No..., musím sa vám k niečomu priznať.
Nechce sa mi a najradšej by som bola, keby sme prebukovali letenky. Hneď aj poviem prečo. Lebo...lebo len pár dní dozadu od nás odišli priatelia - vrátili sa po mnohých rokoch života tu späť na Slovensko. Natrvalo myslím. (to je ináč čosi ako obrovské alebo radšej preobrovské mínus života ľudí v zahraničí, lebo ono je to ozaj smutné, keď si niekoho "nájdete" a naviažete sa a ten človek, čo človek? celá rodina...odrazu jedného dňa prosto zmizne:(. Jorik takto už druhýkrát prišiel o známych, ktorých mal rád a ktorí mali dieťa v jeho veku, s ktorým sa on vedel krásne zahrať. ja viem, viem...daň za život ľudí v zahraničí.) No ešte skôr než odišli, vzali nás na čarovné miesta a my, sťaby Plymouth dostal druhý dych, tešíme sa z tých miest a radujeme a chodíme tam , kedy sa dá a všetko tu má zrazu iný "šmrnc". Ja som si dokonca nové plavky kúpila ! A to je už čo povedať, lebo ja a plavky sme boli rozvedení už nejaké tie roky.
A odrazu mám kožu sfarbenú dohneda a moje nohy, ktoré som doteraz , hanbiac sa za stav , v akom sú, balila denno denne do nohavíc a to i v tom najhorúcejšom počasí, zrazu nechávam pod sukňou len tak, na "hoľáky", nech dýchajú a tešia sa z vetra. Veď no a čo , že nie sú perfektné!
Voda v mori je tu ľadová až kosti láme. Človek doma pri prečítaní si vety : ,,Ideme k moru." či strávili sme deň pri mori, môže aj závisťou pukať, ako sa my tu máme...lebedíme na pláži, ale anglické pláže sú ,prosím pekne, iné. Skalnaté a štrkovité, až bolí....joj, či len bolí po tých kameňoch chodiť. Mnohí ani neprejdú, najmä deti, stoja a čakajú, kým "obutý" rodič nepríde a neodnesie ich tam, kam treba, do bezpečia trávy či asfaltového chodníka . I priezračná voda ostala niekde v Chorvátsku . Tunajšia voda je zelená ako tmavý ihličnatý les a je plná rias a občas i medúz a ľadová je! oh! - ako voda u nás v potoku. Deti sa často len v "neoprénoch" kúpu. (už i my sme jeden pre Jorika zohnali:)
Ba ešte ani to slnko vás pri mori veľmi neohreje, lebo tu takmer stále fúka - ľadový vietor sťaby vás zo všetkých strán nejaká ľadová jaskyňa obklopovala, z ktorej ťahá a ťahá a to občas až tak intenzívne, že ani kamene na veciach nestačia, môžete si ich chytať vo vetre.
A predsa to tu milujeme.
Drsné a chladné a neprívetivé. A hoci ani more k nám Slovákom nepatrí, hladíme si ho ako svoje a ja pomaly ale isto začínam cítiť tú anglickú hrdosť na to, čo majú....lebo neušlo sa im najkrajšie z najkrajšieho, ako to majú na Hawaii a tak im neostáva nič iné, len to drsné a chladné milovať. A oni to milujú. Je to ozaj sympatické vidieť.
A tak, ako sa pomaly zamiluvávame, prišla na rad moja dlho plánovaná dovolenka domov, myslená v čase v zúfalstva, lebo veď tu sa cez leto dá len po obchodoch behať. Uj, či som sa mýlila! (medzi nami, dnes je tretí deň , čo sa ešte ani len potraviny nedokúpili, čo je pre nás, čerstvé ovocie a zeleninu spásajúcich, nesmierne dlhý čas!)
Navyše, aby toho nebolo málo, odkedy sa kúpila letenka, si sestra našla trvalú prácu a už i , zdá sa, priateľa a tak má toho času nazvyš pramálo. Rodičov nemám a naša chalupa už nie je naša chalupa a babkin dom so záhradou už tiež nie je náš a v drobných Krompachoch, kam ideme, sa zrazu všetko scvrklo na panelákový byt na piatom poschodí, ktorý už neviem koľký mesiac opravujú. Prach a hukot a ak situácia spred dvoch týždňov stále trvá, tak ani nijaký výťah.
Ešteže máme svokrovcov. Babku a dedka a kvôli nim späť ideme, lebo ....akosi, ostávam ako Angličania i ja hrdá na to, čo my Slováci máme a to sú pravé slovenské prázdniny u babky a dedka. Za žiadnu cenu nechcem , aby o ne Jorik prišiel, hoci moji rodičia sú už ....z kola von a .... odpuste mi, mne vždy príde zaťažko...ako si spomeniem, keď mamka plakala, lebo vedela, že prehráva a ja som jej vždy tvrdila, aby sa nebála, všetko dobre dopadne, ešte bude Jorikovi krupičky vyvárať. (prepáčte prosím, prepáčte...ono to nikdy neprestane bolieť)
Heš heš plač privolávajúce spomienky.
Späť k babke a k dedkovi. Lebo prisahám, ruka na srdce, na babky a dedkov sú najkrajšie spomienky. Babky vždy varili lepšie ako maminy a babky sa nikdy nehnevali a takmer všetko povolili a dedkovia zase všetko opravili a boli tam, vždy tam a nikde inde, len bezpečne poblízku.
Hádam dobre bude ako je... Navyše , mňa práca čaká. Knihy...hádam sa tentokrát podarí veci dokončiť. Všetko je momentálne rozbehnuté a ...aj sa bojím, lebo veľa toho je a nie lacné ,žiaľ a nie všetkému rozumiem, žiaľ, no zatiaľ mám šťastie na ľudí, čo sú ochotní pomôcť, juj, že či mám! , a tak pomaly ideme dopredu.
Pozerám na hodiny a až ma zmrazilo, ako dlho tu už píšem....no, to sa mi stáva, keď sa dostanem ku klávesnici. Tak ťahám prsty preč, lebo aj kresliť by som rada dnešné ráno, ešte mám resty , na ktorých musím pracovať. Len ešte tuto, fotky som narobila, aby sa slová trocha zafarbili...
...obrázkami, čo som v posledné dni nakreslila a na ktoré som tak hrdá, že viac hádam ani nemôžem. Ozaj milujem tieto izbičkové zákutia s dievčinkami so zadumanými hlávkami.
...nech už v tých izbičkách svojich robia čokoľvek, hoci aj jednorožce k sebe volajú...
...a sestry...uj , či sa mi páčia "sestry" na tomto obrázku, lebo sama mám dve a viem, že k intimite dievčenského života patrí aj sestra..., tie , čo aspoň jednu majú , mi rozumejú, lebo sestra , s ktorou rastiete je ako poklad a na zapletanie vlasov nemôže byť nik iný lepší ako ona sama...
A na úplný záver ešte spomeniem, že carbooty sú ku mne štedré toto leto a šatník sa mi rozrástol o zopár ozaj čarokrásnych kúskov , ktoré v mysli objímam, lebo voňajú mi spomienkami po detstve a tak nejak akosi, majú v sebe vietor a ten ja nesmierne rada , no ... jedna vec sa z tej moje veternej kolekcie vymyká , ba ani detstvom až tak nevonia, definitívne nie vzhľadovo a to je toto:
Bábika v žltom kresielku.
Keď som ju zbadala, až som zhíkla, hoci boli ľudia okolo mňa. Schytila som ju do ruky a zistila som , že ona hrá! Rovnako ako hracia skrinka mojej babky , ktorú som vždy chcela vlastniť, ale neušla sa mi do dedičstva. Keď som ju tam v sekáči obdivovala, tú bábiku myslím, zastavil sa pri mne istý pán z Ázie a vraví mi : ,,Tá babika musí byť veľmi stará. To ani neviem odhadnúť. Veľmi stará." Pán mohol mať 50? ,,To už ani také nenájdete nikde...veľmi stará..." A ja som si aj myslela, že čo už taký pán môže vedieť, veď je z Ázie a bábika teda vyzerá, že došla odkiaľsi , kde to vonia palmami a kokosmi na stromoch, až keď som doma nenašla na stoličke pečiatku od výrobcu : Tokyo Japan. Nuž, ten pán vedel viac, než som ja na prvý pohľad odhadla a škoda, mohla som sa ho popýtať na detaily.
Takže tak. Takýmito zbytočnosťami si tu farbím leto.
Lebo inák je viac žlté a suché , ako tu slnko svieti a len málo - máličko prší a už i tráva , tu večne zelená, si povedala : ,,Stačilo! Ja na to kýcham!" a dala sa na blond.
Krásny čas všetkým vám.
CINK
No comments:
Post a Comment