Och, aké ráno.....
Akosi sa mi to prehodilo, lebo ľudia sa väčšinou budia zo sna do reality , v ktorej sa im nechce byť a radšej by sa späť do sna vrátili, no mne nie....mne sa nikam vracať nechce, tu mi je dobre a ešte ako....až sa i pýtam samej seba, či je to vôbec možné, či nesnívam...
Lebo pekné veci sa dejú, ale takto "nahusto" ?
Ono, môj otec zvykol hovoriť : ,,Hovno, hovno, zlatá rybka!" a hovoril to pomerne často, nuž asi na tom niečo je. Že v živote to tak chodí, že nič nič a potom zrazu všetko spolu.
Nuž i ja sa mám tak teraz a la zlatá rybka.
Najskôr ráno ledva rozlepím oči, aj sa na seba hnevám, že nespím dlhšie....hneď výčitky, že moje telo skôr či neskôr zalomí ako ho "ždímam" , ale s prvým sústom jedla som naštartovaná ako ten zajko z reklamy...., no to už si vyberám z ponuky videí na youtube, čo budem pozerať a v hlave už aj plánujem, čo budem dnes robiť ( dnes nemám voľnú ruku. dnes je piatok, s Jorikom som celý deň a tak do mesta pôjdeme..., máme jeden hračkový sekáč v Mutley, kam zvykneme v piatky ísť, knihy čítame, kade chodíme....mne i do umeleckého obchodu treba zájsť, sprey ochranný mi už došiel a potom neviem...uvidíme ako na tom s časom budeme, možno aj rybky do miestneho Akvária pôjdeme pozrieť ak stihneme....) , keď sa rozhodnem, že očkom mrknem na facebook, že reku, či sa tam niečo udialo a aha....to už skáčem do toho realitného sna, z ktorého sa mi nechce prebudiť a ktorý môj otec volal zlatá rybka.
Moja sesternica zďaleka "šéruje" môj obrázok (mávam k tebe A.) a ja si čítam jej koment k tomu a nechce sa mi veriť, že ten môj obrázok videla, že sa dostal až k nej...ono, ja mám dosť problém uveriť tomu, kto kadekto hocikto sa dostane k mojej práci a k mojej stránke a ku všetkým popleteninám, čo píšem a postujem a hoci dobre viem, že pán internet je pán slobodný a nerobí rozdiely a teda každému ukáže , čo v sebe má, mňa to stále zvykne zaskočiť a prekvapiť, že to vážne? To o mne niekto vie? On číta moje blogy? alebo ešte lepšie....Uj, ale on /ona by tie moje veci vidieť nemusela...pred ním / ňou sa hanbím.... haha, že osobná cenzúra! Nuž tak som sa zapýrila na tom našom horčicovom gauči , nervózne som zrolovala post nižšie, či reku aspoň lajk tam bude a bol, až 11, :) , tak mi odľahlo, že rodinná hanba sa nekoná, lebo 11 je viac než jeden, ten mám vždy od sestry (mávam aj k nej, ona vie..) a idem ďalej, keď mi tu bliká obálka s poštou a na nej mail od kohosi, koho tu ešte menovať nebudem, ale raz hej a verejne, lebo je to slečna , hádam i anjel ju smiem volať, ktorá sa mi pripomenula, že tu pre mňa je a že mi je ochotná knihu sponzorovať. Nebudem klamať, vedela som o nej už skôr, ale i tak som neverila...najmä vzhľadom na veci "okolo", tie tu nebudem vysvetľovať a tak mi tento jej krátky mail prišiel ako sen a nie, NIE! ani náhodou sa ma nesnažte z neho zobudiť!
A potom, už i tak šťastná ako blcha, nájdem ďalší mail. Kratučkú správu od niekoho, koho zaručene nebudem menovať, lebo si myslím, že by si to neželala...., kto mi píše o tom, ako jej svojou prácou pomáham....mentálne a ja viem, rozumiem, viac než celý svet...lebo ona rovnako ako ja a mnoho iných dievčat a žien, občas veľmi ťažko nosíme svojich často ani nie 50kíl čistej hmotnosti. A hlboko v sebe vieme, že nie sme modelky a nikdy sme nimi nechceli byť, len sme opačné a ...hoci to tu nechcem rozoberať, lebo viem, mnohí nechápu a všetko mentálne je v štýle : ,,A to si vedela, že tota je....si predstav...!" , čím sa nechcem nikoho dotknúť, ja viem, že na isté veci treba čas a tu ho treba ako soľ a čo je dnes "si predstav" bude o pár rokov "rozumiem, veď i ja..." a možno i nijaká hanba a to sa ja budem tešiť....ale aspoň toto napíšem: Raz som sedela pri stole s ozaj róbustnou pani. Rozprávala ako škovránok o veciach, po ktorých ja "slintám", o ktorých málo viem , ktoré sú tajomné a tak trocha veštecké a mne sa tá pani páčila, i s jej kilami....hoci akosi sa ozaj nedalo prehliadnuť, že tak, ako tie kilá okato na mne chýbali, z nej okato pretekali. A ona na ne aj sama od seba upozornila, keď sa mi zdôverila, že svoje kilá pozná a vie , čo je za nimi. Že za každým kilom, čo na sebe má, je jej alebo kohosi bolesť, ktorú zajedla, lebo ináč by to nezvládla. Uj, či ja takým slovám rozumiem! A viem, že mnoho ďalších slovenských žien tiež, (a nie len na Slovensku , tu je úplne jedno či si Angličan, Američan , Ind či Eskimák....) lebo bolesti sa zajedajú a jak nám telo rastie, chráni sa a všetky kilá tie navyše sú ako perina, v ktorej sa dá schovať do bezpečia. A pani na mňa žmurká a vraví, že nebyť tých kíl, asi by to nedala....a ja jej pritakám , hoci na opačnej strane stola zaberám ledva tretinu jej priestoru. Stojím totiž na druhom brehu ako ona a myslím, že je to " zajedna " či si tu alebo tam, všetko má svoje plus a mínus. Akurát, že miesto toho, aby som sa obaľovala, odkrývam sa . Každé stratené kilo je niečo , čo bolelo.
A už som skončila s mudrovaním , lebo nie mudrovať som chcela...,ale o svojom rannom šťastí rozprávať a o tom, ako som si mailík od tejto priestorovo skromnej dámy prečítala a ako ma potešil obsahom, že ku mne očkom hádže a že moje veci...sekáčové bla bla, ktoré ja tak milujem, že by si rada čosi z neho i do svojho šatníka ukradla a holá holá, nie je prvá, čo sa ma na to pýta a mne sa tomu nechce veriť , lebo teší ma to, veď vy viete, že sekáče sú moja srdcovka, no nechcem tu nič sľubovať....lebo čas a diaľka a tá diaľka ma extra mrzí, lebo vecí tu jesto, zaodela by som vás doma všetky drahé....ale poštovné je des , tak preto mlčím, ale veľmi veľmi chcem a tak dumem a dumám a keď na niečo prídem, s nesmiernou radosťou sa s vami o tom podelím. Nateraz možno ostane len pri priateľskom balíčku...
A na záver mojej radosti, lebo áno, zlaté cele som nevyhrala, ale toto má pre mňa zďaleka vyššiu hodnotu, som odbehla k oknu ,čo v obývačke máme (k tomu, čo sa dá otvoriť:) , na ktorom som si včera nechala sušiť obrázok chlapca , lebo tak nejak sa mi zdalo, že tričká a vecičky potláčané sú tak nejak prevažne pre žienky a dievčence a že pre tých chlapcov tam toho veľa nie je a hej, ja sama som mamina jedného chlpatejšieho tvora a nie je fér ,aby si on a jemu podobní , nemali čo pre seba uchmatnúť. A tak som včera kreslila a kreslila až do neskorej noci a už pod mesiacom som ho lakovala a dnes ráno na neho žmurkám...a neverím svojim očiam, lebo ten obrázok žije a .....nie je žiadne "a" , lebo žije a bodka, lebo pre mňa ako pre výtvarníčku neexistuje väčšej radosti ako vidieť "existenciu" nakresleného....keď sa na obrázok pozriete a vidíte v ňom príbeh bez toho, aby vám ho niekto povedal! Prisahám, som namyslená ako svet, ale i plakať sa mi občas chce, keď to vidím...lebo ja som na seba prísna ako remeň a keď potom toto vidím ( a hneď aj viem, že čo ja vidím, mnoho iných neuvidí a najmä nepochopí, ale nevadí, i tak sa teším a okúňam a rúčkami zalamujem, že aké ráno ma to dnes postretlo.
Nuž a z tej radosti k vám mávam a len rovnako krásny deň i vám želám....od nás k vám, z 25Tovey Crescent....
CINK
No comments:
Post a Comment