V ten deň na ceste

Pred pár dňami, presne vo štvrtok to bolo, som kráčala s Jorikom do škôlky. Vonku bolo chladno, dul veľmi silný nepríjemný vietor. Jorik sa rozhodol spať, nuž som ho dala ľahnúť a zatiahla som nad ním pláštenku. Nie je to dlhá cesta, čo máme do škôlky, 30minút rezkej chôdze? , dlhšie nie. Človek by nečakal, že sa počas nich môže niečo udiať. Možno ak tak telefonát alebo že sa čosi kdesi  uvidí na ceste... Mne sa však stalo niečo iné. Mne sa za tých 30minút (i to nie celých) zrodila v hlave nová rozprávka.
Mám rada, keď  ku mne príbehy takto prídu. Samé, dokonca i bez pozvania. Ani ma len nenapadli v ten deň, jak som si to proti vetru razila do škôlky . Imponuje mi, keď  ich v sebe  nemusím  loviť. Páči sa mi, keď sú sebestačné. Slobodné. Voľné... Akurát mi je ľúto, že tie rozprávky mi v konečnom dôsledku  nepatria. Síce sa pod ne podpisujem, ale to len preto , že ich naťukám do wordu , alebo ku nim nakreslím ilustrácie ,alebo sa pod ne podpisujem len preto, že v dnešnom svete chce mať všetko svojho autora či musí niekomu patriť . Akurát, samú seba neoklamem. Podpis nepodpis, ja viem, že  mi tie rozprávky - príbehy, naozaj nikdy nepatrili a ani nikdy patriť nebudú . Iba okolo mňa preleteli  a ja som mala to šťastie, že som si ich vypočula.
Niekedy si myslím, či to aj nie je bosoráctvo...alebo dáke čary...ťažko mi je uveriť, že by to mohol byť dar. (ja a dar sa veľmi nehodí k sebe) Občas ma to dojme až tak veľmi, že ma to dáva do kolien. Neviem, či som namyslená, možno som. Niekedy sa však naozaj trasiem, ako hladím tie slová, čo som narýchlo kdesi naškriabala, aby som ich nebodaj nezabudla. Slová vedia byť tak krásne, že sa z toho niekedy celá chvejem.
V ten deň, ako som tlačila Jorika do škôlky , som pri sebe nemala ani pero a ani papier, aby som si nečakané slová zapísala. Na podobné rozprávky mi však stačí telefón. A keď je vonku zima, až kosti láme, natáčam sa. Jedno video, dve, občas aj tri....to ako nestíham z hlavy čítať, čo sa mi tam "zrazu" uložilo. V ten chladný deň mi stačili videá dve a len čo som Jorikovi v škôlke zamávala na rozlúčku, som ich obsah s rozmrazenými prstami prepísala do správ. Tam na mňa teraz čakajú. Aby boli krásne a ladne ucelené v jednom príbehu, chýba im úvod, čosi z jadra a čosi zo záveru.
Oh nie, ak ste si mysleli, že rozprávky ku mne prídu vždy kompletne celé, tak to zase nie. A síce...možno aj prídu, možno len tie moje uši počujú čo počujú:).
Tak či onak, v ten deň, ako som viezla Jorika do škôlky , som začula rozprávku. Bola smutná, to prezradím. Mala rýmy a dvoch hrdinov. Chlapca a dievčatko. Spoznali sa v závere príbehu a ostali navždy spolu. Viac povedať nechcem. A ani písať na dnes viac nebudem. Idem kresliť, moje knihy čakajú. Už sú tak na dosah....tak veľmi na dosah.

Mávam k vám  z nášho gauča na 25Tovey Crescent a prosím, ak aj vy chytáte rozprávky, príbehy alebo básne , napíšte mi o tom. Poteší ma to.

                                                               CINK