Pošepky od Verušky: Balím sa

Včerajší blog sa nekonal. Nestihol sa....ako mnoho iného, čo bolo naplánované a napokon ostalo visieť vo vzduchoprázdne. No stihlo sa základné.....a to sa mi ráta. Až na pár omeškaných adries , balila som na dôveru a čestnosť zákazníkov, aby tu po mne nik nemusel nič dokončovať. Som rada, že sa tak stalo. Že som obetovala dve noci a miesto písania som balila a triedila a zvažovala, komu čo poslať, aby sa vianoce i začiatkom mája diali. Smiem si vôbec trúfať na vianoce? Isteže, ani náhodou nie, ale napísať to dáva zmysel. Potom každý chápe.

Blog sa ale nestihol. Vymenila som ho za veľmi skoro-rannú cestu busom za zubárom , aj s ospalým Jorikom v náručí. Neznáša skoré vstávania.....vykopal ma za to a to doslovne. Umývanie zubov bola hotová tragédia.....až neskôr , pred stánkom s čerstvo upečenými fornetami , sa upokojil. Dve pizzové mu kopanie vrátili a vykopali z neho nadobro ranný hnev. Už len dobre potom bolo......už i podivné veci sa mohli diať....také, aké ja zbožňujem.....lebo prichádzajú nečakane a majú v sebe toľko čara a magickosti, ktorej sa nedá nasýtiť.... Ako....

,,Mami, stoj! Ten strom sa na nás díva! Prečo sa pozerá?"
,,Ktorý strom sa díva? "
,,Tam ten..... "
,,Ale ty vieš, že stromy nemajú oči a nemôžu sa dívať? Nemajú ústa a nemôžu hovoriť. Nemajú ani uši a nemôžu nás ani počuť. A preto to, čo hovoríš, je magické a mne sa to veľmi páči! Poďme veriť , že sa na nás díva, aj keď nemá oči. Ešte stále sa díva?"
,,Hmmmm. Prečo to robí, mama ?"
,,Lebo sa mu páčime a už ho nudí dívať sa len na cestu a cez plot do záhrady. "
,,Mama, on nemá nohy ale ide za nami."
,,Tak to sa mu musíme veľmi páčiť!"

Nuž za toto som vymenila moje za brieždenia sa konajúce ťukanie. I za bolesť....neskutočné ostrú rezavú a pálivú ......pri ktorej som sa chcela stať neviditeľná, aby som sa mohla slobodne do klbka stočiť a v dlaniach si hlavu skryť bez toho, aby za mnou niekto prišiel, či som v poriadku. Bola som a nebola. Všetko v ústach mi horelo.... ,,To sú chemikálie....to páli.....ale to prejde....."
Hanbím sa kričať. I pri pôrode som sa hanbila. Ale včerajšiu bolesť som nečakala. Nik ma na ňu nepripravil. Nik ma pred ňou nevaroval. Keď prišla, kričala som. Potom už nie. Potom som už len päste zatínala a všetko v sebe dusila. Ale ani to som nechcela, aby niekto videl. Bolesť mi príde súkromná.....

Už mám po všetkom......hoci moje ústa si budú naveky svoje pamätať. A predsa....stále sa neviem vysmiato nadýchnuť. Bojím sa. Fuj, už zase! Chcela by som ziapať, že nie som tak stará, aby som mala umelé zuby....chcela by vykričať, že moje pôvodné zuby žali komplimenty....boli biele a silné sťaby som ich od bobra mala. Nežartujem, nezveličujem. Boli také ! A tieto? Dokedy ich budem mať? Čo keď sa pokazia? Skončím na "žabkách" ?

Tá jama.....

Tá jama tam na konci chodníka.....

Tá jama tam , čo ma čakala....každým zabehnutým kolom som si to razila bližšie k nej......až sme sa stretli.

A ja sa stále túžim kamsi schovať.

Nikdy som nemala rada veci nepravé. Nikdy. Ani keď som v čase "balenia chlapcov" zistila, že cez prsia to nepôjde . ,,Napchaj si tam niečo...!" Jasné! A potom sa pôjdem pod zem zakopať , až v inkriminovanej chvíli dôjde na odhalenie pravdy. Nie! Nikdy! S čím som sa narodila, to mám. Aká som, taká som. Ber alebo nie. Tak to budú oči, kam sa mi budú ľudia dívať !.....a niekde tam som začala používať rokmi zbožňovanú borjouis maskaru.

Stále sa bojím na seba usmiať. Len cez spadnuté pery mrkám. A potom vidím tvár, ktorá starne a ja viem, že viac ako staré zuby si pýta blahodárny spánok. No ja som macocha..... ,čo nerada vraví "nie" a tak sa radšej snažím zrkadlám oblúkom vyhýbať.

Teraz, keď je u nás tak ticho.....moja hlava priam praská pod všetkým , čo by sa dalo napísať. Od predaných vecičiek po Aničkine (moja sestra) skvelé zapekané cestoviny. Ale, kto to má toľko času na čítanie? Vonku svitá a prichádza ďalší deň......

,,Mama, ale ty odo mňa neodídeš? " spýtal sa ma Jorik, keď sme prechádzali okolo tabuli so smútočnými oznamami. Komusi zomrel ocko..... ,, Ja ťa potrebujem, ešte nepôjdeš na cintorín.....to je veľmi smutné, keď niekto odíde...."
,,Nie láska....mama ešte nechce odísť. Ale raz budem musieť...., lebo také sú pravidlá, ako keď doma hráme spoločenské hry. Každý, kto sa narodil, musí i umrieť. No nemusíš sa báť, ten môj deň je ešte veľmi ďaleko...a keďže sa v čase nevyznáš, prezradím ti, ako ho spoznáš, dobre? Budem mať vlasy úplne biele.....a telo samá vráska a budem veľmi veľmi unavená. Potom ti poviem, že už chcem ísť spinkať.....No kým sa tak stane láska, skúsme sa tešiť....,lebo ešte stále máme modrú oblohu nad sebou s bielymi mráčikmi a zelenú trávu a jeden druhého.....a my sa mocno ľúbime, že? Tak už o smrti nehovorme....ešte si maličký na také smutné veci. "
,,Ľúbim ťa mama."
,,Aj ja teba, najsamviac!"

Nazvala som ho...."každý unesie viac lásky..." a ja verím, že tomu tak je. Aj keď sme jej úplne plní, prečo ešte nepridať ? Nech aj kypí, len nech jej nie je málo.