Ráno v deň Jorikových narodenín

Dnes má Jorik narodeniny. Na okno v našej obývačke sa márne pokúšam priviazať reťaz s farebnými lamami a zelenými kaktusmi - zdali sa mi lepšie ako všedný nápis Happy Birthday! No nedarí sa mi. Reťaz je prikrátka. Alebo okno pridlhé. No nič, budem sa musieť poobzerať po inom mieste. A tiež nafúkať balóny. Tie už ten oslavný nápis majú. A oj, i kdesi odkiaľsi vyhrabať papierovú taštičku a vsunúť do nej drobnosti pre Jorička, aké má on tak mocno rád. Ešte stále som sa nerozhodla, či hru Monopoly dostane teraz alebo až pod stromček:), no beťár jeden, už ju včera objavil! Medzi nami sa nedá nič schovať...

Poobede nás čaká párty. Trocha som z nej nervózna. Nie som veľmi na tieto oslavy...., najmä, keď dôjdu ľudia, akých ledva poznám. Navyše, jedno dieťa nám vôbec nedalo vedieť, či príde alebo nie. S najväčšou pravdepodobnosťou rátam, že nám prepadne lístok. Škoda. Moja chyba. Mala som to lepšie zorganizovať.

Neviem, ako to máte vy..., ale ja keď niečo prežívam, ťažko sa viem "uvoľniť". Akoby som si na sebe nosila priesvitnú reťaz. Tak sa ju zo seba snažím zhodiť, ale moc sa mi to nedarí. Najskôr je to i preto, že ešte stále sme zavalení prácou, lebo jaksi akosi, ešte stále nie sú veci na miestach a ja som ten typ, čo by chcel mať všetko hneď a zaraz pekné a poukladané a oku ladiace a občas sa cítim ako myš v labyrinte, čo je , verím tomu, pre mnohých ťažké uveriť, nakoľko som to ja, kto je rád obklopený vecami. Nie však, keď sú v chaose. A momentálne mám doslova des z každej ďalšej krabice, ktorú kdesi objavím a je plná vecí. Hoc ani len ústa neotvorím, všetko vo mne ziape : ,,Nie, nie nie! Nič nám nechýba! Rovno tú krabicu vyhoďme! Už nemám ani miesto, kam to dať!" ...a potom tú krabicu otvorím a ako napr.včera zistím, že sú v nej MOJE plavky ( mám niekoľko, haha ) a potom Jorikove oblečenie z koša, čo bol pod stolom a už zase behám po dome a otváram šuplíčky a odkladám do nich poklady a triedim všetko a zvažujem, či treba a či nie, či si necháme a či nie, či tú vec radšej neprihodím do krabice určenú pre charity shop, nech niekomu inému pomôže. Ono, najhoršie s tými krabicami je potom to, že nimi prechádza môj milý. A  miesto, aby ich hneď odniesol, sa cez ich obsah borí a veci fotí a posiela mi tie fotky s otázkami typu: a to sa nám už nikdy nezíde? A tak vlastne prechádzam triedením dookola a už som z toho ozaj unavená. Kto je škrečok ako ja a ja sťahuje sa, ten rozumie. :)

A tak som si včera do toho všetkého kúpila sviečku. Prosím pekne, jej vôňu som vyberala takmer celú hodinu! Ono, i cena bola podstatná a kým som našla súlad medzi nimi, chvíľu mi to vzalo. A teraz mi rozvoniava domom a jej plamienok sa mihoce a ja len dúfam, oj či dúfam, že Jorikovi neuškodí. Zámerne som vybrala sviečku prírodnú, vyrobenú z orechových olejov... (ak sa nemýlim) , tak hádam veľa škody nenarobí.

Milí moji, už mi je akosi ľahšie na duši. Nuž idem zobrať fixky a pustím sa do práce. Ak by ste chceli vedieť, čo je nové, nuž dokončujem knihu o Dvoch sestrách. Keďže som odkázaná na pomoc iných a vždy sa na niečo (občas dlhšie než neskutočne dlho) čaká, rozhodla som sa urobiť ju komplet celú ručne. Neviem ako to ľudia zoberú a či bude moje písmo čitateľné, ale sama si vravím, že ak by som mala mať v rukách knihu napísanú úhľadne strojom alebo ručne autorom, bez debát si vyberám autora. Aj keby to písmo malo byť ako od kocúra. Tak na to vsádzam a už finišujem. Potom ma bude čakať video. Z vydavateľstva, na ktoré som sa obrátila, sa mi naspäť neozvali. Možno by som mohla skúsiť i vydavateľstvá iné...., možno sa jedného rána zobudím a nájdem v sebe dosť guráže tak učiniť. Nateraz radšej uvažujem nad videom s prosbou o pomoc. Čo sa týka vtáčkov v knihe sponzorovanou Mercedesom, musím ich znova prekresliť. Tentokrát je to naša chyba. Môj milý upravil logo , čo sa ukázalo, že nebolo potrebné a moja ilustrácia k originálu loga nesedí. Tak musím kresliť znova. Čím skôr, tým lepšie.

Nuž pôjdem teda. Nech aspoň čosi stihnem, než sa mi v ušiach rozľahne smiech a výskot natešených detí. Dnes máme veľký deň ! Ťuk ťuk nech je veselý!

Mávam k vám a cinkám z domu, v ktorom svieti sviečka a so záhradou, v ktorej už zhasli všetky solárne svetielka. Ale nezablúdili by ste v nej, v oknách na prízemí sa svieti. To som ja za nimi...a hej, kývam k vám rukou na rozlúčku ....


                                                 CINK.