Ráno v deň očkovania

Čoskoro sa oblečieme a pôjdeme k svojmu GP na preočkovanie. Nie, nepýtajte sa ma, ako sa cítim. Neznášam očkovania. Na sebe a ani na svojom synovi. Ale správy z rádia o šírení osýpok , ktoré som len tak na pol ucha začula, keď som bola doma, ma imaginárne pohladili  a neónovou fixou vo mne podčiarkli fakt, že očkovanie svoj zmysel má...hoci nič nie je dokonalé. Tak premáhajúc dnes nasilu Jorika vezmem a budem sa tváriť, že som statočná. Ale medzi nami , nie som. Hej, viem....môj syn si ešte všeličím prejde a niečo z toho bude dozaista aj bolestivé..... Nemôžem ho ochrániť od všetkého....ale chcela by som.
Nedávno som sa pýtala sestry, kedy tento syndróm ochranného a radšej bolesti na sebaberúceho rodiča stratím. Či vôbec niekedy prestanem mať zvieravý pocit v žalúdku , keď pôjde môj syn na vyšetrenie k zubárovi napríklad.  Ono vraj nikdy...ale troška to vraj povolí. Proti mne hrá fakt, že mám dieťa iba jedno.
A keď sme pri tom fakte, nedá mi nespomenúť, že len pár dní dozadu som počula z Jorikových úst čosi, čo som nikdy neverila, že počuť budem. Vyjadril sa , biedák môj malý, že by chcel brata. A hádam by aj sestra mohla byť, aby sa mal s kým hrať. Ach jaj......nič také sa u nás neplánovalo. A ani neplánuje a to aj napriek prognózam všetkých postarejších varujúcich, že k druhému dieťaťu sa príde skôr než k páru ponožiek.
No ako človek, čo svojmu dieťaťu rado kúpi všetko, čo mu na očiach vidí, aj dumem.....že možno raz...až sa usadíme, že by možno aj adopcia prišla do úvahy. Nie je to prvýkrát , čo by sme sa o tom rozprávali a túto možnosť brali reálne do úvahy.
Ale adopcia je na hony ďaleko a momentálne viac, než priesvitná vo svojej reálnosti. Nabrúsená ihla, čo sa zapichne do pliecka môjho najmilšieho (alebo stehna? čo je horšie?) už čaká za rohom. Až zle sa mi robí.
Keď bol Jorik malý, na každé očkovanie prišla moja mamka. Vždy som mala taký hlúpy zvyk veriť v talizmany. Aj na zuby som ho mala, haha...v teniskách. Troška stroskotal vo finále.....ale bol tam. No a na to očkovanie som si vždy volala mamku. Nikdy nemohla byť so mnou dlho. Sestra sa v tom čase zbierala z rakoviny a puto medzi mamkou a ňou bolo nezlomné. Ak som si smela mamku ukradnúť, bol mi čas meraný. Neviem, čím to bolo, že som sa cítila lepšie, keď bola poblízku. Teraz tu už nie je....hej ja viem, môžem si vravieť to sladké malinové, že ale ona predsa je...stojí mi za chrbtom...jasne, áno , je tam.....alebo radšej, že aj keby žila, beztak by tu nebola....neletela by predsa takú diaľku kvôli jednej injekcii...a už tobôž nie na limitovaný čas. Ale bola by na telefóne.... nie pre Jorika, pre mňa len.
Takto si to sama beriem na plecia.
Ale som mama, že? My sme bojovníčky! Hahaaaaa......občas pekne posr......té.
A hej , aj to viem.....že to k tomu patrí.


A just mi je do plaču.

Mávam z 25Tovey Crescent z nášho "pichľavého" dňa.