To tretie

Je streda predvečer. V byte na Hlavnej ulici je ticho. Priam hrobové ticho. Kam zmizli všetky hlasy? Myslím tie panelákové...
V byte je i tma. Som doma sama. Nešetrím elektrinou . Môj milý zhasol, keď odchádzal.
Tma mi nevadí. Nie teraz. Preto nebudem nič "páliť". Možno....možno, tak akurát -  kahan, čo schovávam pod stolom. Ten by som mala zapáliť. Ale nie tu doma...., na cintoríne. Ibaže som lenivá a nechce sa mi do zimy. Mám plné bruško a mám chuť niekam zaliesť. Je mi zima. Možno vaňa s horúcou vodou by bodla.
Viečka ma tlačia. Padajú mi dole, najmä to pravé....cítim jeho váhu. Starnem a neviem to zastaviť. Vždy som chcela zostarnúť "nonšalantne". Ako sa vlastne starne "nonšalantne" ? Hm...neviem, ale isto nie tak ako to teraz robím.

Tak čo? Vyhrá nočný cintorín alebo horúca vaňa?

Vraví sa, že kde sa dvaja bijú, tretí víťazí. Napokon isto spravím niečo iné.

Ako možno vytiahnem ružové fixy a hviezdami pofŕkam baliaci papier, aby som do neho zajtra mohla zabaliť tie dva denníky , čo som včera na sashe predala.

Alebo.....budem upravovať fotky , čo som práve nafotila a využijem čas, kedy tu Jorik nie je, aby som ich natiahla do svojho prázdneho obchodu.

Alebo budem jednoducho a prosto kresliť. To mi ide celkom fajn.....a pustím si do toho nikde nekončiace videá o ježkoch, akí sú skvelí domáci miláčikovia.  Alebo aj nie sú. Ani neviem, prečo ich tak zažrato sledujem. Hm..., asi mi to príde úžasné vlastniť ježka. Hahaha...., pravda je taká, že o všetkých ježkoch si môžem tak akurát snívať. Dokiaľ s rodinou  dýchame anglický vzduch a okupujeme  náš milovaný bytík na 25Tovey Crescent , sú aj rybičky nedosiahnuteľný luxus.

Je mi zima. Nie tak na husiu kožu..., je mi zima tak podivne, ako ženám občas zvykne byť. Hnedý nenápadný sveter ma moc nehreje. Ale nezazlievam mu to, viem, že robí , čo môže. Hm..., možno sa rozohreje, keď ho obveselím brošňami a nažehľovačkami, čo som si dnes v nákupnom centre kúpila. Nahádzala som ich do košíka od buka do buka, ako mi prišli pod prsty. Nebol čas uvažovať a napokon, čo by som aj vyhútala? Milujem tieto veselé hlúposti, čo stoja "drobné" a pritom čarujú farebné veselie. Nuž sa obveselím.

Zajtra mám stretnutie ohľadne mojej knihy. Možno kníh. Dumem, či niečo čakám.
Čakám?
Isto! Ako hlúpo sa pýtam. Jasné, že čakám. Čakám čokoľvek, čo mi pomôže odložiť padnuté viečka bokom. Lebo život nie je o padnutých viečkach. O riedkych vlasoch či zapálených očiach, ktorým za ten svet nedám oddýchnuť.

Nuž tak čo čakám? Aha, že pôjdem vŕtať dieru do sveta.
Žartujem. Až tak ambiciózna nie som.

Plánovala som dnes napísať niečo úplne iné. Čosi , čo by sa viac hodilo po tak dlhej odmlke. Ale....ono....nasilu sa nemá, že? Tak?

Nuž k vám všetkým, čo čítate tieto riadky mávam....ešte stále nerozhodná...či ísť do vane alebo na cintorín.
Aha...ktosi u nás zvoní. Tak dvíham očné rolety a idem privítať návštevu. V slúchadle mala veselý hlas....isto to bude ten tretí , na ktorého som čakala....



                                                                           CINK