Listy

Zaspala som a zahanbene priznávam, že prebudenie bolo zlé. Aj som plakala, ako malé dieťa , ktorému na deň dospelý čosi z jeho obľúbených vecí zakáže. Mne dnes bolo zakázané ráno. No plač toho nikdy veľa neporiešil a tak, len čo som sa ako tak pozbierala zo zeme, pustila som sa do práce. Teda do toho, čo mi z nej zvýšilo. Na pol hodinu, čo je biedne málo, som k sebe pritiahla kufrík s fixami  a začala som kresliť. Teda, ono to nie je kufrík, aby som bola presná, ale radšej akási "taška" s arabskými znakmi. K nej patrí i o čosi menšia plastová nádoba, v nej mám Promarkery výlučne a ceruzky a perá a náhrady do ceruziek ...taká všehochuť. Nuž, presne to som si k sebe na polhodinu pritiahla a kreslila som ako blázon ďalšiu tému v Dreadkinej výzve - monštrum. Snažím sa ísť dopredu, lebo popravde, nie toto ale na knihách by som mala robiť. Moje predstavy robenia všetkého naraz  sa ukázali smiešne a naivné , ale vzdať sa a odstúpiť od výzvy nechcem za nič na svete. Tak sa ponáhľam dopredu, aby som čím skôr zase mohla byť so svojimi knihami. Čakajú na mňa, viem to. A chýbam im, i to viem. A i ony chýbajú mne.

Nuž, kým som si teda dnes ráno splašene kreslila , načúvala som obsahom listov Charlotte Bronteovej. Ach, či to bola krása. Druhú sériu listov ešte nemám napočúvanú, len jej prvú polovicu, ale i tak sa cítim obšťastnená. Prepáčte, vymýšľam si slovíčka za jazdy, ale ozaj - je obšťastnená cudzie slovo? Môj gramatický kontrolór mi tvrdí, že je a toho len tak neukecám. No budiš! Tak teda  naspäť k tomu obšťastneniu:). Písala som vám už o tom, ako zázračne na mňa všetko o sestrách Bronteových pôsobí ? Ich životopisy mám napočúvané odpredu odzadu. Kedykoľvek to na youtube zíva prázdnotou, vsádzam na sestry Bronteové. Ich rodinný príbeh je tak čarokrásny, hoci brutálny vo svojom základe. I ja mám sestry dve a našťastie, už žijeme dlhšie spolu, než to bolo sestrám Bronteovým dopriate. A i my, podobne ako ony, držíme spolu a podporujeme sa. A to i v tvorení. Spomínam  si na istú pasáž v dokumente o týchto slávnych sestrách. Po smrti dvoch z nich , ostala Charlotte v dome so svojim otcom sama. Ticho v tom dome sa vraj dalo krájať. Rušil ho tak akurát tikot hodiniek.
Rozmýšľam, prečo to sem píšem. Nijako to nesúvisí s mojim dnešným prespatým ránom a ani s tým , čo ma dnes vo zvyšku dňa čaká. Hm..., myšlienky možno nepotrebujú vždy stanovené dôvody. Nuž, tak teda... dokončím svoje nezmyselné písanie. Ako som bola naposledy doma, navštívila som svoju mladšiu sestru. Ostala žiť v byte po rodičoch a mnohé -mnohé veci v tom byte ostali tak, ako boli predtým. Sestra síce čosi zahodila, niečo predala, niečo vymenila... Ale mnohé je tam rovnaké a ak už  by aj nič iné, stále je tam ten gauč, na ktorom mamka umrela. V ten deň , keď som tam za sestrou bola, spomenula som si na tú pasáž v dokumente, tú s tým tichom a tikotom hodiniek. Tá atmosféra bola náhle i tam, na Maurerovej ulici - bola úplne presne rovnaká . Ťažké ticho , ktoré sa dalo krájať a tikot hodiniek do toho. Zvažovala som, či sa aj sestra cíti doma tak ako Charlotte... Najskôr aj hej, lebo i začala sa správať podobne ako ona. Lebo , asi by som nemala prezrádzať, ale hádam to nikomu neublíži, moja mladšia sestra začala písať. Najskôr básne, teraz rozprávky. Ukladá to všetko do svojich zošitov a kým som bola doma, mala som tú česť si ich aj pozrieť.
Viete, veľmi rada sa hrabem v cudzích skicároch a zošitoch. Prináša mi to potešenie, hoc jak úchylne to znie, dívať sa na cudziu prácu, na cudziu tvorbu. Zvykne v nej byť viac z človeka než v odtlačkoch ich prstov. Alebo možno presne rovnako, len akurát , že v tých zošitoch a skicároch je mi to DNA čitateľné.
Teraz, keď som od domova na míle vzdialená, ostal nám medzi sestrami už len telefón.  Často ho využívame. Denne bez debát. To ako si voláme a zisťujeme, čo má ktorá nové. A po "dráte" lezú aj rozprávky i básničky i poviedky . Ktovie , aké by to bolo, keby sme nemali telefón. Najskôr by som vlastnila  podobnú zbierku listov ako má Charlotte.
Hm...o chvíľu tu budem mať svoju malú rodinu a to som ešte nezverejnila dnešnú tému na svoju facebookovú stranu. Dnes sa toho okúňam. S každým ďalším obrázkom páčivosť  klesá dole a ja sa už neviem snažiť viac. No čo, pravda je, že hoci ma to mrzí, neubíja ma to, práve naopak. Ženie ma to vpred. Lebo chcem byť lepšia, hoci viem, že lajky sa na meranie úspechu nepoužívajú. Alebo počkať, myslím , že sa mýlim, používajú.
Och, tak či onak , pôjdem ja , aj s tou svojou Bronteovskom náladou. A k vám mávam a krásny deň prajem, nech už čokoľvek budete robiť, nech ste úspešní !
Cinkám od nás, z 25Tovey Crescent................CINK.