Vedľa seba mám nachystané rozrobené kresbičky a fixky..., no ešte skôr, než ich chytím do ruky, mám zopár slov nalepených na končekoch svojich prstov a dokiaľ ich nenapíšem, asi ich zo seba nestrasiem.
Máme za sebou týždeň s kostrbatým T. Bol to Jorikov prvý týždeň v škole. Hip hip hurá! Uniforma sadla a ľúbi sa ešte viac - to Jorik keby mohol, v kravate aj spí! (tu sa mi natíska spomienka na hodiny angličtiny, kde sme preberali uniformy a kde sme všetci spolu hlásali, že uniformy sú hlúposť a lepšie sa je obliekať ako chceme. Teraz by som svoj názor zmenila. Lebo za takou uniformou je toho omnoho viac, čo človek nevie, až dokiaľ ju nenosí. A okrem vecí okatých ako všetci vyzeráme rovní jeden druhému a ráno nie je starosť, čo na seba..., dodáva človeku pocit spolupatričnosti, súdržnosti....a v podstate je to ako v športe , keď sa fanúšikovia oblečú do dresu a hoci ťa nepoznám, držím s tebou....má uniforma podobné čaro.) Čo je však ešte viac podstatné, škola sa tomu nášmu Jorikovi páči. Zatiaľ z nej síce neokúsil veľa, len tri hodiny z dňa, ale radosť a spokojnosť je 100%. A potom - i priateľ sa našiel! Rýchlo a nečakane. Ba ani do školy viac nechodíme sami! Anne Marie a jej syn Laurence na nás kdesi na ceste čakajú. Jorika vraj majú veľmi radi a Laurence je vraj z neho uchvátený už od škôlky. Uj, a my sme také veci nevedeli, lebo Jorik to nevidel... ale už vidí a my vieme a spolu je nám veselšie.
Ono , zdalo by sa, že radosť by u nás nemala konca kraja..., lebo takéto malé radosti sú nadovšetko, keby....keby...keby som jedného dňa nevzala Jorika do obchodu, kam často nechodíme a nemali tam prenádhernú halloweenskú výzdobu a keby sme okrem centro fixy ( treba nám písať mená na školské veci) nekúpili aj čosi nazvyš - bubácke a joj, či srdcu milé a keby mi nebolo ľúto, že na tieto veci peniažky míňam a nevolala by som svojmu milému, aby som sa mu vyspovedala a keby mi on na to nepovedal : ,,Čokoľvek hrozné mi povedať chceš, isto to nebude horšie, než viem ja...ak si ovšem nečítala email..." A bolo to tu. Moju kostričku na zavesenie a sadu bubáckych svetielok vyzval do boja mail o tom, že sa máme z Tovey Crescent vysťahovať. Majiteľ sa rozhodol byt predať, nám ostali dva mesiace. Tie sa zdajú na oko ako mooooore času, ale v číslach je to do 10.11.2018 - v ten deň má byť náš bytík prázdny a to je čas na PANIKU.
No , úprimne, my zatiaľ nepanikárime. Len sa s vystrašenými očami dívame na stránky s ponukou nehnuteľností v našom okolí, lebo nechceme doslovne "odtiaľto" preč....i Jorikova dobrá škola, vďaka Tovey Crescent je tam, kde je.... No Manadon je na ponuky skúpy. A tak chytáme, čo v ponuke je a píšeme a čakáme a veríme, že všetko zlé je na niečo dobré. Rátame so všetkým, čo by mohlo byť , keby mohlo byť. Aj úver pripadá do úvahy.....oj, tak odvážne zmýšľanie!...najmä pre nás, čo sa už dlho nevieme rozhodnúť, ktorá krajina je tá "naša". No uvidíme...uvidíme....stretnutia sú naplánované, požiadavky vyslovené... určite všetko dobre dopadne, ináč ani nesmie a ja už čoskoro, veľmi čoskoro nebudem na konci cinkať z Tovey Crescent ale z odkiaľsi úplne z inokadiaľ a ktohovie, možno to bude z mojej vlastnej pracovne, ak náhodou, čisto náhodou nájdeme byt či domček väčší ako tento a bude mať garáž ako bonus! ( hej, nič nevravte, snívať je dovolené!)
A tiež všetky tie halloweenské ozdoby, obvešám po dverách, ktoré ešte nepoznám....
(Prosím nedeste sa, ja viem, na fotke "tie ozdôbky" vyzerajú desivo...najmä, keď sa s fotkou pohráte v staručkom phixr....
...ale ono tie veci tak desivé naozaj nie sú...! Napríklad táto kostrička...Jorik ju miluje. Každý deň ju zdravíme , lebo fotka je fotka ,ale naozaj je to kostrička na zjedenie! Milučký vo svojom klobúčiku a keď rozpráva ako by vás chcel zjesť a hlavička mu pritom padá dopredu, no ľúbime ho a nik sa ho nebojí!) A potom, ešte jedna zátvorka ( ja Halloween mocno rada! A keď vidím tie výzdoby...ooooh, moje srdce puká! Napríklad - v tom obchode majú i farebné kostričky ako z rozprávky o Coco a ja už po nich tajne poškuľujem! Bambulky a strapce, farebné sukienky....uuuuh, chcem! Chcem! Chcem! A potkania kostrička navrch toho...moje srdce plače. Ešte že sa mi blížia meniny:), hoci....môj optimizmus trocha klesá, lebo sťahovanie, či sa nám to páči alebo nie, nás nebude stáť iba veľa času a síl, ale i financií navyše...ale zase, ako som už písala, snívať je povolené, tak?)
Ach ten Halloween , človeku je aj ľúto, že trvá iba tak krátko...jedna magická noc v roku a je preč. Tento rok sa na neho teším tak veľmi, že by som na jeho počesť i nejaké nálepky rada urobila ( možno jeden väčší obrázok a k tomu zopár tekvičiek a malinkých duchov , juj...) . Čosi som už aj začala..., ale veľa nestihla. Tento týždeň potrebujeme poslať knihu na tlač, tak na nej sa viac menej pracovalo, alebo...presnejšie povedané - môj milý viac pracoval, ja menej , v podstate som len oxidovala, lebo s počítačmi to ozaj moc neviem.
A tuto hľa, už ďalší čaká na dokončenie...
Ak ste náhodou zvedaví, že čože tie svetielka? Tak nie, vianoce ešte nemáme...ale toť včera som ich našla , drobunkú sadu a keďže ja svetielka mocno rada, hrám sa s nimi ako dieťa. Tu sa takéto svetielka volajú fairy lights a prisahám, oni od tých víl majú čosi ukradnuté:).
Ba ešte i včera kúpené fixky som si do nich zabalila...a aha ako razom čarovne vyzerajú!
Blink blink blink!
....................................................................................................................
Vonku sa rozvidnelo, hoci po slnku nieto ani chýru ani slychu. Tomu ešte potrvá ,kým vylezie na oblohu, ak dnes vôbec vylezie. Včera tu bola taká zima, že som na Jorika i tenšiu zimušnú bundu natiahla. Noštek mu od zimy zčervenal. A i dnes mu ju možno dám, cesta na carboot je v tieni a hore kopcom zvykne veľa fúkať. No to je ešte ďaleko, kým tam pôjdeme... dovtedy ešte kresliť chcem a s vami sa rozlúčim. Netradične, fotkou pohľadnice, ktorú Joriček dostal. Ešte o nej nevie...no už na neho čaká. Ďakujeme Ele a do diaľky jej mávame! A všetkým vám k tomu! Krásnu nedeľu majte:).
Cink cink z 25Tovey Crescent.
No comments:
Post a Comment