Čriepky

Očkovanie máme úspešne za sebou. Aspoň si myslím a dúfam, lebo plač pri pichaní je jedna vec, no omnoho dôležitejšie je to, čo sa stane v najbližších dňoch. Aspoň tak to opisujú rodičia detí, ktorým "vraj" očkovanie ublížilo. Nie som si istá , aký názor k tomu zastávam...nie som vedec ani lekár, aby som dokázala objektívne posúdiť, či očkovacia látka mohla niečo spustiť alebo dokonca vyvolať. Preto mlčím radšej, ale rešpekt mám a bojím sa, lebo veď ...... čo ak?
I medecínku som pre istotu kúpila. Špeciálne určenú na možné drobné komplikácie, ktoré by mohlo očkovanie vyvolať. Našťastie, nebolo ju treba. Jorik sa cez deň preniesol s úsmevom, tráviac celé popoludnie vo svojej milovanej škôlke.

Ja si dávam viac času na obavy....tak ešte dva tri dni budem nervózne sledovať, či nezbadám nejaké zmeny, aby som sa  následne zmenila na ženu činu a zasiahla tak rýchlo, jak to len pôjde. Hoci , obávam sa, že akokoľvek rýchla by som bola, moja  snaha by bola zbytočná. Ochrnutie či autizmus.....sa asi ťažko dajú nejako "zachrániť.

Tak si krížim prsty a na drevo ťukám, aby som nezakríkla prvotný úspech. Jorik ani len neplakal včera , len sa triasol, rúčky v päste zovreté ako ja u zubára. Jeho bolesť som cítila , ale nič som s ňou zrobiť nemohla. Tak som mu len hladila telíčko a potom...ako ináč, zaslúžené bolestné  som mu za statočnosť kúpila. Lebo ešte stále si živo pamätám, koľko také nevinné bolestné znamenalo pre mňa. Keď som dostala hovoriacu bábiku za výber madlí.....ach, do neba som sa hrdila.

Malé veci, drobné veci a pamätané budú na celý život.

Stále to tvrdím, z týchto malých vecí je poskladaný život. Myslím, že si tieto pompézne život rozoberajúce veci uvedomujem viac teraz, než kedykoľvek predtým len preto, lebo som prišla o rodičov. Lebo som videla rakovinu vyčíňať na mojej mladšej sestre a potom i na mamke....viem, že tu neexistuje etiketa.....ani nijaké pravidlá. Tak som sa rozhodla, aspoň dokiaľ mi to pôjde, chrániť si tie čriepky a tešiť sa z nich. Trebárs aj keď sú tak nemilé a nevítané, ako dnes v noci, keď sa Jorik s plačom zobudil a žiadal ma, aby som svetlo zažala, lebo sa tmy bojí. Dlho mi trvalo, kým som ho upokojila. A kdesi medzi tými "pokoj hľadajúcimi" slovami som si rukou po krku prešla a čosi neznáme tam nahmatala. Smiešna som, ja viem, no skoro som zistila , že tá neznáma vec , bola  moja vlastná koža. Nepružná, visiaca.

Tak sa zakráda staroba, všakže?

Zdá sa, že mám pre ňu dvere otvorené....ale ešte vždy mám čas  čriepky zbierať .

Tak ich zbieram....a budem zbierať aj dnes.....koľko sa mi ich do náručia zmestí. A vám by som poradila učiniť to samé. Raz nás budú spoločne za viečkami hriať.


Sentimentálne dnes píšem....ja viem.....hlavu dole kloním.....a len ruku hore dvíham, aby mávala....odo mňa až k vám. Z 25Tovey Crescent.

                                       Cink.