Ale asi si nepomôžem...asi sa ináč dať nebude....možno keby som si viedla papierový denník, vypísala by som sa do neho a už by ma nič netlačilo. Takto tlačí. Ba i smutno sa z toho robí.
Tak nech to letí von...
Ako sme predali chalupu, snažíme sa predať aj všetko hodnotné v nej. Nie je toho veľa...., skromne len...novšie i staršie veci , čo sa kedysi okolo starého domu zišli. A tak išla kosa, sekera....hojdačka i slnečník....ba i pec a včera drevo. Nepíše sa mi to ľahko, lebo naveľa, v temer posledný možný deň, našiel sa niekto, kto na nákladnom aute dofrčal až pred našu kedysi chalupu a zaplnil si ním celú korbu. Celú. Doslova. Okopisto...ako by to nazvala naša mamka. Za 30eur.
30.
Viem, aj 30 je peniaz.
Viem aj to, že je leto a málokto teraz zháňa drevo.
A hej, viem aj to, že mnohé z toho bolo drevo mäkké...ale predsa....suché, narezané, už ho len použiť.
Celý kamión dreva za 30.
Chcelo sa mi plakať.
Nie kvôli tým stromom, čo padli za obeť...ale kvôli rukám , ktoré to drevo klátili ....
Keby boli vedeli, koľko bola hodná ich práca.....
Ale už je preč. Kamión s ním odfrčal odkiaľ prišiel. Sestra si uložila peniažky do peňaženky a chcelo sa jej plakať. Mne tiež, ale snažila som sa ostať veselá... lebo i 30 je peniaz.
Hm...., občas si myslím, občas častejšie než občas si myslím, že peniaze sú prekliatie. Ale vedeli by sme bez nich existovať ako spoločnosť?
A tak si pôjdem o chvíľu vyčistiť zašpinené cvičky, čo som si včera umazala , keď som tie narúbané drevené kláty ukladala......a vyobliekam sa na ďalšiu ponurú príležitosť. Pôjdem dať oficiálne zbohom našej chalupe. Niektoré spomienky tým nadobro stratia svojich vyvolávačov. Všetko bude už len o tom, keď sme raz mali chalupu....
Toľko ešte posledný pár do pexesa a obrázok na želanie...
Mávam ku krásnemu utorku z Hlavnej u nás v meste.
Cink
No comments:
Post a Comment