Paracetamol

Všeho všudy, čo som včera stihla, bola táto skromná skica.....

Ale už sa teším, až ju vyfarbím a najskôr sa mi to už dnes podarí, lebo - smutné fanfáry - Jorik je znova chorý! Odkiaľsi akosi, ja už neviem ako, zase chrípi a kašle a celú noc sa obracal, pokoja nemal, plakal, mrnčal, kopal , ba i so mnou zápasil, keď som do neho naveľa medecínku strkala. Aj som si myslela, že je to výsledok očkovania, že je taký ubolený, lebo ramienko mu na jednej strane sčervenalo a škaredo opuchlo. Ale najskôr sa iba s nejakým bacilom medzi deťmi v škôlke stretol..., lebo tie kašle tam, to ani kráľovskí trubadúri by také nedali.

Samozrejme, medecínka nezabrala. Ako vždy. Aby moje materinské srdce potešila. Paracetamol , ináč, tu v UK tak uznávaný, Jorikovi vôbec nezaberá! Môžem ho v ňom aj lúhovať! Čím to je? Mne stačí malý kúsok paralenu a už mi teplota klesá....a Jorik, kompletne imúnny. Za to ibuprofen, to veľké NO NO! , čaruje bravúrne. Aj vo mne. Až s tými načítanými článkami zápasiť musím, aby som ich v sebe umlčala. No ..., v konečnom dôsledku, po paracetamole mám doma uplakané dieťa, po nurofene (ibuprofene) spokojné a vysmiate. Choď si mamina šípky zahádzať......

Dnes sme mali deň naplánovaný. Malo sa ísť na carboot a potom na preliezky. Cha! To druhé sa konať nebude a poviem vám, Jorik s tým teraz súhlasí, ale až budeme tam, dám ruku do ohňa, budú vystrájačky a krutý boj. Samozrejem, víťaza silového poznáme. Aj emočného.

Isto sa pred cestou koláčom nadopujem. Týmto tu....

ktorý si normálne, že pravidelne vypekám. Odkedy som ho našla v mamkinom receptári, pečiem ho v jednom kuse. Mňam ! Tentokrát som ho dozdobila kyslými marhuľami. Po upečení ich smiem aj ja zjesť, za čerstva , kvôli alergii, ich môžem tak akurát len ovoniavať.

Nuž tak teda u nás, na 25Tovey Crescent.

Primitívne jednoduché obrázky sa kreslia a občas sa i tanieriky nakupujú.

Tento som už skôr, ešte pred rodinným zákazom , kúpila. Pre sestru. Ona víly môže. 

Odkladám do balíčka.....bez rodičov , sama doma, má darčekov pomenej. 

Uj, pozerám na hodinky. Čas sa chystať na carboot! Tak sa majte , opatrujte......ja už len mávam...hej, odtiaľ, z 25 Tovey Crescent. 

Uvidíme

Včera sme sa s Joričkom vybrali do centra mesta. Potrebovala som si tam kúpiť krémik na tvár a taký tu v okolí nemajú. Nuž sme si urobili výlet a to aj napriek daždivému počasiu, aké sme tu včera mali. Žiadna sláva prechádzať sa v daždi a včera som sa ozaj držala ako pravá Angličanka a ani na sekundu som sa neschovala pod dáždnikom.
Možno ešte čosi porastiem:). Od májového dažďa sa rastie, tak?
(houby s makom..testovala som svoju novú bundu, čo som si k narodeninám z HaM kúpila:) vydržala, nepremokla!)

No i napriek tej mokrej nádielke, sme s Jorikom prežili krásny deň. Prečítali sme xy kníh...., niektoré v sekáčoch, iné v kníhkupectve, čo v Drake Circus sídli. No ak si myslíte, že sme si nejakú knihu aj domov uniesli, mýlite sa. Prekvapivo, ani jedna nás nezaujala natoľko, že by sme si ju chceli so sebou domov vziať. Adoptovali sme si niečo úplne iné a ja prisahám, tieto veci sa mi stávajú len výnimočne, že sa takto verejne zamilujem...., ale som si istá, že i vy ste sa, len čo ste "to" zbadali....lebo dá sa vôbec ináč?

Vedela som, nedá. 

Milujem, milujem.....všetko, no najmä farby. Utopiť sa v nich môžem, ako sa mi páčia. 

Nuž tak okrem toho krémiku, len toto sme si včera domov dotiahli . 

A vysmiatu náladu! Samozrejme. 

No a s ňou  sme sa potom doma kúpali a hrali a jašili až dokiaľ sme sa neunavili. Alebo počkať, dokiaľ som sa ja neunavila. Jorik má lepšiu výdrž. A bodaj by nie, veď sa vyváža v kočiari , zatiaľ čo ja ho tlačím !

No ale.....čosi som predsa len stihla, než som sa do postele šupla... kreslila som. Dokončila som obrázok s kačičkou a juj, dobrý pocit z neho mám. 

I dumem, zvažujem.....ako si svoje obrázky prefocujem...., 

že by som ich mala na niečo preniesť. Ale doteraz som nenatrafila na tlač, s ktorou  by som bola spokojná. Moja posledná tlač doma bola úplný najhorší des. Nuž zvažujem, či niečo odvážnejšieho nevymyslím..., lebo ak sa splnia predpoklady a môj milý dostane prácu na Slovensku, budú nás čakať tri zákerne ťažké roky  . Dosť bolo srandovania, poviem vám. Mám obrovské limity, kvôli technike, ktorej nerozumiem, ale hej, hádam niekoho nájdem, kto mi s týmto pomôže.....

Tak začínam troška plánovať...pomedzi písanie (hurá, dnes som konečne skončila kontrolné a prepisovacie čítanie a znova nové riadky píšem) a vyšívanie....

Možno už dnes sa na skúšku zastavím v najbližšom a jedinom reklamnom štúdiu, čo tu poznám. Jorik je za..., neďaleko je totižto detské ihrisko:). Akurát to počasie...jaj, ani dnes žiadna sláva...

Uvidíme....uvidíme.....občas je fajn začať deň s len týmto slovom. Ak nič iné, tak slobodne to chutí. 

I vám prajem podobné.....len slnečnejšie ak sa dá....a mávam vám k tomu, z 25 Tovey Crescent. 

Čriepky

Očkovanie máme úspešne za sebou. Aspoň si myslím a dúfam, lebo plač pri pichaní je jedna vec, no omnoho dôležitejšie je to, čo sa stane v najbližších dňoch. Aspoň tak to opisujú rodičia detí, ktorým "vraj" očkovanie ublížilo. Nie som si istá , aký názor k tomu zastávam...nie som vedec ani lekár, aby som dokázala objektívne posúdiť, či očkovacia látka mohla niečo spustiť alebo dokonca vyvolať. Preto mlčím radšej, ale rešpekt mám a bojím sa, lebo veď ...... čo ak?
I medecínku som pre istotu kúpila. Špeciálne určenú na možné drobné komplikácie, ktoré by mohlo očkovanie vyvolať. Našťastie, nebolo ju treba. Jorik sa cez deň preniesol s úsmevom, tráviac celé popoludnie vo svojej milovanej škôlke.

Ja si dávam viac času na obavy....tak ešte dva tri dni budem nervózne sledovať, či nezbadám nejaké zmeny, aby som sa  následne zmenila na ženu činu a zasiahla tak rýchlo, jak to len pôjde. Hoci , obávam sa, že akokoľvek rýchla by som bola, moja  snaha by bola zbytočná. Ochrnutie či autizmus.....sa asi ťažko dajú nejako "zachrániť.

Tak si krížim prsty a na drevo ťukám, aby som nezakríkla prvotný úspech. Jorik ani len neplakal včera , len sa triasol, rúčky v päste zovreté ako ja u zubára. Jeho bolesť som cítila , ale nič som s ňou zrobiť nemohla. Tak som mu len hladila telíčko a potom...ako ináč, zaslúžené bolestné  som mu za statočnosť kúpila. Lebo ešte stále si živo pamätám, koľko také nevinné bolestné znamenalo pre mňa. Keď som dostala hovoriacu bábiku za výber madlí.....ach, do neba som sa hrdila.

Malé veci, drobné veci a pamätané budú na celý život.

Stále to tvrdím, z týchto malých vecí je poskladaný život. Myslím, že si tieto pompézne život rozoberajúce veci uvedomujem viac teraz, než kedykoľvek predtým len preto, lebo som prišla o rodičov. Lebo som videla rakovinu vyčíňať na mojej mladšej sestre a potom i na mamke....viem, že tu neexistuje etiketa.....ani nijaké pravidlá. Tak som sa rozhodla, aspoň dokiaľ mi to pôjde, chrániť si tie čriepky a tešiť sa z nich. Trebárs aj keď sú tak nemilé a nevítané, ako dnes v noci, keď sa Jorik s plačom zobudil a žiadal ma, aby som svetlo zažala, lebo sa tmy bojí. Dlho mi trvalo, kým som ho upokojila. A kdesi medzi tými "pokoj hľadajúcimi" slovami som si rukou po krku prešla a čosi neznáme tam nahmatala. Smiešna som, ja viem, no skoro som zistila , že tá neznáma vec , bola  moja vlastná koža. Nepružná, visiaca.

Tak sa zakráda staroba, všakže?

Zdá sa, že mám pre ňu dvere otvorené....ale ešte vždy mám čas  čriepky zbierať .

Tak ich zbieram....a budem zbierať aj dnes.....koľko sa mi ich do náručia zmestí. A vám by som poradila učiniť to samé. Raz nás budú spoločne za viečkami hriať.


Sentimentálne dnes píšem....ja viem.....hlavu dole kloním.....a len ruku hore dvíham, aby mávala....odo mňa až k vám. Z 25Tovey Crescent.

                                       Cink.

Ráno v deň očkovania

Čoskoro sa oblečieme a pôjdeme k svojmu GP na preočkovanie. Nie, nepýtajte sa ma, ako sa cítim. Neznášam očkovania. Na sebe a ani na svojom synovi. Ale správy z rádia o šírení osýpok , ktoré som len tak na pol ucha začula, keď som bola doma, ma imaginárne pohladili  a neónovou fixou vo mne podčiarkli fakt, že očkovanie svoj zmysel má...hoci nič nie je dokonalé. Tak premáhajúc dnes nasilu Jorika vezmem a budem sa tváriť, že som statočná. Ale medzi nami , nie som. Hej, viem....môj syn si ešte všeličím prejde a niečo z toho bude dozaista aj bolestivé..... Nemôžem ho ochrániť od všetkého....ale chcela by som.
Nedávno som sa pýtala sestry, kedy tento syndróm ochranného a radšej bolesti na sebaberúceho rodiča stratím. Či vôbec niekedy prestanem mať zvieravý pocit v žalúdku , keď pôjde môj syn na vyšetrenie k zubárovi napríklad.  Ono vraj nikdy...ale troška to vraj povolí. Proti mne hrá fakt, že mám dieťa iba jedno.
A keď sme pri tom fakte, nedá mi nespomenúť, že len pár dní dozadu som počula z Jorikových úst čosi, čo som nikdy neverila, že počuť budem. Vyjadril sa , biedák môj malý, že by chcel brata. A hádam by aj sestra mohla byť, aby sa mal s kým hrať. Ach jaj......nič také sa u nás neplánovalo. A ani neplánuje a to aj napriek prognózam všetkých postarejších varujúcich, že k druhému dieťaťu sa príde skôr než k páru ponožiek.
No ako človek, čo svojmu dieťaťu rado kúpi všetko, čo mu na očiach vidí, aj dumem.....že možno raz...až sa usadíme, že by možno aj adopcia prišla do úvahy. Nie je to prvýkrát , čo by sme sa o tom rozprávali a túto možnosť brali reálne do úvahy.
Ale adopcia je na hony ďaleko a momentálne viac, než priesvitná vo svojej reálnosti. Nabrúsená ihla, čo sa zapichne do pliecka môjho najmilšieho (alebo stehna? čo je horšie?) už čaká za rohom. Až zle sa mi robí.
Keď bol Jorik malý, na každé očkovanie prišla moja mamka. Vždy som mala taký hlúpy zvyk veriť v talizmany. Aj na zuby som ho mala, haha...v teniskách. Troška stroskotal vo finále.....ale bol tam. No a na to očkovanie som si vždy volala mamku. Nikdy nemohla byť so mnou dlho. Sestra sa v tom čase zbierala z rakoviny a puto medzi mamkou a ňou bolo nezlomné. Ak som si smela mamku ukradnúť, bol mi čas meraný. Neviem, čím to bolo, že som sa cítila lepšie, keď bola poblízku. Teraz tu už nie je....hej ja viem, môžem si vravieť to sladké malinové, že ale ona predsa je...stojí mi za chrbtom...jasne, áno , je tam.....alebo radšej, že aj keby žila, beztak by tu nebola....neletela by predsa takú diaľku kvôli jednej injekcii...a už tobôž nie na limitovaný čas. Ale bola by na telefóne.... nie pre Jorika, pre mňa len.
Takto si to sama beriem na plecia.
Ale som mama, že? My sme bojovníčky! Hahaaaaa......občas pekne posr......té.
A hej , aj to viem.....že to k tomu patrí.


A just mi je do plaču.

Mávam z 25Tovey Crescent z nášho "pichľavého" dňa.

Doma

Sme späť doma. Píšem doma zámerne..., lebo to je presne to, čo som cítila, keď sme do nášho bytíku na 25 Tovey Crescent uprostred noci ospalí vošli. S Jorikom v náručí ozaj som pocítila čosi príjemne šteklivé, ako keď sa na ulici stretnete so starým známym. Bolo mi potešením byť práve tu.
Všetko bolo tak pekne upratané, až som svojmu starému ja tlieskala, ako precízne nám to na náš návrat  nachystalo.
Bola som doma . Bez pochýb. I keď v požičanom byte. To sa mi nepáči...., ale bez výnimky to nejde, tak?

A moje predchádzajúce pocity, sklamané a možno i nešťastné, že opúšťam Slovensko , sa doslova prekopŕcli na druhú názorovú stranu . Cha! Jak málo im stačí, aby zmenili svoj "pohľad" na vec. Nuž, sama tomu neverím, ale cítim sa spokojne. Lebo halóóó....som doma.

Ale ináč ozaj nechápem.

A nechápem ani to, ako môžem tak rýchlo meniť názory na podstatné dôležité veci. Už si zase súkromne neprajem, aby môj milý tú prácu dostal.

Možno ma iba naháňajú spovede priateľov , ktorí kedysi tiež brázdili škótske, írske či britské cesty. Teraz sa hompáľajú tými slovenskými a lamentujú pri tom. Ich slová sú ako cez kopirák.....všetci sa cítia stiesnení, chýba im sloboda zahraničia s ich životným štýlom (štandardom?) , majú pocit, že všetko už majú "určené", už sa im niet kam pohnúť na snívanie. Že zatvrdli.....medzi povinnosťami a všetko je rovnaké.

Počúvala som ich. Každého jedného. A ťukala a zapisovala v sebe ich slová. Mali by sme sa učiť na chybách iných, tak je to, že? Tak to robia múdri. A ja chcem byť za múdru. Ale za múdreho je tu aj môj drahý,  ktorý ako atlét úspešne preskakuje jedno kolo pohovorov a testov za druhým. Tlieskame mu a tešíme sa.....ale .... kto z nás pozná odpoveď na budúcnosť, aby sme už teraz vedeli, kto z nás je  najmúdrejší?

,,Veľmi by som si priala mať domov. " pošepkala som svojej polovičke v lietadle do ucha , keď sme sa náhodne obaja čulí stretli. I on by chcel a tak mi odpovedal...,,Možno za 5-6rokov..." A zasmial sa.... Ja nie.

Nikdy som nebola trpezlivá. Nie, tú vlastnosť ani náhodou nemám. Hneď a zaraz, jak sa dá, je moje krédo.....akoby zajtrajšok nemal byť. 5 až 6 rokov ak vôbec ak....je desivá myšlienka pre niekoho bez štipky trpezlivosti!

A tak radšej koláče pečiem.
A chladničku starými známymi anglickými maškrtami zapĺňam.....
Do toho prádlo periem....a na stojan vešiam.... a veci triedim a preberám a na prísny zákaz čokoľvek do bytu kupovať, kupujem tú najhlúpejšiu možnú vec, nad ktorou každý muž krúti hlavou....- hrnček. Lebo jeden už z tej série mám a má úplne najsamlepší tvar ! A ceny išli dole....len 75pí...., sú aj za 60, ale tento má kvietky presne také isté ako malo posteľné prádlo u babky v domčeku. Až budeme baliť, tento pôjde so mnou. Iných sa vzdám.

Jorik spí. Tomáš už jazdí. Ja ťukám....prepisujem, opravujem...doma som veľa nepísala. Viac som zrána strihala a balila a priznám sa, pár dní bez môjho príbehu a som z neho von. Písať niečo, nie je to isté ako to čítať. Tak sa vraciam späť a poctivo svoje slová lúskam.

Dnes má Jorik vyšetrenie v nemocnici. Kvôli prasknutiu v slabinkách, čo má od narodenia. Operácia je vo vzduchu.... uvidíme, čo nám dnes "špecialisti" povedia. Ináč nemám na dnes žiadne plány. Hádam sa len slnku, čo tu je , budeme tešiť. Obloha je jasná, i včera bola a hoci fúka ľadový vietor, je príjemné byť na čerstvom vzduchu.

Nuž , myslím, že čo povedané malo byť na dnešok, už  povedané bolo.....a tak sa lúčiť chystám. Akurát, neprítomnosť fotiek by som rada ospravedlnila, ale verte mi, nebolo kedy včera tvoriť. Po cestovaní som toho mala dosť na triedenie a vybaľovanie a nakupovanie a varenie, pranie a zabávanie Jorika. Tak mávam len z písmenok a krásny deň želám.....už z 25 Tovey Crescent.

                                                           Cink

ps:
ja: ( po tom, čo na papieri  od psychológa vidím, že môj drahý dosiahol nadmerne vysoké skóre a je ohodnotený ako vysoko nadpriemerne inteligentná osobnosť a že po tom, po kom ten náš Jorik je? ) ,,Myslíš, že aj som múdra?"
on: ,,Ty si  najmä veľmi talentovaná. "
                      ( Aha, hm.....keď ja by som oboje chcela......)

"ako"

Niekedy mi to príde ako záhada nad záhady, ako mi tie úplne najmenšie veci, ináč, veľmi ľahko prehliadnuteľné, dokážu popísať môj osobný "hard disk". Ako včera, keď som - nedajúc vedieť nikomu, lebo sama som chcela byť, vybehla k nám na chalupu, kde môj otec.....ach....zabudla som, o tomto som doteraz mlčala. Nuž, povedzme, bez zachádzania do detailov, že je to miesto, kde sa môj otec rozhodol rozlúčiť sa so životom a kde sme ho jedného dňa našli a ten deň a tá scéna....je čosi, čo si v sebe všetci vtedy tam prítomní, ponesieme naveky so sebou.
Nuž tak včera som tam bola. Sama, lebo som chcela byť sama.
Chcela som vyskúšať - otestovať - silu vlastných pocitov. "Nakoľko som za vodou", ak si smiem robiť žarty.
Bola som odvážna.....celou cestou tam. Ba dokonca i vtedy, keď do zámky vhupol kľúč a dvere sa otvorili.
Iné to už bolo dnu.
Všetko tam bolo presne ako v tú noc. Ba i tanier s nožom na stole, akoby sa mal môj otec vrátiť a dojesť , čo nechal. Jeho bunda prevesená cez stoličku. Jeho lieky úhľadne poukladané na malej kôpke. Komusi by sa možno zišli......
A potom tam bol aj on.
A ja som ho držala a skúšala, či ho budem schopná naposledy oslobodiť.
Ale krematória to majú dobre vymyslené.
Zlyhala som.
Musela som ho nechať iba počuť.....znel ako piesok vo vedierku. Najskôr preto, že bol  piesok vo vedierku. Vidieť som ho nevidela......ale myslím, že by mal farbu sivú....alebo radšej popolavú.....

Môj otec si prial byť rozsypaný. Slobodný. I ja by som to chcela pre seba. Udusila by som sa pod zemou. Aspoň raz by som chcela lietať ....tak hádam (nie dúfam) , že až to jedného dňa aj na mňa príde, že sa nájde niekto, kto ma slobodne rozsype.......v tom stave už viac nebudem môcť byť šťastnejšia.  A dúfam ( hej, teraz dúfam), že tak niekto urobí aj napriek listu - dokladu o spopolnení oznamujúcom okrem iného i "výhražný" fakt o povinnostiach "podnájomcu" s výhražkou pokuty nad 600eur. Puf......ani po smrti nieto slobody. Len povinnosti. Som to len ja , kto si myslí, že je to smiešne? Kam si až myslíme, že je dôležité zasahovať s pravidlami a povinnosťami? Za seba si myslím, že tu už je čas na  "ticho", na mlčanie a na "slobodu" od všetkých "musí sa" a "má sa" a " nakazujem" a "prikazujem".

Neoslobodila som ho.
Len si ho vypočula. A potom....v rámci úplne bežných vecí, ako čo sa predaja nášho starého auta týka , som z potreby zistenia stavu letných pneumatík.....merala tú istú cestu , čo aj on.....naposledy.
Dobre teda, toto bol môj test.
A prišiel práve včas. Keď som tam náhodne bola..... Lebo náhody neexistujú. Ktosi sa na mne zhora smial, ako to dobre zinscenoval . A ja som nechcela byť za bojka.....a nechať veci na mladšiu sestru, tak som šla. A priznám sa, aj som "ho" čakala. Hurá, nech žije fantázia!

Neprišiel. Samozrejme, že neprišiel. Možno bol pri mne , ale najskôr nie. Po všetkom tápaní a snorení ostala som bez výsledkov. Ale čo som čakala? Úprimne, bez žartu prosím, hoci ja viem, bude to znieť žartovne..... ozaj som čakala, že sa mi môj otec zjaví? Isto počul ako mi srdce tlkoce, jak som si tam po rebríku merala cestu, jak som sa po doskách pustila povalou až na jej úplný koniec, lebo tam pre mňa pod mechom schoval štyri pneumatiky..... Nuž čo? Mal sa mi za chrbtom pozdraviť a "doraziť ma"? Lebo to by sa stalo.....

Je smiešne....smiešne.....smiešne....ako si s pocitom strachu zamieňame videné za magické. Dvere sa vo vetre bežne otvárajú a zatvárajú a nik tomu nevenuje ani najmenšiu pozornosť. No raz ste "vyplašený" a za chrbtom zabuchnuté dvere vás dokážu poriadne vydesiť.

Fantázia.

Nič viac, nič menej.

Včera som ju vedela rozoznať. No i tak som ju pustila k sebe dnu.

Nuž  teda - včera som ho držala  v náručí.
Vlastného otca.
Nebolo to prvýkrát , ale predtým som o tom nedokázala písať. Je to veľmi silný pocit, keď sa vám váš otec odrazu zmestí do náručia. Keď váži asi 3-4 kilá a šuchoce. Srdce ihneď reaguje, hoc by ste nechceli.....a úplne "najlepšie" sú na tom všetkom  tie nálepky ,aby sa nezabudlo, čo je obsahom ´"balíčka" . Čierne na bielom malo vždy svoju moc. Aj na nálepke.

A presne tieto malé veci , ako výrazne , čiernym inkom naťukané písmenká, sa ťukajú aj do mňa a tam čarujú. Naveky budú.
Rovnako ako tie necelé štyri kilá v dlaniach.
Ako zrnká prachu, čo okolo mňa tancovali, jak som si to razila povalou.

Hm....alebo ako vzduchom svištiace kamene, čo mi prelietali okolo hlavy, keď som sa neskôr vrátila späť a nechtiac sa ocitla v prostriedku kameňovej prestrelky "bielych" chlapcov voči tým "potmavším".

Ako škoricou prevoňaný byt po druhom upečenom koláči ......., lebo prvý chutil sucho.
Ako kvapky dažďa, čo nás včera chytil na hrebeni za ináč jasnej belasej oblohy.

Myslím, že mám veľa "ako".



A dobre tak.

Bez nich by som to nebola ja.


Mávam....z 35 na Hlavnej.

Objatie

Stále sú rána, kedy plačem. Kedy sa mi vynárajú pred očami obrazy.....ako jej nehybné nohy....jak som jej na ne obúvala topánky....  Ach, tak ťažko šli obuť......,asi preto sa do truhly nedávajú ....a možno len preto, že už potrebné nebudú. Napokon, komu sa spí dobre v topánkach? Ale mamka ich mala....ak by sa rozhodla vrátiť.

Stále ju čakám....nechcem uveriť, že už nepríde. To skôr uverím v Santa Clausa!

Tak veľmi to bolí...dusí....žmýka......



Potrebujem ju....hoci  viem, že len klamem samú seba.

Chcela by som , aby tu bola, aby ma objala...., aby mi povedala, že sa nemusím báť, že je stále so mnou....

Ozaj, koho chcem oklamať?

Aj keby tu bola, neobjala by ma. Nemala to vo zvyku. Objatia u nás neboli bežné.....poznám len tie narodeninové.

No i tak mi chýba.

Aj to vymyslené objatie.

A veľmi.

Balím sa

Včerajší blog sa nekonal. Nestihol sa....ako mnoho iného, čo bolo naplánované a napokon ostalo visieť vo vzduchoprázdne. No stihlo sa základné.....a to sa mi ráta. Až na pár omeškaných adries , balila som na dôveru a čestnosť zákazníkov, aby tu po mne nik nemusel nič dokončovať. Som rada, že sa tak stalo. Že som obetovala dve noci a miesto písania som balila a triedila a zvažovala, komu čo poslať, aby sa vianoce i začiatkom mája diali. Smiem si vôbec trúfať na vianoce? Isteže, ani náhodou nie, ale napísať to dáva zmysel. Potom každý chápe.

Blog sa ale nestihol. Vymenila som ho za veľmi skoro-rannú cestu busom za zubárom , aj s ospalým Jorikom v náručí. Neznáša skoré vstávania.....vykopal ma za to a to doslovne. Umývanie zubov bola hotová tragédia.....až neskôr , pred stánkom s čerstvo upečenými fornetami , sa upokojil. Dve pizzové mu kopanie vrátili a vykopali z neho nadobro ranný hnev. Už len dobre potom bolo......už i podivné veci sa mohli diať....také, aké ja zbožňujem.....lebo prichádzajú nečakane a majú v sebe toľko čara a magickosti, ktorej sa nedá nasýtiť.... Ako....

,,Mami, stoj! Ten strom sa na nás díva! Prečo sa pozerá?"
,,Ktorý strom sa díva? "
,,Tam ten..... "
,,Ale ty vieš, že stromy nemajú oči a nemôžu sa dívať? Nemajú ústa a nemôžu hovoriť. Nemajú ani uši a nemôžu nás ani počuť. A preto to, čo hovoríš, je magické a mne sa to veľmi páči! Poďme veriť , že sa na nás díva, aj keď nemá oči. Ešte stále sa díva?"
,,Hmmmm. Prečo to robí, mama ?"
,,Lebo sa mu páčime a už ho nudí dívať sa len na cestu a cez plot do záhrady. "
,,Mama, on nemá nohy ale ide za nami."
,,Tak to sa mu musíme veľmi páčiť!"

Nuž za toto som vymenila moje za brieždenia sa konajúce ťukanie. I za bolesť....neskutočné ostrú rezavú a pálivú ......pri ktorej som sa chcela stať neviditeľná, aby som sa mohla slobodne do klbka stočiť a v dlaniach si hlavu skryť bez toho, aby za mnou niekto prišiel, či som v poriadku. Bola som a nebola. Všetko v ústach mi horelo.... ,,To sú chemikálie....to páli.....ale to prejde....."
Hanbím sa kričať. I pri pôrode som sa hanbila. Ale včerajšiu bolesť som nečakala. Nik ma na ňu nepripravil. Nik ma pred ňou nevaroval. Keď prišla, kričala som. Potom už nie. Potom som už len päste zatínala a všetko v sebe dusila. Ale ani to som nechcela, aby niekto videl. Bolesť mi príde súkromná.....

Už mám po všetkom......hoci moje ústa si budú naveky svoje pamätať. A predsa....stále sa neviem vysmiato nadýchnuť. Bojím sa. Fuj, už zase! Chcela by som ziapať, že nie som tak stará, aby som mala umelé zuby....chcela by vykričať, že moje pôvodné zuby žali komplimenty....boli biele a silné sťaby som ich od bobra mala. Nežartujem, nezveličujem. Boli také ! A tieto? Dokedy ich budem mať? Čo keď sa pokazia? Skončím na "žabkách" ?

Tá jama.....

Tá jama tam na konci chodníka.....

Tá jama tam , čo ma čakala....každým zabehnutým kolom som si to razila bližšie k nej......až sme sa stretli.

A ja sa stále túžim  kamsi schovať.

Nikdy som nemala rada veci nepravé. Nikdy. Ani keď som v čase "balenia chlapcov" zistila, že cez prsia to nepôjde . ,,Napchaj si tam niečo...!" Jasné! A potom sa pôjdem pod zem zakopať , až v inkriminovanej chvíli dôjde na odhalenie pravdy. Nie! Nikdy! S čím som sa narodila, to mám. Aká som, taká som. Ber alebo nie. Tak to budú oči, kam sa mi budú ľudia dívať !.....a niekde tam som začala používať rokmi zbožňovanú borjouis maskaru.

Stále sa bojím na seba usmiať. Len cez spadnuté pery mrkám. A potom vidím tvár, ktorá starne a ja viem, že viac ako staré zuby si pýta blahodárny spánok. No ja som macocha..... ,čo nerada vraví "nie" a tak sa radšej snažím zrkadlám  oblúkom vyhýbať.

Teraz, keď je u nás tak ticho.....moja hlava priam praská pod všetkým , čo by sa dalo napísať. Od predaných vecičiek po Aničkine (moja sestra) skvelé zapekané cestoviny. Ale, kto to má toľko času na čítanie? Vonku svitá a prichádza ďalší deň......

,,Mama, ale ty odo mňa neodídeš? " spýtal sa ma Jorik, keď sme prechádzali okolo tabuli so smútočnými oznamami. Komusi zomrel ocko..... ,, Ja ťa potrebujem, ešte nepôjdeš na cintorín.....to je veľmi smutné, keď niekto odíde...."
,,Nie láska....mama ešte nechce odísť. Ale raz budem musieť...., lebo také sú pravidlá, ako keď doma hráme spoločenské hry. Každý, kto sa narodil, musí i umrieť. No nemusíš sa báť,  ten môj deň je ešte  veľmi ďaleko...a keďže sa v čase nevyznáš, prezradím ti, ako ho spoznáš, dobre? Budem mať vlasy úplne biele.....a telo samá vráska a budem veľmi veľmi unavená. Potom ti poviem, že už chcem ísť spinkať.....No kým sa tak stane láska, skúsme sa tešiť....,lebo ešte stále máme modrú oblohu nad sebou s bielymi mráčikmi a zelenú trávu a jeden druhého.....a my sa mocno ľúbime, že? Tak už o smrti nehovorme....ešte si maličký na také smutné veci. "
,,Ľúbim ťa mama."
,,Aj ja teba, najsamviac!"

Nazvala som ho...."každý unesie viac lásky..." a ja verím, že tomu tak je. Aj keď sme jej úplne plní, prečo ešte nepridať ? Nech aj kypí, len nech jej nie je málo.

...dofocovala som......

A balila.....

A voňala sa.....lebo bez vône to nejde a tu som sa zamilovala.....

Krásny  voňavý deň z Hlavnej 35.

Rýchlo rýchlo

Pred sebou mám taký bordel, že sa v ňom ledva vyznám i ja sama. Od noci doteraz som balila, triedila a lepila bobekovské vecičky. Úspešne. Hoci , ešte stále,  nie je všetko  zbalené. Fuf, utieram si z čela pot. Nikdy som nebola rýchla v balení. Nálepka sem, nálepka tu.....rozhodovanie sa nad darčekmi....vyhľadávanie adries, ba i niekoľkonásobné skontrolovanie obsahu balíka, aby sa na nič nezabudlo.

 

Hlava mi doslova drní. Hádam som sa nepomýlila. Odkedy žijem v UK, zákazníci si u mňa vecičky skladujú a ono je to niekedy potom ako čítanie si románov, aby som v množstve mailov našla tie o "biznise".

 

Ale hurá....., ruky nad hlavu dvíham, to najťažšie mám za sebou. Už len či to dnes stihnem na poštu:). Otázne.....povinnosti sa ukladajú a dve štátne sviatky počas dovolenky stoja proti mne. I pondelok by sa zišiel...ako soľ.

 

Ale nie je a nebude a škoda vôbec myslieť.

 

Radšej chcem na niečo pekné myslieť...ako na včerajšiu búrku , keď som so sestrou zmoknutá stála pod strieškou jedného činžiakového vchodu a čakala, až dažďové kvapky spomalia. Sestre to včera veľmi pristalo. Ostrihala si ofinku nakrátko a juj, je z nej iná žena. Cha, koľko dokáže jedna ofinka! A koľko dokáže jedna jarná búrka......, keď nás prinúti zastať a poobzerať sa okolo seba.

 

Zajtra mám posledné sedenie  u zubára... už sa mi to končí ...tamtadááá...zajtra by som sa už mohla znova smiať.

 

Oh, pozerám na čas a končím musím.....povinnosti dnes volajú skôr..., no chcela som aspoň jednou rukou zamávať. A obrázok poslať, čo som včera spískala......

 

 

 

 

 

 

A už aj utekám....lebo autobusy nečakajú!

 

Mávam ku krásnemu dňu...z Hlavnej 35.

 

Ubehaná

Včera ráno som odložila blog na poslednú možnú chvíľu. Od noci , ako som vstala, som makala.....fotila a naťahovala som veci na sashe......, keď mi vtom zazvonil telefón od svokry, aby som už na 10am bola u zubára. Nakoľko sme doma auto nemali a cestovať sme busom museli , nastal u nás ranný chaos. Všetkých zobudiť, upratať, najesť sa, vychystať, zbaliť....a rýchlo riešiť, čo s biedakom Jorikom. Napokon, skončil so mnou u zubára. Najskôr ma sledoval, potom sa hral hry. A ja? Ja som sa potila v kresle u tzv. "mäsiara" - hej, zase sa mi ušiel :) ,ale prežila som. Tentokrát bol omnoho jemnejší a príjemnejší....hoci jeho 5injekcií som si ozaj vychutnala. No po nich zatmenie.

 

Po tom  dvojhodinová pauza vyplnená nakupovaním potravín, aby sa dieťa nakŕmilo a lízaním zmrzliny, lebo odmena za čakanie tiež musela byť. Po dvoch hodinách znova zubár....odliatok sem, odliatok tam....narýchlo sa plátalo, čo by sa radšej hojiť malo. Ale času niet. Napokon ďalšia cesta......do ďalšieho mesta....zubní technici, ich malinké laboratórium a ďalšie merania.... Až sme boli so všetkým - zubov sa týkajúcich -  hotoví, prišla na rad "zábava". Drahý si  chcel  omrknúť počítače, tak zabehol do "najka" a ja...? ako ináč.... do sekáča (sestra bude mať narodeniny, chcela som čosi malinké, čo sa neráta ale poteší a našla som....zelený svetrík s bambuľkami.....ona také rada! ale psssst! ) a tak späť po synátora k babke a k dedkovi a nakoniec domov a ..........ešte večerná návšteva tety Aničky a Lujzy banánovej....a ja som už mohla rovno i na nohách spať! Ale ustála som....do 11pm!!! A dokončila obrázok ...tuto tento...

 

 

Tak sa z neho osobne vytešujem......ako si psíčkarov v skicári naháňam:).

 

Balíky však  na mňa stále čakajú, tak hádam dnes.....

 

I do reklamnej agentúry na tlač budem musieť zájsť...., ale ... budem k vám úprimná....nechcela som takto šušľavá, bo ozaj ale ozaj sa hanbím jak pes...., ale čoskoro pôjdeme domov, už teraz je to na hrane. Nič sa nedá robiť, musím ísť aj taká :(. Čo neurobím pre zákazníkov....už len nech bude chuť aj papiere v agentúre...lebo tam zvykne veľmi "busy" byť a nič sa nestíha.

 

Dnes ešte netuším , čo ma čaká. Dosť možné, že zas poletím za zubárom. Je toho ešte dosť , čo treba porobiť. Tak uvidím. Prisahám, už by som chcela peknú dovolenku......, lebo zatiaľ, každá moja návšteva Slovenska  za posledné dva roky...bola spojená s nemilými udalosťami. Samozrejme, moje zuby sa nemôžu zrovnávať s mamkinou chorobou.... Ani náhodou!

 

Ale som sa vypísala zo svojich povinností! Ako keď som bola malá a môj denník pozostával zo zápiskov ako : ráno som vstala o ôsmej. na raňajky som mala ryžovú kašičku. pozerala som od kuka do kuka. počad dňa sa toho veľa nestalo. mamka uvarila puding. večer hral Derrick. bojím sa na zajtra do školy, lebo máme písomku z matematiky.

 

Úprimne dúfam, že vaše dni sú veselšie.

Ja vám k nim mávam....z Hlavnej 35.

 

ps: iba posledné moje obrázky na záver a už mlčím, lebo dnes zniem ako informátor a ani náhodou nie ako blogger:)

 

 

....a ešte náhrdelníky, jak som ich naťahovala k predaju....

 

 

Toť vsio.

 

 

 

Sviatok práce

Dnes mám narodeniny. Huráááá!

A ako správny oslávenec narodený na deň sviatku práce, som i ja pracovala! Jak rátam, tak rátam.....zdá sa mi to neuveriteľné, ale mám za sebou  7hodín práce! To je hotová nočná šichta:). Hm, nikdy predtým som si to nepočítala na hodiny......a možno som ani nemala. Čísla a ja sme si nikdy nerozumeli!  Tak či onak, oslavujem prácou. A teším sa, lebo som všetky náhrdelníky , teda až na jeden,  obšila! Prsty si ani necítim...ale som rada, že som to zvládla. Tuto sú , aha, jak som ich po kus po kuse na stoličku ukladala.....

 

 

Výnimočne som dnes aj kreslila.....,lebo ešte zopár línií trebalo kde tu dokončiť a tak som doslova všade po byte s fixami behala:).

 

Uj, ale som zhurta dnes začala, že áno? No nemajte mi to za zlé....očividne ťahám 8pracovnú hodinu a tak som rozbehnutá! No už čoskoro spomalím a dám si s Jorikom niekoľko kolečiek spoločenských hier.

 

A čo som teda kreslila?

Tuto tento obrázok, ktorý som si ,sama pre seba , zaradila do kategórie "ochrancov". Výnimočne, tu neochraňuje ľudská bytosť ale jej štvornohý mačací miláčik.

 

 

Veď prečo aj nie?

 

A čo sa včerajšej nedokončenej skice týka, tá už je tiež hotová!

 

 

Ináč, včera sme boli na super mini nákupoch, z ktorých som si, po neuveriteľnej dlhej dobe , i ja niečo z klasického obchodu s textilom, doniesla. Ale sfotiť sa mi to nepodarilo...tak hádam až zajtra. Čo však môžem spomenúť je, že som vylúpila H&M:). Jaj!

 

Prosím, odpuste mi, ale rozlúčim sa dnes predčasne. No môj syn sa ma už nevie dočkať a ozaj sa mi ťažko slová do viet spájajú, keď i jemu na jeho nekonečné otázky odpovedám.

 

Vonku nám svieti slniečko, to na prvého mája zvykne. Z celého srdca vám prajem krásny deň! Ako ináč, z 35 na Hlavnej:).

 

Cink cink