Kiežby som vedela čarovať

Ešte nie sú ani päť ráno. Vonku sa bili mačky. A možno to boli líšky, ale zneli ako mačky. Čo tam po tom, že áno? Nik to už nezistí, leda ak by boli vonku na ceste či chodníku nejaké vojnové stopy. Ale to hádam zase nie! :)
Inakšie bola noc tu u nás - v Tovey Crescent pokojná, to viem isto. Lebo som jej načúvala. No...možno...možno som predsa len niečo prepočula. Nebola som naladená na prírodnú vlnu..., moje radary sa radšej sústredili na vzdialenosť krátku. Hej, hej, smerujem tam, kam myslíte, najmä ak ste si prečítali môj včerajší blog.

Takže máme za sebou ďalšiu noc. Už sa trochu "priostrilo", ale ku podivu, Jorik sa drží viac než statočne a pomáhal mi celú noc! Až sa zobudí, vystískam ho. Možno až tak veľmi ako ľúbi on mňa, čo aby som vysvetlila, zacitujem Jorika : ,,Mama, ja ťa ľúbim tak veľmi, že keby som ťa stisol, až by si prdla!"

Nuž, i ja ho možno ráno takto moooocno stisnem.

Ináč to vidím tak, že do školy sa dnes nepôjde a budeme doma. Počkáme si na fotografa, čo si príde nafotiť náš zaprataný - v baliacom procese sa nachádzajúci byt a áno, ak cítite moju nevôľu, je tam....lebo ...lebo... mám pocit, že to nie je "ľudské" ale čisto o biznise toto celé (však o čom inom to aj je?), že sa musíme vysťahovať a ani sa nepočká, až tak urobíme ( a to odchádzame ešte mesiac skôr!) a už nám aj prídu fotiť naše haraburdie a ktohovie, kde všade bude náš domov visieť...možno i v Mutley vo výklade, kde sa vešajú nehnuteľnosti na predaj a kam mi tak radi chodíme kvôli sekáčom.

Odpuste mi, som paličatá a môj domov sa mi vždy spája so súkromím a to nepatrí do výkladov. Ale zdá sa, aj keby som sa na hlavu postavila, nič neurobím, tak mlčím a potom, učím sa od svojej polovičky, ktorá mi dookola hovorí, aby som to nechala plávať, lebo veď aha, keď chcú mať fotky, nech ich majú....ak si myslia, že toto im pomôže v predaji, nech sa páči!

Tak tak robím. A ešte k tomu pridám  maximum, čo budem môcť, aby som to tu urobila ako tak "reprezentatívne" , ale to len preto, že toto miesto mám ozaj rada, bol a ešte stále to je náš domov a som vďačná, že sme tu mohli bývať. A bodka.

Potom sa budem starať už len o Jorika a moje kresbičky, ktoré som včera nestihla nafotiť a jaj, i instagram som nechala mlčať..., lebo už prosím balím a triedim, do tašiek skladujem, lebo čo sa dá ešte použiť, rada by som do sekáčov poslala...veď ktohovie, niekomu tie veci hádam ešte pomôžu. Z čias Bobeka som našla v šuflíkoch toľko obrázkov a toľko materiálu, že mi miestami i srdce zaplakalo a môj milý, keby to videl, povedal by : ,,Aspoň vidíš, kam idú peniaze...!" , no ja viem, že každá tvorivá duša také zásoby doma má. Nuž som neplakala a radšej triedila, všetko na kôpku dala - tu v sekáči pri Tescu majú poličky na podobné tvorivé drobnosti, tam sa to bude hodiť! I sa usmievam pri predstave, ako to niekto rozbalí a povie: ,,Páni, toto som presne potrebovala!" (alebo "potreboval")

Nuž milí moji, nech už máte akýkoľvek deň pred sebou, dúfam, že bude krásny a bez kašľu a soplíkov a horúčiek a nedajbože sťaženého dýchania. No...no....toto len trasľavo píšem, všetky tieto neduhy sú nič oproti tomu, s čím sa poniektorí iní lopotia. Och, akosi mi to nejde z hlavy...hoc jak sa snažím. Včera....včera....včera jedna žienka - mama napísala tak smutný koment, v ktorom prosila o radu, až mi z toho načisto srdce prasklo. Syn jej prestal dýchať a už je len na prístrojoch. Nemá byť však na nich dlho...lekári sa zhodli, že už sa nedá zachrániť. A jeho mama skúša, kde sa dá, lebo je mama a topiaci sa aj slamky chytá, aby si syna zachránila. Odkedy som si prečítala tie smutné slová, myslím na tú maminu, hoc ju nepoznám a všetko málo, čo mám, jej v duchu posielam. Oh, kiežby som vedela robiť zázraky....kiežby moje Bobekovské zajace alebo vtáčiky ozaj OZAJ čarovali, pošlem jej ich celé vrece! Ale obávam sa, že na toto som bezmocná....tak len plačem s tou neznámou maminou a viem, že nie som sama a viem i to, že tie slzy nikomu nepomôžu, tobôž nie jej synovi.

A tak....i Jorikove "pískanie" teší. Ak rozumiete. A teší ma i moja mladšia sestra.  Viete, že išla na skúšku hlasu, či bude môcť načítať rozprávky na CDčka pre nevidiace deti? Ešte doteraz neviem, či sa jej skúška vydarila alebo nie....ale teším sa z toho už dopredu! Viem, že by sa jej tým splnil sen a to si zaslúži úsmev od ucha k uchu.

Nuž, čosi také i vám prajem....aby ste sa dnes všetci usmievali a aby nebol dôvod na slzy. Mávam vám z Tovey Crescent....a cinkám, ako ináč...

                                         Cinky link

PS: a extra mávam aj mojej staršej sestre, ktorá sa vraj vždy ráno teší na môj ranný blog....nuž, tu ho máš, nech pri ňom ranná kávička chutí lepšie:).