Nemám rada

U vás bude osem hodín. U nás sedem. Priskoro na to, aby sa vstávalo, ale stať sa môže.
Pozerám na Netflixe akýsi film. Zdá sa byť skvelý...pekné farby, tlmené, zadymené sťaby, mám rada, keď je film vizuálne atraktívny. Potom mu odpustím aj chudobu deja. Hlavne, že ma vizuálne kamsi vtiahne a to mi stačí. Akurát, škoda je, že popritom kreslím. Dostala som objednávku na kresbu s témou Blíženci. Tak sa s tým hrám a zatiaľ veľa skicujem a gumujem a zopár čiar som už i vyryla do papiera a aj by som ich rada zmazala, ale už sa nedá. Ostali by stopy. Vtedy si vravím, hlúpe - hlúpe ja! Zase si to spravila! - rým je čisto náhodný:).

Myslím, že patrím k tým ľuďom, ktorí sa potrebujú viac než dvakrát uistiť pred tým, než niečo urobia. V mojom prípade asi ani trikrát nie je dosť. A možno by som to mala radšej rátať na dni, lebo často...oj, že či len často sa mi stáva, že sa aj vyspím na danú vec a stále to nevidím a aj sa tým chválim a všetko dobré a potom jedného dňa zbadám, že tuto aha, ako som len mohla a jak je možné, že som to nevidela - taká chyba!

Ako keď som predvčerom stavala klietku. Nevedela som na nej zasadiť dvierka, tak som skúšala a skúšala a pozerala na ne, že ako asi majú ísť a veľmi som sa bála pritlačiť, že ježišmária, ja čosi zlomím a tak som muža volala, nech teda na neho je zle a ten došiel a mrkol na dvierka a vraví, že prečo sú puknuté v prostriedku? A ja...jak tradične, len čumím ako vyoraná myš, že jak je to možné...však i desať minút na tie dvierka pozerám a tú prasklinu som proste nevidela!!! A nie, nezlomila som tie dvierka ja. Plast je to hrubý a pevný, to som ja prstami pri obhliadke nedala. Ide len to , že som to nevidela hoc som na to čumela!
Ono viete, budeme mať vtáčika. Isto vám o ňom porozprávam, len neviem, či dnes. Teraz vám porozprávam o čomsi inom, čo na sebe tiež nemám rada alebo respektíve, čomu nechápem a nad čím nad sebou tiež často krútim hlavou. Ale bude sa to tiež týkať aj tej hore spomínanej klietky - máte v tom jasno?

Nuž, dorazila okolo obeda a ja som bola šťastná prešťastná, že je konečne tu, lebo tým nastal pre mňa koniec obdobia trápenia sa nad výberom tej naj naj klietky na trhu za rozumnú cenu, ktorou som sa prosím pekne zapodievala týždne. Dobre čítate, týždne. V klietkach som sa nevyznala. Od čias nášho Jofreyho ubehli roky a ja vlastne o chove vtákov neviem bohapuste nič. Tak som sa pustila do štúdia a ...študujem doteraz. Čo majú jesť, ako ich máme krotiť, aké hračky majú mať a aká klietka by bola najlepšia. Ináč, je veľmi zaujímavé poznamenať, že tak trocha klamem, lebo miesto toho, aby ma zaujímali tieto vymenované fakty, čo ma aj zaujímali a aj zaujímajú, najskôr som si musela pozrieť kvantum videí o tom, prečo majú ľudia vtáčikov! Ako vyzerá vzťah medzi človekom a vtákom...čo si vedia podarovať, ako sa vedia na seba naviazať alebo sa i odsudiť a prosím, neberte ma v zlom, ale toto je ďalšia časť mňa, ktorú na sebe nemám rada. Lebo ak by som sa sústredila na to, čo je podstatné a to je kŕmenie, chov, choroby, výbava - hračky, klietka ... bola by som tu dnes nadupaná vedemosťami a na 100% pripravená na našeho nového člena rodiny, ba dokonca i do vedomostnej súťaže - vzhľadom na množstvo času, ktoré som videami zabila. A určite, ale určite by som nemusela googliť v potravinách, spotená pod maskou a s gumenými rukavicami na rukách, či môže lovebird((druh, čo budeme mať)) jesť petržlen alebo pažítku ako som to robila včera. A aby som to, čo na sebe nemám rada ešte podčiarkla, musím k tomu pridať ešte jednu - tú úplne ale že úplne najbizardnejšiu časť všetkého môjho vzťahového štúdia a to sú nechty. Áno prosím, nechty. Nie tie moje. Tie si obhrýzam a nie je na ne lákavý pohľad... ale nechty majiteliek vtákov. Isto nie som jediná, ktorú nechty zaujali. Mať ich na sebe, asi sa zbláznim a ...možno ani nie. Možno by som s nimi vyklepkávala po všetkom možnom ako to robia majiteľky tých nechtov a možno by som na ne toľko nezírala ako momentálne zíram. No neviem si pomôcť....ale! Ale! Ešte i tie vtáky na tie nechty útočia a tak si vravím, nie som sama a aspoň takto viem, že mám s tými vtákmi čosi spoločné.
A tiež si myslím,že by bolo veľmi zaujímavé nakresliť si v skratke proces  môjho štúdia. Tak to skúsim:

Úloha - štúdium chovu vtákov ---------------- vzťahy medzi ľuďmi a vtákmi --------------nechty.    Výsledok štúdia: vtáky ľúbia nalakované nechty.

Uf, ináč, toto je zase ďalšia vec k tej ďalšej veci, ktorú na sebe nemám rada. Občas mám v hlave tak silný tok myšlienok, že sa proste nedajú všetky zapísať. Je to ako keď pozerám videá o splavovaní riek. Pokoj, pokoj, kde tu žblnka a potom rieka pridáva do kroku, ak má rieka krok a zrazu sú tam vodopády a  vývrtky a závrtky a prieplavy podivné a moje myšlienky presne tak, len chytám, čo sa chytiť dá a zbytok sa odplaví do nekonečna.... A spomínam to tu zámerne, lebo vôbec netuším, či zmysel dávam?! Ale môj graf by mal..., ináč nie je chyba vo mne ale vo vás:).

Juj ale sa slovne rozlievam!

Dám si na to kokosovo ananásové smoothie, čo som si včera kúpila v Sainsbury´s. Ani neviem, či sa to tak píše...ale ak by aj nie, tak isto podobne. Je to drahé potešenie....hlavne, ak si ho kúpite trojmo. Čo som ja včera urobila. Ale som len človek a včera som neodolala. Tak sa napijem a hneď som späť.

(napitá)
Drahí moji, ako pozerám na to, čo som tu už popísala, myslím, že na dnes viac písať nebudem. Ak budem písať veľa, možno už zajtra nebudem. A ja by som rada. Kedysi som písavala každý deň, ale potom som s tým praštila. Rada by som sa k tomu vrátila, ale som si istá, že písať každý deň sa mi asi nepodarí. No uvidím... Najlepšie je nedávať si záväzky. Ale to sa iba vraví. Mne najviac vyhovujú rozkazy ako musíš a hotovo a nie je možnosť B. Ak je možnosť B a nedajbože aj C či D....to som stratená. Rozptýlená ako hmla. Dovi dopo.... Ja som v tomto ako dieťa malé. Prikáž mi a daj mi termín a potom ma nechaj, nech si sama v kľude robím.

Hm...prečo to vlastne píšem? Koho to zaujíma?

Myslím, že by som mala ísť späť k svojmu filmu a ku kresleniu. Alebo radšej k tým videám o chove vtákov a ku kresleniu. Pri nich nevadí, že nepozerám. Potrebujem len počúvať.

Asi tak urobím. Idem si nájsť niečo zaujímavé a potrebné o chove vtákov. Najlepšie v mužskom podaní. Lebo tam nehrozia tie nechty. (normálne rozmýšľam nad tým, že budem rozšafná a kúpim si lak na nechty!!!!) Lebo ako mrkám na tú našu klietku, v ktorej už čoskoro bude Blui - tak sa to číta, ako píše si nie som istá, Jorik vyberal meno:), cítim na sebe neskutočnú zodpovednosť. Život toho vtáčika bude v mojich rukách. A to už čoskoro. Zajtra asi...a možno už aj dnes.

A myslím, že sa toho troška bojím.
A nie, nie toho, či bude mať správnu klietku, či bude mať správne jedlo alebo vhodné hračky..., ale či budeme mať medzi sebou dobrý vzťah. A hm..., myslím, že začínam troška chápať pôvod môjho podvedomia, ktoré ma viedlo k tým hore spomínaným videám, ktoré som vlastne ešte len cca 5minút dozadu považovala za tak zbytočné. (Teda, až na tie nechty. Tie sú bez debát zbytočné! Alebo žeby....????) Hm....na druhú..., lebo možno práve pre čosi také, je dobré písať si vlog. Neviem síce, či je nutné, aby bol verejný:) , ale ako zvyknem vravieť - čert to ber! Kľudne pokrútte nado mnou hlavami!

A k čertom...vlastne k mojej ilustrácii sa poberám aj ja. Lebo mám ešte veľa práce pred sebou. Dnes mám navyše i rozhovor s vydavateľstvo Ezopo, o ktorom dúfam, budete s mojou osobou ešte veľa a hlavne dlho počuť, lebo nasnívané to s nimi mám! a tiež mi ešte treba urobiť ilustráciu pre istú predajkyňu kníh Usborne a to ja teda mocno rada, lebo ja a knihy...nemôžem odmietnuť, ba práve naopak, hrdá si cítim a tiež mám ešte jeden rodinný portrét. Takže, dosť bolo slov...idem makať!

Majte sa krásne a .......

                                        CINK CINK.