O deťoch v parku, fotkách a tápaní o minulých životoch alebo o tom, ako som si raz založila prapodivnú zbierku

Takže hneď na začiatok plním a neplním svoj sľub o včerajšom carboot sale.  Nemám nijaké foto , lebo ani v podstate niet čo fotiť. Držala som sa statočne a v nezvyčajne horúcom vzduchu s Jorikom ujúkajúcim v kočiari, že "carboooot nooooo, playground yes....." (blšák nie, ihrisko áno ), som prebehla pomerne natrieskaný carboot bez veľkej finančnej ujmy. Odolala som letnej sukni s tým najkrajším vzorom, aký si viem predstaviť, lebo sukní mám v skrini dosť.....zamietla som aj kúpu čipkovaných šiat, tak zachovalo historicky romantických, že si ich viem predstaviť na Jane Eyrovej, keby žila v dnešnej dobe .....ako aj šatám presne ako na mňa šitých(bodaj by nie, štítok vo vnútri ukazoval - pre vek 13 až 14rokov, výška 170cm)....Kúpila som iba jeden , ináč normálne funkčný baby telefón žabičku za 1libru pre Jorika (umlčalo ho to a doma sa s ním stále hrá, dobrá investícia:) a jeden hm......hm ružový, do balíčka za "fifty pí" , a teda všeho všudy som minula 1,50. Ostala som na seba pyšná.....hoci moja "chlpatá polovička", ako svojho milého zvyknem volať, ma počastovala konštatovaním, že si na mňa slovne vsadil s akousi pani odvedľa, ktorá mala na carboote stánok hneď vedľa neho (prosím, tento carboot bol inde ako ten, na ktorom som bola ja) , že čomusi neodolám a vyhral.

O čom ale dnes písať chcem, je niečo ,o čom sa mi zdá, že som už aj písala. Moja pamäť je deravá..ale nejaké záblesky tam sú.....ak sa nemýlim, bolo to v súvislosti s Ransomom Riggsom a jeho knihou Miss Peregrine´s home for peculiar children. Stalo sa to pár dní dozadu....keď som s Jorikom došla na jedno z ihrísk popri Mannamead road , čo sa tiahne až k Mutley a centra mesta neskôr. Už z diaľky som videla, že ihrisko je obkolesené deťmi...skôr študentmi  a nebyť Jorikovho nadšenia z preliezok....otočím sa na päte a zdrhnem. Zachovala som sa však ako milujúca matka a namierila si to centra pozornosti tých sediacich študákov. Asi sme im s Jorikom na preliezkach narobili chute, lebo po pár minútach ich bol plný playground. Zistila som, že sú to Francúzi. Vzduchom sa niesla francúzština a ja som sa často zasnívala, tak  lahodné  ju bolo počúvať a......so smútkom, odpuste národovci slovenskí, som si pomyslela, že byť z Francúzska, nehanbím sa na Jorika hovoriť v rodnej reči. (alebo radšej nebojím ....pri dnešných rasistických narážkach na nás, z východnej Európy) Ale o tom písať nechcem. Písať chcem o tom, ako na to do parku vbehla ďalšia veľká skupina - tentokrát Britských študentov, typicky odetých v školských uniformách s logami školy na hrudi. Zatiaľ čo francúzski chlapci zanietene hrali futbal na basketbalovom ihrisku a francúzske dievčence sa hojdali na hojdačkách....Britskí študáci na povel učiteľa behali kolečka okolo parku a neskôr hrali kriket. Rugby? Och.....som výtvarník prosím pekne.....berte na vedomie.... Napokon, to ani nie je dôležité.....prekvapil ma skôr svoj vlastný pocit prekvapenia....aké je to krásne , keď sa tieto národy slobodne "hrajú" vedľa seba. Premkol ma pocit, že som dakedy  o čomsi takom iba snívala. Aké fantastické by to bolo, keby nebola vojna a keby sa národy k sebe správali priateľsky. Viem, súčasná situácia je aká je. Žiadna sláva.....ale isto iste nemám dôvod na podobné sny. Leda ak by ozaj ale ozaj existovali minulé životy. Poznáte to?

Som si na 100% istá, že svoj prapodivný zápisník som vám už ukázala. Teraz to urobím znova. Pamätám sa úplne presne, ako som si ho založila....keď sa mi už kolekcia na ulici kúpených fotiek premnožila natoľko, že potrebovala nutne "poukladať". Bola som vtedy ako posadnutá...ako keď niečo v sebe máte, nepoznáte to a zrazu príde niekto, kto vám začne odkrývať možnosti a vy šaliete radosťou, lebo konečne máte pocit, že ste na správnej ceste . Odhaľujete to, čo v sebe roky nosíte -  záhadu, ktorú ste doteraz v sebe nevylúskali.... Kupovanie starých fotiek bolo pre mňa drogou. Občas som sa zabudla natoľko, že pohľad na hodinky pri opúšťaní trhu ma priam vydesil. Dve hodiny v časovej stratosfére. Cítila som sa ako pes...zaňuchala som stopu.....nevedela som ju pustiť a nechať ísť.....čo som napokon urobila...ale chcelo to hodne času na vnútorné urozumenie sa, že svoju minulosť, ak nejaká bola, len sťažka nájdem v starých kufroch na trhovisku v Brooklyne. Už spomínaný Riggs to potiahol za iný koniec a zatiaľ, čo ja som si doma na tajňáša lepila fotky do zošita....

...a písala k nim bludné story, odkiaľ asi sú, čo vo mne vyvolávajú....

 

..Riggs použil vyfotených ako hrdinov svojej knihy , ktorá má bez debát hororový podtón.

Aby som nezabudla, dátumy a odkazy na zadných stranách fotiek mali pre mňa nezaplatiteľnú hodnotu. Akoby mi mali pomôcť rozpamätať sa.....

 

Samozrejme, nijaké konkrétne deja vous sa nekonalo. Nijaká tvár , nijaké slová či dátumy nič konkrétne - hmatateľné vo mne neprebudili. Ostali až doteraz iba nemými fotkami.....

 

Len občas sa k nim vraciam a zas a znova nimi prechádzam....akoby som sa mi mala vekom vracať pamäť :). Ako aj teraz, keď ma pohľad sa na v mieri sa hrajúce národy potešil, ako keby sa mi splnil niekdajší vysnívaný sen.

Čosi vám ešte prezradím. Pomerne často, si miesto článku na internete, radšej čítam komenty pod ním. Akoby mi názory čitateľov mali o danej veci prezradiť viac ako poväčšinou jednostranný pohľad jeho pisateľa. Vďaka tejto mojej "záľube" čítania komentov, som raz natrafila na niečo , čo mi doteraz rezonuje v mysli. Bola to reakcia na video jednej od hlavy po päty potetovanej ženy. V tom komente , od mne neznámeho chlapíka v strednom veku stálo, že ho vždy fascinovali potetovaní ľudia. On sám na sebe nijakú kerku nemal....., no veľmi sa mu páčila myšlienka, ktorú  mu ktosi kdesi povedal, že tetovanie vyhľadávajú ľudia so starými dušami. Ich nová čistá koža im nesedí. Majú toho v sebe veľa a hoci o tom nevedia, intuitívne si dávajú kožu pokresliť .... Autor komentu veľmi citlivo nadhodil otázku o množstve životov, ktoré si so sebou potetovaná vlogerka so sebou nosí.

A tak, občas mrkám na svoje kerky, s ktorými som začala kdesi v 18- tke ešte na vysokej škole a dumem (lebo ja často dumem a podľa môjho manžela neviem ani na sekundu prestať, čo sa považuje za negatívum) , či na tom niečo pravdy je. Hm....., na pováženie pre každého podľa jeho gusta. Ja tak akurát môžem skonštatovať, že som napísala super dlhý blog a že sa teším , až mi na rukách pribudnú ďalšie kerky, ktoré mám u svojich nadaných priateľov Bumpkinových zajednané.

 

Mávam......s láskou.

 

 

Deky, deky, óóóh deky !

Tak včera som ich natiahla. No tie deky predsa. Vyzerajú skvostne. Exkluzívne. Vychutnávam si pohľad na ne a neľutujem, že som ich kúpila. Moja polovička sa k nim nijako samostatne nevyjadrila. Jorik to vzal po svojom a  vychválil ich hebkosť. Neviem, či to má po mne....dumem, či také robím, najskôr aj hej....ale hádam iba potajme.....nuž každopádne,  Jorik sa rád vecí dotýka  a súdi ich hebkosť. Minule v jednom zo sekáčov ohmatával mackov. Páčil sa mu iba jeden. Musela som si zahryznúť do jazyka pri pohľade na neho, ale moje prsty jasali....tá hebkosť bola božia! Jorik má svoju techniku skúmania hebkosti tvárou. Obtiera ju o koberce, froté uteráky, vankúše.....aj teraz, keď som kupovala svoj najnovší kúsok vankúšový, ju použil. Má pri tom taký labužnícky slastný výraz na tvári....vskutku by mohol ísť do reklamy...ľahko mu je uveriť. Ale odbehla som ...späť k dekám....

Tak tu sú.....vybrala som ako prvé tie tyrkysové....

 

 

 

Prosím pekne, aj naše staré vankúše si všimnite....chcela som ich vyhodiť, napokon som sa rozhodla ponechať si ich....štyri vankúše predsa nie je až tak veľa....akurát, môj drahý mi pred časom povedal, že keď dotiahnem domov ešte jeden vankúš, tak ma s nimi vyhodí. Asi si to premyslel a vyhadzov sa nekoná.

 

Včera som si.....pri poctivom hľadaní darčekov pre priateľky moje , kúpila zas a znova niečo pre seba. Tenisky. Ničím ich jedna radosť...to preto , že denne uchodím kilometre. S Jorikom sme teraz celé dni vonku a vychutnávame si leto. To tu nie je bohvieaké, ale zrovna včera bolo čarokrásne. Keď sme pred 6pm  opustili obchodné mólo, kam sme si odbehli povoziť sa na výťahoch a  kúpiť si praclík sýrový(po všetkých tých parkoch a preliezkach nám poriadne vytrávilo), ktorý sme schrúmali v kníhkupectve počas prečítania presne 5rozprávkových kníh, ostali sme ešte sedieť na opustených lavičkách hneď tam,v  centre Plymouth, uprostred hlavných ciest plných áut a všetko to malo takú krásnu atmosféru....že sa nám s Jorikom nechcelo odísť. I dnes je vonku krásne....drahý odišiel predávať na carboot....mali sme sa tam stretnúť, ale akurát mi písal , že všetko bolo vypredané a plné a že musel ísť na iné miesto....horšie samozrejme. Som zvedavá, koľko našich drahocenností sa predá. Zajtra vám dám vedieť:). A teraz k tým teniskám...., ktoré som si kúpila a ktoré si dnes obujem, tuto hľa sú...najjednoduchšie z jednoduchých....

 

 

 

Prosím, neviem, či to viete, ale ja všeho všudy vlastním iba jeden pár topánok s opätkami....také biele staromódne lodičky, ktoré som si kúpila za babku v Toronte. Ostatné mám všetko tenisky alebo botasky alebo čokoľvek iné na rovnej podrážke.  Proste, nie som opätkový typ. A..aby som nezabudla, nikdy ich nemám v skrini veľa, lebo poväčšinou majú pri mne tak dvoj- trojmesačnú živostnosť, dokiaľ ich neschodím na pätách. Občas, najmä keď takto schodím nejaký obľúbený pár, lamentujem, že mi treba korčule nabudúce kúpiť a nie ultratenké ľahulinké ničnanohenemám tenisky.

 

Milí, čas mi vypršal....bežím upratať, to robím každé ráno....všetko prebehnem s prachovkou a nachystám malého aj seba a utekám do nezvyčajne slnkom zaliateho anglického Plymouth na carboot minúť tie 4libry , čo mi v peňaženke ostali. Zajtra vám ukážem, do čoho som investovala:).

 

Mávam!

 

 

 

Zbytočne

Dnes sa cítim prázdno. Možno by som ani písať nemala, nemám ani nijaké foto, ktoré by som tu mohla "zavesiť"....ale tak nejak dala som si výzvu, že skúsim písať po troške tak často jak to dá....tak to dnes nechcem vzdať.
Nemám ani nijaký dôvod, aby som sa cítila prázdno....je víkend, Jorik ešte spí, vonku svieti slnko a zdá sa, že nás čaká krásny deň. Fakt, že je už spomínaný víkend , ma ovšem neteší. Lebo pre mňa ako pre maminu denne trčiacu na detskom ihrisku to proste znamená nátresk detí kam oko dovidí. Beztak je moje kreslenie na ihriskách obmedzené , keďže skôr zliezam preliezky a hojdám sa kade tade. Jorik nechce nikoho do hry iba mňa. Bolí ma nechať ho tak.....a navyše, nakoľko som duša hanblivá, ťažko mi príde vytiahnuť skicár von a kresliť do neho , keď mi stále niekto nakúka cez rameno.
Tomáš dnes ide do práce.....a vráti sa neskoro poobede. Možno si dnes dožičím trocha luxusu a večer mu zavesím Jorika na krk a pôjdem si skôr ľahnúť spať. Určite....ak to bude možné, urobím tak.

Možno ste zvedaví na , v predošlom blogu toľko spomínané,  deky. Nie, ešte nie sú na gauči. Včera som bola priveľmi unavená ,aby som ich prestrela. Urobím tak o chvíľku, až pôjdem upratať byt. Ešte som sa nerozhodla, či dám ako prvé tie červené alebo tyrkysové:). A medzi nami,  deň, kedy sa cítim akosi vyprahnuto, isto iste nie je dobrý deň na akékoľvek rozhodnutia..hoc i tak banálne ako farba ohozu na gauči.

Ináč....,včera sme na jednom z ihrísk znova natrafili na rodinu, čo má záujem o môj portrét. Zvláštne , ale stačilo nám pár minút, aby mi mamina porozprávala o zdravotných problémoch svojho syna. Nebolo to kvôli tomu, že sa potrebovala vyrozprávať...hovorila s pokojom na duši, ľahkosťou....nelamentovala...konštatovala fakty také , aké sú. Som si istá, že keby som nebola cudzinka a angličtina by pre mňa nebola prekážkou, bola by mojou blízkou priateľkou. Poslala mi fotky syna ako aj fotky hračiek, ktoré má jej syn rád. Akosi sa po tom všetkom, čo teraz viem, dívam na neho úplne ináč....viac milovane, bez debát. Uvažujem, či to nejak ovplyvní moje kreslenie..... Ak už hej, tak dúfam, že v dobrom.....obyčajne sa mi totiž stáva, že keď do niečo vkladám viac citov a obáv a mocno mi záleží na tom, aby bol výsledok pochvaly hodný, stane sa pravý opak. Tým smerom  radšej nemyslieť. Beriem túto zákazku ako ponúknutú šancu "začať predávať v UK", nechcem ju pokaziť.

Inak sa nestalo včera nič, čo by stálo za zmienku. Jeden z tých dní, ktorý a príde a odíde.....a zabudne sa na neho. A jemu to vôbec neprekáža, lebo presne taký si želal byť.


Mávam!

Vankúš

Po neúspešnom pokuse o premenu na vlastnom tele, som sa zamerala na náš byt. Tu som si podstatne istejšia...a keby že moje konto nemá dno, mala by som na istý čas pokoj od starostí, čo do blogu vložiť. Vlastne by som najskôr založila nový blog a VLASTNE....musím dodať, že si s obsahom svojho Veruškovského blogu hlavu nelámem...,lebo čuduj sa svete, čím viac píšem, tým viac chcem povedať. Je to ako keď máte priateľa pri sebe každý deň, stále mu máte čo povedať....aj párkrát do dňa zavoláte, lebo každá drobnosť stojí za zmienku. No keď niekoho dlhšie nevidíte a potom sa vás opýta, čo máš nové.....človek dume a dume a vysúka zo seba najskôr : ,,Hmmm..., ani nič takého...". Ale vrátim sa k výške svojho konta, ktoré mi , pravdu povediac, už od samého začiatku akúkoľvek premenu a investíciu s tým spojenú definitívne a bez debát zamietlo. Ibaže, hoci nie som tehotná, mám v sebe náhle túžbu prerobiť nám "hniezdo". Zútulniť možno..... Vyčistiť....cha, keď toto číta moja chlpatejšia polovička, isto sa smeje .....lebo my sme miestami zabarikádovaní vecami a tak poctivo -  bez investície citov -  pobehujem po byte s nákupnými taškami a vhadzujem do nich veci , ktoré by mohli ísť, lebo ...už ich vlastne ani netreba....alebo....už mi ani neprináša potešenie dívať sa na ne. Mnoho vecí máme ešte z USA. Mnohé sú tak povediac po záruke..., lebo darmo, hoci to nie je pečivo či mlieko, aj vankúše a paplóny či deky majú svoju "trvanlivosť". Najmä vankúše! A tak som včera urobila pomerne veľkú investíciu a kúpila som 5deky. 5!!! Jedna do papasanu a dve na striedačku na náš rozmerný gauč. Má tvar L a zhltne vždy dve deky. To bol doteraz dosť veľký problém pre mňa, nájsť dve zľavnené deky v sekáči či v obchode, ktoré by sa mi aj páčili. A tak, chytila som šancu za pačesy a nech to stojí, čo to stojí....kúpila som včera nový ohoz na náš horčicovo žltý gauč. Ešte ich doma nemám, boli rozmerné....Dnes sa pôjdu autom vyzdvihnúť. Čo vám ale ukázať môžem, je vankúš, ktorý k nim pôjde....(chcela som kúpiť sadu alebo aspoň dva vankúše, ale ten rozpočet nepustí a šetrenie štýlom, maliny mať nemusím....čipáky tiež nie.....dyňa sa kúpi zajtra....dovtedy prežijem....či to sušené mango je fakt droga....skúsme menšie lacnejšie balenie...mi veľa nepomáha:). Prosím pekne, myslím, že vás názor na neho mi je vopred známy....V celom obchode  to bol asi najstupídnejší vankúš, aký tam mali....,ale .....patril mne, som si istá.

 

Niečo vám prezradím.....ako som rástla, nebolo na mne , čo doma máme a ako. Chodila som na návštevy, obkukávala, opakovala....bola som si istá, že ich šťýl je aj môj štýl. V USA bolo peňazí aj tovaru na zbláznenie....obklopila som sa všetkým, o čom sa mi predtým ani nesnívalo! V bytovom dizajne vládol vidiecky štýl.....africké sošky, obrazy boli obdobne cool a provensálsky štýl, pcha! to musí mať každý! Obklopila som sa tými vecami....ale až teraz, možno je to aj vekom, uvedomujem si, že Afrika mi nič nevraví..nikdy som tam ani len nebola! A v Provensálsku tiež nie. Vidiecky štýl je paráda ,ale ...ja som dievča z mesta....z malého ale mesta a dediny ani nemám rada! Pravda je, že ja nemám nijaký štýl! Nateraz sa len chcem obklopiť vecami, ktoré sa so mnou zhovárajú. A už spomínaný vankúš sa so mnou zhovára. Rečou časopisu Mollie tvorí...., Sashe a všetkých handmade stránok, ktoré mám tak rada. A smeje sa na mňa očami komunizmu, kedy som farby môjho nového vankúša obdivovala na sérii mončičákov, ktorých sme si nemohli dovoliť kúpiť....A tiež má farby nemeckých reklám, kvôli ktorým som bola tak rada chorá, len aby som ich mohla sledovať a snívať o my little pony!

 

Kvôli foteniu som hore opísaný vankúš hodila na gauč a nechala ho tam, kým napíšem blog. Jorik sa medzitým zobudil, skôr  než zvyčajne....a hádajte čo? Uložil sa na ňom ! Schytila som rýchlo foťák, že vám ho odfotím, ale všimol si ma a ako poctivo vycvičený tatom fotografom, venoval mi jeden z jeho najvydarenejších úsmevov:). Nezľaknite sa.....:)

 

 

A tuto už je vankúš samotný !

 

 

Štipnite ma prosím niekto....lebo neverím, že som vankúšu venovala tak dlhý blog!

 

Smejem sa na sebe pri predstave, čo bude, až dôjdu deky :).

 

ps: S Jorikom na gauči je moje blogovanie poslané dovi dopo.....no ešte by som rada spomenula, že "anglický pár" sa mi ozval a áno, majú záujem o portrét svojho syna. Oficiálne tak na svoje plecia preberám vôbec prvú zákazku od domorodcov. Držte mi prsty.....tie moje sú z toho zviazané.

 

Krásny deň plný mäkkých vankúšov vám želám!

 

Kompliment

,,On je tak dobre vychovaný, že áno?" viac konštatovala ako pýtala sa ma predavačka v jednom z najdrobnejších sekáčov v Mutley, ktorý cestou na náš obľúbený playground nemôžeme obísť. ,,Je. Som šťastná mama.." odpovedám tete s úsmevom, hoci v duchu si uvedomujem, ako klamem....nie v tom, že by som nebola šťastná mama..to nie, ja som...ale Jorik nie je vždy vychovaný a v niektoré dni je takmer komplet len nevychovaný.... Pani milá na to dokráčala až ku mne a chytila ma za plece (asi bizarné, ja viem, ale som veľmi citlivá na dotyky.....prejdú mi telom skrz naskrz....aj tie letmé.....také onlajnové sú ok, rozdávam ich ostošesť, ale tie skutočné troška viac prežívam , troška viac než je asi zdravé..to len tak , na okraj....prosto ich cítim a vnímam každou bunkou v tele a mám zvláštny pocit, že mi niekto dotykom vošiel do intímnej zóny...kľudne sa smejte!) : ,,To nie je šťastím milá moja...to ide z teba, že je taký aký je. " Treba písať , že ma jej slová pohladili? Ani tá ruka na pleci mi náhle až tak nevadila, práve naopak. Mala som chuť ju objať.

 

Včera som mala zvláštny deň. Okrem tety milenej , na detskom ihrisku ku mne došiel pár angličanov zvedavých na to, čo robím..... Vypýtali si na mňa kontakt, že  mi dajú like. A dali. Ba dokonca napísali, že by mali záujem o portrét syna. V Range, kde som si odbehla kúpiť pohár so širokou slamkou na smoothie , ma prekvapila predavačka, ktorá poznala "moje účesy" a vychválila mi krátky strih. Priznám sa, že som si naivne myslela, že v tomto veľkom meste plnom kmitajúcich ľudí som akosi invisible. Aj ma mrzí, že nie som. A dostala som aj balík z ďalekých Čiech, od milej Alenky, s pokladmi, ktoré ma prekvapili a ktoré stále predychávam.

 

 

 

Nuž, závidte mi milí moji..... Ja si sama závidím:) a už plánujem odplatu....no zatiaľ som sa dohrabala iba k jednej veci na oplátku, ktorá mi nadanú milenú keramičku pripomína a teraz kazím prekvapenie, Alenka nečítaj ! .....

...tak troška umelecká pohľadnica hodná do rámu. Navyše, pomohla som jej kúpou tým, čo to najviac potrebujú....

Samozrejme, ako ináč, aj sebe som niečo ukradla. Dve knihy. Nechcela som, nehľadala, ale podľahla....

Akosi som nevedela odolať ilustrácii....ale je možné, že keď sa ich nabažím, prepošlem knihu ďalej, nech pomôže aj inde:). A .....ako bývalá nadržaná čitateľka, ktorá knihy hltala aj za chôdze a ktorá materstvom o knižný pôžitok na čas prišla, kúpila som si aj toto.....

...aspoň na záchode....stránku dve...aj to poteší:). Viem, už je von aj film, ale akosi sa mi osvedčilo, že kniha je vždy lepšia ako jej sfilmovaná verzia. Zatiaľ mám prečítané iba zopár prvých strán, ale podľa štýlu a výberu slov si už teraz dovoľujem vyhlásiť, že si ju môžete smelo kúpiť hoci máte skromnejšiu slovnú zásobu. Kniha ja písaná jednoducho, bez slovných čačiek a viac menej nepotrebných opisov. Jednoducho a priamo, vecne.

 

Uj, pozerám na čas a desí ma. Musím ísť.... Skúsim zajtra znova. Čo to napísať......Objímam nateraz(iba akože, teraz už viete:) a želám krásny deň. Najkrajší, ak sa dá. Tu u nás....slnečno zatiaľ. Zatiaľ :).

 

 

 

Carboot sale

Nedele mám rada . Ale iba doobeda a len tie v teplých mesiacoch, kedy sa neďaleko Life Center rozložia ľudia s nepotrebnosťami z domova. Je to ako oslava sekáčov.....obchod vedľa obchodu ponúkajúci veci rôznorodé, nuda teda nehrozí,  naskladané na sebe, v ktorých sa treba hrabať , aby bol pocit z nájdenia pokladu ešte viac umocnený.

Niekdajšie carboot sejly som brala niekoľkými nákupnými taškami. Teraz sa snažím skromnejšie. Kontrolujem sa. Prezerám.....a len občas sa pýtam....stále prekvapená nízkou cenou. Všímam si tiež, kto predáva. Je to pre mňa nesmierne dôležité.  V sekáči tú možnosť nemám, vidieť osobu za obnoseným šatstvom , ale na carboot sale áno. Občas je to prvá vec, na ktorú pozriem, prv, než sa k niečomu vôbec zohnem. Najmä, ak sa jedná o oblečenie. Jeden z dôvodov je "čistota" predávajúceho. Najmä pri detských veciach je toto pre mňa dôležité. Ak vidím slušne a čisto oblečených ľudí,  viem, že nemajú doma chrobáky...oblečenie perú vo voňavej aviváži a nemali by hroziť nijaké kožné pliagy. Keď hľadám niečo pre seba, som do značnej miery ovplyvnená charakterom predávajúceho, akoby som nosením jeho oblečenia mala byť tomu človeku podobná...alebo akoby sa mala v tých šatách skrývať časť jeho samotného....a teda, keď je to žena zaujímavá, beriem danú vec aj preto, že sa jej chcem "podobať" a verím tomu, že budem, keďže budem nosiť jej druhú kožu. A ja som taký zlodej.....ukradnem všetko.....aj povahové črty.....žartujem:). Iba som si vedomá, že ako uzavretý introvert, som ukrátená o mnohé extrovertné povahové znaky a tak dúfam ( samozrejme, žarty bokom, nie som sprostá, chápte to všetko skôr spirituálne), že nosením čohosi, čo kedysi patrilo akejsi femme fatale či disco dive, aj ja odetá v ich veciach dostanem možnosť privoniať k ich farebnému luxusnému svetu...ktorý je v mojich predstavách plný blikajúcich svetielok, šampanského v pohároch na vysokých nôžkach a možno aj pérového boa omotaného okolo krku......ak už cez nič iné, tak cez parfémy , čo sú naveky v tých tkaninách uväznené.  Je to divné , ja viem....ale oblečenie pre  mňa znamená viac ako len handry, čo nám zakryjú telo alebo nás ohrejú či umne pretransformujú na kohosi "feši". Oblečenie je pre mňa neodmysliteľná časť nás samotných, kým sme, akí sme..... Preto mám bez debát radšej šaty nosené, než nové. V tých vypraných tkanivách sú spomienky tých ľudí, čo ich nosili....nikdy sa nevyperú! Šaty prosto musia mať zázračnú moc a bodka. V každom sekáči je úplná kompletná história stoviek ľudí ! Aaaach.....a to ešte nespomínam knihy.....prelistované často oslintané stránky....počmárané kade tade....najlepšie tie s venovaním! A čo hračky? Kde som nechala hračky....na carboote často užmolkané.....plné lásky..... Proste, čo viac dodať....myslím, že je už každému jasné moje citové smerovanie voči carbootom:). A teda späť k poslednej nedeli.....

....a jej carbootu , ktorý bol viac než skromný na zaujímavé veci a ešte zaujímavejších ľudí.....vlastne som nevidela vôbec nikoho "zaujímavého". A tak som akurát Jorikovi kúpila triško a bundičku....lebo však rýchlo rastie, vždy sa také zíde a priateľke z detstva keramických koníkov.....zbiera ich. Chcela som len bielych, ale teta premilá, za 50"pí" mi zbalila všetkých , čo mala.

 

 

 

A sebe? Sebe som kúpila tohto macka.....gíčovina gíčová....ale potešila. Píšem, že som si ju kúpila ja a pritom ju chcem poslať sestre .....mne šperky nepristanú. Som pre ne príliš jednoduchá.

 

No ešte je u mňa, ešte sa z neho teším. Tak je môj.....

 

Uvažujem, či aj iní ľudia sa na obsah carbootov a sekáčov dívajú rovnako. Či vidia to, čo vidím ja....alebo je dôvodom ich nákupov iba čistá túžba alebo potreba ušetriť.?.

 

Hm...., prosím, ak ste len troška ako ja a plánujete cestu do UK, isto iste sa mrknite na to, či v čase vášho pobytu nebude niekde carboot sale. Ja ich milujem.....možno aj vy sa zamilujete....a najmä, jeden nikdy nevie, čo na podobných výpredajoch nájde.....možno budete mať z pekla šťastie!

O tom ,ako sa mi Jorik stratil a tiež o tom, ako som si pritom uvedomila, že viac nechcem byť ryšavá

Príde mi smiešne, ba radšej bizarné, v akých situáciách si občas uvedomím niektoré v podstate nepodstatné veci.  Ako moja stupídna farba vlasov! Nechcem tým povedať, že by bola farba dôležitejšia ako samotný hrôzostrašný koniec, aký by nasledujúci príbeh mohol mať....... je mi nad slnko jasné, že "podstata" je kdesi úplne inde.....ale skončilo sa to dobre a odhliadnuc od všetkého ako - áno, zlá mama, áno, malichernosť, áno, mám to ja problémy (nie nemám.....iné má viac trápi, ale prečo si to neodľahčiť? a podobne..)..., prečo nevystúpiť z kruhu von a nechať spoločnosť za dverami a ostať len sebou samou ? Nemyslím, že túžim písať o úlohe matky , nemyslím  si, že mi toto poslanie vôbec niekedy bolo nadelené. Ale stalo sa , že ňou som  a nemenila by som za nič na svete. Ale stále som tiež človekom, ženou, ktorá má svoje malicherné ja a mám ho rada svojim spôsobom....a páči sa mi aj na iných ženách, lebo nás robí ženami! A každou troška inou. Seriál Sex v meste je oslavou malicherného ženského ja. A prosím pekne, dívajte sa na mňa ako chcete, Veruškine blogy nebudú o sláve materstva, ale sebecky o mne , ktorého materstvo súčasťou je. Prečo to všetko vlastne vysvetľujem? Dumem, či ma trápi názor iných, ktorí by ma mohli odsúdiť, že nie som "dokonalou" maminou.  Je mi jasné , že nie som. (Toť nedávno som videla reklamu na tablet, v ktorej sú tatino a mamina zahanbení predavačom, ktorý im odmietne predať tablet kvôli nízkemu veku ich dieťaťa..., s ktorým by sa mali oni radšej hrať a venovať mu svoj čas ako mu kúpiť tablet. Fuh, akurát tomu svojmu prckovi vyberám detský tablet..... nie preto, že mu nechcem venovať svoj čas....som s nim denne vonku od 10am do 6pm.....ruka v ruke prelúskavame múzeá, knižnice, kníhkupectvá, voniame perfémy, testuje hračky v hračkárstvach......vozíme sa na kolotočoch či šmýkame na preliezkach...ale ja vidím technológiu ako súčasť nášho života a páči sa mi , aký je Jorik šikovný. Keď sme napokon večer doma..., prečo sa nezahrať s tabletom? Jorik je profík v natáčaní selfie videos :), ktoré si dookola púšťa a smeje sa na nich. Fotí neohrabane, ale učí sa.....

Uf, myslím, že som sa stratila  v písmenkách a celý tento slovný chaos vás isto iste metie......vraciam sa teda poslušne  k primitívnemu zámeru tohto blogu o tom, ako som si v seriózne vážnej dramatickej situácii uvedomila, že ryšavú viac na sebe neznesiem a chcem ísť späť na blond.

Asi pred dvoma dňami  sa mi Jorik stratil v Tescu. Stál pri mne, kým som nakladala tašky do kočiara a odrazu odbehol. Hodila som pizzu mrazenú len tak, leda bolo  a hajde za ním. Ľudí bolo v supermarkete do zbláznenia....nájsť jeho malé telíčko bolo nemožné. Nechala som kočiar aj nákup tak a dala som sa  do polobehu hore dole uličkami ....očami som skenovala všetko. Každou sekundou som panikárila viac a viac. Desil ma najmä východ, aby nevyšiel medzi autá. Poznajúc Jorika, verila som, že bezo mňa by až tak ďaleko nezašiel, ale fantázia v strachu nemá hranice. Všetko mohlo trvať maximálne dve minúty, keď som si to namierila k pracovníkovi Tesca, čo stál pri nás, kým som platila, či videl môjho syna. Nevidel...ale hneď kontaktoval ochranku  a vidiac pracovníka v uniforme , už som panikárila tak veľmi, že mi odchádzal hlas.Nie nadarmo sa hovorí, že nám v strachu sťahuje hrdlo. Zovrelo mi ho teda riadne...ozaj ťažko som zo seba dostala Jorikov opis. Pár sekúnd na to ho našli. Odbehol si do polaroidnej búdky, kam ináč behá často... Rozbehol sa ku mne spod rúk ochranky s otvorenou náručou....ako vo filme, s úsmevom, akoby sa vôbec nič nestalo! Ľudia nás sledovali (ono to vždy púta pozornosť, keď sa náhle objavia ľudia v uniformách s vysielačkami) , súcitili so mnou......ba dokonca  prišli až k nám, aby ma upokojovali . Revala som totižto , šťastná, prešťastná.

Takže ak by som bola ukážkovou maminou, mali by teraz nasledovať slová o prepotrebnosti ruksakov s vodítkami, ktoré sú mierumilovnejšie ako popruhy samotné, aby vám dieťa, podobne ako mne, už nikdy viacej neodbehlo.
Ibaže , ako som sa snažila predtým vysvetliť, o tom ja písať nebudem. Ja som si okrem iného, v tejto nešťastnej situácii uvedomila, prečo mi moja nová ryšavá farba, vadí ešte viac. A nie, nie preto, že pri reve dostávam farbu tón v tóne ladiacu so zafarbeným porastom na hlave.
Pri opise Jorika, ináč, je to desivé opisovať svoje dieťa ochranke....ozaj DESIVÉ, som na otázku, akej farby má vlasy, išla najskôr odpovedať - ako ja! So stiahnutým hrdlom a s rukou na hlave držiacou prameň prefarbených vlasov, som zo seba ledva vysúkala - light. Akože blond? spýtal sa ochrankár a ja som prikývla prisahujúc si, že ryšavá pôjde preč! V tej chvíli som ju na zlomok sekundy nenávidela! Teraz, keď už všetko vychladlo a ja si môžem dovoliť byť nezmyselná, vyhlasujem, že chcem mať farbu ako Jorik. Svetlú, ktorú nikto neveril, že by Jorik mohol mať, keďže jeho tata je čierny. Jorik bol ešte v brušku, keď už bolo každému jasné, že Jorik bude , ak už nič iné, tmavovlasý. Neexistovala ani len možnosť, že by moje svetlé gény prebili tatov tmavý rodový "genochod". A ,čuduj sa svete, prebili. Áno, chcem mať naspäť farbu ako on a dať celému svetu najavo, že sme spolu. Tak nenápadne, bizarne, smiešne, žensky trápne, že si to nikto nikdy neuvedomí, iba ja. A to mi stačí.
Milujem svoje dieťa......a som hrdá, že sa mi podobá. Pfch!
 

 

Šepkám....

1. Čo nové u Jorika?

Okrem doškriabaných dlaní, ktoré sa mu rýchlo hoja, prepadol "konečne" autíčkam!( Prepadol je silné slovo.....to som kompletne prešvihla a zveličila do nebies !) Doteraz to boli iba veci gombíkavé, rozumej také, kde boli gombíky/tlačidlá ako telefóny, počítače a rôzna iná technika a až teraz pomaličky pomaly prejavuje záujem o autá na hranie. Včera som ho po prvýkrát videla ľahnúť si na zem a posúvať pri tom autíčko po dlážke predstierajúc, že jazdí..... Vyhrávajú autobusy . Ako ináč, dvojposchodový je najsamlepší, však sme v UK:).

 

 

 

2. Čo nové v práci  u Bobeka ?

Vyšívala som. Biele zajace najmä, lebo mi je po nich stále smutno.

 

 

3. Čo nové v mojej skrini ?

Už som spomínala, že som sa dala ostrihať. A čuduj sa svete, s chlapčenským účesom došiel rad na šaty. Tak sa teším, že som troška ženskejšia :). Všetko sekáč....

 

A...akurát včera....z osobných dôvodov, kúpila som si tento hryzavý sveter.....lebo mal nádherný vzor na brušku !

 

4. Čoho sa neviem nabažiť ?

Cereálií.....semiačok, orieškov a sušeného mlieka s medom (to najlepšie chutí z originálneho hrnčeka. Mávam milá Lucy....). Zas a znova som závislá ! Prihodiť k tomu zopár banánov , manga a som v poho na celý deň. Na každý deň ,aby bolo jasné. Iné mi netreba. A už vééééľmi dlhú dobu takto fičím.....

 

Akurát si ešte mixujem smoothies...mňam!

 

5. Čo môj skicár ?

Veľa sa v ňom nedeje...ale i tak, aby som ho ochránila, zaodela som ho do obalu na tablet. Takto so mnou bezpečne cestuje každý deň a nemusím sa báť, že sa mu niečo nemilé stane ....

 

6. Čo rada sledujem ?

Aby tej závislosti nebolo málo, tamtadadáááá......pridávam ďalšie....youtubárske :). Kedykoľvek sa dá, sledujem tieto dve slečny : https://www.youtube.com/user/essiebuttonvlogs 

https://www.youtube.com/channel/UCAoidPsBu_j7gYP16G4OZbg

..kľudne sa chodte nakaziť závislosťou aj vy !

 

 

.....................................................................papa....................................................................................

 

Márnivá som ajajáááj

 

Som márnivá. Mám to potvrdené aj manželom , ba čo viac, odsúdil ma na lieky ! Ani nepípnem...len mi to jeho hodnotenie prišlo trošilililinka nefér, keďže som sa sama priznala a aj odsúdila. Neviem, dumem....leziem do minulosti a vidím seba a mamku svoju v partiovke na treťom poschodí nášho Kropašského nákupného centra Pokrok. Na moju veľkosť, tadááááá....jeden pulóver. Čo pulóver? Rolák! Neznážam roláky! Toľko vzrušenia v mojom mladom telíčku ako tam stojím v rade a prechádzam očami po komínčekoch oblečenia snívajúc o tom, ktorý z nich bude môj a čo si z neho vyberiem.....a napokon jeden? Až jeden? Hnedé a oranžové kosouholníky , no des. Ale pulóver potrebujem...nemám čo nosiť do školy, nedá sa namietať, len oduť tvár. V priebehu nasledujúcich dní zisťujem, že rovnaký rolák majú viacerí.....prevažne menej zarábajúci občania nášho mesta. No ak nechcem chodiť holá , nemám na výber.

 

Pamätám si tiež, ako sme z času na čas zašli do Košíc....stresy v aute, otec nadáva...odvšadiaľ sa na nás valia autá, otec panikári, my na zadných sedadlách mlčíme, kto sa ozve je vinný , otec po nás aj tak vrieska..... V pešej zóne sa to ligoce nahodenými tetami....až mi padá sánka.... So sestrou sa hanbíme za naše vidiecke handry a prisaháme si, že raz aj my také budeme. Občas mi je za tým dievčaťom , čo deň po dni naťahovalo cez hlavu ten istý sveter, až dokiaľ "nesmrdel", smutno. (Pardón, som len úprimná, ale tak to bolo..) 

 

 Mám rada veci pohodlné. Tráviac dni na ihrisku ,asi sa ináč ani nedá. Na rozdiel od sestry, hej tej, s ktorou som si tu módnu prísahu dala a ktorá je odetá vždy v super a radšej sexy handrách(prepáč milá, viem, nemáš rada, keď používame slovo "sexy" ohľadne tvojho šatníka,ale ono "sexy" je:), ja skupujem tenisky a nátielníky. A predsa, raz v NYC, neodolala som a moje , kdesi hlboko vo mne udupané ženské ja,  ma prinútilo kúpiť si lodičky na korkovom opätku, ktoré som nikdy na sebe nemala obuté a ktorých som sa až pri sťahovaní sa sem do UK vzdala a darovala chudobným. Prisahala by som, že sa mi už čosi podobné nestane a predsa, dva dni dozadu....neodolala som gumeným červeným topánkam, ktoré kde tu hrýžu...ale ja som nemohla. Za 99centov....nevedela som si pomôcť.

 Tuto hľa,,,celá plejáda.....tie čertovské sandálky isto nemusím lokalizovať (vy by ste odolali? ), no a tie najsamkrajšie na foto sú od Lucy Hudec, mojej milej priateľky, ktorá mi ich poslala v jej poslednom balíčku (lebo my si tak medzi sebou posielame troška radosti , čo sa dá zbaliť) a ktoré pre mňa takto krásne vlastnoručne vyzdobila!

 

No nie sú nádherné ?! Objímam za ne ešte raz !

Aby som na seba len "nekydala", musím dodať, že v tomto smere treba pamätať na to, že nakupujem takmer výlučne len v sekáčoch. A to nie len pre seba, ale aj pre svoju domácnosť ( obliečky, deky, riady, koberce, ba aj nábytok mnohí máme z druhej ruky, však beztak sa to u nás zničí a aspoň nás nemusia mdloby obchádzať, keď po ňom Jorik čo to pokreslí:),  rodinu a priateľov (akurát  skladám balík pre sestru, ktorá je doma s maminou a toho času má pramálo a čosi akosi, došli jej pulóvriky a doma ani nejaké zaujímavé nevie nájsť.., podobne aj staršej sestre staviam doma komínček šatový....lebo pod ruky mi prídu často kúsky, ktoré sa na jej postavu priam pýtajú...., o Jorikovi nemôže byť ani reči, ten má celý šatník vyskladaný na obnosených veciach, lebo však deti tak rýchlo rastú....že by bol hriech kupovať veci nové z obchodu...) . Navyše, keď občas zájdeme na praclík, pohľadnice

 (ako tieto, ktoré balím Lucy a týmto kazím prekvapenie ....),

 či obzrieť si knihy do miestneho móla , nemôžem odolať a doslova zíram na to množstvo nakupujúcich žien....a som rada, že to, čo ja miniem za cca týždeň , oni minú za cca jednu vec. Ale to už nie je podstatné....proste som beztak márnivá a bodka! A podobné výhovorky sú skôr len pre mňa samotnú na upokojenie ako by mali zavážiť a zmeniť konečný verdikt.

 

Akurát.....problém je v tom, že doma sa nám to potom hromadí , najmä toho detského oblečenia, z ktorého Jorik tak rýchlo vyrastá (fusaky, perinky ,nosiče, deky..,kočiare....) a potom aj jeho hračky....jujúúj, máme krabice a krabice plné hračiek, s ktorými sa už Jorik nehrá a ktoré sú všetky funkčné a zachovalé. Je mi ľúto odniesť to všetko na charitu...aj som dumala, či sa náhodou nenájde nejaký podnikavec, ktorý by ich od nás za nejakú drobnú sumu odkúpil a trebárs si ich aj previezol domov a tam to popredal. Tak ak takého niekoho podnikavého poznáte, dajte vedieť. Potešenie bude na oboch stranách.

 

No a ja to tu nateraz zabalím a idem sa hanbiť do kúta.

Streda

Včera som ani nebola tak unavená. aby som nemohla napísať pár riadkov...ale miesto toho som radšej kreslila. Pracujem teraz na novej knihe a z neznámych dôvodov, mám z nej priveľký rešpekt a strach a keď toto pociťujem, neviem slobodne a nadšene pracovať. Ironické je, že tento pocit je mi dobre známy ale pri zákazkách! Nie keď si tému vyberám sama. Myslím, že poslednú dobu veľa premýšľam a k veciam pristupujem až príliš perfekcionisticky, čo je definitívne viac na škodu ako na úžitok.
Stredu som strávila takmer celý deň sama s Jorikom. Tomáš sa naďalej učí na skúšky a ja poctivo ťahám Jorika von z domu, aby mal pokoj na učenie. Počasie je našťastie skvelé, ak nerátam nekonečný vietor a tak sme poväčšinou na vzduchu na niektorom z ihrísk. Snažím sa naučiť Jorika ,aby sa hral sám,že mamina je poblízku...ale zatiaľ mi to až tak nevychádza. No keď sa dá, stiahnem sa niekde povedľa preliezok a kreslím. Ostatné maminy si nevšímam a myslím, že ani ony mňa. Hoci, ťažko posúdiť, keď sa nedívam. Stále si uvedomujem, že mám problém akceptovať seba samú... odrátajúc fakt, že som si zmenila farbu z blond na ryšavú ( chcem ísť späť na blond..haha, smejte sa, ale akosi nedokážem vystáť na sebe fakt, že som umelá) ako aj mini dĺžku mojich vlasov....ozabúdam sa najmä , že mám rozbitú tvár a dochádza mi to až keď hovorím a vtedy už je zvyčajne neskoro utiecť. Ani zakrývanie úst rukou nepomáha, práve naopak, ešte viac púta pozornosť. Často vtedy zvažujem, či sa za  to ospravedlniť.... alebo to zdôvodniť, aby si nemysleli, že....vlastne ani sama neviem prečo chcem niečo zdôvodňovať, keďže mi na ich názore nezáleží.
Včera som na preliezkach stretla jednu Poľku. Bola tam so synom podobného veku ako Jorik. Vymenili sme si nejaké základné info cudzincov žijúcich v inej krajine ,ako aj telefónne čísla. Rozlúčili sme sa so sľubmi, že sa znova stretneme a ....ešte som poriadne ani ihrisko neopustila  a seriózne som sa spytovala seba samej, načo som to vlastne robila? Niekedy mám desivý škaredý pocit v sebe, že odsúdim ľudí s pocitom, že ich vlastne ani netúžim spoznať,lebo mi nemajú čo dať. Opak je takmer vždy pravdou a takmer každý mi má čo dať. Je na vine cudzí jazyk, že som sa tak uzavrela a nepociťujem túžbu sa zhovárať?
O chvíľu Jorik vstane...nemám plány na dnes. Možno pôjdeme do Tesca po tretíkrát kúpiť skákavú loptičku, ktorú sme včera zase stratili. A možno pôjdeme pozrieť fishy fishy a možno zakotvíme na nejakom z ihrísk, kam nechodí veľa mám a ja budem môcť vytiahnuť skicár. Tak či onak, končím dnešný prílev slov a želám krásny deň.

Dnes utorok

Ráno pred zrkadlom s nožnicami v ruke zisťujem, že mám krízu stredného veku. Vlasy strihám a strihám a už sa pomaly začínam báť, aby mi na tej hlave aj niečo ostalo. ,,A koľko cm vlastne máš? 5 či 6?" pýta sa mladšia sestra v telefóne. ,,Hore možno aj viac....alebo čosi tak, smerom dole...2?" tipujem. Sestra ma zhrozene zavlečie do skupiny žien, ktoré sa v istom veku o seba prestávajú starať a už len chradnú. Stojac pred zrkadlom s krajčírskymi nožnicami jej nemôžem dať za pravdu. Včera som sa dala ostrihať, no kaderníčka to nezvládla viac než ja a so slovami ako "príliš veľký šok", "ťažko to dorastá" a pod. mi nechala podstatne dlhšie vlasy než som si priala. Navyše,celá paráda ma vyšla priam nekresťanské peniaze , ku ktorým treba prirátať aj dva páry nožníc(najlacnejšie balenie, aké najbližšie Tesco malo), s ktorými som si v skúšobných kabínkach, hneď na mieste činu, vlasy dostrihávala.

Takže ešte raz, ráno zisťujem , že mám krízu stredného veku. Akosi mi je jasné, že ryšavá farba a ostrihanie sa je toho súčasťou . Uvažujem, či to ešte bude mať pokračovanie alebo doposiaľ dosiahnutá transformácia bude na čas stačiť.  Dokiaľ nevstane Jorik, vyšívam a upratujem. S Jorikom opúšťame byt neskôr ,ale to nevadí. Hneď na prvom kopci Jorik vypustí z ruky úplne novú loptičku, čo dostal ako odmenu za čakačku u kaderníčky. Chcem mu ju chytiť, ale lopta je rýchlejšia. Je po nej a ja Jorikovi sľubujem, že mu kúpim novú. Ideme do mesta a cestou sa zastavujeme  na ihrisku. Jorik vytŕžením jasá....ja pravý opak...ihriská nemám rada. Jorik navyše odo mňa chce, aby som sa šmýkala s ním . Po hodine si sadám na zem...chcem kresliť, ale vietor je tak silný, že mi obracia stránky v skicári, láme ich....a tak ho odkladám späť do kočiara .

 

 Po hodine a pol odchádzame a ja s kočiarom prejdem po psom výkale. Nenávidím to. NENÁVIDÍM , aby bolo jasné. Čistím kolieska a nadávam.

V Mutley, tesne pred centrom mesta sa neviem dostať na verejný záchod , lebo je obsadený. Oproti záchodom je sekáč.....(vlastne, tie sú tu všade....čo dvere , to sekáč) a tak radšej ako čakať na ulici, kde je každému jasné, na čo čakám:) , vbehneme dnu.  Odchádzam s párom bielych poltopánok s ananásmi !

 

A to som si sľúbila, že si nič ale NIČ nekúpim po sobotňajšom nákupe v sekáčoch. Upokojujem sa, že ide iba o drobné ....V Tescu Jorikovi kupujem balík čučoriedok..ja túžim po malinách, ale tie stoja toľko, čo topánky ...maliny teda nebudú, mám ananásy a tak sa uskromním s dvoma banánmi. Cestou do centra sa ešte zastavujeme v drogérii. Dlhšie už čakať nemôžem, maskaru si na svojich mihalniciach niekoľko dní skôr len predstavujem než reálne mám a púder.....škoda reči. V obchode majú akciu 3kusy za cenu 2..radujem sa, ale nie do zbláznenia. Okrem maskary Borjouis (značku, ktorú roky používam) si beriem púder od Miu, hádam najlacnejší púder v ponuke a definitívne najlepší( dostal dokonca ocenenie...vrelo odporúčam :). Pri pokladni ma predavačka pristihne pri hladnom prezeraní si parfémov. Všetky sú vo výpredaji. Ach...ja a vône! Len nedávno som si kúpila Justina Biebera ...ach božská to vôňa, ale rýchlo vyprchá. Ani neviem ako a už mi parfém znova dochádza. Predavačka sa snaží, v obchode nikoho niet....ovoniavam piate cez deviate. Jorik výska, parfémy, to je jeho. Už ani nikam ísť nemusí! Napokon si vyberám taký , ktorý nemá vzorku. Páči sa mi farba a meno Ľahúčky obláčik...či obláčiky? To je jedno, proste túžim voniať ako obláčik! Vonku sa s Jorikom dohodneme na pikniku v parku pri fontánach. Cestou tam si Jorik vypýta môj banán. Čučoriedky nechce.

Na lavičke v parku fúka tak veľmi, že sme s každým závanom vetra osprchovaní. Jeme čučoriedky, zvyšný banán a lúskame hrášok. Ja otváram modré obláčikové balenie a zisťujem, že je to vôňa  skôr ťažká ako ľahúčka a je mi smutno.

Jorik sa stále teší....s každou novou spŕškou jasá. O chvíľu dostaneme inú spŕšku...od čajok. Buchne to hlasno hneď vedľa nášho posedenia. To hlavné sme neschytali. Chválapánubožku! Jorik je suchý. Ja to mám na krku....uj, steká mi to dole.....čosi je na kočiari, na mojej aj Jorikovej mikine. Nadávam a do poslednej vlhkej servítky čistím čo sa dá. Dumem, koľko šťastia na nás teraz čaká .... a odpoveď dôjde za chvíľu, ešte len zídeme zo schodov. Jorik sa potkýňa na koliesku od kočiara a rozreže  si dlane na oboch rúčkach. Plače až sa trasie...dlane krvácajú....Umývam mu ich čistou vodou, čo ho upokojilo a dohadujeme sa, že ideme do "Drejku" (móla nákupného) kúpiť leukoplasty. Jorik si vyberá tie s prasiatkom Peppou a náplaste hrdo nesie. V Mark and Spencers mu kupujem syrový praclík, mňam! a ako často predtým, končíme v kníhkupectve, kde sa v detskej sekcii zložíme a čítame. Zas a znova čítame Papierové bábiky a ja sa neviem dočkať, až nám tie naše , objednané cez Amazon , dôjdu.

Blíži sa k piatej.....Jorik funguje skôr už len na zotrvačník. Nechce ísť domov. A tak ho ešte nechám pohrať sa s hračkami v najbližšom malom obchodíku ..až napokon aj ten zatvárajú a tak mažeme domov. Pol balíka čipsov multigrahamových a Jorik spí. Šetríme na autobuse a ideme pešo. Je po šiestej , keď konečne prichádzame domov.

Som unavená k smrti a chcem spať. Dnes už toho veľa neurobím.....Ale veď aj zajtra je deň a možno nebude tak fúkať:).