Odvážne skúšam

Jorik ešte spí, hurááá! Drobný luxus, ktorý mi môj pacholík doprial rýchlo využívam. Lebo , ako ináč, meškám! To preto, že mám toho tak veľa a nemám ani najmenší problém sa popritom zastaviť a zasnívať..ako kombinujem a zvažujem, čo kde a ako...., lebo pán teplákový ma už aj máta, občas mám pocit, že mi za chrbtom stojí a na krk dýcha....

 Veľmi mi na tom všetkom, čo robím, záleží. Po viac ako troch rokoch materstva, zhovárania sa s vlastným dieťaťom, temer neschopná dospeláckej konverzácie ( ako keď sa v lekárni neviem vykoktať a to ani doma, na Slovensku a nie to tu, keď mám chuť na mňa civiacej osobe povedať, hm, ja viem, že mi nerozumiete, lebo moja slovná zásoba sa cvrkla....., môžem vám to radšej nakresliť, čo potrebujem alebo čo tak vám niečo zaspievať? či zarecitovať ..,,padla hruška zelená, obila si ko......" ) ,  teraz sa konečne  cítim ako ja !  Nie som apdejtovaná v nijakom smere, ale robila som, čo som mohla, aby som sa nestratila úplne v mamičkovaní a teraz, keď má Jorik škôlku a ja pár hodín týždenne pre seba a naučila som sa ráno pracovať , nastolila si pevný pracovný režim, ktorý zvládam (ozaj ti ďakujem telíčko, všetci mi vravia, že raz mi to vrátiš, ale my budeme dúfať, že sa mýlia, lebo tvorenie je terapia a my budeme ešte dlho šťastne spolu žiť terapeuticky vyliečení), zaslúžene sa posúvam  do vyššieho levelu. Tašky a tričká sú pre mňa čímsi ako stavebnými kameňmi, na ktorých sa chystám stavať. A nechcem ich v nijakom smere zanedbať. Práve naopak.

Navyše, okrem plánov, ktoré mám na Slovensku doma, skúšam to konečne aj tu.

Ale to nemôžem len tak vybliakať. To má celú pointu, v ktorej sa ja sama snažím postaviť znova na nohy, po všetkom, čo sa stalo....s mojou sestrou, s mojou tvárou, s mojimi rodičmi..... Je mi jasné, že už nikdy nič nebude ako predtým...., občas stále padám do kolien a Jorik ma chlácholí vetou, že mám predsa jeho....,a ja viem, že mám a s ním mám celý svet. Tak sa mi scvrkla rodina, tak sa mi zmenila tvár, tak som sa stretla zoči voči so smrťou a už nie som tá istá..., no to ešte neznamená, že v sebe nemám to isté dieťa, čo som vždy mala. Ono sa nezmenilo a ono chce byť na mňa hrdé. A tak staviam odznova a cítim sa odvážne...už niekoľko dní sa tak cítim a pracujem na tom, raz úspešnejšie, raz menej úspešne. Ale nekarhám sa viac, keď niečo nezvládnem. A v tom novom merítku , v tom mojom novom ja, chcem byť na seba hrdá, pre nikoho, len pre seba...ok, tak aj pre Jorika. Chcem sa znova slobodne obliekať, ako som kedysi zvykla...nie len s tým koketovať, ale tak ozaj a chcem o tom bliakať do sveta a šíriť myšlienky o tom, aby sme boli všetky odvážne, lebo sme každá krásna. No to si nemôžem dovoliť učiniť, ak preto ja sama niečo nespravím. A tak robím prvé kroky a staviam obchod doma a i tu sa driapem....a už som aj vyšla s kožou von...lebo pán teplákový ma postrčil a ja som hľadala, ale zatiaľ nič nenašla a tak som len do obchodu istého vošla a svoje tašky ako svoje deti na stôl vystavila a ono....ľudia sa začali zbiehať a každý žasol a pozeral na mňa ako na zjavenie, či to vraj ozaj ja, takto krásne? Potrebujem tie slová počuť..., potrebujem ich pre seba a potom aj pre druhých...., aby som sa mohla deliť.

Hm , akurát tu došiel kontrolór plynu...., šarmantný chlap..., nečakala som ho ale. Môj muž mi nič nepovedal. Tak som ho privítala do môjho ranného pracovného zmätku a on hneď na fixy, že čo to je...skúšal....o svojej žene rapotal, že tiež tvorí a keď videl moje práce, rozrozprával sa o akciách predajných, aby som sa zaregistrovala, že to, čo robím je skvelé, že to pôjde...a ja? Poviem vám, cítila som sa vďaka svojej práci rovnocenne. Isteže, sme rovnocenní, to len ja....cítim sa občas dole, lebo som len Slovenka....ale dnes ráno som nebola. Vďaka tomu, čo moje ruky vedia. A to mi pripomenulo Londýn, keď ma priatelia mojej rodiny, pre ktorú som robila, vďaka mojej práci k sebe domov pozývali a ja som nikdy netušila, aké to je byť menejcenná v Anglicku kvôli krajine, z ktorej som sem prišla. Teším sa, teším !

A v tej radosti vám mávam a prsty pri tom krížim, aby ste moje slová ako príliš namyslené nevideli. Aby neboli príliš pichľavé alebo hranaté, ramenaté ako sa nafukujú.....lebo verte mi, neboli písané v tom štýle. Skromne ich mám na riadkoch poukladané. Akurát, rozhodla som sa naučiť sa akceptovať , čo mám a žiť znova a byť užitočná. To najmä. Už čoskoro ku všetkým mojim slovám napíšem viac, možno potom budem dávať väčší zmysel. Ale na dnes je už tu toho popísaného priveľa....a tak pomlčím nateraz......Krásny deň prajem , z 25 Tovey Crescent.

CINK