Pästička

Dnes v noci som mala čudný sen. Radšej škaredý ako pekný. Veselý nákup v akomsi nákupnom centre sa zrazu zvrtol na prepad. A keby len ten! Možno to bolo spôsobené novinkami, ktoré mi môj milý dnes povedal o Slovensku....o nahrávkach a záznamoch podnikateľov a vplyvných ľudí v našej drobnej krajine, ktorí si len tak objednávajú vraždy ľudí..., že sa mi snívala taká hlúpa masakra, že tí , čo nás prepadli, odrazu týrali ľudí. Všetky moje napozerané videá sa zliali do jedného. Vedomosti , čo mám o moci psychiky , o sile strachu....hej, bolo nás tam nakupujúcich viac ako tých, čo mali nôž v ruke a predsa....jak som dumala v tom mojom sne, tak som dumala, nič som nevydumala, len som ticho načúvala kriku ľudí a svojej vlastnej modlitbe, aby si mňa nevybrali , ani moju sestru....

 Jorik v tom sne neexistoval, ale zamotal sa mi do neho, lebo odrazu...ako som tam v tom sne nehybne stála...no nehybne jak nehybne, ruka sa mi strachom triasla, odrazu ma ktosi hladil po perách. Ten dotyk bol tak intenzívny, že som sa zobudila. A pozerám, vo svetle pouličnej lampy, čo sa vplazí dnu aj cez dvoje závesy, som uvidela Jorikovu spiacu pästičku ako sa hýbe sprava doľava a zas späť. Isto sa mu čosi snívalo a hádam to bolo milšie ako to moje snívankovo.
Milujem budiť sa vedľa neho. Tobôž, keď sa mi snívajú takéto hlúpe krvilačné sny a potom...potom vás drobná pästička z nich vytrhne.

Jorik má už 4 roky, ale čert to ber, stále to chutí rovnako. Dokonca ešte stále vonia ako bábätko, hoc to už nie je tak intenzívna vôňa ako keď ešte sal materinské mlieko. Ba, čo je omnoho horšie, už sa mi ani poriadne nezmestí do náručia a niesť ho si skôr či neskôr ( ak nie rovno na mieste) vyžiada intenzívnu neutíchajúcu bolesť v chrbte. No v posteli, tam sa tieto veci stratia. Tam len ležíme vedľa seba a šteklíme sa pästičkami....alebo si vykladáme nôžky , kde nám príde.... občas i priamo na hlavu..., ale nik sa nehnevá ( teda , tata občas, ja nikdy nie) , lebo tie nôžky sú malé a voňajú ako ..... och ako .... v náznakoch dospelácky , ale stále detsky....tak sladko a hotovo!

Musíte uznať, že takto sa zobudiť je radosť nad radosti a potom ani neviete, či to bola pravá alebo ľavá noha, s ktorou ste vyštartovali z postele. Som dnes pani blažená a už asi hodinu sa tak cítim. Hoc, moc ma mrzí , čo sa u nás doma deje....no, ukameňujte ma, neprekvapuje ma to. Tiež je to jeden z mojich osobných dôvodov, prečo som kedysi, pred 4 rokmi , chcela odísť žiť do cudziny. Akosi nikdy som nevidela a stále nevidím ozajstnú nefalšovanú snahu našich politikov našej rodnej domovine ozaj pomôcť. Buď tam išlo o vlastnú majetkovú spokojnosť alebo naháňanie sa za senzáciami viac menej osobne zameranými, sťaby taký politický bulvár, ohováračky, aké sa skôr hodia babkám dedinským... a všeho všudy veľké slová, kde by Slovensko mohlo byť a nemyslím, že v blízkej dobe niekedy bude..., lebo ...odpuste mi, že to vravím, ešte sme na vyšších miestach nenašli ľudí, ktorí by vedeli už i druhým priať, my ešte stále na seba, na seba, na seba najmä myslíme. Nič zlé voči sebaláske, ale...ak mi rozumiete, tak mi rozumiete, ak nie , tak nie a ja politiku radšej od seba držím , lebo hádky sa z nej rady rodia a tie ja z celého srdca neznášam. I preto, len cez zuby píšem, že podľa mňa, keď človek má, čo potrebuje, vie dopriať aj iným. No akosi, ja neviem, čím to je, mnohí u nás na Slovensku majú, aj viac než potrebujú, a predsa ešte nedoprajú....neviem - neviem, či je to taká povaha - črta Slovákov, história a všetko, že ešte neveríme , že viac pokolení sa musí mať lepšie a istejšie a až potom sa bude človek schopní deliť i na iných myslieť, alebo z toho nikdy nevyrastieme....no potom neviem, kam to naše hornaté Slovensko dotiahne.... Tu sa i moja optimistická čiara stráca v hmle. Alebo radšej v tme?

Odpuste mi moje politické slová. Už mlčím, už mlčím. Ja viem, že doma máme veľa dobrých ľudí a k tým všetkým dnes mávam. Rovnako ako my, i oni dnes majú sobotu. Nijaká škola, iba voľno. No , ako pre koho....Náš tata pôjde robiť a my s Jorikom budeme ťahať víkendovú dvojku, čo sa nám vlastne už včera začala. Prekliatie taxikárov , stratené rodinné víkendy. ( hoci pre mňa, ale nikomu to nehovorte, je to iba slovná hračka...ja si ľahúčko i zo stredy urobím sobotu....veď sú to len mená:)

Nuž gúľam očami ako v mysli lovím , no myslím, že na dnes nemám žiadne plány, nemám vôbec nič. Posledné dni sme trávili behaním po preliezkach a včera sme mali niekoľko hodinový "babysitting" - nechali sme Lawrencovu maminu, nech si dá trocha pohov a vzali sme si Lawrenca k sebe domov. Keď sa večer za ňou zabuchli dvere, bola som ohučaná na dva týždne! (nečudo teda tých snov:) Do pol deviatej večer sme potom ešte s Jorikom mali štafetu spoločenských hier , až som dokiaľ som nevidela dva herné plány miesto jedného a šlo sa spať. Nuž dnes by sa žiadalo čosi "pre mňa"....žeby sme si s Jorikom dali na dnes mesto a všetky sekáče? Hej, rada by som si kúpila niečo malé na seba (za ten týždeň si zaslúžim!) , ibaže...tie nešťastné sekáče, ako rad radom rušia detské oddelenia, lebo veď deti...robia bordel...., isť do nich s dieťaťom je zrazu zlá ZLÁ voľba! Pfew! Nejaký tip od vás , ktorý by sa netočil len okolo preliezok ale ktorý by som si užila aj ja - kresliaci rodič?

Ha?

Hm?

No nič, času dosť na premýšľanie, veď je ešte len ráno a možno ešte noc:). Radšej idem hneď a zaraz kresliť. A k vám mávam....sobotne a v nádeji, že sa zobudíte s úsmevom na perách ako ja.

Cinkám z 25Tovey Crescent.....

                                                   CINK CINK !