Carboot a narodeninové splietaniny

Dnes som mala veľmi plodný deň. Vlastne , aby som neklamala, mám za sebou veľa plodných dní. Až sa mi občas ani nechce veriť, že je to pravda. Dokončila som Ripku, čo som ani nedúfala. Už som prepísala i text, skopírovala ilustrácie, ešte ich musím zlepiť. To bola moja hlavná úloha ešte predtým, než pôjdeme znova na Slovensko. Rada by som bola, keby sa niečo s mojimi knihami udialo a v poslednej dobe si nad tým poriadne lámem hlavu. Mám zopár kníh hotových, zopár leží iba v texte...,ale postupne aj na tie dôjde. Hoc jak prísna na seba som, myslím, že sa mi cez niekoľko nie práve dobrých knižných pokusov, podarilo konečne dosiahnuť akú takú métu, s ktorou som spokojná. Mám medzery, to mi je jasné, ale na druhej strane, učím sa ich vnímať ako súčasť ľudskej práce, lebo moje knihy sú doslova na kolene spískané a na vlastných chybách postavené a tak nečudo , že doslova smrdia človečinou. Tá mi na iných umelcoch vôbec nevadí , práve naopak, mám ju rada - ba milujem! , tak prečo by som  nemala rovnaké postoje uchovávať i k sebe a k svojej vlastnej práci ? Budem a viete čo? - už mi to ani nerobí také problémy, lebo mne sa moje výtvory páčia ( ach, ten pocit chválenkárstva...je tu hanba na mieste?) a nech to znie aj hlúpo, som na ne hrdá a "ľúbim ich". Vnímam ich ako dary, poklady, ktoré ku mne prišli, aby som ich chytila a zapísala. Je to česť a tak sa cítim poctená. Ibaže..., ibaže... rozhodla som sa, že o tých ibaže napíšem samostatný blog. Lebo v tomto jednom by sa všetko domotalo.

Rozhodla som sa totižto , že napíšem niekoľko tématicky zameraných blogov. Najskôr o sebe, tak o mojich knihách, o tom ako tvorím a s čím tvorím, napíšem aj o sebe a mojej nekonečnej láske k sekáčom, ba i o vegánstve a materstve. A možno i o kadečom inom, ale toto na začiatok stačí. Ono...veď vieme, že ja zas toho času veľa nemám .

Na dnes sa uskromním len s dnešným dňom.
A s tým, aký bol plodný. Lebo veď, už vieme, mnohé moje posledné dni boli plodné. Keď už pre nič iné, tak preto, že som si zas a znova potiahla ručičku na budíku o hodinu skoršie a uj, či je tá hodina zúročená! Teda, nie len Ripka sa dokončila ( čo bola hlavná méta) , ale už je nakreslená aj Maruška!!! Dnes som ju  vyfarbovala a z toho jasám do nebies! Samozrejme, toho vyfarbovania je tam bohapuste veľa, ale haló! , ceruzou je už celá počmáraná a to je aká úľava! Dnes tu o Maruške nechcem písať, jednotlivé moje knihy by som vám rada predstavila  v inom blogu, ale i tak vám poviem, že Marušku mám mocno rada. Má v sebe presne to, čo ja na detských knihách zbožňujem a ...uj, teraz to bude znieť namyslene..., ale ja to tak nemyslím..., čo niekedy v knihách okolo seba márne hľadám. Čosi uchopiteľné, čosi prosté...jednoduché, pochopiteľné - čo ma vtiahne späť do detstva a bodka. Ono, možno , že ja len neviem kráčať s módou a dobou, v akej žijeme..., ale ja sa častokrát na súčasné knihy - jednoducho nechytám. Ilustrácie mi skáču nie len po hlave ale aj za ušami a text, ak ho vôbec viem sledovať, ma obyčajne svojou "trefnosťou" sklame a obsah dokonale prefacká . (Prosím prosím, odpuste mi knihy tieto moje kruté slová...., to viete, som už dospelá...a možno zastaralá, nemoderná....) Ale dosť bolo polemizovania, späť k dnešku, lebo o tom tu dnes píšem.

Nuž, je veľmi dôležité poznamenať, že dnes bola nedeľa a keďže už nie je zima, pri Life Centre tu v Plymouth sa zas a znova konajú carboot sale. Juch, juch, juch a za dnešok ešte päťkrát viac, lebo ...ako sa mi blížia narodeniny, upustila som od všetkých mojich iracionálnych ale veľmi túžobne vysnených darčekov....ako bodkované kreslo , čo by som si aj sama sebe závidela (za 45libier ho majú tuto pri Tescu v sekáči) alebo rozbor mojej DNA, ktoré je podstatne drahšie ale vďaka ktorému by som sa konečne dozvedela, čo za krv mi v tele vlastne koluje ( prosím pekne, mám na to dôvod...moja babka sa volala Emma Klein, no uznajte...možno som na 50% Nemka a ja to nevieeeeeem! Na 50 asi nie, môj otec bol z "rusnáckej" rodiny a to karty trocha rozhádže...vidíte, pre toto tie testy bytostne potrebujem!) ...ale zase, tento darček je už omnoho drahší a nakoľko sú moje narodeniny niečo pred výplatou, upustila som od neho už niekde v polke mesiaca. A...upustila som aj od všetkých ostatných "klasických" nápadov, viete tých, pri ktorých to napokon vždy skončí...a ktoré si na ďalší rok nikdy nepamätáte, lebo boli tak "zbytočné"  a tak nejak uspokojila som sa s myšlienkou, že reku, tento rok nebude asi nič. Ak možno tak kvet..., za hmotné statky, aby neboli ruky prázdne, keď sa blahoželá...a včera som i jeden taký prenádherný videla, vyzeral ako mini vlčí mak, srdce mi v hrudi tancovalo ...ozaj...ooozaj  by som ho chcela (päť pokope a môžem pri nich snívať, že som na lúke ....alebo v raji!) . Uj, či zabieham, dnes sa tuším nevykokcem! Tak teda, uspokojená  s myšlienkou, že čerstvá zásoba fixiek, tak prepotrebná na výlet na SVK , bude napokon to pravé orechové, som dnes  na carboote našla niečo , čo na mojom pomyselnom liste želaní z polky mesiaca ešte bolo, ale čo som dávno vyškrtla ako drahé a potom aj ako radšej potrebné než narodeninové . Odpuste mi prosím, ja to tak mám..., že darčeky by mali byť také nie práve potrebné...ako nový prstienok , ktorý dozaista nepotrebuješ, ale hej, len či potešil! Rozumiete? No a ja som vám na carboote našla presne toto....niečo chcené ale potrebné, čo som vlastne vyškrtla , ale keď som to našla za 2libry...., výskala som radosťou!
TENISKY.
Ja milujem tenisky a našla som ich hneď dva páry ! No len jedny z nich sú také, že plačem radosťou a aj si to carbootové šťastie závidím. Juch ešte raz!

Rada by som ešte dodala, že na carboote som si toho dnes našla o čosi máličko viac, ale páni...pozerám, že nejak som sa rozpísala. To ten spánok, prisahám a banánový chlebík, čo som napiekla a hneď aj tri kúsky z neho  spráskala...z čoho mám teraz  energie na rozdávanie:). Ale komu sa chce toľko čítať? Alebo radšej, kto má toľko luxusu na čítanie?

Tak zbijem koniec vážení a to niečím nemilým, nie, nie pre vás ale pre mňa, lebo ako som sa rozbehla vo svojej práci a vo svojom živote vôbec, nepočúvala som nikoho , aby som spomalila..., len veľmi ťažko som na začiatku akceptovala zákazy a príkazy..., lebo zápal pľúc hento a zápal pľúc toto..., ono ...priznám sa, že mne je tomu ťažko i uveriť, že som vôbec nejaký zápal pľúc vôbec mala , keďže nijaký snímok, nijaké poučné slová od lekára...proste na 7dní  antibiotiká a hotovo. A hoci som bola doslova ukážkový exemplár..., vymáčaná v horučkách, ktoré som už ani nevedela rozpoznať ( aj som sa takmer stavila s Tomášom, že nemám žiadnu teplotu a mala som 39,3! ešte dobre, že takmer...., stávka bola privysoká, nuž som do nej nešla) , s bolesťami v hrudi, že sa nedalo dýchať a ozaj som štvornožky bytom chodila...no...neliečila som sa ako som mala a teraz si nie som istá, teda, pevne dúfam, že sa mýlim a ani neviem , čo s tým robiť, ale čosi kdesi v hrudi sa nemá ako sa malo predtým a tlačí a ja mám občas pocit, že toho kyslíka nemám dosť. A potom divne "štekám" ako ufrfľaný pes, len "kof" sem a hneď "kof" tam a neviem to zastaviť a ....bojím sa priznať, že druhí mali pravdu a že som čosi pokazila. Ani neviem, prečo to sem píšem...nechcem nijaké ľutovanie ani postrkovanie, aby som bežala za lekárom. To len, ja by som ozaj nerada...ozaj nerada..., vlastnou hlúpou tvrdohlavosťou, že už mi je dobre, veci , ktoré už mohli byť lepšie, takto nezmyselne pokazila. A bojím sa, že som...
Nuž a z týchto obáv vám mávam...a krásny večer želám z tohto nezmyselne dlhého blogu a nášho malého bytíku na 25 Tovey Crescent....

                                                                CINK