Podlomená nostalgiou, spýtala som sa ho : ,,Kam sa mi to ponáhľaš Jorik ?"
A on? Dal mi najlepšiu odpoveď , akú len dieťa môže dať....s doslova plnou dávkou úprimnosti...
,,Do obývačky, mama. "
Také uzemnenie najviac pomáha, tobôž keď je žena rozcitlivená. Hneď je naspäť na zemi. A odvtedy tam som, na zemi myslím. A upravujem ozaj katastrofické fotky, fotené včera tesne pred deviatou hodinou večernou, kedy sme už s Jorikom mali byť dávno doma a pomaly sa ukladať na spánok..., fotené po tom, že sme sa vysmiali a vystrašili s Havou navzájom strašidelnými príbehmi zo života....všetko to pod jednou lampičkou zakrytou šedým - svetlo ledva prepúšťajúcim - tienidlom. Doplnené umelými efektmi možno vyzerajú na prvý pohľad lacno. Ja v nich cítim včerajší večer....cítim spojenie dvoch žien, matiek a moje trička medzi nimi, páčia sa mi. Tak ich púšťam do sveta.... Hádam neublížia....
A čo sa môjho kreslenia týka, čestne hlásim, že zadok mám usedený , poctivo....na placku. Lebo dlho, oj či dlho ! , som kreslila jednu jedinú stránku do rozprávky. Ešte neviem, či som s ňou spokojná, ale sestra ju odsúhlasila a to je čo povedať! Tlieskam svojmu súkromnému rodinnému úspechu.
A teším sa...na zajtra....keď k prvej ilustrácii pridám ďalšiu.
Nech žijú rozprávky v každom z nás!
Mávam z 25 Tovey Crescent.....ku krásnemu dňu..
Cink
Jorikova odpoveď :) to je krásne, ako deti prirodzene žijú v prítomnosti!!! Máme sa stále čo učiť od tých našich drobcov :)
ReplyDeleteFotkyyyy sú mňam, tie tričká sú najviac krásne!!! A ilustrácia... nemám slov, je to silný obrázok... tlieskam drahá :)