Prvý deň

 A stromček stojí. Chýbajú mu svetielka, nevedela som ich nájsť. Nevadí, kúpia sa nové....staré hľadať nejdem, lebo včera mi stačilo. Náš kumbálek ( v skutočnosti extra kúpelňa) je plná vecí a to tak plná, že tam treba Ramba, aby tie krabice prekladal a snoril  a úplne najlepšie by bolo, keby bol ten Rambo anorektik vzhľadom na priestor , ktorý mu je na to snorenie poskytnutý. Ja som sa teda včera nahľadala až až a ešte dnes nevládzem. Darmo raz, dvíhať kufre a plné krabice nie je pre ženu.
Ale zvládla som to. Stromček stojí  a je úplne rovnaký ako pominulé roky....staré ozdoby sa oprášili....niektorým chýbajú ruky, iným nohy...iné majú obité nosy.....všetko sa mi ráta....už sú úplne naše, nami odreté.

 

Aj napriek tomu, že naša výzdoba je vo veľkej miere mojim dedičstvom z čias USA....

 

 

.....najradšej mám asi tie naše drobné slovenské ozdôbky....lebo veď áno...detstvo....

 

 

Nefotila som vám všetky.....len kde tu som zamierila objektív...lebo hej, Jorik je už hore a tak behám a prepínam telku, sťahujem gaťky a ťahám ich spať....kŕmim jogurtami a umývam maliny.... No nezabudla som cvaknúť našu hviezdu na špici....zase tá istá...novoty tento rok nebudú.

 

 

Aj šila som dnes ráno....do plechovej škatule pridala som ďalšiu dievčinku....

 

 

..tá druhá, s bielymi parožkami , ešte nie je hotová....

 

 

Viac som nestihla. Už viete....Jorik.

 

Viem viem...dnes je to celé hufhuf.....a vzhľadom na čas, mala by som rázne hneď a zaraz skončiť. No nemôžem. Po včerajšom blogu ostala som zaskočená, koľko ľudí moje slová číta. Nešťastie je bez debát niečo, čo ľudí pritiahne....občas smutno pritiahne, mám na mysli lovcov senzácií. Aj strach ma premohol, že som hádam veľa napísala...viac než by mi moja rodina odklepla. Ale kdesi v sebe si vravím, že nieto veľa slov, keď sa vraví o rakovine. Lebo je všade. Moja rodina si s ňou podáva kľučku. Je u nás na návšteve už dlho .....možno vlastne odvtedy ako mi v 16stich zistili, že jedna z hrčiek v mojich prsníkoch musí ísť okamžite preč. Taký nevinný začiatok. Taký ten s tým šťastným koncom, aký si každý praje mať. Ibaže ono to tak nie vždy je. Osobne som ešte nebola na onkologickom oddelení v Košiciach, kde sa moja sestra a teraz aj moja mamka lieči. Ale vraj to tam praská vo švíkoch. Čo viac dodať ? Opýtať sa, nech zdvihne ruku ten, kto ju ešte nikdy nestretol?

 

Odpuste mi preto prosím moji milí, ak som prezradila viac, než som mala....o  chorobe a smútku, ktorý si so sebou všade ťahá.

 

Nie som jediná, kto možno stratí milovaného človeka. Je nás tam vonku veľa. Mávam placho na pozdrav... zvlášť tým, ktorí , hovoriac o rakovine,  hrajú hlavnú úlohu.....