Sing on the top of your voice

Dnes je vonku ticho a tma. Takmer ako včerajší deň, keď sa nedialo nič. Obloha sa zatiahla a kde tu nečakane spŕchlo. Po množstve prenádherných letných slnečných dní sme to , podľa mňa, všetci cítili ako pracovný pondelok po úžasnom víkende. Ale dobre tak. Pôda pila. Uj, či sa už pýtalo ju zaliať. Tráva je tu takmer všade žltá, spálená, udupaná...miestami sťaby len slama ležala na zemi. Akoby odvšadiaľ len nedávno odišli cirkusanti a po ich stanoch a maringotkách ostali na zemi nemilé stopy.

I ja som bola tomu počasiu vďačná, lebo kresliť som musela  a veru som aj kreslila a kreslila som dlho....dlhšie, než som čakala. A Jorik okolo mňa tancoval a dookola sa ma pýtal , kedy sa už budeme spolu hrať a kedy a kedy a kedy a už ...?
Nemyslím, že je na mieste napísať : maminy to poznajú....alebo rodičia to poznajú. Hádam každý to pozná, keď by sa zišlo rozpoliť. Ibaže sa nedá a ja som svojmu nahnevanému materinskému ja musela opakovať, aby sa upokojilo. Posledné dni sme si užívali, teraz proste pracujem. Navyše, i tak som blažená. Môj muž mi to stále opakuje. A ja viem..., i mňa mrzí..., keď kráčam s Jorikom vonku po ulici a povedľa nás fičia autá a ja viem, že v jednom z nich je i on "väznený", zatiaľ čo ja voľne kráčam a v rámci maminovskej opatery - som slobodná. (tu sa len veľmi ťažko vysvetľuje, že pre mňa je kreslenie a tvorba veľmi dôležitá a častokrát jediné, po čom túžim , je kresliť. Žiaľ, z tohto uhla pohľadu, i maminovanie je niečo, čo prosto stojí v ceste . Prosím, kľudne ma vinte..., ja len neklamem. Som úprimná. Čím viac kreslím, tým viac kresliť chcem. Alebo radšej musím. Už to nie je dobrovoľné. Možno ako droga ? Každé odloženie bokom , bolí. Preto svojmu mužovi rozumiem, ale nemyslím, že i on mne.)


Občas, keď sa ozabudnem....neviem, či to tak máte aj vy...mne sa to tak stáva , že teda občas a možno niekedy i častejšie než len občas, sa mi prihodí,  že sa mi chce svet pripomenúť . Odrazu ho vidím  ako veľmi veľmi veľmi obrovský. Ako povinnosti, ktoré odkladáte bokom a oni nikam nezmiznú, len sa kopia. Alebo ako Jorik, ktorému dookola vravím, už čoskoro, už čoskoro sa s tebou budem hrať, už len dokreslím, dobalím, dovarím, doperiem.... I svet je taký, dupne si vedľa mňa nohou a povie: ,,Stačilo!"  Zrazu, akoby som ani nebola v ňom, ale on na mne a uj, či je len ťažký. So všetkými jeho farbami a zvukmi, vôňami , pachmi a dotykmi a časom , čo pomedzi neho letí. A  zrazu zase viem, že dnes je dnes a nie včera , ani zajtra. Lebo čo je tu dnes, tu už zajtra byť nemusí. A po všetkom, čo sa nám v rodine stalo a občas stále deje, ako všade inde napokon, viem, že nie je nič viac dôležité ako tu a teraz a na plné dúšky, keď sa dá. I preto som , v rámci mojich síl, posledné dni pracovala, kým sa dalo..., kým bola vonku tma, kým Jorik spal, aby sme , až sme hore, vyšli von a chytali zážitky a spomienky a nepozerali sa vľavo a vpravo, kto pozerá a kto rozpráva , ale hľadeli si svojho a tešili sa z toho, čo máme.
Deti to vedia najlepšie.
Učím sa od nich.
Napokon, mám súkromného učiteľa.

A prosím pekne, až tak urobíte, keď sa o to pokúsite, sľubujem, hlava sa vám bude točiť. Toľko života je okolo. Občas si myslím, že ten môj muž má ozaj pravdu a ja som ozaj blažená. Lebo to vidím! Tu a teraz . Nikdy nebudem môcť ľutovať, že som "to" nevidela.

Nijaké veľké veci...., nijaké početné zástupy ľudí...nič vám k tomu pocitu netreba. Len vás samých a svet okolo. A zrazu všetko má nevyčísliteľnú hodnotu.
Každý dotyk, každé objatie, každý závan vetra.
Akoby ste odrazu videli....možno radšej cítili, že "zaberáte" priestor a z toho priestoru robíte stopy.

Píšem ako imbecil.
Myslím, že je nemožné to opísať.
Myslím, že jediné, to najlepšie, čo na opis môžem použiť je detstvo. Lebo, verím tomu, že mnohí na detstvo spomíname , lebo detstvo bolo iné a veci sa zdali čarovné a prosím pekne, oni sú aj teraz...prečo by nemali byť? Jorikovi sa isto rodia v hlave. Raz na ne bude spomínať a dozaista mu budú voňať ako tie moje detské spomienky voňajú mne . A tak sa pýtam, keď prežívam všetko s Jorikom po jeho boku, prečo by som aj ja nemala mať "rovnaké" čarovné spomienky ako on?
Pravda je, že ich také môžem mať. Len my dospelí sme už zabudli ako na ne.

Stále píšem ako idiot, že?

Keď sme pred pár dňami našli v obchode cd od Passengera, nečakala som od neho nič, len nejaký tucet dobrých - pokojných piesní. Keď sa na mňa vyvalila posledná pesnička , takmer som odpadla. Nie je nová, to len mne akosi niekam "unikla". No našla sa v pravý čas! Oj, ako mi len číta slová z mysle! Ja viem, že ak nik iný, ten chlapík mi rozumie. A hoci mi jeho video príde trocha ako záber z blázinca, slovám v piesni tlieskam bez zastavenia. Odkedy som si ju po prvýkrát vypočula až doteraz. Stále tlieskam.
A prosím, rada by som tlieskala aj vám....lebo verte mi, i vy to môžete cítiť, ak ste nebodaj zabudli. Mrzí ma , ak máte prácu, ktorá vám v tom bráni..., ale ak sa pokúsite, možno i tam sa to bude dať. Som si vedomá toho, že život nemôže byť len o užívaní...(ozaj nemôže? do tohto polemizovania nechcem zabiehať) ,lebo ktosi musí i chleba napiecť, že áno....? (A prosím, ani mne sa obrázky samé nekreslia, zatiaľ, čo ja behám po lúkach...)
Ale....
Viem, mne sa to ľahko hovorí. Ja som len mamina, čo rada kreslí... Nuž, tak aspoň, keď práca skončí, chodte von , chodte tam, kde to máte radi a dýchajte....čo vám pľúca stačia a budte ako deti a nepozerajte sa vpravo a vľavo, lebo na tom nezáleží .

                              Mávam k vám....z uprostred leta...a veľa srdca tešenia prajem....

                                                                          CINK
https://www.youtube.com/watch?v=vi9V4W5Txtk   - spomínaná pieseň od Passenger