Jorik ešte spí, Tomáš tiež. Ten ťahal dlho do rána a preto sa ani niet čomu diviť. Mám celé ráno pre seba a oj, verte mi, zneužila by som ho do poslednej kvapky....ibaže nemôžem. Je carboot. Ten nepočká. Ten sa rozloží a zbalí a je mu úplne šuma fuk, či ho poctím svojou velebnosťou alebo nie. Takých jak ja má kopec, jeden hore dole...
A tak kresám z času.
Lebo lovec pokladov sa vo mne nezaprie. Akurát je bičovaný pohľadom nachystaných vecí, ktoré by som rada domov so sebou vzala. Aby to nebolo o tom, že dôjdem s troma tričkami, lebo veď na Slovensku si dokúpim . Nechcem dokupovať. Chcem nosiť, čo mám. No máme i darčeky a že ich nie je málo, to si píšte. Moja mladšia sestra , žijúca v byte po rodičoch , si zaslúži všetku pozornosť, o ktorú je teraz ukrátená a tak jej nesiem z Anglicka hotové augustové vianoce. Plus aj ostatným čosi treba...,aby boli zvítania milé a vysmiate. Potom , nesmiem zabudnúť, mrkám aj na druhú kopu, nepomerne ťažkú.....zloženú z tričiek a tašiek potlačených. Tu si smiem povedať , že som "joke". Doslova.
Najskôr preto, že bude zázrak to vôbec do kufra vtesnať a potom aj preto, že to bude chcieť borca, aby to aj zdvihol! A letiskové váhy sú nemilosrdné.
A hej! Vidím ich až sem, ako sa naťahujú a pomaly si odštipkávajú z mojej carbootovej radosti.
,,Len si nakúp...nakúp....., ale domov si to nepovezieeeeeš ...! "
No tak si nepoveziem....no tak budem doma sekáče vymetať ,aby som nahá nechodila a nech sa všetky váhy na všetkých letiskách sveta rehocú.
Mám nedeľu v srdci.
A s ňou pokoj. Slnko svieti a ja dúfam, že i napriek tomu bude vonku sviežo a iskrivo chladno. Ako včera. U nás, nie u vás na Slovensku. Tu, občas, keď sa zatiahne obloha a rozfúka vietor, mám pocit , že som teleportovaná do minulosti....ďaleko za vodu do milovaného Brooklynu ...blízko ku Coney Islandu , kde som istý čas sama bývala a ja kráčam a vietor mi duje do tváre a ja v hlave prepočítavam darčeky, či som na niekoho nebodaj nezabudla, lebo to by bolo nemilé zistenie pri vianočnom stromčekom.
Asi som už počarovaná anglickým počasím a vianoce viac nevoňajú po snehu ale po studenom vetre.
Musím už ísť.... musím, čas pokročil....cez otvorené okno ku mne dolieha imaginárny blšákový šum poskladaný z ľudských hlasov a štrngotu peňazí . Nechcem v tom šume chýbať. Idem sa obliecť. A vám mávam.....s fotkami, ktoré ozaj len tak opatrne cez prsty fotím....
...lebo veľa prezrádzajú.
Krásnu nedeľu hostia sviatoční....
Cink
No comments:
Post a Comment