Pozliepaný blog

Dlhšie som sa neozvala. Akosi sa mi nedalo. S Tomášom na dovolenke ostalo všetko na mojich pleciach. Ono sa to ani tak nezdá, že by toho bolo veľa. Ak ste s dieťaťom navyše zohratý pár, ide to pomerne ľahko...to bez debát. Ide. Ale i tak...občas sa žiada vydýchnuť.
Dnes sa zdá byť u nás škaredo. Obloha je zatiahnutá , do okien búši vietor. Nikde ani len náznak toho, že by sa mohlo čoskoro niečo zmeniť. Jorik spí, Tomáš pracuje...., ja sedím na našom slávnom horčicovožltom gauči a píšem.

Tu presne som skončila svoj posledný pokus o napísanie blogu. Ktorý to bol deň? Ktoré to bolo ráno?
Dnes je už všetko ináč. Jorik nespí, ani Tomáš nepracuje. Hrajú sa spolu v izbe. Vonku nie je ráno, ale večer. Nijaký vietor nebúši do okien. Ba dokonca sa zdá, že je i bezvetrie....ale za to by som ruku do ohňa nedala. Krajina sa uspáva...., v pokoji, v kľude...potichu...nepočuť ani len vtáčky a to dnes švitorili celý deň. Možno sú po tom krásnom slnečnom dni, aký sme tu dnes mali, unavené. Mám chuť nakloniť sa von oknom a zašepkať : ,,Dobrú noc Manadon...dobrú noc všetci..." . I my pôjdeme čoskoro spať. Len Tomáš sa zastrája , že ešte pôjde jazdiť. Že dnes málo zarobil, lebo bol lenivý. Myslím si, že dnes každý bol.
Vonku bolo totižto leto, nuž komu by sa to dalo zazlievať?
Viem to....to o tom lete, lebo i ja som sa dnes vonku prepašovala a uj, či mi to dobre padlo. Nohy ma bolia , veľmi bolia, keď dlho sedím. A posledné dni som sedela , veeeeľa sedela. A i teraz sedím. Usmievam sa. Žiada sa mi večerníček. Žiada sa mi pri spomienkach.  Na margo k nim, kedy vyblednú? Už je tomu dávno ,viac než rok, čo sa zrodili...a predsa, ešte i dnes, bolia úplne rovnako.
Hop, hop....večerníček nebude a nebudú ani spomienky. Tu nie.
Hop hop.
Už sú preč...odskákali ako zajace v tráve.

A ostala som zase len ja.
A budík na telefóne, čo o dušu vyzváňa, aby som len nedajbože nezabudla zobrať lieky!
Liečim sa totižto. Mám zápal pľúc. Ha, ako seriózne a dospelácky závažne to znie. No vskutku o  "hrôzostrašnosti" tohoto ochorenia veľa neviem. Pre istotu som si o zápale pľúc radšej ani nič nečítala. Stačí mi, že všetci okolo mňa sa tvária smrteľne vážne, až sa toho desím i ja.
Našťastie - zdá sa, že ja sa z tejto choroby najskôr úspešne vysekám. Horúčky už dávno nemám...., ani kašeľ, ozaj len veľmi výnimočne. Antibiotiká zabrali a ja sa bez preháňania  cítim znova  zdravo a mocne. Len občas ma čosi v chrbte zabolí..., to možno po všetkých tých knihách , ktoré som si donedávna na chrbte nosila. Obrazne:).
Možno v nedeľu už budem môcť ísť na carboot sale. Zapriahnem sa do kočiara a s Jorikom poletím jak za starých čias... No , po druhý krát v tomto blogu, ani tým si nie som až tak istá.

Vonku je už tma. Ja už nie som v obývačke, ale v spálni. Vymenila som sa s chlapcami :). Je neskoro. Vlastne, takmer neskoro. Tak...slušne neskoro. A...akurát presne neskoro na to, aby som zamávala na záver  a urobila bodku za blogom. Tak mávam...a bodku robím....a k tomu všetko dobré prajem...z 25Tovey Crescent.


                                                    CINK