O obyčajnej časostrate

Práve som sa vrátila z obhliadky v Jorikovej izbe. Načúvala som jeho dýchaniu , už takmer ako expert schopný zachytiť každé pošmyknutie z rytmu. I sa usmievam smutne jedným kútikom svojich zošitých úst - som ako tie líšky vonku, čo sa nám tu okolo domov potulujú s ušami večne nastraženými. Načúvam....načúvam...a vravím si, že ten včerajší výlet do mesta bol odo mňa hlúpy risk. Ale zase, stál za to,že áno? 

S Jorikom sme si dali čerstvo pečený syrový praclík od Pána Praclíka ( chutí ako čosi neidentifikovateľné od babičky a ani náhodou nie ako klasický praclík!) , kúpili sme si i dobré bacily do bruška (kvôli antibiotikám, len jedno balenie, Jorikovi, aby som zas nepreháňala....) i dve rozprávkové DVD ( jedno po ceste v sekáči Paranorman a druhé originál nové , len akciové Hotel Transylvánia 2) a ešte CD k tomu, aby som nezabudla, lebo...vy už viete....my Coco mocno ľúbime a tie piesne sa nám ešte mocnejšie páčia, nuž už ich máme, hip hip hurá! Už nám nič nebráni v tom, aby sme si doma tancovali a spievali do rytmu Un Poco Loco!

Keď už máme toho maróda, nuž nech máme na čo pozerať a čomu načúvať ! 

Tak, na žiadosť nášho tatu, zašli sme i do parfumérie a z mora voňaviek sme takmer hodinu lovili tú tatinovskú , pfew! Riadna fuška, lebo veľa vôní môjmu nosu lahodilo....no napokon to v našom košíku zakotvil David Beckham:).

 Potom, úplne na záver, tamtadá....zašli sme do kníhkupectva. Zrolovali sme sa na dlážke a pod priesvitným "kanapé" sme si spolu s Jorikom čítali : Spoooky príbehy o kostričkách žijúcich v pivnici pod schodiskom i sladké príbehy o dievčatku, ktorého vlasy rástli a rástli , až sa nedalo nič iné robiť, len ich ostrihať! Tak dlho sme neboli v kníhkupectve, že... ( dokiaľ Jorik nechodil do školy , chodievali sme tam pomerne často....ibaže so školou...čo nahovorím? kníhkupectvo je v centre mesta a to je od školy ďaleko...)... sme sa cítili "úplne stratení" a "začarovaní" a ja aj "híkajúca", "dychstrácajúca" a miestami i doslova "slovánenachádzajúca" nad tým všetkým krásnym, čo som tam videla. Dôkazom toho šialeného ošiaľu bol fakt, že sme si odtiaľ odniesli 3knihy.  Tri knihy!!!To my nezvykneme....my lovíme v sekáčoch a na carbootoch, lebo i tam sa to knižkami len tak hemží, ibaže včera....včera...ja neviem, čosi magické musel ktosi do toho kníhkupectva nasypať, lebo všetko chutilo ináč, čarokrásne obrátene....že až sme vyšli napokon z centra von, i niekoľko minút mi trvalo, kým som si uvedomila, kde to vlastne sme a že vonku slnko svieti a je biely deň. 

Ak sú takto krásne rozprávkové, potom milujem tieto časostraty. 

A Jorik ich musel vnímať rovnako, lebo svorne sme sa dohodli, že zajtra sa musíme znova vrátiť. 

No či sa vrátime, je otázne. 

Jorikovej chorobe ešte neodznelo. Jeho posteľ je plná zákutí s nachystanými liekmi. Tu je "pichnutý" detský Nasivin, tu zas inhalátor, tu vreckovky, tu pre istotu detský Paracetamol a tu zas náhradné zvršky, keď sa nebodaj spotíme. Ono, medzi nami, je tam toho napichaného omnoho viac, aj sa smejem, vďačná za to, že nie sme zďaleka ako princezné na hrášku, lebo byť ňou, toto nerozchodíme! 

-------------------------------------------------------

Vonku čosi už hodnú chvíľu hučí a hučí. Helikoptéra. Asi sú policajti znova na love. Tu to nie je nič nezvyčajné..., že sa zhora hľadá - snorí po miestach, kde sa na tajňáša "mariška" pestuje. Akurát, nie som si istá, či nevedia kam ísť  alebo majú toľko tipov , či nedajbože....už sa tam vonku celá akcia zomlela....lebo ako píšem....už dobrú chvíľu dnes žiadne líšky zvonka nepočuť, len hukot silného motora. 

Nuž k vám dnes spod neho mávam a krásny deň prajem a viac než čokoľvek vám želám, aby ste sa mohli i vy cítiť tak "stratene" medzi knihami ako sme sa i my včera cítili , lebo kto pozná ten pocit - ten vie, jak zázračný je. Ja si už mlsním na novej knihe a zatiaľ .... nadšene tlieskam. Až ma nesklame a mne sa nič nestane (po smrti rodičov, neberte ma zle, viac si nie som istá zajtrajškom...) , napíšem vám o nej , aby som ju odporúčala. Nuž majte sa krásne, mávam k vám z Tovey Crescent.....a cinkám ako vždy...

                                             CINK CINK cink. 

Kiežby som vedela čarovať

Ešte nie sú ani päť ráno. Vonku sa bili mačky. A možno to boli líšky, ale zneli ako mačky. Čo tam po tom, že áno? Nik to už nezistí, leda ak by boli vonku na ceste či chodníku nejaké vojnové stopy. Ale to hádam zase nie! :)
Inakšie bola noc tu u nás - v Tovey Crescent pokojná, to viem isto. Lebo som jej načúvala. No...možno...možno som predsa len niečo prepočula. Nebola som naladená na prírodnú vlnu..., moje radary sa radšej sústredili na vzdialenosť krátku. Hej, hej, smerujem tam, kam myslíte, najmä ak ste si prečítali môj včerajší blog.

Takže máme za sebou ďalšiu noc. Už sa trochu "priostrilo", ale ku podivu, Jorik sa drží viac než statočne a pomáhal mi celú noc! Až sa zobudí, vystískam ho. Možno až tak veľmi ako ľúbi on mňa, čo aby som vysvetlila, zacitujem Jorika : ,,Mama, ja ťa ľúbim tak veľmi, že keby som ťa stisol, až by si prdla!"

Nuž, i ja ho možno ráno takto moooocno stisnem.

Ináč to vidím tak, že do školy sa dnes nepôjde a budeme doma. Počkáme si na fotografa, čo si príde nafotiť náš zaprataný - v baliacom procese sa nachádzajúci byt a áno, ak cítite moju nevôľu, je tam....lebo ...lebo... mám pocit, že to nie je "ľudské" ale čisto o biznise toto celé (však o čom inom to aj je?), že sa musíme vysťahovať a ani sa nepočká, až tak urobíme ( a to odchádzame ešte mesiac skôr!) a už nám aj prídu fotiť naše haraburdie a ktohovie, kde všade bude náš domov visieť...možno i v Mutley vo výklade, kde sa vešajú nehnuteľnosti na predaj a kam mi tak radi chodíme kvôli sekáčom.

Odpuste mi, som paličatá a môj domov sa mi vždy spája so súkromím a to nepatrí do výkladov. Ale zdá sa, aj keby som sa na hlavu postavila, nič neurobím, tak mlčím a potom, učím sa od svojej polovičky, ktorá mi dookola hovorí, aby som to nechala plávať, lebo veď aha, keď chcú mať fotky, nech ich majú....ak si myslia, že toto im pomôže v predaji, nech sa páči!

Tak tak robím. A ešte k tomu pridám  maximum, čo budem môcť, aby som to tu urobila ako tak "reprezentatívne" , ale to len preto, že toto miesto mám ozaj rada, bol a ešte stále to je náš domov a som vďačná, že sme tu mohli bývať. A bodka.

Potom sa budem starať už len o Jorika a moje kresbičky, ktoré som včera nestihla nafotiť a jaj, i instagram som nechala mlčať..., lebo už prosím balím a triedim, do tašiek skladujem, lebo čo sa dá ešte použiť, rada by som do sekáčov poslala...veď ktohovie, niekomu tie veci hádam ešte pomôžu. Z čias Bobeka som našla v šuflíkoch toľko obrázkov a toľko materiálu, že mi miestami i srdce zaplakalo a môj milý, keby to videl, povedal by : ,,Aspoň vidíš, kam idú peniaze...!" , no ja viem, že každá tvorivá duša také zásoby doma má. Nuž som neplakala a radšej triedila, všetko na kôpku dala - tu v sekáči pri Tescu majú poličky na podobné tvorivé drobnosti, tam sa to bude hodiť! I sa usmievam pri predstave, ako to niekto rozbalí a povie: ,,Páni, toto som presne potrebovala!" (alebo "potreboval")

Nuž milí moji, nech už máte akýkoľvek deň pred sebou, dúfam, že bude krásny a bez kašľu a soplíkov a horúčiek a nedajbože sťaženého dýchania. No...no....toto len trasľavo píšem, všetky tieto neduhy sú nič oproti tomu, s čím sa poniektorí iní lopotia. Och, akosi mi to nejde z hlavy...hoc jak sa snažím. Včera....včera....včera jedna žienka - mama napísala tak smutný koment, v ktorom prosila o radu, až mi z toho načisto srdce prasklo. Syn jej prestal dýchať a už je len na prístrojoch. Nemá byť však na nich dlho...lekári sa zhodli, že už sa nedá zachrániť. A jeho mama skúša, kde sa dá, lebo je mama a topiaci sa aj slamky chytá, aby si syna zachránila. Odkedy som si prečítala tie smutné slová, myslím na tú maminu, hoc ju nepoznám a všetko málo, čo mám, jej v duchu posielam. Oh, kiežby som vedela robiť zázraky....kiežby moje Bobekovské zajace alebo vtáčiky ozaj OZAJ čarovali, pošlem jej ich celé vrece! Ale obávam sa, že na toto som bezmocná....tak len plačem s tou neznámou maminou a viem, že nie som sama a viem i to, že tie slzy nikomu nepomôžu, tobôž nie jej synovi.

A tak....i Jorikove "pískanie" teší. Ak rozumiete. A teší ma i moja mladšia sestra.  Viete, že išla na skúšku hlasu, či bude môcť načítať rozprávky na CDčka pre nevidiace deti? Ešte doteraz neviem, či sa jej skúška vydarila alebo nie....ale teším sa z toho už dopredu! Viem, že by sa jej tým splnil sen a to si zaslúži úsmev od ucha k uchu.

Nuž, čosi také i vám prajem....aby ste sa dnes všetci usmievali a aby nebol dôvod na slzy. Mávam vám z Tovey Crescent....a cinkám, ako ináč...

                                         Cinky link

PS: a extra mávam aj mojej staršej sestre, ktorá sa vraj vždy ráno teší na môj ranný blog....nuž, tu ho máš, nech pri ňom ranná kávička chutí lepšie:).

Blog , ktorý mal byť o pulóvriku, ale napokon sa zvrtol.

Včera som začala s balením. Alebo s triedením. To ma občas pochytí aj bez toho, aby sme sa museli sťahovať. Odrazu ma všetko škriabe a sťaby na mňa mala skriňa spadnúť, musím ju ísť kompletne von vysypať, jej obsah potriediť a krásne späť dnu uložiť. 

Potom sa mi lepšie dýcha. 

Cha, toto bude znieť ako žart, ale ja nežartujem, normálne by som tento stav nazvala "astmatický", lebo hoci naozaj nemám nijaké problémy s dýchaním, akoby som sa najskôr dusila a až keď sú veci čerstvo potriedené ( čo sa nepoužíva von) , dokážem znova z plných pľúc dýchať. Ba....! ani to nie je obyčajné dýchanie, ja mám rovno pocit, že som v Himalájach - priamo na cípe Mont Everestu ! Ak si však na základe tohoto popisu myslíte, že som nejaký "freak", čo má doma "komínčeky" v skriniach, mýlite sa. Pravý opak! Veci u nás do skríň idú dnu a von a zakrátko je z nich jedna veľká mišmaš , v ktorej sa ale dobrú chvíľu dobre vyznám ..., no nie naveky a keď tá mišmaš presiahne istú hranicu, je zle a dostaví sa "astma". 

Takže včera som začala triediť. Aby keď dôjdu krabice, mohli sa veci jednoducho a proste v priestore "presunúť" a hotovo. Ibaže..., ibaže....toho triedenia je u nás veľmi veľa a ja by som z toho hádam i mentálne odpadla, nebyť smutného faktu, že so škaredým sychravým počasím a s deťmi v škole, z ktorých polovica už zopár dní kašle na okolitý svet, som dnes z krabice od liekov (i tú treba pretriediť) vytiahla nikomu nechýbajúci inhalátor pre Jorika. ( prestávka prosím, lebo tu dupocem, kričím, nadávam, rozhadzujem sa po zemi od zlosti ako malé dieťa....dobre, už je lepšie, idem späť...)

Ono, choroba nikdy nikoho nepotešila. Ja viem, že u Jorika je to len dočasné (myslím jeho baby astmu, inú možnosť ani nepripúšťam...), no i tak, nenávidím, nenávidím, nenávidím tieto rodičom všeobecne dobre známe choroby. Soplík, kašeľ, sťažené dýchanie i uško, keď sa zadarí....jaj! A nádcha, čo bežne trvá týždeň, sa ťahá i tri štyri a ja, ako "svojedieťanadovšetkomilujúca" mamina, som už od včera na akomsi podivnom "móde", kde spím len veľmi zľahka ako neustále kontrolujem a sondujem aktuálnu situáciu môjho syna a ....prikrývam a odkrývam, kontrolujem, či netreba vymeniť pyžamko, lebo je spotené, či netreba vymeniť i vankúše, či netreba dať kvapky do nošteka, nebodaj ho treba fúkať!, či netreba zvýšiť alebo znížiť nastavenie na termostate, či nedajbože nestúpla telesná teplota, či netreba vytiahnuť inhalátor alebo.....ding, ding, ding....rovno volať pohotovosť! Maminy vedia, aké to je, keď sú všetky chlpy na tele v pozore - a nie, nie zo strachu, lebo bubáky.... lež mama je v pohotovostnom režime! (oh, zo srdca ho neznášam...a nič s ním nezrobím, dokiaľ nebude Jorikovi lepšie, mám ho mať!)

Poslušne hlásim - práve som sa vrátila z obhliadky. Dýchanie je ledva počuteľné, žiaden sypot! jupi jup, telesná teplota akurát, hlásim i nijaký kašeľ, cesty nosné priechodné, nechrápe sa ani nič....čokoľvek, čo by ešte mohlo byť. Jedna nôžka strčala spod periny von, tá bola zrolovaná pod spiacim telíčkom, nuž som použila deku na prikrytie (vždy pripravená možnosť B). Nijaká iná akcia nebola pri tejto obhliadke potrebná. Pohov!

To je dobré hlásenie. Ťukám na čelo i na drevenú poličku. Nie som si istá, či verím na zakríknutie, ale prepánaja, načo mám riskovať? 

Takže mám trocha voľno. 

Nuž pôjdem ja kresliť. Asi už nemá zmysel vyťahovať von pôvodný plánovaný obsah dnešného blogu o sivom "superdupermäkkom" pulóvriku, čo som si kúpila. Rovnako knihy, ktoré sme si za posledné dva týždne s Jorikom odniesli zo sekáčov a carbootsalu domov, môžu počkať do blogu niektorého inakšieho. Ja sa idem chopiť rána, čo mi ešte ostalo a idem ho naplniť tým, čo mám tak neskutočne rada! ( tvorením, ak by ste nevedeli:) 

Nuž k vám už len mávam a ak ste nedajbože v rovnakom pohotovostnom režime ako ja, vyzývam vás, sestry milé, podporme sa v mysliach a dobré si prajme, aby boli všetky choroby za horami a za dolami, kam patria! 

Cinkám, ešte stále, z 25 Tovey Crescent.....(ale nová adresa sa vám bude isto páčiť tiež - 11 Coppice Gardens! (číta sa kopis gárdens)

                                            CINK.

Pästička

Dnes v noci som mala čudný sen. Radšej škaredý ako pekný. Veselý nákup v akomsi nákupnom centre sa zrazu zvrtol na prepad. A keby len ten! Možno to bolo spôsobené novinkami, ktoré mi môj milý dnes povedal o Slovensku....o nahrávkach a záznamoch podnikateľov a vplyvných ľudí v našej drobnej krajine, ktorí si len tak objednávajú vraždy ľudí..., že sa mi snívala taká hlúpa masakra, že tí , čo nás prepadli, odrazu týrali ľudí. Všetky moje napozerané videá sa zliali do jedného. Vedomosti , čo mám o moci psychiky , o sile strachu....hej, bolo nás tam nakupujúcich viac ako tých, čo mali nôž v ruke a predsa....jak som dumala v tom mojom sne, tak som dumala, nič som nevydumala, len som ticho načúvala kriku ľudí a svojej vlastnej modlitbe, aby si mňa nevybrali , ani moju sestru....

 Jorik v tom sne neexistoval, ale zamotal sa mi do neho, lebo odrazu...ako som tam v tom sne nehybne stála...no nehybne jak nehybne, ruka sa mi strachom triasla, odrazu ma ktosi hladil po perách. Ten dotyk bol tak intenzívny, že som sa zobudila. A pozerám, vo svetle pouličnej lampy, čo sa vplazí dnu aj cez dvoje závesy, som uvidela Jorikovu spiacu pästičku ako sa hýbe sprava doľava a zas späť. Isto sa mu čosi snívalo a hádam to bolo milšie ako to moje snívankovo.
Milujem budiť sa vedľa neho. Tobôž, keď sa mi snívajú takéto hlúpe krvilačné sny a potom...potom vás drobná pästička z nich vytrhne.

Jorik má už 4 roky, ale čert to ber, stále to chutí rovnako. Dokonca ešte stále vonia ako bábätko, hoc to už nie je tak intenzívna vôňa ako keď ešte sal materinské mlieko. Ba, čo je omnoho horšie, už sa mi ani poriadne nezmestí do náručia a niesť ho si skôr či neskôr ( ak nie rovno na mieste) vyžiada intenzívnu neutíchajúcu bolesť v chrbte. No v posteli, tam sa tieto veci stratia. Tam len ležíme vedľa seba a šteklíme sa pästičkami....alebo si vykladáme nôžky , kde nám príde.... občas i priamo na hlavu..., ale nik sa nehnevá ( teda , tata občas, ja nikdy nie) , lebo tie nôžky sú malé a voňajú ako ..... och ako .... v náznakoch dospelácky , ale stále detsky....tak sladko a hotovo!

Musíte uznať, že takto sa zobudiť je radosť nad radosti a potom ani neviete, či to bola pravá alebo ľavá noha, s ktorou ste vyštartovali z postele. Som dnes pani blažená a už asi hodinu sa tak cítim. Hoc, moc ma mrzí , čo sa u nás doma deje....no, ukameňujte ma, neprekvapuje ma to. Tiež je to jeden z mojich osobných dôvodov, prečo som kedysi, pred 4 rokmi , chcela odísť žiť do cudziny. Akosi nikdy som nevidela a stále nevidím ozajstnú nefalšovanú snahu našich politikov našej rodnej domovine ozaj pomôcť. Buď tam išlo o vlastnú majetkovú spokojnosť alebo naháňanie sa za senzáciami viac menej osobne zameranými, sťaby taký politický bulvár, ohováračky, aké sa skôr hodia babkám dedinským... a všeho všudy veľké slová, kde by Slovensko mohlo byť a nemyslím, že v blízkej dobe niekedy bude..., lebo ...odpuste mi, že to vravím, ešte sme na vyšších miestach nenašli ľudí, ktorí by vedeli už i druhým priať, my ešte stále na seba, na seba, na seba najmä myslíme. Nič zlé voči sebaláske, ale...ak mi rozumiete, tak mi rozumiete, ak nie , tak nie a ja politiku radšej od seba držím , lebo hádky sa z nej rady rodia a tie ja z celého srdca neznášam. I preto, len cez zuby píšem, že podľa mňa, keď človek má, čo potrebuje, vie dopriať aj iným. No akosi, ja neviem, čím to je, mnohí u nás na Slovensku majú, aj viac než potrebujú, a predsa ešte nedoprajú....neviem - neviem, či je to taká povaha - črta Slovákov, história a všetko, že ešte neveríme , že viac pokolení sa musí mať lepšie a istejšie a až potom sa bude človek schopní deliť i na iných myslieť, alebo z toho nikdy nevyrastieme....no potom neviem, kam to naše hornaté Slovensko dotiahne.... Tu sa i moja optimistická čiara stráca v hmle. Alebo radšej v tme?

Odpuste mi moje politické slová. Už mlčím, už mlčím. Ja viem, že doma máme veľa dobrých ľudí a k tým všetkým dnes mávam. Rovnako ako my, i oni dnes majú sobotu. Nijaká škola, iba voľno. No , ako pre koho....Náš tata pôjde robiť a my s Jorikom budeme ťahať víkendovú dvojku, čo sa nám vlastne už včera začala. Prekliatie taxikárov , stratené rodinné víkendy. ( hoci pre mňa, ale nikomu to nehovorte, je to iba slovná hračka...ja si ľahúčko i zo stredy urobím sobotu....veď sú to len mená:)

Nuž gúľam očami ako v mysli lovím , no myslím, že na dnes nemám žiadne plány, nemám vôbec nič. Posledné dni sme trávili behaním po preliezkach a včera sme mali niekoľko hodinový "babysitting" - nechali sme Lawrencovu maminu, nech si dá trocha pohov a vzali sme si Lawrenca k sebe domov. Keď sa večer za ňou zabuchli dvere, bola som ohučaná na dva týždne! (nečudo teda tých snov:) Do pol deviatej večer sme potom ešte s Jorikom mali štafetu spoločenských hier , až som dokiaľ som nevidela dva herné plány miesto jedného a šlo sa spať. Nuž dnes by sa žiadalo čosi "pre mňa"....žeby sme si s Jorikom dali na dnes mesto a všetky sekáče? Hej, rada by som si kúpila niečo malé na seba (za ten týždeň si zaslúžim!) , ibaže...tie nešťastné sekáče, ako rad radom rušia detské oddelenia, lebo veď deti...robia bordel...., isť do nich s dieťaťom je zrazu zlá ZLÁ voľba! Pfew! Nejaký tip od vás , ktorý by sa netočil len okolo preliezok ale ktorý by som si užila aj ja - kresliaci rodič?

Ha?

Hm?

No nič, času dosť na premýšľanie, veď je ešte len ráno a možno ešte noc:). Radšej idem hneď a zaraz kresliť. A k vám mávam....sobotne a v nádeji, že sa zobudíte s úsmevom na perách ako ja.

Cinkám z 25Tovey Crescent.....

                                                   CINK CINK !

Máme domček

Dostali sme domček.

Ten s tou záhradkou a kobercom s dlhým hustým huňatým vlasom. A s kozubom v obývačke, ktorý sa najskôr ani nesmie používať alebo je tam len naoko. Ten so vstavanými skriňami a s jedálenským kútom, kde budem môcť tvoriť.

Dostali sme ho a teraz riešime všetko oficiálne okolo toho. Na balenie je ešte čas, hoci naozaj len menej než mesiac máme na vysťahovanie. Čím skôr  vraj budeme z nášho bytu von, tým lepšie. Biznis je biznis. Teraz sa hľadá kupca a každý deň sú peniaze.

Ale čo tam po tom? My budeme mať strechu nad hlavou a to je to, čo nás zaujíma. A nebudeme ani kráčať ďaleko, len toť na druhú stranu parku. Číslo 25 mi bude chýbať. Ak sa nemýlim, nahradí ho 11. Ale čo tam po číslach! 11 či 25, číslo ako číslo.

Až si to tam zariadime, pozývam vás na návštevu. Keď dôjdete v lete alebo na teplú jar, budeme si môcť vonku sadnúť a kresliť. Ale vy môžete aj háčkovať, alebo vyšívať ...alebo pliesť.... alebo odpovedať na nekonečný prúd otázok, ktorými vás na 100% zavalí náš Jorik :).

I my je troška ľúto, že si ten domček len do prenájmu berieme a nebude náš, ale hej, všetko má svoj čas. A ak má byť, i to bude.

Nuž teda, nebudeme bezdomovci. A tak môžem s pokojom dokresliť chýbajúce stužky do reklamy v knižke a pohrať sa s nálepkami. S pokojom a úsmevom, lebo okrem domčeka, dostali sme včera ešte čosi.... návštevu a to pravú anglickú. Priznám sa hanblivo, že som o tom potajme snívala, že jedného dňa bude mať Jorik playdate po škole a ono sa to včera stalo. Lawrence k nám prišiel i s jeho maminou a zatiaľ, čo sa deti hrali, my sme obkecali všetko možné! Od Tima Burtona až po hallowenskú výzdobu.  Okrem toho , každý deň na nás čakajú, keď ideme do školy alebo zo školy.... Taký drobný kúsok je to z dňa, a predsa ako poteší. Anne Marie bola unesená z mojich obrázkov, skúšala si u mňa fixky a hoci nevie kresliť, vie oceniť prácu rúk. Nuž teším sa....moc sa teším, lebo priatelia  a istá strecha nad hlavou, sú krásne "veci", keď ich máte.

Cinkám k vám zrána.... z 25 Tovey Crescent.

                                                     CINK

Domček

Hodiny ukazujú 4:57am. Zjedla som svoje raňajky, odfotila som najnovšie obrázky, natiahla ich na instagram i facebook, vyskočila som na svoj bežecký pás ( nebežím na ňom, len kráčam) a všetko,  čo mi už stačí urobiť, je kresliť. Ráno je ako maľované o tejto hodine. Čierne i s líškami a predsa, čosi vo mne tancuje a nie som si istá, či mu fixky a papier budú do rytmu stačiť. Obyčajne, zvyčajne....mu tieto veci prinesú komfort , aký si žiada, ale dnes... čosi šteklí, čosi svrbí, nôžkami dupe mimo rytmu. Ja viem, ja viem... mám rada istotu. Nemusí byť betónová, ale aspoň niečo by potešilo...

Stále totižto nemáme miesto, kam ísť. A...stále máme čas hľadať. Ibaže, ja mám vždy iba na skok ku gombíku s názvom panika a keď sa jedná o tak dôležitú vec ako strecha nad hlavou, nemá k tomu pomyselnému gombíku ďaleko ani moja polovička. Na muške už čosi máme. Domček. Toť tu neďaleko. I v taškách budem veci prenášať! A čo sa zmestí, i na chrbát vyložím...., len keby sme ho dostali. Lebo nie sme sami na svete a ani tu v Manadone.

Už sme sa v ňom boli pozrieť. Má drobnú záhradku..., nijaké políčka, to nie, len kúsok zelene a miesta habadej na stolík a stoličky . Na barbecue ako maľované. I za domčekom sa zeleň nájde. Teraz je zasypaná nafukovačkami a bazénom pre deti. I my by sme tam neskôr jeden šupli, keby sa oteplilo. A dnu? Dnu je koberec, ktorý môjmu drahému naháňa husiu kožu. Ja na baktérie nemyslím. Zdajú sa mi priateľské a radšej než pohromu v dlhom vlase, vidím čosi hebké, na čom sa nám bude dobre sedieť:). Drobná kuchyňa, kde tu skrinky polámané, ale to sa opraví. Potom jedálenská izba , vraj by som v nej mohla tvoriť:), juch....svetla toľko, koľko v našom celom bytíku momentálne nemáme! Tak obývačka..., drobná, ale s krbom a s tajnými dverami na schodisko. Tam hore kúpelňa a dve spálničky so vstavanými skriňami, Jorik bude môcť vo svojej futbal hrať. (nie v skrini, v izbe:)

Akurát, že nie sme sami. 

A tak čakáme a lúskame sa možnosťami a podmienkami a cestičkami, len aby sme sa mali kam "podieť". A ostali tu, v Manadone, kde má Jorik školu , z ktorej včera domov doniesol knižku (Monkey Puzzle) a z ktorej sme si spolu čítali a ja sa chválim, lebo hrdé mamy ináč nevedia, že Jorikovi ide čítanie krásne a kedykoľvek ho počujem čítať, doslova nechápem systém, aký používa....lebo zatiaľ, čo ja som sa učila a,b,c....a tak ma, da...ta....a viazať ich spolu, on rovno číta a hotovo. Vo svojich 4 rokoch samozrejme veľa slovíčok nepozná, ale beztak, ja zíram a hotovo. 

Je 5:16 am a ja to idem s tými fixkami predsa len vyskúšať. Moja knižka ešte nebola poslaná, chýba posledná strana ( hej, tá s reklamou od sponzora:) , nuž idem ju dokončiť, nech sa veci pošlú. A potom, nálepky by som rada nové urobila a obnovila obchodíky, nech na ne nepadá prach. Uvidím , koľko stihnem....dnes má Jorik školu stále krátku ( len 3hodiny) a návštevu poobede čakáme - Anne Marie k nám príde aj s jej synom Lawrencom, rada by som francúzske zemiaky všetkým na obed urobila a to viete, kým tu budú, budem po skicári iba žmurkať. 

Nuž majte sa krásne všetci ta tam.....a keď tiež na niečo dôležité čakáte, nuž vedzte, že nie ste sami. Stojíme vedľa vás:). 

Cinkám tichúčko z Tovey Crescent.....cinky link. 

O svetielkach

Cez otvorené okno dnu počuť líšky. Mám rada ich "kvik". Je veľmi pudový, nefalšovaný ako príroda sama. Ešte stále je vonku tma. Zima sa blíži....čierne rána sú o čosi dlhšie. V tej tme sa ľuďom dobre spí a mne "buntoší". (tak to volala moja starká, vraj: ,,Čo tu buntošíš takto skoro ráno?" Uj, či mi chýba!)
Vedľa seba mám nachystané rozrobené kresbičky a fixky..., no ešte skôr, než ich chytím do ruky, mám zopár slov nalepených na končekoch svojich prstov a dokiaľ ich nenapíšem, asi ich zo seba nestrasiem.

Máme za sebou týždeň s kostrbatým T. Bol to Jorikov prvý týždeň v škole. Hip hip hurá! Uniforma sadla a ľúbi sa ešte viac - to Jorik keby mohol, v kravate aj spí! (tu sa mi natíska spomienka na hodiny angličtiny, kde sme preberali uniformy a kde sme všetci spolu hlásali, že uniformy sú hlúposť a lepšie sa je obliekať ako chceme. Teraz by som svoj názor zmenila. Lebo za takou uniformou je toho omnoho viac, čo človek nevie, až dokiaľ ju nenosí. A okrem vecí okatých ako všetci vyzeráme rovní jeden druhému a ráno nie je starosť, čo na seba..., dodáva človeku pocit spolupatričnosti, súdržnosti....a v podstate je to ako v športe , keď sa fanúšikovia oblečú do dresu a hoci ťa nepoznám, držím s tebou....má uniforma podobné čaro.) Čo je však ešte viac podstatné, škola sa tomu nášmu Jorikovi páči. Zatiaľ z nej síce neokúsil veľa, len tri hodiny z dňa, ale radosť a spokojnosť je 100%.  A potom - i priateľ sa našiel! Rýchlo a nečakane. Ba ani do školy viac nechodíme sami! Anne Marie a jej syn Laurence na nás kdesi na ceste čakajú. Jorika vraj majú veľmi radi a Laurence je vraj z neho uchvátený už od škôlky. Uj, a my sme také veci nevedeli, lebo Jorik to nevidel... ale už vidí a my vieme a spolu je nám veselšie.

Ono , zdalo by sa, že radosť by u nás nemala konca kraja..., lebo takéto malé radosti sú nadovšetko, keby....keby...keby som jedného dňa nevzala Jorika do obchodu, kam často nechodíme a nemali tam prenádhernú halloweenskú výzdobu a keby sme okrem centro fixy ( treba nám písať mená na školské veci) nekúpili aj čosi nazvyš - bubácke a joj, či srdcu milé a keby mi nebolo ľúto, že na tieto veci peniažky míňam a nevolala by som svojmu milému, aby som sa mu vyspovedala a keby mi on na to nepovedal : ,,Čokoľvek hrozné mi povedať chceš, isto to nebude horšie, než viem ja...ak si ovšem nečítala email..." A bolo to tu. Moju kostričku na zavesenie a sadu bubáckych svetielok vyzval do boja mail o tom, že sa máme z Tovey Crescent vysťahovať. Majiteľ sa rozhodol byt predať, nám ostali dva mesiace. Tie sa zdajú na oko ako mooooore času, ale v číslach je to do 10.11.2018 - v ten deň má byť náš bytík prázdny a to je čas na PANIKU.

No , úprimne, my zatiaľ nepanikárime. Len sa s vystrašenými očami dívame na stránky s ponukou nehnuteľností v našom okolí, lebo nechceme doslovne "odtiaľto" preč....i Jorikova dobrá škola, vďaka Tovey Crescent je tam, kde je.... No Manadon je na ponuky skúpy. A tak chytáme, čo v ponuke je a píšeme a čakáme a veríme, že všetko zlé je na niečo dobré. Rátame so všetkým, čo by mohlo byť , keby mohlo byť. Aj úver pripadá do úvahy.....oj, tak odvážne zmýšľanie!...najmä pre nás, čo sa už dlho nevieme rozhodnúť, ktorá krajina je tá "naša". No uvidíme...uvidíme....stretnutia sú naplánované, požiadavky vyslovené... určite všetko dobre dopadne, ináč ani nesmie a ja už čoskoro, veľmi čoskoro nebudem na konci cinkať z Tovey Crescent ale z odkiaľsi úplne z inokadiaľ a ktohovie, možno to bude z mojej vlastnej pracovne, ak náhodou, čisto náhodou nájdeme byt či domček väčší ako tento a bude mať garáž ako bonus! ( hej, nič nevravte, snívať je dovolené!)

A tiež všetky tie halloweenské ozdoby, obvešám po dverách, ktoré ešte nepoznám....

(Prosím nedeste sa, ja viem, na fotke "tie ozdôbky" vyzerajú desivo...najmä, keď sa s fotkou pohráte v staručkom phixr....

...ale ono tie veci tak desivé naozaj nie sú...! Napríklad táto kostrička...Jorik ju miluje. Každý deň ju zdravíme , lebo fotka je fotka ,ale naozaj je to kostrička na zjedenie! Milučký vo svojom klobúčiku a keď rozpráva ako by vás chcel zjesť a hlavička mu pritom padá dopredu, no ľúbime ho a nik sa ho nebojí!) A potom, ešte jedna zátvorka ( ja Halloween mocno rada! A keď vidím tie výzdoby...ooooh, moje srdce puká! Napríklad - v tom obchode majú i farebné kostričky ako z rozprávky o Coco a ja už po nich tajne poškuľujem! Bambulky a strapce, farebné sukienky....uuuuh, chcem! Chcem! Chcem! A potkania kostrička navrch toho...moje srdce plače. Ešte že sa mi blížia meniny:), hoci....môj optimizmus trocha klesá, lebo sťahovanie, či sa nám to páči alebo nie, nás nebude stáť iba veľa času a síl, ale i financií navyše...ale zase, ako som už písala, snívať je povolené, tak?)

Ach ten Halloween , človeku je aj ľúto, že trvá iba tak krátko...jedna magická noc v roku a je preč. Tento rok sa na neho teším tak veľmi, že by som na jeho počesť i nejaké nálepky rada urobila ( možno jeden väčší obrázok a k tomu zopár  tekvičiek a malinkých duchov , juj...) . Čosi som už aj začala..., ale veľa nestihla. Tento týždeň potrebujeme poslať knihu na tlač, tak na nej sa viac menej pracovalo, alebo...presnejšie povedané - môj milý viac pracoval, ja menej , v podstate som len oxidovala, lebo s počítačmi to ozaj moc neviem.

Akurát čosi svadobné sa dokončilo a už aj na cestu poslalo.

A tuto hľa, už ďalší čaká na dokončenie...

Ak ste náhodou zvedaví, že čože tie svetielka? Tak nie, vianoce ešte nemáme...ale toť včera som ich našla , drobunkú sadu a keďže ja svetielka mocno rada, hrám sa s nimi ako dieťa. Tu sa takéto svetielka volajú fairy lights a prisahám, oni od tých víl majú čosi ukradnuté:).

Ba ešte i včera kúpené fixky som si do nich zabalila...a aha ako razom čarovne vyzerajú!

(medzi nimi i tea green odtieň , ktorý ja náramne mocno rada!) . Ba i zápisníček s krásnymi papierikmi, som pre tento blog do svetielok odela...... to aby bolo do balíčkov na drobné odkazy ( šťastný sekáčový úlovok) ...

                                   Blink blink blink!
....................................................................................................................

Vonku sa rozvidnelo, hoci po slnku nieto ani chýru ani slychu. Tomu ešte potrvá ,kým vylezie na oblohu, ak dnes vôbec vylezie. Včera tu bola taká zima, že som na  Jorika i tenšiu zimušnú bundu natiahla. Noštek mu od zimy zčervenal. A i dnes mu ju možno dám, cesta na carboot je v tieni a hore kopcom zvykne veľa fúkať. No to je ešte ďaleko, kým tam pôjdeme... dovtedy ešte kresliť chcem a s vami sa rozlúčim. Netradične, fotkou pohľadnice, ktorú Joriček dostal. Ešte o nej nevie...no už na neho čaká. Ďakujeme Ele a do diaľky jej mávame! A všetkým vám k tomu! Krásnu nedeľu majte:).

                                          Cink cink z 25Tovey Crescent.

Pripravení do školy

Orechový koláč, miska s nakrájanou dyňou a vegánskou šľahačkou , plná všakovakých semiačok a sušeného ovocia, práve skončila v mojom bruchu. A štipka čokolády....s príchuťou kávy, hm, celkom dobrá ,ale viac si ju nekúpim. Je nedeľa ráno a ...heeeej! Vyšla som z cviku! Je nedeľa ráno a to znamená carboot! Prší vonku? Neprší? Nemám ani potuchy, lebo každé jedno okno v našej obývačko kuchyni je starostlivo zatiahnuté. Ale nič nepočuť....len zavíjanie chladničky. Tak hádam neprší!

Po tak dlhej dobe na Slovensku , priznám sa, akosi trasľavo hojdajúc sa rozbiehame. Akoby som rok boli mimo!
,,Aha, tu mám toto!"
,,Jááj, som zabudla....tu je toto!"
,,No úplne mi to vypadlo , že to tuná takto funguje!"

Prosím pekne, bez preháňania. Ale nečudujem sa, vždy je tomu tak. A okrem iného, veci sa tu ozaj zmenili. V obchodoch pomenili obsahy regálov - prosím, vie mi to niekto vysvetliť? Je to kvôli tomu, aby to akože v obchode "žilo" , že sa to tak robí alebo prečo raz nájdem mliečne výrobky pokope v jednej uličke a potom jogurty tu a syry o tri uličky vedľa? Však taký starý človek, čo do obchodu dôjde raz za týždeň , si môže biedák myslieť, že už si v tej hlave nič neudrží a pritom to oni menia obsahy regálov a presúvajú a posúvajú.... Isto za tým čosi veľké "obchodno - marketingové" je, ale medzi nami, mne sa to nepáči. A babkám a dedkom isto tiež nie...veď mne to vzalo minúty navyše, jak som supermarket obehávala ,kým som hľadanú vec našla a taký starší človek....a keď sa ani niet koho opýtať....no radosť! A rovnako radosť v našich sekáčoch, kde si rad radom hovoria, že pre deti nič držať nebudú a prosím pekne , len dospelácky vážne veci majú a mne je to tak ľúto, lebo detské knihy a hračky, čo sme sa v nich tak radi hrabali a snorili , sú náhle fuč. A Jorik len so smútkom v tvári konštatuje : ,,Mami..., ani tu už nemajú nič pre deti!" Ale ja viem, viem....s deťmi sú len problémy v obchodoch:( - rozhadzujú veci, jašia sa.., ničia ich a potom, kto to má po nich upratovať? Len akurát, smutno nám z toho je...
Ešteže ..., od utorka už pôjde Jorik do školy a u nás sa všetko zmení. Ani čas na chodenie po obchodoch už viac nebude. I sa z toho tešíme , i prsty mädlíme...., len aby dobre bolo a Jorikovi sa v škole páčilo. Včera sme , prosím pekne, obetovali deň zháňaniu všetkého možného , čo do školy bude potrebovať. Nohavice šedé, biele košele, biele pólo tričká, tmavé ponožky, čierne topánky, svetre s logom jeho novej školy, taška s logom jeho novej školy..., obedár, fľaša špeci zdravá....a zabudla som na niečo?
Hej, zabudla som - na kravatu s logom..., ktorú som napokon nevzala, lebo vraj nie je až tak potrebná , no na zozname je a ach jaj zoznamy, raz na nich to jak zákon....asi ju ešte pobežím dokúpiť:).


No..poviem vám, celý nákup včerajší nás tak zmoril, že sme sa po ňom  s Jorikom zmohli tak akurát na kúpeľ a Coco:). Hej, stále sme paf do tej rozprávky! (vie mi niekto povedať, či je k tomu aj cd? chceme ho!) Na koniec dňa už len rozprávka v posteli a v objatí sme jeden vedľa druhého usnuli. (áno, ešte stále sa nám spí dobre spolu..., najmä, keď sme doma sami dvaja, lebo tata pracuje.)

Nuž, prosím, odpuste, že obrázky nové nemám i že som včera na sociálnych sieťach mlčala. Byť maminou je občas také. Najmä, keď sa do tej roly celá vložíte ! Fixky a papiere, jak - koľvek  dôležité, musia ísť bokom. Ale teraz idem kresliť, až dokiaľ ráno celkom nepríde a nebude čas ísť na carboot. :)

Nuž majte sa všetci a najmä ubehané maminy. Dúfam, že aktovky a peračníky už dávno máte doma, aj nové šatičky a topánočky, aby vaše deťúrence v škole pekné boli. Ja k vám už len mávam a krásnu nedeľu vrúcne želám! Nech je po všetkom behaní a staraní sa pokojná a veselá !

Z 25 Tovey Crescent... cink.