"ako"

Niekedy mi to príde ako záhada nad záhady, ako mi tie úplne najmenšie veci, ináč, veľmi ľahko prehliadnuteľné, dokážu popísať môj osobný "hard disk". Ako včera, keď som - nedajúc vedieť nikomu, lebo sama som chcela byť, vybehla k nám na chalupu, kde môj otec.....ach....zabudla som, o tomto som doteraz mlčala. Nuž, povedzme, bez zachádzania do detailov, že je to miesto, kde sa môj otec rozhodol rozlúčiť sa so životom a kde sme ho jedného dňa našli a ten deň a tá scéna....je čosi, čo si v sebe všetci vtedy tam prítomní, ponesieme naveky so sebou.
Nuž tak včera som tam bola. Sama, lebo som chcela byť sama.
Chcela som vyskúšať - otestovať - silu vlastných pocitov. "Nakoľko som za vodou", ak si smiem robiť žarty.
Bola som odvážna.....celou cestou tam. Ba dokonca i vtedy, keď do zámky vhupol kľúč a dvere sa otvorili.
Iné to už bolo dnu.
Všetko tam bolo presne ako v tú noc. Ba i tanier s nožom na stole, akoby sa mal môj otec vrátiť a dojesť , čo nechal. Jeho bunda prevesená cez stoličku. Jeho lieky úhľadne poukladané na malej kôpke. Komusi by sa možno zišli......
A potom tam bol aj on.
A ja som ho držala a skúšala, či ho budem schopná naposledy oslobodiť.
Ale krematória to majú dobre vymyslené.
Zlyhala som.
Musela som ho nechať iba počuť.....znel ako piesok vo vedierku. Najskôr preto, že bol  piesok vo vedierku. Vidieť som ho nevidela......ale myslím, že by mal farbu sivú....alebo radšej popolavú.....

Môj otec si prial byť rozsypaný. Slobodný. I ja by som to chcela pre seba. Udusila by som sa pod zemou. Aspoň raz by som chcela lietať ....tak hádam (nie dúfam) , že až to jedného dňa aj na mňa príde, že sa nájde niekto, kto ma slobodne rozsype.......v tom stave už viac nebudem môcť byť šťastnejšia.  A dúfam ( hej, teraz dúfam), že tak niekto urobí aj napriek listu - dokladu o spopolnení oznamujúcom okrem iného i "výhražný" fakt o povinnostiach "podnájomcu" s výhražkou pokuty nad 600eur. Puf......ani po smrti nieto slobody. Len povinnosti. Som to len ja , kto si myslí, že je to smiešne? Kam si až myslíme, že je dôležité zasahovať s pravidlami a povinnosťami? Za seba si myslím, že tu už je čas na  "ticho", na mlčanie a na "slobodu" od všetkých "musí sa" a "má sa" a " nakazujem" a "prikazujem".

Neoslobodila som ho.
Len si ho vypočula. A potom....v rámci úplne bežných vecí, ako čo sa predaja nášho starého auta týka , som z potreby zistenia stavu letných pneumatík.....merala tú istú cestu , čo aj on.....naposledy.
Dobre teda, toto bol môj test.
A prišiel práve včas. Keď som tam náhodne bola..... Lebo náhody neexistujú. Ktosi sa na mne zhora smial, ako to dobre zinscenoval . A ja som nechcela byť za bojka.....a nechať veci na mladšiu sestru, tak som šla. A priznám sa, aj som "ho" čakala. Hurá, nech žije fantázia!

Neprišiel. Samozrejme, že neprišiel. Možno bol pri mne , ale najskôr nie. Po všetkom tápaní a snorení ostala som bez výsledkov. Ale čo som čakala? Úprimne, bez žartu prosím, hoci ja viem, bude to znieť žartovne..... ozaj som čakala, že sa mi môj otec zjaví? Isto počul ako mi srdce tlkoce, jak som si tam po rebríku merala cestu, jak som sa po doskách pustila povalou až na jej úplný koniec, lebo tam pre mňa pod mechom schoval štyri pneumatiky..... Nuž čo? Mal sa mi za chrbtom pozdraviť a "doraziť ma"? Lebo to by sa stalo.....

Je smiešne....smiešne.....smiešne....ako si s pocitom strachu zamieňame videné za magické. Dvere sa vo vetre bežne otvárajú a zatvárajú a nik tomu nevenuje ani najmenšiu pozornosť. No raz ste "vyplašený" a za chrbtom zabuchnuté dvere vás dokážu poriadne vydesiť.

Fantázia.

Nič viac, nič menej.

Včera som ju vedela rozoznať. No i tak som ju pustila k sebe dnu.

Nuž  teda - včera som ho držala  v náručí.
Vlastného otca.
Nebolo to prvýkrát , ale predtým som o tom nedokázala písať. Je to veľmi silný pocit, keď sa vám váš otec odrazu zmestí do náručia. Keď váži asi 3-4 kilá a šuchoce. Srdce ihneď reaguje, hoc by ste nechceli.....a úplne "najlepšie" sú na tom všetkom  tie nálepky ,aby sa nezabudlo, čo je obsahom ´"balíčka" . Čierne na bielom malo vždy svoju moc. Aj na nálepke.

A presne tieto malé veci , ako výrazne , čiernym inkom naťukané písmenká, sa ťukajú aj do mňa a tam čarujú. Naveky budú.
Rovnako ako tie necelé štyri kilá v dlaniach.
Ako zrnká prachu, čo okolo mňa tancovali, jak som si to razila povalou.

Hm....alebo ako vzduchom svištiace kamene, čo mi prelietali okolo hlavy, keď som sa neskôr vrátila späť a nechtiac sa ocitla v prostriedku kameňovej prestrelky "bielych" chlapcov voči tým "potmavším".

Ako škoricou prevoňaný byt po druhom upečenom koláči ......., lebo prvý chutil sucho.
Ako kvapky dažďa, čo nás včera chytil na hrebeni za ináč jasnej belasej oblohy.

Myslím, že mám veľa "ako".



A dobre tak.

Bez nich by som to nebola ja.


Mávam....z 35 na Hlavnej.