Nervózna

Možno to bolo tým, že som málo spala a možno tým , že čo sme boli doma, môj synátor trávil veľa času so starými rodičmi a ja ...., klasicky, zmĺkla som(lebo to ja zvyknem, najmä keď som sama a uj, či to mám rada) , ale včera som mala "nervózny" deň. Najskôr som pobehovala bytom ako trafená srna, prenášala veci tu a tam, triedila, riedila , upratovala. Všade niečo bolo a všetko sa pýtalo "prevetrať". Keď sme sa s Jorikom konečne dostali von, bolo už popoludní a ja som po všetkom tom pobehovaní bytom potrebovala trocha zmĺknuť. Ibaže to som potrebovala ja. Môj syn potreboval pravý opak a pár metrov od domu to mňa celé vybalil. Hádaj na čo myslím, kto prvý zbadá auto istej značky....až po nekonečnú tému, prečo Anglicko a prečo Slovensko? Hm..., tam to začalo . Myslím, tá moja Nervozita. Jorik si totiž jakživ na svete nedá vysvetliť, že v hluku premávky musí hovoriť hlasnejšie, aby som ho počula a tak naša cesta vyzerala ako moje nekonečné hundranie, že ho zase nepočujem a že sa zase musím k nemu zohnúť, aby som aspoň niečo vyčítala z jeho pier. Ono, na počutie sa to môže zdať ako haha hihi, že si robím srandu, ale nerobím! V niektoré dni, prisahám, si prídem na materstvo stará. A netrpezlivá .
A nepozorná.
Lebo...ani neviem....Jorik sa možno na dovolenke doma troška "rozkekešil", ale včera  sa mu s rozkekešnosťou  darilo. Nikde sa mu nechcelo, nič sa mu nepáčilo..., všetko chcel ,aby sa točilo okolo neho. Potila som sa a dusila vo svojom kabáte. V umeleckom obchode sa nalepil na sklenené dvere, čo bolo hneď okomentované pani predavačkou, aby sa na sklo nelepil, lebo ona ho potom musí umývať. Jorik sa mi z jej upozornenia takmer zosypal ,ako sa hanbil. Potom, zatiaľ, čo som ja vyberala fixy , strčil do úzkych otvorov pre ne, svoje dve kovové hviezdičky, čo mu istá pani po ceste darovala. A hviezdičky, tadá nešli von! Najskôr nás okričali, aby sme s tým fixovým regálom nič nerobili. To ako sme sa ich snažili dostať von a potom, keď sme im vysvetlili, čo sa stalo....nasledovalo hromženie a nadávanie , lebo.....hurá! všetky fixy museli ísť z regálu dole - myslím doslovne, jedna po druhej, ako sú krásne podelené v odtieňoch .... aby sa hviezdičky dostali von. Ospravedlňovala som sa a ponúkla sa, že pomôžem, že ich sama povraciam späť , ale myslím, že nás chceli z obchodu čím skôr vyhnať von, lebo sťaby som mala lepru , na mňa predavač zrúkol, aby som sa ničoho nedotýkala! Uf!

A potom..., na nálade mi nepridalo ani hnusné škaredé číslo, čo sa na mňa smialo, keď sa môj zakúpený materiál zrátal dokopy. Mne aj do plaču bolo. Či sa nevie, že výtvarníci sú bedári? Promarkery majú výdrž vyšťaveného dostihového koňa, za to za ne pýtajú ako sa novučičký natankovaný Mercedes . No čo narobím, keď sivastomodrozelené odtiene majú také, že z nich plačem?

A tak som sa včera zmordovala.

Dnes ráno som si ku všetkým svojim fixovým zásobám sadla a triedila som ich a triedila, vyše hodiny, čo ešte funguje a čo nie a teraz vedľa mňa odpočívajú dva uhladené boxy plné fixiek. A skicár. Konečne môžem kresliť.

Vonku počujem dážď a hej, nepáči sa mi. Ale nie je ešte ani 5am , hádam ustane dokiaľ sa deň rozbehne. Na dnes nemám nijaké plány ..., ale s tým sa netrápim. Čosi vymyslím. A hádam už nie nervózne:). Včerajšok mi bohato stačil. Pufkám za ním.....nech sa nevracia.

Mávam k vám....a krásny deň želám, z 25 Tovey Crescent.


                                                                      CINK

PS: na youtube teraz zanietene sledujem Fran, tá je taká dobre známa. Ale ak by sa predsa našiel niekto, kto ju nepozná, tu je link na jedno z jej najnovších videí... Neviem ako na iných, ale na mňa Fran pôsobí veľmi blahodárne. A to aj napriek tomu, že u nej všetko šľape ako švajčiarske hodinky a u nás....dobre, vieme svoje. (na čo mám ja svoje obľúbené : ,,ale ja mám dieťa a ona nie!" ) Tak tu je: https://www.youtube.com/watch?v=bbYkPoGSMkw