná má ozaj čarovnú ilustráciu! Hotové obrazy!

 

 

Primrose má zase  ilustráciu hodnú detského diváka.....celá ladená do ružova, vonia sladúčko a už sa teším, až si ju prelúskam.....

 

 

No a táto, moja posledná...Halibut Jackson, čosi sa mi marí, že už som ju čítala.....a možno má aj škaredú ilustráciu, no  je na nej čosi čo vo mne hrká a možno aj najviac sa jej teším zo všetkých tých troch kníh, čo som si včera kúpila.

 

Ja sama za seba som sa však veľmi nepochlapila. Nakreslila som len toľko, čo sa zmestí do troch fotiek...

 

 

Na fixy ani len rad nedošiel.

 

Ach a zas sa mi smutno urobilo. Lebo ....lebo sa víkend blíži , taxikárske dni a mne neostáva nič iného, len sa rozlúčiť s kreslením.....a vyčkať možno do nedele a možno až do pondelka, až pôjde Jorik do škôlky, že sa mi niečo v skicári urodí a kamsi sa posuniem.

 

Fuj, ale som dnes nešťastná a pritom sa vonku rodí celkom pekný deň. Tak si idem sama poklepať po pleciach a nakopnúť sa pozitívnou energiou .......lebo ak to razom nespravím, pokazím si celý deň a to by bola škoda.....

 

Mávam vám ku krajšiemu a slobodnejšiemu piatku...z 25Tovey Crescent.

 

 

 

 

 

Konečne jar

Vzdychám nad sebou a dvíham plecia ako to robia matky nad svojimi deťmi, keď napriek očakávaniam donesú domov iný , menej slávny  výsledok a v tom povzdychu je sťaby vyšité.... ,,No, čo už mám s tebou robiť? Vymeniť ťa nemôžem...." Ani ja sa nemôžem ísť vymeniť a vlastne, ak mám byť úprimná, ani sa nechcem. Nie teraz! Keby len niekto skúsil, driapala by som ako mačka, keď ju chcete ponoriť do vody.

 

Je mi náhodou veľmi dobre takto zavalenej. Cítim sa akoby som mala na zadku raketový pohon. Troška iné je to s časom, čo mi cez to všetko šialené chodí ako tučný boss s rukami za chrbtom, hoci vie, ako ma to rozčuľuje. Moje ruky totiž šermujú vzduchom.....sekundy rátam, nie len minúty.

 

Aj som zvažovala, či sem aspoň kúsok  z toho môjho ošiaľu nepošlem... niečo ako dôkaz, že aha, vidíte...tuto toto, možno čosi úplne nezmyselné, ma kradne i sebe samej ......ale radšej nie, radšej si počkám, až to vyleštím , až budem spokojná s výslednou podobou a nebude na nej smietka na váhanie , ktorá  by mohla "spôsobiť" hanbenie.

 

Rýmujem stále......a juj, ako dobre mi je v rýmoch. Hoci slovenčina je na ne tak drsná ako step. Preto ide všetko ťažšie, je však ako výzva a som ju prijala.... v písaní mám výzvy rada. Ale hrajú sa so mnou, ako napríklad časy , keď ich zamením a potom váham, ukladám, pýtam sa, či to v slovenskom jazyku zaváži, či by to mohlo prekážať ..... juj, ale už zabieham.

 

Možno by som mala aspoň trocha k veci písať a tak sa uzemňujem včerajším dokončeným obrázkom.....

 

 

....prvá zákazka skončená......a len čo sa tak včera stalo, kreslila som svoje...ale nestihla som veľa , padla únava....

 

 

Budúci týždeň už bude mať Jorik škôlku, času by malo byť viac a už sa teším!!!!

 

Ako "projekt" porastie.

 

Nateraz však koláče pečieme, karty mastíme, knihy čítame, vlajky sa učíme.....

 

a užívame si slniečka! Prosím, veď je vonku normálne že jar! Kosti mi tancujú v tele, zakvitám po zime....ach....ten vzduch, vonia teplom! Viem, že aj u vás bolo teplo , aj v Nemecku....na Valentína sa slnko posnažilo:). Tu u nás síce už dávno kvitnú kvety...narcisy, púpavy, sedmokrásky...pučia aj stromy, no predsa, ja som "zapučala" až včera. Tak naozaj, jarne.

 

Hneď je krajšie na svete s hrejúcimi lúčmi na chrbte.

 

Jorik sa budí......pôjdem ja.

 

Dnes sa chystáme do mestkej knižnice..., tej , v centre mesta. Hanba by bola ostať dnes doma......už teraz sa teším. A vám mávam, k rovnakému veselému dňu.....ako ináč, z 25 Tovey Crescent.

 

 

 

 

Malé katastrofy

Jaj, zas a znova....maily ostanú neodpovedané, budú visieť vo vzduchu a naháňať ma celý deň ako môj čierny tieň ....najskôr až do zajtrajšieho rána, ktoré dúfam, bude iné ako to dnešné a práca mi pôjde rýchlejšie od ruky....lebo dnes, nemohla som ináč, len počúvať príbehom v hlave a písať ich ....a poviem vám, písať ich v rýmoch je troška ťažšie, tobôž, keď z neznámych príčin ľahšie sa im rodí v jazyku anglickom .... no ja ich do slovenčiny tlačím, príliš kostrbato tam znejú....ako hrable po chrbte, kdežto v angličtine sú ako pieseň, no ale, môžem sa za svoju anglickú gramatiku postaviť? Asi ťažko. Tak tlačím tlačím na pílu a hodiny šli a ja s nimi....ťuk ťuk ťuk...makala som , prisahám , od skorého rána, keď bola vonku ešte čierno čierna tma a široko ďaleko každý tvrdo spal.

 

Milujem rýmy.

 

Píšem v rýmoch.

 

Príbehy v nich znejú krajšie...ako balady. Nie ako smutné príbehy.

 

Veľmi sa teším tejto "aktívnej" vlne tvorivej, nebudem vám klamať, ostatné nechutne bokom ukladám. Aj včera, ako som sa s Jorikom domov večer vrátila, kreslila som dlho v tom svojom užmolenom usedenom papassane skicu za skicou....na farby už čas nevyšiel. Ale nesťažujem sa, chytám v letku, čo sa dá a učím sa....áno áno, učím sa...akceptovať seba samú so všetkým mileným v mojej práci , ktoré sa márne snažím potlačiť. Nie som upíry maliar. Som rozprávkar, nesmiem zabudnúť a rozprávky, nech sú aj škaredé, majú v sebe vždy aj niečo čarovné. A tak hoci poškuľujem škaredo po kresbičkách, hovorím si dookola, sú aké sú a hotovo. Také sa narodili a vôbec nezáleží na tom, aby boli dokonalé...... heš heš všetok hlad po dokonalosti, lebo ma udusí a nikdy nič neurobím.

 

 

Akurát, aj sa tomu smejem, nedovidím do konca tohto kolotoča, v ktorom sa teraz veziem. Zatiaľ mi to nevadí, cítim sa ako pes, čo sa snaží chytiť si vlastný chvost. Ale ono....nie je to až také ľahké kráčať takto naslepo....lebo ako sa večer v tom svojom papassane teším, že už už mám koniec na dosah, ráno príde nový príbeh a s ním nové návrhy na kresby....a z čohosi, čo malo mať jednu báseň, rodí sa náhle celá zbierka....o dvoch, o troch , dobre , tak o štyroch baladách...a stavím sa, že zajtra príde piata.

 

 

No ešte stíham.......hm, nesmiem zabúdať, nikdy som nebola šprintér, som maratónec.

 

Milí, tam kdesi na druhej strane, tvoriví aj netvoriví......prezradím vám ešte čosi z úplne iného súdka, že včera , na samého Valentína, dostali sme telefonát a náš tata kvôli nemu čoskoro pocestuje na Slovensko, aby prešiel pohovorom. Nechcem prezrádzať viac, ale myslím, že si ešte nikto z nás neuvedomuje, čo za tým nevinným úkonom môže byť a že.....že možno.....radšej ešte nepíšem. Veď ani sama neviem, čo si prajem a želám. Len šepkám cez monitorom, ale už mlčím...psssst.

Ba....ešte čosi šepkám.....

Veci sa u nás nedaria, posledné dni , ako by mali.....sťaby sme mali magnet na drobné katastrofy. Hop hop ako zajace k nám skáču , dumem, či im bude niekedy aj koniec.

 

Alebo....nebodaj poznáte niekto nejaké zaklínadlo ,aby všetko nemilé ta hentam tiahlo do polí?

 

Ak ho máte, sem s ním...budem čarovať....teda, ak stihnem a nebudem zrovna písať alebo kresliť....alebo mávať a priať krásny deň, ako práve  teraz konám .....odnikadiaľ inokadiaľ ako z 25 Tovey Crescent.

 

 

 

 

Utorkovo nezáživne

Jorik ešte spinká , ale to len preto, že sme išli včera spať nehorázne neskoro. Chcela som totižto ešte kresliť a Jorik, moje milované dietko, len k tatovi do postele ísť nechcel, radšej ostal so mnou ....váľal sa na gauči a  možno aj unudene pozeral so mnou Mimi a Líza druhú sériu večerníčkových rozprávok (ináč, akokoľvek sa teším zo slovenskej produkcie.....nemôžem ináč, len napísať , že ma Mimi a Líza ako celok skôr sklamal...lebo mal tak na dosah čosi "čarovné"..., ale obišiel to oblúkom a tématicky sa kompletne stratil v rozprávkach, ktorých obsah je miestami desivý pre deti a smiešny pre dospelého diváka. Veľmi mi tam chýba cit , rozprávková nežnosť, záhada.....je to celé moderné a chladné....len úvody a závery sú mnou chválené....tam to cinká. Má niekto rovnaký názor?) Nechcelo sa mi proste včera spať...čo sa mi nestáva často.  Práveže takmer vôbec!!! No včera som chcela, ozaj veľmi preveľmi  nakresliť ešte aspoň jeden obrázok...., akoby som mala na včerajšok stanovenú knôtu.

 

 

Tak toto je to ono, čo sa teda včera na tom našom gauči  za hrania Mimi a Lízi a Jorikovho váľania sa po gauči urodilo v mojom skicári...to k tým čiernym rozprávkam patrí .....no, zdráham sa, hádam by som ani nemala všetko fotiť, ale čosi mi vraví, že v tomto prípade nevadí.....lebo čokoľvek strašidelné sa i tak všeobecne nepáči...tak je to všetko jedno...tento projekt beriem výsostne súkromne a veľmi sa na neho teším, až bude hotový.

(hm, ako pozerám s čerstvou mysľou na tie moje včerajšie obrázky...dumem, či ich neprekreslím....necítim z nich vôbec nič "bubu" ale skôr čosi milené:) hm, úsmevné mi to príde....z bubu som urobila ňuňu :). Ale tiež som si povedala, že mazať sa nič nebude....ach, tak čas ukáže....

 

 

Lebo, povedzme si pravdu, ani tento tu nemá nejakú "výpovednú" hodnotu....hm.....uvidíme...uvidíme.....

 

...čo ozaj prejde ďalej a čo sa prekreslí .....

 

Dnes je utorok a utorky si moja polovička zvykne robiť voľnejšie..tak možno aj dnes niečo zhotovím. Čo by bolo skvelé ! Ach, čo to dnes píšem za blog? Chytám si myšlienky za chodu a ťukám ich sem? Očividne:). Možno už ani neviem v tichu písať, keď sú myšlienky tak hlučné, keď ich televízor neprehluší.....neviem ináč , len ich písať....

 

Hm....možno ich pôjdem troška pohladiť...s ihlicami v rukách....lebo včera som vám, ako sme s Jorikom poobede brázdili Mutley , našla túto nádhernú vlnu....

 

 

v tých najkrajších jesenných odtieňoch a už z nej pre priateľku pletiem šál...lebo ona také rada....dokonca aj po dome.

 

A keď už píšem, čo som našla...tak prosím pekne, zas a znova , priplietol sa mi do cesty Oliver Jeffers a ja som len človek, čo miluje rozprávky a hoci túto knihu mám, aj priateľke som ju už poslala, nemohla som ju nechať v tom sekáči, musela som ju so sebou vziať....

 

 

Ešte uvidím, či ju na knižnej piramídke, čo v spálni vedľa postele máme a  z ktorej večer čo večer čosi vyberáme a čítame , uložím.....lebo má rozkošné malé balenie toto vydanie....alebo ju niekomu darujem. Ale v sekáči ostať nemohla!!!!  Pfuch, tam ani náhodou!

 

Jorik je už hore a s ním aj celý jasavý deň.

 

Telká hrá a hneď sa cítim viac doma. Hluk náš každodenný....tuším si ozaj na mnohé podnety z okolia tak zvykáme, že im ani nepripisujeme pozornosť a fungujeme s nimi akoby ani neboli. (toto nemám z vlastnej hlavy...toť myšlienka istej hľadačky duchov, ktorá si takto vysvetľuje neschopnosť ľudí vnímať duše okolo nás. lebo sme si na ne zvykli a už im nepripisuje pozornosť...ktovie?)

 

Tak či onak je pravda.....pre mňa a pre môj blog je jasné len jedno, že došiel čas na cinkanie a mávanie . Nie každý blog je o veľkých veciach....nie každý deň je nedeľa. A veruže nie je. Máme utorok a taký utorkový bol aj môj blog...

 

Ale vám želám omnoho záživnejší deň ! Ako ináč, z 25 Tovey Crescent.