Jorik a nákupy a rybací sendvič a knihy a asi bude giveaway....

Usmievam sa. Nebyť Jorika, myslela by som si, že dnes máme piatok. Včera som si celý deň myslela, že bol štvrtok , až dokiaľ ma môj 4 ročný syn nezačal lámať, že sa mýlim, lebo on to vie veľmi presne , je piatok 1.júna. S nadšením, aké len malé dieťa vie, mi môj časový posun doma hneď dokázal a ja ešte i dnes pučím oči nad tým, že kedy sme to takto stihli, že sme dorástli do časov, kedy s dieťaťom rozoberám čas a dni v týždni! ( nehovoriac o tom, že ono - to dieťa, má pravdu!) Nie je na to 4 roky trocha  skoro? Ale s Jorikom je to tak, že skôr ako "prerúčkuje" tzv. monkey bars (také preliezky, čo na nich visíte a  len po rukách sa posúvate) , vám pomenuje všetky autá, čo okolo vás fičia či parkujú, rozpozná more svetových vlajok , (s chybami) poráta i odráta čo sa spočítať a odrátať dá a nakoniec vás vypráska v hre "hádaj na čo myslím", v ktorej sa už ani len nesnažím namáhať si mozog, lebo viem, že to mám vopred prehraté. A pritom on vôbec nedáva ťažké veci, len akurát ja na ne ani za b...a nepomyslím! A teší ma, že nie som sama....už i učiteľky v škôlke sa sťažujú, ako prehrávajú. Jak naposledy napríklad...., keď im dal "čosi" v miestnosti a ony sa trápili a hádali a beztak neprišli na to, že to bol vzduch. Mne dal minule v spálni čosi na "j"..., no a ja , jak som "kukala" okolo seba , tak som "kukala" ( nemám rada slovo kukala) , neprišla som na to, že to bol Jorik sám. (ešte že existuje pexeso. v tom som stále lepšia! juch!)

A tak sa teraz usmievam..., veď s nohami na stole, s plným bruškom mojich tradičných raňajok, s akýmsi novým prírodným energetickým nápojom ( skúšam dať zbohom RedBullu, booooohoooo....), sa mi ináč ani nedá.

Svoje má k tomu čo- to povedať i náš včerajší deň , ktorý mal toho v sebe toľko obsiahnuté, že i spať sme napokon  išli až  veľmi neskoro. Najskôr som ráno usilovne pracovala na svojej stránke. To som fičala ako Veruška a Jorik bol nesmierne zlatý, že sa rozhodol znova rásť a spal v posteli takmer až do 10am! A tak som toho stihla viac, než sa jednej Veruške v piatok (haha) ráno vôbec stihnúť môže podariť. Taaaaak, po všetkých tých každodenných "musí sa urobiť", sme sa okolo obeda s Jorikom vytrepali von. A daváj ho všade tam okolo nás, kde sme už dlho neboli ... jeden sekáč tam, druhý tu a všade sme jeden druhému trkotali do uší, že čo je toto a čo zas tamto a čítali sa knihy a koľko!, že ani v knižnici ich toľko neprečítame, keď tam ideme. Nakúpiť sme však toho veľa nenakúpili. To nebol zámer, len mať "fun" a to sme mali. Jedine, keď už bol ten deň detí , kúpila som Jorikovi stolný hokej a ten potom s tatom doma mastil, aj napriek tomu, že bol piatok a tata doma ani nemal byť, ale zarábať vonku ťažké lóve ( radšej prepotrebné než ťažké). Akurát, ešte skôr , než zabehnem k Tescu, kde sme po sekáčoch v závere skončili,  rada by som spomenula, že okrem hokeja, kúpili sme aj knihy....koľko? 4? Hej , štyri a pán v obchode má ma asi rád, lebo videl ceny a i tak, (ako stále), zrátal všetko skôr , než očkom žmurknete a výsledná suma, lalalaláááá..., o pár libier menšia , než by mala byť. Vždy ma to poteší, nebudem klamať a vždy sa i pekne poďakujem a pán sa na mňa usmeje a ja i do Jorika štuchnem, aby sa poďakoval tiež i usmial a potom sa  lúčime a ....aby som nezabiehala, lebo koho toto zaujíma...., medzi tými štyrmi knihami bol (je) i Harry Horse - moja srdcovka a keďže tú knihu už vo svojej knihovničke mám, rozhodla som sa ju niekomu darovať, komu bude tiež srdce lámať, lebo mne sa z tej knihy i hlava točí a miestami i revať sa mi chce.
Takže, napadlo ma, že také netradičné giveaway znova urobím:). Ale kedy a ako, o tom, potom...lebo teraz ešte neviem.

Teraz viem maximálne toľko, že podľa mojej obľúbenej Holly (youtuberky) , som si v Tescu (konečne na neho prišla rada)  zadovážila vegan fish fingers, kúpila si pečivo bez vajec a mlieka ( ináč, normálne takmer každé pečivo tu je bez dairy , ani som nevedela!) a dnes budem mať na obed fishy sandwich. Už sa na neho teším...! Mňam!
A potom, čo ešte viem je, že o chvíľu, len čo ťuknem publish tento blog, pôjdem kresliť ďalší obrázok do série jednej maminky. Včera som na jeho skici makala niekoľko hodín. Prisahám, ani by som neverila....lebo to sa ani veriť nechce totižto , že to tak dllllllho môže trvať...ale bolo tam toho veľa na jeden obrázok - tváre museli sedieť , proporcie, perspektíva (moja najväčšia slabosť, je mi jasné, vždy si v nej lietam a asi aj naveky budem!) , a potom všetky tie drobnosti detaily....prosto som kreslila do večera, až dokiaľ sme nešli s Jorikom spať.
A teraz pôjdem ten obrázok farbiť a potom ho pošlem jeho budúcej majiteľke a kým mi odpovie, že či teda môže byť alebo nie...., budem si to málo z nechtov, čo mi od kúpy foťáku stihlo narásť, usilovne bobríkovsky obhrýzať, lebo ja ináč neviem....

Sip, sip, sip...odpíjam si z môjho energetického nápoja z granátového jablka. Plechovka je takmer prázdna, energia nikde , ešte že mám aj bez nej chuť do práce. Tak sa s vami rozlúčim ...lebo je čas opustiť horčicový gauč a už len z neho narýchlo zamávať! Krásny a úspešný deň všetci majte , toľko z 25 Tovey Crescent!

                                                                      Cink