Tesco

Za pol hodinu otvárajú Tesco. Ja sedím v obývačke a sledujem digitálne hodinky. Moji milí spia, jeden vedľa druhého....radosť  na nich pozerať. Ten väčší z nich bude ešte spať pekne dlho. Šoféroval celú noc, spať šiel až pred piatou. Ten menší zase, sa môže kedykoľvek prebudiť. Netrúfam si ani odhadnúť...možno už aj kráča sem, za mnou do obývačky a možno zalomí na celé dopoludnie. Napokon, cestovanie bolo únavné a spanie v detskej sedačke viac než nepohodlné. Tak váham. Presne za 26 minút otvárajú Tesco.
Mám sa ísť namaľovať a upraviť? Stihnem to, kým sa malý zobudí? Risknem to?
V chladničke chýbajú potraviny. Ale ráno sa s ich obsahom prežiť dá.
V záchode však chýba toaletný papier a to je horšie. A umývadlo zíva prázdnotou po zubnej paste, aj to je zlé. Priam kritické. A potom....potom sú tu aj moje nohy, ktoré stonajú, ponosujú sa...pýtajú sa ma dookola  , čo do pekla robím, že nič nerobím? Že len tak nehybne ležia na stole a držia na sebe nepríjemne páliaci notebook. Ráno predsa zvyknú cvičiť a cvičia radi , tak čo sa deje?
Hryziem si peru.
Pravda je, že cvičiť nesmiem. Teda smiem, ale len povolené. A to povolené ešte nepoznám. Moje telo, moja chrbtica, aby som bola presná a namierila prst priamo na vinníka, mi dala kopačky. S nohami je úzko spojená..., ozaj by som ocenila, keby im to vysvetlila , prečo sú teraz také nečinné.
O 21 minút otvárajú Tesco. Stále som sa nerozhodla. A moje nohy stále vrčia. Cesta do Tesca by ich možno trocha umlčala....

Hm..., hmkám si. Závislosti sú ťažké veci. Toľké roky, rovnaký režim, rovnaké pravidlá. Pocit bezpečia. Teraz ich mením a nie, nepáči sa mi to. Ale zdravie mám len jedno a dosť som sa poučila o tom, aké dôležité je. Ako keď som minule stúpla na klinec z Jorikovej hry , ktorý sa mi so všetkou blaženosťou zavŕtal do päty ako krtko...., Jorik ku mne pribehol a chcel mi fúkať boliestku . Dookola pritom vravel, že musím byť opatrná a dávať si na seba pozor. ,,Počuješ ma mami, počuješ? Musíš si dávať pozor na seba...dobre mami?" I kvôli nemu sedím a snažím sa byť nad vecou. To len tie závislosti hulákajú a štrajkujú vo mne. Ako keď si ráno chcete dať svoju šálku kávy a ups, už nesmiete..., lebo váš tlak! Váš nešťastný tlak... Ja viem, kávy sú už aj bezkofeinové a aj zelené a ešte neviem aké. Napokon, aj to cvičenie môže byť všakovaké ..., len ako píšem, ešte to svoje nové  nepoznám ..., dá mi ho "špecialista". Ale ozaj len špecialista, š p e c i a l i s t a , prizvukovala mi moja lekárka. Tak si budem musieť najskôr omrknúť  sadu jeho diplomov, až si nejakého nájdem....či je pre mňa dosť dobrý. Žartujem, ale len tak...naoko. Lebo vskutku nežartujem. Búúúú.....
12 minút do otvorenia Tesca.
Moja tvár v zrkadle vyzerá divne. Dva malé tenké culíky po bokoch mojej hlavy vyzerajú raz vintage  a raz zasa infantilne , sťaby som bola Pippi Dlhá Pančucha. Moja mamka ma tak zvykla volať. Hej, doma mi vraveli Pipi a nie Vierka. Ale to len keď som bola dobrá. Nikdy som nebola Pippy , keď som bola zlá. Uvažujem , aké je to zázračné byť vintage a Pippi naraz. Vlastne uvažujem, aké je zázračné vidieť sa raz tak alebo onak len na základe toho, či sa sama sebe páčim alebo si zo seba robím prdel.
Dobre, stačilo.... Tesco je otvorené za 8 minút. Za ten čas si nestihem dať ani make-up !
Ale stihnem zamávať na rozlúčku.
To hej...
A možno aj čosi vybaliť z kufrov, čo okolo mňa ochkajú po ťarchou nevybalených vecí.
Čo je dneska ? Piatok? Hej, piatok. Vonia ako pondelok:) . Tak teda piatok , hurá do teba! A k vám mávam....so želaním krásneho dňa...z nášho malého bieleho a trocha vychladnutého bytíku na 25 Tovey Crescent.
PS: Tesco je už minútu otvorené....


                                                            CINK