Veci dôležité

Dnes máme vonku upršaný deň. Ale neva..., aj s dažďom sa dá. Navyše, dnes nemáme nič v pláne, len byť doma a učiť sa. To je predstava! V kombinácii s dažďom a zatiahnutou oblohou, aj by to chcelo niekam ujsť, kým je ešte čas. Ibaže, ani toho už veľa nezvýšilo, lebo môj milý už vstal a teraz si čosi robí na počítači a je ozaj len otázka zopár minút, kedy budem počuť zhora kroky a dobehne Jorik s tým, že treba ísť zobudiť vtáčika a s ním sa už celý deň nadobro začína.

Ono, vo svojom instagramovom videu som to už spomínala, že by som dnes rada napísala niečo o tom, ako sa občas cítim použitá. Nuž, idem sa teda do toho pustiť, nech nehovorím len tak do vetra.

Predpokladám, či je mi jasné, že v tom nie som sama. Teda, ja v to tajne dúfam, že v tom nie som sama. Sama, čo aj napriek tomu, že by rada hento a tamto a aj súrne je to a aj by mala, no predsa len - nechá sa zlákať potrebami kohosi iného a robí veci, ktoré sú vskutku omnoho menej dôležité, ale ináč nemôže, lebo tak nejak v podvedomí má pocit, že urobiť veci pre iných je viac ako pre seba samú. Neviem, či tento môj halabala slovný výlev má aj nejaký význam alebo nie, každopádne sa tým snažím povedať to, že veľakrát do dňa robím veci, o ktoré ma niekto požiada a ja, hoc by som rada čosi iné, neodmietnem a robím ich a občas aj hundrem, ale robím ich....a občas, žiaľ, ale je to tak, občas si to tá dotyčná osoba vôbec neváži a ja ostávam náhle sama uprostred neskutočne dôležitej veci, ktorá proste musela byť urobená a aha... ukázalo sa, že vlastne ani nemusela.

Vtedy sa cítim použitá a priznám sa vám, stáva sa mi to pravidelne, takže ono to len tak nebude, že hej, to sa občas stáva! Aj si niekedy vravím, že sa naučím dupať nohami a tiež, to je omnoho podstatnejšie, naučím sa hovoriť rázne nie. Ibaže, ja vám mám srdce nejaké podivné. Ľahko roztopiteľné a s takým sa ťažko žije. Alebo ťažšie. A hoc by som ho nemenila za iné, čo sa taviteľnosti týka, dáva mi občas veru zabrať. 

Myslím, že to môžem zvaliť na maminovanie. Alebo aj nie? No maminy sú v tom asi extra dobré! Pre svoje dieťa by urobili prvé aj posledné a občas to tomu dietku ani nedôjde, že tie veci nie sú až tak samozrejmé ako sa im môže zdať. Ibaže, dá sa im to zazlievať? Vždy ich takto dostali...bez dlhého čakania, prosíkania..., prosto...mamina došla a mamina urobila. A my maminy také rady! Dôjdeme a urobíme, ale čosi vám poviem, aj my za to čosi čakáme. A nie je to nič veľké...., to nie! Stačia maličkosti...ako úsmev, objatie alebo len také to svetielko v očiach, ktoré si mi dokreslíme a vymyslíme si k nemu nehu a vďačnosť a lásku. A sme spokojné. O to horšie to však zabolí, keď sa takto po rozkrájaní, stretnete s apatiou a la, však si ani nemusela. To zabolí. A aj si pritom hovorím, že som sa po stý krát ponaučila, že to nabudúce znova neurobím, ale ja viem, že urobím. Je to ako s varením. Keď vy strávite čas v kuchyni, čistením zemiakov, cibule, krájaním toho a hentoho a potom to všetko varíte a smažíte a servírujete a ono sa to zje za pár minút a je hotovo... často ani na ďakujem nezvýši, veď je to také každodenné, také samozrejmé a predsa. Ozaj je?

Viete, snažím sa žiť ako umelkyňa. Sociálne siete sú plné tvoriacich umelcov predstavujúcich denne svoje nové výtvory. Občas idú ako o preteky. Sťaby boli nadopovaní ako ruskí hokejisti. I ja chcem byť! A snažím sa..., ibaže ... život mám tu a teraz a mám dieťa a som z toho šťastná a chcem byť s ním a chcem aj kresliť, aj tvoriť, ale aj dýchať jeho vôňu, počuť jeho smiech, vidieť ho rásť a stáť pri jeho boku, keď sa to bude diať. No a na dvoch stoličkách sa sedieť nedá. Nie u mňa doma.
Viem, mnohé žienky to zvládajú a majú aj viac detí ( uhrajú sa spolu?), no tak som iná. A tak prosím, prepáčte mi, že nie každý deň sa mi zadarí čosi vytvoriť, čosi pridať, čosi napísať, čosi nafotiť, čosi nahrať... Občas proste sledujem svoje dieťa rásť a učím ho a učím sa a možno varím a možno vysávam a možno chystám vtáčkovi raňajky alebo mu čistím klietku, alebo triedim oblečenie v skrini či umývam riady, lebo akosi sa ich v drese znova "nakopilo" alebo .... alebo...ako včera, krájam dyňu, na ktorú sa zabudlo alebo skladám robota, ktorý vlastne ani nebol tak dôležitý...Tu je ten zlomový bod, kedy prichádza na scému taký ten zvláštny pocit prázdnoty vo vnútri. Ale našťastie ten pocit nikdy netrvá dlho a po chvíli sa kamsi vyparí. A vďaka Božku za to!

Neviem, ako to máte vy, ale ja sa stále snažím, to mi môžete veriť, potešiť každého okolo seba. A ono, mohlo by sa zdať, že popritom tešení zabúdam na seba, ale to je omyl. Nezabúdam. Mňa tešenie iných teší. Občas síce nie..., to by som klamala..., občas mrmlem a nadávam a pajedím sa vo vnútri, že ani svoj život nežijem..., ale keď to prejde, zase sa teším. A tak, aj keď ma budete v budúcnosti počuť nadávať,že nič nestíham, lebo som toto alebo tamto robila, len nado mnou mávnite rukou. Najskôr som robila čosi iné pre niekoho iného a istým spôsobom som sa z toho tešila:).

Nuž,toľko som dnes chcela... A ani netuším, či som týmto všetkým veciam zmysel dala. Ale čert to ber. Deň postúpil...Jorik je hore, nakŕmený, vtáčik tiež, nakŕmený, video pre instagram nahraté no a Jorik by mi už pre zmenu veľmi rád ukázal svoj najnovší kartový trik. Takže idem vám zamávať a idem sa vrhnúť na veci dôležité.

                                      Cinkylinky