Pri rieke

Do Spišskej som došla busom oblečená v dlhých gatiach , v tielku a v pruhovanom pletenom pulóvri. Obloha v Krompachoch, v čase, keď som odtiaľ odchádzala, bola doslova posiata mrakmi. Nuž som sa teplo obliekla. V Spišskej som sa však potila. Mraky sa tam rozbehli do všetkých strán a pred slnkom sa nedalo kam skryť. Mali sme v pláne rodinnú obhliadku živých sôch, ale ukázalo sa, že celá paráda začne až neskôr popoludní a dovtedy? Mám si vraj obehať sekáče. Ono, to ja vždy mocno rada, ibaže to slnko....
Myslela som, že včera bol posledný letný deň a tu aha! Slnko ako vyšité z júlového dňa. Nuž, vbehla som do jedného sekáča a z vešiakov som pozbierala všetko letné, čo sa mi ľúbilo. Hop šup, z kabínky som vybehla v krátkych gatiach, zajačom tričku , už len klobúk mi chýbal k dokonalému outfitu! Vyfintená do tepla, v potravinách som si kúpila 100% ovocnú šťavu, lebo také ja rada a po chvíli bezmocného státia uprostred parkoviska, som si to namierila k rieke Hornád. Uprostred mesta a všetkého davu to nebol ľahký krok. Ale som si spomenula na mamku ako mi raz povedala, aby som kašľala na to, čo si druhý myslia, keď mňa to poteší. Je to môj život, oni ho nežijú. A mne .... mne sa prosím pekne veľmi chcelo sedieť pri rieke.
Nuž som si sadla. Roztiahla som nohy ako sa mi dalo, medzi ne som zrolovala tašku so sekáčovými vecami, na ňu šup skicár a davaj, ľudia neľudia, zazerajúci i nevšímajúci si ma, kreslila som a kreslila.
A voda zurčala ako len voda v rieke zurčať vie a ľudia štebotali a smiali sa a autá hučali a kdesi okolo mňa - kompletne odvšadiaľ, ozývali sa cvrčky. Oj, dobre mi bolo. Ako deň pred tým, keď som skončila na chate úplne sama ako prst...len ja a les a ja som sa...priznám sa verejne, šla zblázniť od radosti, úplne nechápajúc ako je možné, že som tak blažená, až si musím ja sama závidieť?!
........................................................
Milujem toto leto. Vlastne som ho milovala. Zajtra vraj už ozaj končí. Tutovka. Predpovede o počasí sú plné "optimizmu". Jeseň sa hlási a s ňou škola a .... ani sa nenazdáme, i Vianoce. My o pár dní pôjdeme späť. Sadneme si do lietadla a po xy krát zamávame starým rodičom. Možno na vianoce budeme znova späť. Ale to budeme mať na sebe vetrovky a samozrejme, cena leteniek bude musieť byť priaznivá...
........................................................
Dnes som sama doma. I včera som bola. Vlastne to bude moja tretia noc o samote. Náš tata má pánsku jazdu a ja? Ja si užívam dlho predlho vysnenú samotu. Nesmejte sa mi, som tak trocha samotár. Samozrejme, nechcem ostať sama naveky, ale takáto dočasná samota, po všetkých tých rokoch, odkedy sa Jorik narodil....je ako balzam. Len škoda , že sa v noci trocha, no dobre trošíčka ...bojím. A tak spím so zapáleným svetlom..., veď čo?
.......................................................
V meste u nás ktosi vyhráva. Už by som si priala kľud. Keď som sama, rada spím pri úplne dokorán otvorenom okne. Ja totižto rada "načúvam" životu vonku. Ale takto? Je tam toho života na mňa priveľa:). Dnes v noci sa budem musieť uspokojiť len so svetlom. Už sa mi i oči zatvárajú... najvyšší čas ich nechať odpočinúť. Dnes makali a dobre makali. Lebo darilo sa mi. Darilo sa mi tak veľmi (haha, preháňam!), že keď sa pri mne zastavili dvaja malí Rómovia. aby si vyžobrali peniaze, jeden z nich povedal : ,,To ste vy nemohla nakresliť. Neverím!!!" a zatiaľ, čo jeden z nich stále žobronil , druhý opakoval to samé : ,,Nie, to ste nemohla.... To isto neviete tak kresliť. To ste nemohla vy..." Až dokiaľ som si neuvedomila, že môjmu kresleniu odzvonilo..., zbalila som sa a šla obzerať živé sochy...


               Sladké sny z hlučných Krompách...
                                                     CINK.