Stále sú rána, kedy plačem. Kedy sa mi vynárajú pred očami obrazy.....ako jej nehybné nohy....jak som jej na ne obúvala topánky.... Ach, tak ťažko šli obuť......,asi preto sa do truhly nedávajú ....a možno len preto, že už potrebné nebudú. Napokon, komu sa spí dobre v topánkach? Ale mamka ich mala....ak by sa rozhodla vrátiť.
Stále ju čakám....nechcem uveriť, že už nepríde. To skôr uverím v Santa Clausa!
Tak veľmi to bolí...dusí....žmýka......
Potrebujem ju....hoci viem, že len klamem samú seba.
Chcela by som , aby tu bola, aby ma objala...., aby mi povedala, že sa nemusím báť, že je stále so mnou....
Ozaj, koho chcem oklamať?
Aj keby tu bola, neobjala by ma. Nemala to vo zvyku. Objatia u nás neboli bežné.....poznám len tie narodeninové.
No i tak mi chýba.
Aj to vymyslené objatie.
A veľmi.
-
Mám za sebou pracovné ráno plné popísaných slov. Toľko ich bolo, že temer nezvýšilo na kreslenie. Ale čosi som predsa....., no mlčí to v ski... -
Jorik ešte spí, hurááá! Drobný luxus, ktorý mi môj pacholík doprial rýchlo využívam. Lebo , ako ináč, meškám! To preto, že mám toho tak veľa...
No comments:
Post a Comment