Klasika ranná

U nás je už hotová trma vrma. Môj muž pobehuje po dome a záhrade, Jorik raňajkuje a ja panikárim pri počítači, lebo čas pokročil a ja som zďaleka neurobila to, čo som chcela. Navyše, Jorikovi neviem spojazdniť Netflix a tak používa môj telefón. No a mne ten telefón hrozne chýýýýýýba!

Ok...poriešené, zachránené! Telefón mám pri sebe a hneď ako dopíšem tieto riadky, vrhnem sa plnou parou na sťahovanie obrázkov. Pfew!

Viete, rána sú pre mňa pracovnou alfou i omegou. Vtedy najviac stíham, najviac dám. A dnes to nebola žiadna sláva. Síce som dokončila jednu ilustráciu a napísala zopár potrebných emailov, ale okrem toho nič! Ak ovšem nerátam chystanie raňajok pre Jorika a pre Blueiho, ktorý sa ich ako každé ráno, vôbec nedotkol a OH! skoro som zabudla - na naťahovanie Netflixu! Tieto príjemné technické veci mám zo všetkého najradšej! Vrrr..!

No, konečne už všetko ide a ja si môžem vydýchať. Lepšie to už nebude. Čas je fuč. Idem sa radšej tešiť, že aspoň jedna ilustrácia je na svete. Mala by ísť na zadnú stranu knihy o Maruške. Dnes som dostala mail od vydavateľstva, že by radi vyšli von naraz s troma knihami. Na tom by nič nebolo, ale jedna z nich nie je ešte vôbec ilustrovaná a hoci sa do toho chystám zahryznúť a nič ma nezastaví, asi si zároveň plne uvedomujem, čo to všetko obnáša a začínam mať mierne pocity nervozity. No som si istá, som si na sto percent istá, že to dám. S Jorikom urobíme na mesiac špeciálny pracovný team a spolu to dáme! Aj sa teším, priznám sa. 6 Detí si ukradlo srdce mojej staršej sestry, môj milý na to povedal, wau, si si mákla a moja drahá priateľka a ucho na veci umelecké Lucy, ju rovnako odklepla. Dokonca aj Macke z vydavateľstva sa páčila a Jorik jej dal tiež svoj súhlas a tak - čo iného mi ostáva,než sa len tešiť, že jedného dňa, ak kopnem do vrtule,budú môcť aj iní v tejto mojej knižke listovať a tešiť sa z nej!!!

Nuž vidíte...dnes to ináč než pracovne nebude. Ani tuto, na mojom blogu. Avšak, priznám sa, že sa mi to takto páči. Cítim, že som potrebná...( nie žeby som bez toho nebola... Jorik ma bude potrebovať už o pár minút, aby som mu nachystala oblečenie:) a to som dlho necítila. Myslím po umeleckej stránke. Že sa konečne niečo črtá a naberá to na objeme. Cítim sa plná a ja sa rada cítim plná. Nie od jedla, aby bolo jasné. Nuž, moji drahí, idem sa kopať do vrtule. A pevne verím, že zajtra už budem fičať a že miesto paniky zo strateného času, sa budem naopak chváliť, ako som svoje pracovné ráno bravúrne zmákla a vyžmýkala do poslednej sekundovej kvapky. A dovtedy len cinkám...


                                        Cinkylinky