O sne a o srdiečku a o čiernej farbe , čo som zelenou nahradila

Pred pár dňami som v sebe uzatvorila tému hľadania života po živote. Dospela som k záveru, že prílišné zamýšľanie sa nevedie k ničomu produktívnemu ale radšej "škodnému". Poškrtala som si v sebe všetky možné teórie, ku ktorým sa dalo z môjho biedneho základu smerovať a .....proste, ostala som tam, kde som aj bola. Čiernu som stiahla z obrázkov a šupla ju späť tam, kde bola.....a kde na mňa čaká.

A predsa, skúsila som ešte raz poprosiť tých, ku ktorým som mala najbližšie, vlastných rodičov, aby ....ak môžu, mi čosi poslali, keďže vedia , aká som labilná, aby som sa z toho nezosypala ale pochopila, že čierna nie je nutná. Samozrejme, nič zvláštne sa neudialo. No moje naivná ja dostalo dve odpovede....od obidvoch.

Toto verím, že je od mamky, ale verím v úvodzovkách, lebo povedzme si na rovinu, čistá náhoda , ktorá sa krajčírkam denno denne nonstop deje....že im takéto nepodarkové srdcia na zem padajú.....

A od otca? 

Ten sa mi rozhodol prisniť....natiahla som ruku vo sne a ktosi mi ju chytil. Keď som sa pozrela kto, bol tam on. Nezvykli sme sa chytať za ruky...., náš vzťah bol kostrbatý. Ale v tom sne mi to neprekážalo. Najskôr mi nedošlo, že je mŕtvy, no stačilo pár sekúnd a spomenula som si na to.  Obrátila som sa na neho a ďakovala mu, že mi prišiel takto osobne povedať, že nie , nie je to tak , po smrti sa všetko nekončí. Vyzeral dobre, zdravo, mocno....nebol taký, keď odišiel. Bol spokojný a pokojný....taký tiež nebol a ja som mu bozkávala ruku. Ja!!! Môjmu otcovi ! Lebo bol iný človek....ach toľko pokoja z neho šlo. Tú ruku som mu nepustila. 

A on na mňa hovoril.....jeho hlasom ale ináč než zvykol, nijaké výčitky, všetko zlé bokom, doslova hladil ma slovami a ubezpečoval, že sa má teraz dobre a že sa nemusím obávať, smrť ozaj neznamená koniec . 

Pekný sen, že? 

A predsa, ani náhodne odstrihnuté srdiečko a ani pekný sen nezasvietili v čiernej. 

Ale ako som už napísala, z obrázkov som si ju stiahla. 

...a až teraz pozerám, že zelenou ju nahrádzam...zelená je dobrá farba, ľuďom sa páči....

I mne....ale ......nešaliem z nej. 

Moje tmavé pastelky ešte spod prstov naveky a nadobro nepúšťam a aha, tie tašky , čo mi pán v teplákoch natlačil, ju hrdo nesú......

Teším sa z nich a už chystám nové. Konečne veľkostne to pravé orechové, čo ženy rady na pleciach nosia:) . 

Ak sa podarí, už dnes by som za teplákovým pánom zase rada zašla....no uvidíme, či sa stihne:).

Lebo ešte povinnosti mám , medzi iným aj bábiky fotiť ....

....lebo ktosi si na ne spomenul a že by rád nejakú mal.....tak fotím, čo mi v šuplíčkoch ostalo a srdce mi pritom stíska....lebo dokážem sa ich vzdať? 

Nuž takto u mňa dneska zrána....

a už len mávam na záver a krásny deň želám zo slnečného a vyhriateho Anglicka z 25Tovey Crescent. 

Cink. 

Stará som

Takže začnem, hneď a zhurta, lebo toho na jeden blog až veľa mám. Teda, teraz si to myslím:).

Hurááá ...., mám tašky a hoci každá má na sebe niečo zlé, v celkovom závere som spokojná. Keď sa chyby dotiahnu do krásy, budú sa moje predstavy zhodovať s realitou a čo viac si môžem priať? Ale začnem po poriadku....v prvom rade - moje originály žijú! Vrátili sa mi naspäť v rovnakom stave, v akom som ich do predajne zaniesla. Tlieskam, jasám! Ozaj, neklamem.

Keď som tam včera nabehla , už vo dverách som sa pýtala, či nemám prísť zajtra......ale pán , obyčajne v teplákoch odetý, mi rukou zamával, aby som len slobodne dnu vošla, že veci pre mňa sú hotové a už na mňa čakajú. Obyčajne v teplákoch odetý píšem preto, lebo včera mal pán na sebe rifle, tepláková som tam bola pre zmenu ja:). Nuž, rovnováha sa musela zachovať.

Keď som videla, že moje kresbičky sú nepoškodené, odpadol mi balvan zo srdca. A potom, keď som tašky uvidela, už som sa aj usmievala. Lebo, netrebalo nijaké skenovanie, úpravu ani nič podobné. Pán síce zabudol na mnohé detaily, o ktorých som mu kázala, aby urobil, ale nevadí. Dôležité pre mňa bolo vidieť kvalitu prenosu a farby a celkový dojem , no a to u mňa prešlo. Veľmi by som si priala, aby som tu teraz mala fotky, na ktorých by som všetko opísala, ale baterka vo foťáku sa rozhodla odpočívať, tak ju nabíjam a neviem ešte ako dlho jej to vezme.

Nuž , slovne asi toľko, že pán zabudol jeden obrázok orezať a capol ho na tašku aj s pomerne širokým okrajom, na ktorom si skúšam fixy:). Nuž ale, akokoľvek prekvapivé to je, prezradím, že sa mi to takto páči!!! Dokonca si myslím, že to tak nechám! Na druhej taške v poradí, mu zle chytili farby....horná časť je nekvalitná. Do budúcna si na takéto chyby bude musieť pán dať pozor! Toto ma odpustené iba na tento prvýkrát! A taška tretia je troška rozmazaná. Tu by som dala na tretie miesto v poradí kvality. Čo sa stalo, netuším.....možno motív bol pritmavý a očividne, pánova tlačiareň stmavuje, čo je dobré vedieť pri chystaní ďalších návrhov na tlač.

Ale teším sa. Pohla som sa a mám pocit, že znova dýcham!

Mám pocit, že na všetko dosiahnem....ako keď stojíte pod jabloňou a všetky jablká sú na dosah ruky. Aj tie na najvyššom mieste koruny stromu. Potrápia ma síce, kým ich dostanem, ale nemožné to nie je.

Tak sa teším a tešila som sa ešte viac, keď mi pán pri balení podal moje obrázky zbalené do igelitky ( nie, nie z toho som sa netešila......to bolo na zaplakanie:) a spýtal sa ma, kde som sa k tým ilustráciam dostala. Nuž som mu povedala, že moje sú. A on na to, že si ich pri tlači pozrel a že ozaj dobré  sú. Viete, ono to nebolo také obyčajné, dobré sú...ale ako  ,,Héj, tie kresby sú fakt dobré". Tak chvália chlapi. Poďakovala som sa mu a sľúbila, že mu ich donesiem viac a on seriózne, že sa teší. Lebo toto je dobré. Ok, dobré znelo ako fantastické. Bez pridávania.

Tak sa opakujem a znova píšem, že sa teším a nie som si istá, aký veľký podiel má na tom hodnotenie pána, čo si rád tepláky pod pazuchy vyťahuje.

Ono, nemôžem sa sťažovať. Tobôž nie na včerajšok. Ozaj sme mali pekný deň...., hoci v jeho závere som zistila, že som brutál stará. Aby som to vysvetlila, po vyzdvihnutí tašiek som s Jorikom zabehla do dvoch sekáčov, čítali sme si tam knihy a keďže počasie bolo skvelé...slnko nesvietilo ale teplo bolo, šli sme na ihrisko. A potom na ďalšie, lebo prázdne bolo a ja som si chcela na muchotrávke kresliť. No nekreslila som, lebo o chvíľu bolo ihrisko zaľudnené a ja som sa zoznámila s maminou Joričkovho "spolužiaka" škôlkára. Vraj i ona kreslí, juch! Nič z jej tvorby som však nevidela. Ale to nebolo navčera ani treba. Mamina to bola na úteku pred manželom, ktorý ju uháňa a smrťou sa jej vyhráža, nuž má od súdu papiere, že sa k nej priblížiť nesmie, ani ju nijak kontaktovať, ale jemu je to vraj jedno......sťažovala sa s úsmevom, že  kvôli tomu darebákovi  i nočné mory máva a tak, nuž ...veľa toho bolo a  poviem vám, že hoci smutná téma na zhováranie to bola,  dobre mi padlo s niekým dospelým konečne  reč prehodiť. Lebo prisahám, ja ináč len píšem alebo len sestrám či Lucke bristolovej volám. Ináč a najmä po anglicky - ako ryba mlčím! Nuž a aby som úvod vysvetlila, že ako som sa k tej starobe dostala, tak musím napísať, že okrem tejto -spomenula som, že tureckej maminy? , tam boli ešte dve ďalšie....ale tie mali takého bobka chlapčeka. Takže taká štvorka sme tam boli a celkovo nám dobre bolo na tom ihrisku v tú neskorú hodinu......, no či sa nám tam páčilo veľmi alebo nie, stmievalo sa a trebalo sa rozlúčiť ... Vtedy, ani neviem, koho to napadlo,   zhŕkli sa baby okolo seba a začali svoj vek zisťovať . Vtipnejšie než strohé konštatovanie im prišlo hádanie veku..... a tak sa hádalo. Vzduchom lietali čísla a padla aj 35.... tej, ktorej sa vek hádal , sa očividne nepáčila, lebo doslova zhíkla , že nie, môj ty Bože! Taká stará nie som ! a smiali sa na tom potom a smiali.... tak som zahanbene len rukou zamávala a šla preč, lebo čo by bolo, keby sa mňa na vek opýtali? Občas zabúdam , že už mám toľko, koľko mám. Najskôr preto, že sa na ten vek necítim. Ale on sa oklamať nedá. A...môžem byť úprimná? Byť najstaršia v skupine..., to ako mamina tých mamín...juj, nie moc sa mi to páči.

Je však úplne zbytočné sa nad tým trápiť. Už len staršia budem a hotovo. Už dnes som staršia ako som bola včera. Des!

No, možno by som sa mala po starších kamarátkach obzerať. Týmto ihriskovým , zdá sa, by  ten môj "vysoký" vek mohol aj vadiť :).

Oj, pozerám  na baterku, ešte nie je nabitá. Prosto, dnes tie fotky nebudú a hotovo. Škoda. Tak čiernobielo to tu nechám....ale len do zajtra...ozaj.

Deň však dúfam budem mať omnoho farebnejší a vám prajem taký istý!

Z 25Tovey Crescent.....cink.

Optimizmus

Jaj, aj si vravím, že musím byť zakliata. Hoci, zakliatia sa asi inými smermi uberajú a toto sú len úplne obyčajné náhody životné. Nuž, nemôžem sa dostať na vlastné bankové konto a poplatiť z neho, čo poplatené má byť. Nuž pokúšam sa odtiaľto čarovať a zachraňovať , čo sa dá....lebo čo iného mi už aj ostáva?

 

Nemilá vec na ráno.....ale nechcem si ňou pokaziť náladu.

Včera som sa sľúbila, že nafotím svoje nové tašky, ak by sa ovšem bolo s čím chváliť, nuž , stále netušiac kvalitatívny výsledok - oznamujem, že nijaké nemám. Ako žralok som včera krúžila okolo obchodu, tak trocha zmorená márnením svojho času...lebo pán s teplákmi pod pazuchami mi kázal dôjsť poobede a ja som bola v meste po 2pm, jak som Jorika do škôlky odniesla.... nuž som míňala minúty len tak sa povaľujúc  a nadávajúc si, že som si skicár nevzala, mohla som si niekde sadnúť a kresliť..... Vyčkávala som , netušiac ani dokedy, lebo hej, o koľkej je poobede? Pred treťou som to vzdala a do predajne vošla vyfúkaná od vetra no vysmiata a nervózna, či to tam v tom pracovnom chaose moje originály bez ujmy prežili..... Prisahám, dofúkla som im dnu viac vetra, než spoznala moja ofina, kým som vonku čakala. Chaos....šepkanie....nik netuší, o aké obrázky ide....mne je až zle....ale pán s teplákmi pod pazuchami celý zmätok zachraňuje : ,,Zabudol som na vás, prepáčte, vôbec to nemám hotové. Môžete prísť zajtra?"

Ja samozrejme prikyvujem na súhlas.....tomu ver , že dôjdem....no ako som zaskočená, doslova kokcem , ako sa vyzvedám, či sú moje originály ešte nažive. Pán s teplákmi nechápal, očividne, doteraz asi nestretol nikoho, kto by na svojom materiálnom umeleckom výplode tak citovo lipol.

,,Áno, áno...nijaké starosti..!"

Puf, to bolo presvedčujúce !

..... pomyslela som si a hneď mi bolo horšie, nuž som ihneď  sestre volala ,aby som sa jej vyžalovala z obáv, že oni ani len netušia, po čo som si do obchodu došla , nie to ešte kde sú moje kreslenky!!!

 

Nuž, tak kvôli tomu si dnes náladu kaziť nechcem. Lebo som si na dnes nainfikovala optimistickú náladu. Uznáte hádam, že bola nutná .  A tak dúfam , že aj sashe, aj banka ba aj ujo teplákový sa dnes ponesú v rovnakej tónine a že sa všetko napokon na dobré obráti.

 

A čo sa fotiek týka, aby tu znova smutno nebolo...tuto aha, rezala som včera do neskorého večera..., až dokiaľ som nezistila, že viečka nado mnou fitnesovo vyhrávajú a hore ich už nezdvihnem.... Pohľadnice. Časť z nich doma ostala, to sú tie, čo som priateľke poslala, aby ich kade tade , kade pôjde, predávala. No a tú druhú časť, čo mám tu, by som mala do Nemecka posielať...no nie som si istá, či ich bude zákazníčka chcieť, nakoľko sú iné, než si priala. Uvidíme.....

 

 

 

 

 

 

 

 

 

A s nimi sa aj lúčim  a ku krásnemu dňu vám mávam...z 25Tovey Crescent.

 

Cink.

 

Puf.....

Veľmi rada by som tu teraz pustila plejádu fotiek z toho, čo sme si včera s Joričkom na carboot sale ukoristili...., ibaže to by najskôr nejaký musel byť. Ranná panika sa ukázala ako kompletne zbytočná, lebo miesto preplnených stánkov na nás pred Life Centrom čakala Subaru Plymouth akcia ..... Nuž sme sa otočili na päte a šli na najbližšie detské ihrisko. Ibaže s tunajším počasím ani tam nebolo príjemne. Slnko, keď vykuklo, hrialo....no keď sa schovalo, aj zuby skákali od zimy, najmä keď vetrisko zafúkal a on fúkal a fúkal.......

Nuž sme zabehli do potravín, nakúpili jedlo, napapali sa a cestou do Tesca sme zaparkovali na futbalovom ihrisku. Vyše hodiny som prosím pekne futbal mastila, až dokiaľ sa Jorik spotený na zem nezvalil. Uhnala som ho. Ale dobre tak bolo, lebo pomaly sme sa znova na cestu vydali. V Tescu sme sa tak akurát vycikali, nik už nič iného nevládal a šlo sa domov. To už ale na Jorika došla chuť sa bicyklovať. Nuž sme sa nadopovali nanukmi, zamastili pár spoločenských hier a na bicykli daváááj do znova do Tesca, aby sa doplnili zásoby vyjedených nanukov.

K neskorému večeru sme si s Jorikom zmysleli perníky piecť...tak sa ešte u nás vypekalo a aby bol program dňa ozaj pestrý, i katastrálne veci sme riešili ohľadne predaja "majetku", čo sme zdedili. Sondovanie, zisťovanie.....a čas letel a my sme už večerali a hokej sa sledoval a ja pre zmenu Lucy na instagrame....a konečne som aj kreslila , hoci len cez privreté viečka.

Občas nechápem, kde sa vo mne toľko sily berie. Ani koľko sa toho dá za jeden deň stihnúť.

Našťastie , dnes má Jorik škôlku. No voľno to pre mňa neznamená. Mám kopec nedokončenej práce.....Okrem iného , treba mi  ísť po tašky ,čo som si dala skúšobne natlačiť v miestnej agentúre. Zatiaľ sa aj myslieť na ne bojím , lebo pánovi majiteľovi , čo si tepláky pod pazuchy ťahá, som zverila tri moje najlepšie originály a on ich vložil do euroobalu  a ja mu na to, že mu radšej knihu dám, aby sa len nepoškodili a on "šup s nimi" na skrinku, žiadne strachy, nič sa im nestane. Fuch...občas som blbá. Nuž tak po ne dnes pôjdem a budem dúfať, že si pán zapamätal všetko, čo som mu nadiktovala......aj si nadávam, že som mu to radšej napísať mala.

A možno budem milo prekvapená :).

Ak bude čo, pofotím, pochválim sa.

Dnes nemám na chválenie nič.

Tak už mlčím a hry idem hrať.

Lebo Jorik už plače, že sa mu nevenujem.

Mávam z 25 Tovey Cresent....ku krásnemu dňu.

Cink.

Zima

Tak včera sa nám tatino vrátil a dnes už vonku zarezáva , jak zákazníkov uháňa. Jorik už dávno vstal, aj smiech ma prešiel, jak som ho tak skoro ráno vo dverách uvidela, ale sťaby uspávadlo mal v jogurtoch  - usnul a teraz  už asi hodinu spí pod stolom, kam sa z gauča skotúľal, nuž ho tam chodím prikrývať.

Na rozdiel od predchádzajúcich dvoch dní, dnes nemáme bezobláčikovú belasú oblohu, ale aj keby sme ju mali, môžete si ju nechať. Tu v UK nie je dobrá k ničomu. Ani o záruka pekného dňa. Lebo včera znova pršalo , aj zima bola......no nech do 12 stupňov maximálne potiahlo, nech nepreháňam. Aj deku sme uniesli , ba miestami aj dve by sa do kočiara zišli. A jedna pre mňa navyše, cez sveter a bundu , aby som si prehodila, bo kým slnko nezasvietilo, i zimnica ma občas chytala.

A tak som včera o trochu viac pracovala, ako sa po vonku flákala. Pomerne skoro sme sa domov vrátili  a zatiaľ,  čo sa s dedom a s babou skypovalo, ja som kreslila.

Plánovala som aj Jorika strihať....ale nezadalo. K večeru sa mi už viečka k sebe lepili a v takom stave nehodno čokoľvek strihať, tobôž nie vlasy milovaného syna.

Nuž ho pôjdem teraz. 

A potom mu dám čiapku na hlavu, až von pôjdeme, aby sa mi cez  tú polonahú hlavu nedajbože nenachladil :). 

Najmä, ak by sme sa ešte k tomu aj bicyklovať išli, lebo .....lebo som včera Jorikovi červený bicykel kúpila ! Sekáčový samozrejme, ale úžasný je! Jorik z neho ani zísť dole nechcel :). Len nový zvonček nám na neho treba kúpť a bude dokonalý! Škoda, že som vám ho nenafotila...ani ma nenapadlo...ale to som dnes poctivo fotila....

...ako i také náhrdelníky , čo si zákazníčka vyžiadala.....

..ba i nový náhrdelník, čo som len dnes došila. 

No a ešte aj takú kresbu , trocha nepodarkovú , som cvakla.....

Ale bicykel ma na fotenie nenapadol. 

No čo už, možno zajtra....ak bude k dosahu.

Uj, Jorik je už hore, telka hrá. Dnes veľmi dotieravo. Fíha tralala mi úspešne trhá všetky myšlienky. Už ich nevládzem naháňať, tak radšej už len zamávam a zaželám krásny deň! Ako ináč, z 25 Tovey Crescent. 

Môj malý génius

Jorik ešte spí. Keď sa zobudí, bude ho čakať bezobláčiková obloha. Viem, i včera bola a napokon i spŕchlo i zase sa u nás veci sušili. Zrovna , keď som mala ísť po Jorika do škôlky, obloha sa rozhodla roztrhnúť. Stáva sa.

Akurát, napriek mokrým teniskám a nohaviciam  , som duševne uschla hneď a zaraz tam, vo vnútri Pixielandu, kde Jorik chodí...ako mi nadšené učiteľky referovali, že môj syn je génius. Treba vôbec spomínať , že mi moje materinské ego mastili tými najluxusnejšími maslami a nátierkami sveta? Asi nie. Nuž , hrdá som ,nebudem klamať.

A hrdá som i na svojho milého, čo i posledné kolo zmákol a už je to len na "porote" ,aby vybrala "vyvolených". Na výsledok si však musíme počkať a to do neskutočne vzdialeného konca mája. Moja trpezlivosť dostáva zabrať. Nateraz sme sa rozhodli nerobiť nič. Rozprávať sa , to hej, ale nijaké trápenie sa, čo bude a ako bude. V deň, keď sa výsledok dozvieme, bude dňom, kedy oficiálne stlačíme "panic button" .

Na dnes som nestiahla nijaké fotky. Len málo som včera kreslila, viac som písala. I dnes ráno..., hoci i vyšívala som, jeden temer hotový vyšitý talizman  práve leží tuto vedľa mňa..., na dnes ho ale nechám tak. Dnes nemám chuť nič dokumentovať. Chcem sa cez deň iba pretiahnuť ako myš cez dieru, tak nenápadne ako sa len bude dať. Občas mávam také dni. Dnes sa najskôr nič veľké neudeje...  Dnes budem ako púpavové semiačko, čo ho vietor unáša. Ooooch, len dúfam, že i Jorik bude mať chuť túto "dnestuniesom" hru hrať.

Už je ináč hore. Jogurty v brušku, telká hrá.....a slnko stále svieti. I Tomáš volal. Už šoféruje späť k nám...z Londýna je to štreka. Kdesi naobed dorazí, podľa toho, koľko si dá prestávok.

Dovtedy si dám hrnček mliečka a ovocný nanuk k tomu a zahrám sa hry, možno i tú, ktorá šokovala učiteľky v škôlke. Jorik mi je seberovný súper, to musím uznať aj ja. Som rada, že nijaké milostivé ústupky voči nemu robiť nemusím , bo ja také nie moc rada. Normálne to "nasurovo" mastíme, kto vyhrá, je víťaz, kto prehrá je looser:). Nijaké city k tomu, raz ty , raz ja. Prehrávať aj vyhrávať sa treba naučiť.

Tak už len mávam.....z piatka na 25Tovey Crescent.....aby mal každý krásny deň!

O radostnom ráne

Dnes mi deň začal zle. A to aj napriek tomu, že vonku je čarokrásna bezobláčiková modrá obloha, v ktorej existenciu som po troch dňoch dažďa už aj prestala veriť.
Všetko sa začalo kaziť ešte včera večer pred spaním , keď som zistila, že som sa z niečoho (to neznámo alergika vždy poteší) vyhádzala. Tak agresívne, ako ešte nikdy doteraz....až som strach dostala. Také veci sa prosto musia vždy stať takto nevhodne, keď som s Jorikom ako prst sama! Našťastie som mala doma lieky ......

Potom to pokračovalo hneď zrána, keď Jorik zistil, že sa mu spinkať nechce a že od 4 ráno je ideálne byť s mamou hore. Fuh.....náväzne na to nasledoval aj môj ranný pracovný úspech. Ono, keď som po prvýkrát stratila prepísaný text, hnevala som sa.....ale keď som ho stratila druhý krát...ani sa nepýtajte. Tretí pokus sa nedokončil, aj ráno má svoj časový limit. Viac sa nestihlo.

Cítim sa porazená.
Vešiam plecia dole.
Kamkoľvek idem, potkýnam sa o veci. Jorik tomu vraví, že je to hra na neporiadok. Poviem vám, názov je výstižný. Moje modriny na nohách tiež zvesela súhlasia.

Ach......dúfam, že som si už všetko škaredé na dnes odskákala a že už len dobre bude.

A veselo.

Ako na Jorikových kresbičkách.....

Neviem sa ich vynadívať! Stačí mi pohľad na ne a hneď mi je úsmevnejšie vo vnútri.

Ešteže dnes má Jorik škôlku , tak hádam stihnem pokazené úspešne opraviť a aspoň troška dopredu sa posunúť. 

Vám samozrejme želám omnoho krajší deň a bez dažďa! Mávam z 25Tovey Crescent.

ps: Dnes má môj milý posledné testy. Fuh....naša bude spečatená. Všetci ma vinia, že si aj prajem ostať. 

Prší

Včera som mala lenivý deň. Vôbec po prvýkrát za veeeeľmi dlhú dobu, som ráno neupratala byt. Vonku pršalo, Jorik kašlal a Tomáš sa na hokej vrátil domov. Nuž som vymenila upratovanie za prechádzku v daždi. Zavolala som sestre a preklábosili sme spolu všetok vychádzkový čas.
Pozdieľali sme si jedna druhej starosti i radosti a občas, viac menej, len zopakovali slová, ktoré medzi nami už toľkokrát padli.
Je úžasné mať sestru. Ja ich mám dve. Jak blažená som!

Keď som z vychádzky došla domov, nechala som sa ukecať Jorikom, tam sa mi vždy ťažko hovorí nie a mastila som s ním hry. Napokon sme sa od nich iba postavili a prášili s tatom do mesta. Dnes odlieta. Čaká ho posledná skúška...zatiaľ všetkým prešiel , klik, klik, klik.

Ako žičlivá manželka som ho nechala osamote loviť v obchodoch, vzala si Jorika na seba a  hor sa, zvesela som mu húdla ,do jeho drobných ušiek ,všetko  možné i nemožné , čo mi prišlo do cesty a na rozum. Prebehli sme narýchlo sekáče v centre. Ozaj len tak splašene, netušila som, ako dlho máme povolené v meste byť. No ukázalo sa, že tato mal omnoho miernejšie tempo ako my. I smiešno mi je trocha, lebo nie kvôli mne sa do mesta šlo, ale kvôli Tomášovi a aha ho! Napokon som ja s najväčším úlovkom odišla a chudák Jorik nemal z cela nič!

No, moje dve tričká som schytila len tak, lebo jak behávam hore dole, viac špiním než stíham prať a občas popri Jorikovi natrvalo oblečenie zašpiním.....a tričká sú také, že i sami isto viete, vždy sa zídu. A nohavice, to bola čistá náhoda, prisahám! Tomáš už platil za svoje veci, keď som ich uvidela visieť na vešiaku pred východom z obchodu. Vyskúšala som si ich a sedeli. Vraj budú veselé na leto. Prečo nie, že áno? Na také anglické sú ako stvorené, len ktohovie , či tu ešte budem, aby som ho zažila a svojimi riflami obveselila....

Cestou domov nám už vyhrávala Lucy (mávam! ) na instagrame a potom už len dovidopo, vytiahla som skicár doma a kreslila a kreslila a dokreslila som až neskoro, keď sa mi už upratovať nechcelo ....

....a miesto toho som sa pod nátlakom vlastnej "obžernosti" , vybrala s Jorikom do Tesca. Nanuuuky došli! Aj broskyňový džús! Môj mlsný jazyk mi nariekal v ústach. Nedal sa ignorovať. Tobôž nie, keď sa k nemu pridala aj každomesačne navalená armáda zdivených hormónov, ktoré by občas aj chladničku zožrali, keby mohli. 

Tak sme šli. Nanuky sú v chladničke, už sa na ne chystám.....a džús už biedák takmer nežije. 

Dnes má Jorik škôlku, jeho kašel trocha ustúpil...tak sa dnes nemusím obávať, či ho tam mám dať alebo nie. Akurát informácia o prítomnosti vší v škole ma zrovna neteší..., no ale čo narobím. Raz si tým musíme prejsť aj my a z toho, čo viem, tu sú vši celkom zvyčajné. Tak skôr či neskôr by sme na ne aj tak natrafili:). 

Vonku dnes neprší. Konečne. Dva dni nonstop stačilo. Všetky moje aktuálne tenisky do posledného páru sa sušia. 

Vo vani sa o nájom tri dáždniky delia. Kam sa pozriem, tam sa niečo suší. Stačilo. Hádam dnes suchí ostaneme. 

Viem, vy sa na Slovensku ohrievate v záplave slnečných lúčov. 

V Nemecku sa vraj dokonca na kúpaliskách už ľudia kúpu!

My tu tak jedine v mlákach:).

Ale nevadí.

I tak vám mávam ku krásnemu dňu.....z 25Tovey Crescent. 

Úspech

Nemám vyhranený žáner na videá , ktoré zvyknem z rána na youtube pozerať , kým si pomaly vyšívam. Miešam to, ako príde.  A tak sa mi náhodne stalo, že mi v posledných dňoch prišli pod ruku videá rozoberajúce možný úspech niektorých jedincov. Ono, aby som pravdu povedala, len jedno video sa rozlúsknutím tohoto problému zaoberalo. Ostatné videá boli zamerané na čosi úplne iné, viac menej šlo o rozhovory s hviezdami aktuálneho sveta hudby. Ale tak nejako okľukou, našla som v nich spojenia. Ako si pritakali , nevediac o sebe a výsledok ma trocha prekvapil. Najmä teda, ak sa hovorí o niečom tak veľkom  , po čom toľko ľudí baží, čo sa úspech volá.

Čo je teda ten vzácny kľúč, ktorý vie tie úspešné dvere otvoriť ? Je to pocit menejcennosti v detstve. Posmievanie sa, zosmiešňovanie , tvrdenie, že daný jedinec je k ničomu....nikdy nič nedokáže....nikdy ničím nebude. Patrí sem dokonca aj šikana.... Ťažko uveriť, že? Isto iste , mnohí sa zosypú pri takej nemilej nádielke. No tí, ktorí sa do seba zahryznú a povedia si, veď ja vám raz ukážem, zvyknú byť tí, čo úspech žnú.

Nemám pocit, že by som bola bohvieako úspešná. Balansujem, viem to, pomedzi materstvo sa hojdám , nijaké zázraky sa nekonajú.....môj blog si ledva niekto prečíta, moje obrázky sú pritmavé a moje kedysi robené bábiky boli mnohými vnímané ako strašidelné . No dôverne poznám ten pocit, kedy chcem svetu dokázať, že na to mám. Je to veľmi silný zvieravý pocit, poznáte ho? Človek sa pri ňom občas cíti ako motor, je ním poháňaný vpred , nepotrebuje ani palivo.

Cítim ho v sebe každý deň, nonstop. Bez neho by som to už ani nebola ja. Trocha ho dupem v sebe, ale nie veľmi. Mám ho rada. Bez neho by som ani každé ráno v šialenú nočnú hodinu nevstávala a neťukala by som písmenká.... hm..., dnes som slávnostne začala písať 20 kapitolu. Znie to ako veľké číslo, tobôž pre niekoho, kto doteraz len poviedky písal...., ale pravda je, že som ešte len kdesi v polovici.

A v polovici som aj vo svojej poslednej kresbe. Doslova a do písmena  , lebo tieň som hlúpo nakreslila a tak tmavím a tmavím a možno zatmavím nadobro.

Táto nebesky modrá je už skicárové passé.

Ani toto už neexistuje tak, ako tu je nafotené. Hlavička je celá dávno vyšitá....

Pozerám na hodinky, je po deviatej. Jorik ešte spí. Žeby ho medecínka, ktorou som ho nadránom napchala, takto uspala ?  Dosť možné, má to vo zvyku. 

I tak je vonku škaredý deň. Včera lialo, i dnes leje. 

Ba i vietor do toho fúka. 

A môj drahý mi pomedzi tie kvapky volá a pýta sa, či by som bola sama ochotná v UK ostať. Kvôli Jorikovi , aby sa angličtinu ako rodnú reč naučil. Tak nejak by som si to ako matka priala, rada by som mu ten dar dala....nik mu ho nikdy nevezme. 

Nuž dumem....váham....úplne sama nie je ľahké byť. 

Bojím sa, či nie príliš odvážne sústo to na mňa je.

Ale hej! Mamy všetko dokážu, či? 

( O tej ich posra....sti som už písala. )

Jorik je už hore...čas na jogurty a  na dvíhanie ruky, aby som mávala....ku krásnemu dňu , z 25 Tovey Crescent.

Cink

Fakty samé fakty

Dnes sa necítim na písanie o pocitoch. Zamykám ich teda do šuplíka a radšej spomienky vyťahujem. Rozkladám si ich pred sebou ako karty zo včerajšieho dňa a usmievam sa. Lebo dobre mi bolo. A to aj napriek chorobe, ktorá zase Jorika dostala. Na obývačkovom stole okolo hlavného svietnika sa opäť ako partizáni rozostavili fľaštičky plné všakovakých medecíniek....príchuť jahôdková , pomarančová...ba i čierne ríbezle. S cukrom i bez. Mňam, už sa len nechcene ponúknuť.
Ale ako píšem, i napriek tejto sklenenej armáde, sme včera mali s Jorikom krásny deň. Jorik akceptoval, že nepôjde na veľké ihrisko, lebo je chorý. Mýlila som sa včera, nevystrájal, nekopal, nedožadoval sa ničoho, keď už sme boli na mieste činu....akurát mlčky mastil hru na svojom tablete . Darilo sa mu, prekonával svoje osobné rekordy a náramne sa z toho tešil. Tak veľmi , že ani nevidel, čo som nakúpila. Nezaregistroval ani len, že som mu topánky skúšala....alebo že som mu pod krk sveter strkala.

                                               

Úprimne, nepotrebuje  nový pár topánok. Myslím, že vo svojej histórii ešte nemal toľko párov topánok ako teraz. Ale neodolala som....jednak tým topánkam samotným a jednak predstave, že by ich mohol na jeseň nosiť. Ešte sú mu trocha veľké, hoci číselne by hneď a zaraz sedeli. No....uvidíme, či do jesene prežijú. Za jednu libru však nebolo nad čím váhať. A svetrík? Troška ťažký je ale teplý. V kapucni bude Jorik vyzerať úchvatne....nech aj tie hry v kočiari mastí.  Ten bol za fifty pí...., tak škoda ďalších slov.

 I keď som písala, že ihrisko bolo na včera tabu, slniečko tak nádherne svietilo, že i mňa zlomilo. Hej, bola som to napokon ja, kto si syna z kočiara ťahal , aby sme spolu necelé dve hodky po starom známom malom ihrisku behali. Juj, či dobre bolo. Málo ľudí, tak súkromne. Tak to mám rada. Aj šaliť sa odvážim. 

Potom ešte nákup, pod ktorým som doslova padala.....a vôbec, považujem za zázrak, že som v takom navalenom stave vôbec domov došla. To už Jorik po všetkom tom behaní zmorený spal a tak som s ním  ešte do jedného obchodu zašla ....lebo , či sa mi chcelo alebo nie, ešte dyňu trebalo a niekoľko litrov mliečka sójového do zásoby a i nejaké ovocie dnes  do škôlky.....(ak tam vôbec Jorik pôjde. Jeho kašeľ neznie dobre.) 

Asi ani nemusím písať, aká zmorená som bola po tom dni. I som uvítala, keď som doma svojho muža uvidela. Posledné dni ho bolo riedko. Tak som  ešte s Jorikom zamastila kartovú hru vlajkovú a potom som už len spala....ach, blahodárne sebecky jak to len matky vedia - som spala. Tisíc striel okolo a mňa ani jedna nezobudí!

Len ja sama, ak ovšem chcem a ja som chcela. Jorik sa ku mne privinul ako pavučinka. Hrali sme sa, umyli sa, napapali, prezliekli , čítali a na úplny koniec dňa sme sa na gauči schúlili, kde sme do noci kreslili. Juj, dobre nám takto spolu bolo. I potom v posteli...zaspali sme raz dva tri. 

Na ihrisku vonku i na novú skicu zadalo.....už sa teším až sa farbami vyplní....

A to je všetko....už sme do dnešného dňa prehupli.

Jorik je už hore, vedľa mňa sedí a čaká na jogurty. Nuž pôjdem si povinnosti plniť....aby som možno aj zajtra takto faktograficky opísala svoj deň. 

Mávam z 25 Tovey Crescent.