Pošepky od Verušky: Fakty samé fakty

Dnes sa necítim na písanie o pocitoch. Zamykám ich teda do šuplíka a radšej spomienky vyťahujem. Rozkladám si ich pred sebou ako karty zo včerajšieho dňa a usmievam sa. Lebo dobre mi bolo. A to aj napriek chorobe, ktorá zase Jorika dostala. Na obývačkovom stole okolo hlavného svietnika sa opäť ako partizáni rozostavili fľaštičky plné všakovakých medecíniek....príchuť jahôdková , pomarančová...ba i čierne ríbezle. S cukrom i bez. Mňam, už sa len nechcene ponúknuť.
Ale ako píšem, i napriek tejto sklenenej armáde, sme včera mali s Jorikom krásny deň. Jorik akceptoval, že nepôjde na veľké ihrisko, lebo je chorý. Mýlila som sa včera, nevystrájal, nekopal, nedožadoval sa ničoho, keď už sme boli na mieste činu....akurát mlčky mastil hru na svojom tablete . Darilo sa mu, prekonával svoje osobné rekordy a náramne sa z toho tešil. Tak veľmi , že ani nevidel, čo som nakúpila. Nezaregistroval ani len, že som mu topánky skúšala....alebo že som mu pod krk sveter strkala.

Úprimne, nepotrebuje nový pár topánok. Myslím, že vo svojej histórii ešte nemal toľko párov topánok ako teraz. Ale neodolala som....jednak tým topánkam samotným a jednak predstave, že by ich mohol na jeseň nosiť. Ešte sú mu trocha veľké, hoci číselne by hneď a zaraz sedeli. No....uvidíme, či do jesene prežijú. Za jednu libru však nebolo nad čím váhať. A svetrík? Troška ťažký je ale teplý. V kapucni bude Jorik vyzerať úchvatne....nech aj tie hry v kočiari mastí. Ten bol za fifty pí...., tak škoda ďalších slov.

I keď som písala, že ihrisko bolo na včera tabu, slniečko tak nádherne svietilo, že i mňa zlomilo. Hej, bola som to napokon ja, kto si syna z kočiara ťahal , aby sme spolu necelé dve hodky po starom známom malom ihrisku behali. Juj, či dobre bolo. Málo ľudí, tak súkromne. Tak to mám rada. Aj šaliť sa odvážim.

Potom ešte nákup, pod ktorým som doslova padala.....a vôbec, považujem za zázrak, že som v takom navalenom stave vôbec domov došla. To už Jorik po všetkom tom behaní zmorený spal a tak som s ním ešte do jedného obchodu zašla ....lebo , či sa mi chcelo alebo nie, ešte dyňu trebalo a niekoľko litrov mliečka sójového do zásoby a i nejaké ovocie dnes do škôlky.....(ak tam vôbec Jorik pôjde. Jeho kašeľ neznie dobre.)

Asi ani nemusím písať, aká zmorená som bola po tom dni. I som uvítala, keď som doma svojho muža uvidela. Posledné dni ho bolo riedko. Tak som ešte s Jorikom zamastila kartovú hru vlajkovú a potom som už len spala....ach, blahodárne sebecky jak to len matky vedia - som spala. Tisíc striel okolo a mňa ani jedna nezobudí!

Len ja sama, ak ovšem chcem a ja som chcela. Jorik sa ku mne privinul ako pavučinka. Hrali sme sa, umyli sa, napapali, prezliekli , čítali a na úplny koniec dňa sme sa na gauči schúlili, kde sme do noci kreslili. Juj, dobre nám takto spolu bolo. I potom v posteli...zaspali sme raz dva tri.