Úspech

Nemám vyhranený žáner na videá , ktoré zvyknem z rána na youtube pozerať , kým si pomaly vyšívam. Miešam to, ako príde.  A tak sa mi náhodne stalo, že mi v posledných dňoch prišli pod ruku videá rozoberajúce možný úspech niektorých jedincov. Ono, aby som pravdu povedala, len jedno video sa rozlúsknutím tohoto problému zaoberalo. Ostatné videá boli zamerané na čosi úplne iné, viac menej šlo o rozhovory s hviezdami aktuálneho sveta hudby. Ale tak nejako okľukou, našla som v nich spojenia. Ako si pritakali , nevediac o sebe a výsledok ma trocha prekvapil. Najmä teda, ak sa hovorí o niečom tak veľkom  , po čom toľko ľudí baží, čo sa úspech volá.

Čo je teda ten vzácny kľúč, ktorý vie tie úspešné dvere otvoriť ? Je to pocit menejcennosti v detstve. Posmievanie sa, zosmiešňovanie , tvrdenie, že daný jedinec je k ničomu....nikdy nič nedokáže....nikdy ničím nebude. Patrí sem dokonca aj šikana.... Ťažko uveriť, že? Isto iste , mnohí sa zosypú pri takej nemilej nádielke. No tí, ktorí sa do seba zahryznú a povedia si, veď ja vám raz ukážem, zvyknú byť tí, čo úspech žnú.

Nemám pocit, že by som bola bohvieako úspešná. Balansujem, viem to, pomedzi materstvo sa hojdám , nijaké zázraky sa nekonajú.....môj blog si ledva niekto prečíta, moje obrázky sú pritmavé a moje kedysi robené bábiky boli mnohými vnímané ako strašidelné . No dôverne poznám ten pocit, kedy chcem svetu dokázať, že na to mám. Je to veľmi silný zvieravý pocit, poznáte ho? Človek sa pri ňom občas cíti ako motor, je ním poháňaný vpred , nepotrebuje ani palivo.

Cítim ho v sebe každý deň, nonstop. Bez neho by som to už ani nebola ja. Trocha ho dupem v sebe, ale nie veľmi. Mám ho rada. Bez neho by som ani každé ráno v šialenú nočnú hodinu nevstávala a neťukala by som písmenká.... hm..., dnes som slávnostne začala písať 20 kapitolu. Znie to ako veľké číslo, tobôž pre niekoho, kto doteraz len poviedky písal...., ale pravda je, že som ešte len kdesi v polovici.

A v polovici som aj vo svojej poslednej kresbe. Doslova a do písmena  , lebo tieň som hlúpo nakreslila a tak tmavím a tmavím a možno zatmavím nadobro.

Táto nebesky modrá je už skicárové passé.

Ani toto už neexistuje tak, ako tu je nafotené. Hlavička je celá dávno vyšitá....

Pozerám na hodinky, je po deviatej. Jorik ešte spí. Žeby ho medecínka, ktorou som ho nadránom napchala, takto uspala ?  Dosť možné, má to vo zvyku. 

I tak je vonku škaredý deň. Včera lialo, i dnes leje. 

Ba i vietor do toho fúka. 

A môj drahý mi pomedzi tie kvapky volá a pýta sa, či by som bola sama ochotná v UK ostať. Kvôli Jorikovi , aby sa angličtinu ako rodnú reč naučil. Tak nejak by som si to ako matka priala, rada by som mu ten dar dala....nik mu ho nikdy nevezme. 

Nuž dumem....váham....úplne sama nie je ľahké byť. 

Bojím sa, či nie príliš odvážne sústo to na mňa je.

Ale hej! Mamy všetko dokážu, či? 

( O tej ich posra....sti som už písala. )

Jorik je už hore...čas na jogurty a  na dvíhanie ruky, aby som mávala....ku krásnemu dňu , z 25 Tovey Crescent.

Cink