Potom sa mi lepšie dýcha.
Cha, toto bude znieť ako žart, ale ja nežartujem, normálne by som tento stav nazvala "astmatický", lebo hoci naozaj nemám nijaké problémy s dýchaním, akoby som sa najskôr dusila a až keď sú veci čerstvo potriedené ( čo sa nepoužíva von) , dokážem znova z plných pľúc dýchať. Ba....! ani to nie je obyčajné dýchanie, ja mám rovno pocit, že som v Himalájach - priamo na cípe Mont Everestu ! Ak si však na základe tohoto popisu myslíte, že som nejaký "freak", čo má doma "komínčeky" v skriniach, mýlite sa. Pravý opak! Veci u nás do skríň idú dnu a von a zakrátko je z nich jedna veľká mišmaš , v ktorej sa ale dobrú chvíľu dobre vyznám ..., no nie naveky a keď tá mišmaš presiahne istú hranicu, je zle a dostaví sa "astma".
Takže včera som začala triediť. Aby keď dôjdu krabice, mohli sa veci jednoducho a proste v priestore "presunúť" a hotovo. Ibaže..., ibaže....toho triedenia je u nás veľmi veľa a ja by som z toho hádam i mentálne odpadla, nebyť smutného faktu, že so škaredým sychravým počasím a s deťmi v škole, z ktorých polovica už zopár dní kašle na okolitý svet, som dnes z krabice od liekov (i tú treba pretriediť) vytiahla nikomu nechýbajúci inhalátor pre Jorika. ( prestávka prosím, lebo tu dupocem, kričím, nadávam, rozhadzujem sa po zemi od zlosti ako malé dieťa....dobre, už je lepšie, idem späť...)
Ono, choroba nikdy nikoho nepotešila. Ja viem, že u Jorika je to len dočasné (myslím jeho baby astmu, inú možnosť ani nepripúšťam...), no i tak, nenávidím, nenávidím, nenávidím tieto rodičom všeobecne dobre známe choroby. Soplík, kašeľ, sťažené dýchanie i uško, keď sa zadarí....jaj! A nádcha, čo bežne trvá týždeň, sa ťahá i tri štyri a ja, ako "svojedieťanadovšetkomilujúca" mamina, som už od včera na akomsi podivnom "móde", kde spím len veľmi zľahka ako neustále kontrolujem a sondujem aktuálnu situáciu môjho syna a ....prikrývam a odkrývam, kontrolujem, či netreba vymeniť pyžamko, lebo je spotené, či netreba vymeniť i vankúše, či netreba dať kvapky do nošteka, nebodaj ho treba fúkať!, či netreba zvýšiť alebo znížiť nastavenie na termostate, či nedajbože nestúpla telesná teplota, či netreba vytiahnuť inhalátor alebo.....ding, ding, ding....rovno volať pohotovosť! Maminy vedia, aké to je, keď sú všetky chlpy na tele v pozore - a nie, nie zo strachu, lebo bubáky.... lež mama je v pohotovostnom režime! (oh, zo srdca ho neznášam...a nič s ním nezrobím, dokiaľ nebude Jorikovi lepšie, mám ho mať!)
Poslušne hlásim - práve som sa vrátila z obhliadky. Dýchanie je ledva počuteľné, žiaden sypot! jupi jup, telesná teplota akurát, hlásim i nijaký kašeľ, cesty nosné priechodné, nechrápe sa ani nič....čokoľvek, čo by ešte mohlo byť. Jedna nôžka strčala spod periny von, tá bola zrolovaná pod spiacim telíčkom, nuž som použila deku na prikrytie (vždy pripravená možnosť B). Nijaká iná akcia nebola pri tejto obhliadke potrebná. Pohov!
To je dobré hlásenie. Ťukám na čelo i na drevenú poličku. Nie som si istá, či verím na zakríknutie, ale prepánaja, načo mám riskovať?
Takže mám trocha voľno.
Nuž pôjdem ja kresliť. Asi už nemá zmysel vyťahovať von pôvodný plánovaný obsah dnešného blogu o sivom "superdupermäkkom" pulóvriku, čo som si kúpila. Rovnako knihy, ktoré sme si za posledné dva týždne s Jorikom odniesli zo sekáčov a carbootsalu domov, môžu počkať do blogu niektorého inakšieho. Ja sa idem chopiť rána, čo mi ešte ostalo a idem ho naplniť tým, čo mám tak neskutočne rada! ( tvorením, ak by ste nevedeli:)
Nuž k vám už len mávam a ak ste nedajbože v rovnakom pohotovostnom režime ako ja, vyzývam vás, sestry milé, podporme sa v mysliach a dobré si prajme, aby boli všetky choroby za horami a za dolami, kam patria!
Cinkám, ešte stále, z 25 Tovey Crescent.....(ale nová adresa sa vám bude isto páčiť tiež - 11 Coppice Gardens! (číta sa kopis gárdens)
CINK.
No comments:
Post a Comment