Už je lepšie

Dnes sa už cítim lepšie. Podstatne lepšie! Ripka je dohladená. No priznám sa, že už som trocha panikárila, lebo slová ma zradili a nie a nie a nie a nie ich nájsť! Viete, toto bude znieť smiešne, ale mám pocit, že mám slová v hlave vytrénované. Že ich mám pod kontrolou! Sme spriatelení, poznáme sa dôverne z každej strany a vieme, akú úlohu v našom vzťahu máme a prečo jeden druhému slúžime.  ...ibaže tieto posledné dni som zlyhavála. Slová ma nepočúvali. Robili si, čo chceli a ja som ich nevedela pochytať a zladiť. Ale i to sa stáva a dobre tak, lebo som sa znova niekam posunula... Viem to, po každom boji sa posúvam.

A tiež, to je taká náplasť na dušu, dozvedela som sa, že v tomto vôbec nie som sama. Viete ako som vám včera spomínala Dr. Seussa? Nuž tak on vám bol skoro ako ja! Teda ja som skoro ako on! Vraj aby napísal 62 -65 strán (nie som si istá číslom) musel napísať strán aspoň tisíc, aby bol spokojný. Vraj na sebe veľa makal a stále svoje dielo čítal a prepisoval.... ako ja! A áno, ešte k tomu, podobne ako ja i on sa bál spoločnosti, necítil sa dobre pred kamerou, v televízii...medzi ľuďmi a kedykoľvek sa dostal do spoločnosti, na pásrty - o chvíľu sa z nej vytratil a schoval sa do nejakej tichej miestnosti, kde mohol byť radšej sám. Veľmi, veľmi zaujímavá biografia to bola. Vypočujem si ju ešte raz. A hádam si aj nejakú knihu od neho kúpim. Čosi od neho tuším už i máme..., alebo sme mali...musím mrknúť, no po tom, čo som si vypočula jeho básne pre dospelých o starobe.... ach! Ja som sa vám rozplakala počas upratovania  - hneď tam na fleku!

Ale aby som nepísala iba o písaní, napíšem čosi aj o našom novom členovi rodiny. Volá sa Bluei a momentálne spí v Jorikovej izbe. Myslím, že sa budeme učiť za chodu, ako u nás budú odteraz veci fungovať. Klietku máme famóznu, to viem , avšak predsa asi ešte dokúpim ešte jednu. Na spanie. Aby som toto hebedo nemusela ťahať hore dole. Ono, pôvodne, toto bol zámer tejto klietky, že ju budem môcť presúvať, že nie je ťažká atď a ono sa ukázalo, že ťažká nie je, presúvať sa dá, avšak kým s ňou výjdem na prvé poschodie, poobíjam s ňou všetky kúty.Až ju raz praskem, rozrevem sa do nepríčetna. Takže odteraz snorím po malej...maličkej...maliličkatej klietke, ktorá bude v Jorikovej izbe a bude slúžiť iba na spanie.
A ináč, čo sa vtáčika týka.... je vidieť, že je to bábätko. Biedák malý, vôbec netuší o čom svet je. Každý let sa končí búšením srdca. A to moje dvojnohé bábätko to až tak nechápe a stále ho chce mať pri sebe. Doslova!!! Viem, je nový...je zaujímavý...a napokon, čo vám ja vlastne viem? Možno i dobre tak...o chvíľu si takým tempom na seba tak zvyknú, že od seba neurobia ani krok. Jorik mu dokonca včera rozprávku čítal!!! Pred spaním:). A zajtra bude ďalšia.

Mrkám na hodinky a vidím, že je už takmer 8hodín. Podľa mňa budem každú chvíľu počuť dupotať nôžky dole schodami...vzrušené natešené, aby si dali s Blueim (alebo Blueym?) prvé raňajky! Tak idem ešte ten čas, čo mi zvýšil, využiť na kreslenie. Blíženci sú nakreslení, nuž sa idem pustiť do chlapca s knihami. A vy sa majte krásne a slnečne! U nás už slnko svieti....a myslím, že nás čaká ďalší pekný horúci deň.


                                            CINK cink