Bez fotiek

Dnes fotky nebudú. Nie žeby neboli, nejaké som si zo Slovenska priniesla, ale nakoľko neviem písať ináč len to, čo mi srdce diktuje, vtesnávala by som ich tu iba nasilu.
Ako už asi vidíte, som doma a so mnou celá moja drobná rodina. Ešte spia....dorazili sme uprostred noci do vychladeného bytu a za seba píšem, že som sa nevedela uhriať ani pod perinou a ani horúca sprcha ráno ma nezachránila a nezastavila prapodivnú ľadovú triašku vo mne. No je tu aj čosi omnoho horšie ,čo v sebe mám a nepustím......plač. Ešte som neplakala....ľadovo a chladne ako to znie, ešte som neplakala....cítim sa ako chlap, hoci mám plač hneď za dverami mojich očí. Bojím sa, že keď tie dvere otvorím, vytopím sa. Občas pretekám, nič dvojzmyselné, pravdivé. Pár sĺz vytečie, ostatné vtiahnem späť. Neviem načo to robím....ale keď sa to spýtam seba samej, odpoveď je prostá...lebo tým plačom nič nezmením, možno uľavím duši......sebecky svojej. Nie však tam, kde by som chcela.

Doma na Slovensku som bola dva týždne. Zbehli ako voda. Ráno som vstávala tradične skoro...lenivá ako posledný pes....nútila som sa k práci. Vyšívala som. Potom krátka návšteva mamky, iba vidieť...zistiť, aká bola noc a tak nákup, raňajky na stôl..upratať, lebo moje šialené ja tak prosto musí urobiť a tak výlet....takmer každý deň niekam inam....mama, tata, Jorik....poväčšinou pod heslom "Loví sa počítač", môjmu chlapovi, ale nijaký si neulovil....s tmou naspäť domov, dva hrnčeky mlieka kozieho a hajde k našim. Nezvoním pri dverám, hádžem kamienky....nikdy som nevedela, kedy mamka spí a jej spánok bol nadovšetko. Keď nebolo spánku , bolo zle. Hlava padala viac dole...mohla vôbec ešte nižšie??? Prsia, tak bujné kedysi, padli tiež. Pyžamkové nohavice vytiahnuté kdesi pod pazuchy.....tak smutno smiešne, až to bolelo. Tak to má mamka teraz rada. Väčšinou som sa schúlila pod lampou, miesta pre mňa veľa nebolo. Každý v byte mal svoj priestor , ja som bola návšteva. Mamka vedľa mňa. Viac polospavá ako čulá. Koľko dní bola ozaj s nami? Tri? Štyri, ak rátam aj útržky...?

Jej ruky občas háčkovali.....vtedy sme boli ako tri pletky.....sestra plietla rukami, mamka háčkovala, ja som kreslila..... Mamka sa ma občas spýtala, čo to kreslím....to sa rátalo. Nie vždy mala záujem, ani keď bola zdravá. Ale viac bola mimo ako pri vedomí....viac sme so sestrou bojovali so spánkom, ktorý mamku ťahal , driasal...ale ona nie. Za chodu všetko.....noha vpred, jedna druhá.....oči spali, nohy chodili....ústa vraveli nezmysly..... Papučky vyčaptané....kedy to stihli? Boli nové. Možno tie nohy opuchnuté príliš tlačili. Prechodené dni, noci.....lieky, lieky..samé lieky! A mamka stále nespí.

Bojím sa písať ďalej, lebo tie moje dvere vŕzgajú, neviem koľko udržia a ja som predsa silná žena, revať nebudem. Mám dieťa, každú chvíľu tu môže byť a navyše, prebrala som si to sama so sebou tisíckrát....to o živote a smrti, ako každý raz umrie a nič sa s tým neurobí....ako nikdy nevieš, kedy odídeš a ....nehovoriac o tom, že moje oči videli, že keď niet šance...možno lepšie potom.....dobre, s týmto mám ešte problém. Fackám sa, ak to chcete počuť, lebo som mamku jedným jediným slovom nepovzbudila.....ako som to predtým robila. Bola to moja úprimnosť (?), cha!, čo nedokázala sľubovať čosi, čo je zjavne na vážkach alebo som bola proste dcérou hrdinkou, čo to proste vzdala????? Z každého kúsok. Moja mladšia sestra aspoň verí na zázraky. Ja som taký odkundes.....neverím.

Mala som ostať. Dlho som to zvažovala, čo som doma bola. Preberala možnosti, koľko reálne s mamkou budem, keď v byte na Hlavnej ostanem sama len s Jorikom. Koľko za pomoci svokrovcov budem schopná stráviť večerov pomáhajúc sestre..... Rátala som s vianocami bez tatu, aké to bude.....či radšej odísť a prísť späť v januári.....až som dospela k záveru..., že ostanem aspoň ešte týždeň - dva a tak pôjdeme späť. Ale Jorik mi to zmazal. Jeho verdiktu som sa nedokázala postaviť. Chcel ísť späť do UK. Chcel mamu aj tatu, nijaké delenie....nie, nijaké. Žiadne okľuky, triky, skúšky, kompromisy....jeho odpoveď bola jasná....a ja som v sebe nechala racionálne vyhrať matku nad matkou. Jorikovu nad tou svojou. Ako hus nasledujem vlastné dieťa a nechala som tam , za kuchynským stolom sedieť čosi zhrbené, čo lyžicou len ťažko triafa do úst. Čosi, čo nesmierne túžilo urobiť so mnou vianočnú čokoládu....ale ledva pritom dokázalo nabrať voňavú hmotu a naplniť ňou formičku. Plány boli....obrovské, ale bez úspešného konca. To bolí....tak bolí....lebo tie prsty, prisahám, boli raz šikovné. Viac šikovné, než zvyčajne šikovné prsty sú.

,,Ale večer ešte prídeš, že? " boli jej posledné slová, ktoré mi povedala, potom, čom som ju objala a vykročila k dverám. Čas ma tlačil.....päť minút dozadu sme už mali byť pri aute pripravení na odchod. Tak dôležité veci.....načas byť tu a tam....kopec povinností....to treba a tamto tiež....a potom je tam hlas mamky a otázka , či večer prídem a ja neprídem a už neviem, či to ešte v iný večer stihnem.

Dvere povolili. Vedela som to.

Ok, už je dobre. Vzbura potlačená.

Myslím na sestru. Ona bojuje rovnako ťažko ako mamka. Ja mám rodinu, byt s troma pármi pobehujúcich nôch. Staršia sestra pridáva ešte jeden pár nôh navyše. Je to tá mladšia , ktorej  hrozí, že všetko stíchne. Nevládze , viem to....

Odišla som a osobne som si za to dala toľko vyznamenaní, že sa ohýbam pod ich váhou. Iba jeden kútik sa potiahne stranou, keď si pripomeniem, že som sestre  kúpila "mikulášsku nádielku", že som v skrini v obývačke skryla tašku plnú vianočných prekvapení, všetko v mene mamky a ozaj som vyberala, hľadala....tie najkrajšie kúsky, nič som zo zoznamu nevypustila..... že som mamke tie vianočné kolekcie čokoládové urobila a teraz sa im v pozlátkach ligocú ako kedysi zvykli, keď som bola ešte malá......

Kedysi.

Kedysi som bola doma, včera bolo to kedysi. Teraz som tu. Dnes sa chystám upratať byt vianočne, postaviť stromček....už si ho ani nepamätám....minuloročné vianoce som bola statočnejšia a ostala som doma..... Chystám sa čosi voňavé upiecť.....zabehnúť do knižnice a poplatiť dlžoby ....do obchodu tiež, jedlo chýba..... Zajtra rátam, odhadujem, budeme zabehnutí.

A dobijem si účet na karte, na tej , čo z nej volám domov...aby som vedela, ach....., či sa nemám vrátiť.